Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 94/2016
PDF · 135.31 KB
No categories available
I. ÚS 94/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 93/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 T 93/2012.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na osobu sťažovateľa bola 19. apríla 2012 podaná
obžaloba vedená na okresnom súde pod sp. zn. 0 T 93/2012. Ako ďalej sťažovateľ uvádza,
„... keďže do dnešného dňa vyššie označený súd na základe tejto obžaloby nerozhodol
o mojej vine či nevine, zastávam názor, že týmto porušuje moje základné právo na konanie
bez zbytočných prieťahov a na konanie v primeranej lehote“.
3. Sťažovateľ ďalej konštatuje neprimeranosť dĺžky súdneho konania (45 mesiacov),
v rámci ktorej okresný súd v jeho trestnej veci meritórne nerozhodol, a tým ho vystavil
právnej neistote, ktorá ovplyvňuje jeho ďalší súkromný aj verejný život. S ohľadom na
uvedené sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.
Následne s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľ
konštatuje nepodanie sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu a dodáva, že
„... hoci sa v súčasnosti nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, ani táto skutočnosť ešte
nezbavuje Okresný súd v Trnave povinnosti čo najskôr odstrániť stav právnej neistoty,
v ktorej sa až do právoplatného skončenia mojej trestnej veci nachádzam“. Zároveň žiada
ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu, ktorý by ho zastupoval v konaní pred
ústavným súdom, z dôvodu nemajetnosti.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných
prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
3
8. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
0 T 93/2012, ktorým malo byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
10. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak
„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného
sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty
v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III. ÚS 199/02,
IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
11. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
4
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).
12. Podľa zistení ústavného súdu bol zo strany okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 T 93/2012 dňa 28. januára 2016 vyhlásený rozsudok, právoplatný 28. januára
2016. Toho času už teda okresný súd nemôže ovplyvniť priebeh napádaného konania a ani
porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vydaním rozhodnutia vykonal okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
0 T 93/2012 všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa
a svoju úlohu v tomto smere splnil.
Ústavný súd teda považuje za preukázané, že konanie vedené na okresnom súde pod
sp. zn. 0 T 93/2012 krátko po podaní ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa právoplatne
skončilo.
13. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu podanej sťažnosti, vyhodnotil, že v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 0 T 93/2012 nedošlo k takej intenzite zásahu
do práv sťažovateľa, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktorú by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy
a dohovoru.
Na základe uvedeného a vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu
vedeného pod sp. zn. 0 T 93/2012 (t. j. 3 roky a 9 mesiacov) ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Doterajší priebeh konania pred označeným súdom bol i napriek možnosti
koncentrovanejšieho konania zo strany okresného súdu bez významnejších prieťahov,
a preto nezakladal reálnu možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na
5
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru.
14. Ústavný súd taktiež vzal na zreteľ i skutočnosť, že samotný sťažovateľ tak, ako to
uviedol v podanej ústavnej sťažnosti, v priebehu konania vedeného na okresnom súde pod
sp. zn. 0 T 93/2012 ani raz nevyužil svoje oprávnenie podať v zmysle zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
sťažnosť na prieťahy v konaní, a teda okresnému súdu v prípade ním tvrdených prieťahov
v konaní nedal príležitosť na poskytnutie nápravy, t. j. na odstránenie prípadného
sťažovateľom tvrdeného protiprávneho stavu zapríčineného porušením jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
16. Ústavný súd v závere v kontexte sťažovateľom tvrdenej nepriaznivej
ekonomickej situácie zdôrazňuje, že prijatím zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní
právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobám
v hmotnej núdzi zriadené Centrum právnej pomoci, pričom s účinnosťou od 1. januára 2012
sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra
právnej pomoci vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.
Ak teda sociálna situácia i v budúcnosti nebude sťažovateľovi umožňovať zvoliť si
advokáta z radov advokátov, má možnosť sprístupnenia právnej pomoci prostredníctvom
príslušného Centra právnej pomoci.
6
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016
7