Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 113/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő

Zártkörűen Működő Részvénytársaság (Zrt.), Pozsonyi út 56, Budapešť, Maďarská

republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Gabriel Havrilla, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k.

-390 z 12. januára 2012, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-718 z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -980 z 30. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen Működő

Részvénytársaság (Zrt.) o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen

Működő Részvénytársaság (Zrt.) (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -390 z 12. januára 2012,

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -718

z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -980 z 30. januára 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení

oprávnenej v exekučnom konaní vedenom pôvodne na okresnom súde pod sp. zn.

bola účastníčkou konania o vymoženie sumy 1 328 548 000 HUF, 20 %

ročného úroku z omeškania zo sumy 675 000 000 HUF od 2. marca 2004 do zaplatenia,

1 114 954 USD a úrokov z omeškania vo výške trojmesačného LIBOR na USD podľa

sadzby Bloomberga zo sumy 1 040 000 USD od 2. marca 2004 do zaplatenia

s príslušenstvom.

Sťažovateľka v úvode podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že „... na základe

vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie, rozhodcovského rozsudku č. k. SCH-

4821, ktorý vydalo Medzinárodné arbitrážne centrum Spolkovej hospodárskej komory

Rakúska vo Viedni dňa 07.10.2004... bolo uložené povinnému: VSŽ a.s. Košice... aby

zaplatil oprávnenému: Hungarian Privatization and State Holding Company (maď.: Állami

Privatizációs és Vagyonkezelő Zrt.)... sumu vo výške 1 328 548 000 HUF s 20% ročným

úrokom z omeškania zo sumy 675 000 000 HUF od 02.03.2004 do zaplatenia a sumu

vo výške 1 114 954 USD a úroky z omeškania vo výške trojmesačného Libor na USD podľa

sadzby Bloomberga zo sumy 1 040 000 USD od 02.03.2004 do zaplatenia.

2

Dňa 19.05.2012 bol oprávneným, Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen

Működő Részvénytársaság (Zrt.), t. j. právnym nástupcom spoločnosti Állami Privatizációs

és Vagyonkezelő Zrt., súdnemu exekútorovi... doručený návrh na vykonanie exekúcie voči

povinnému GRATIO HOLDINGS LTD, ako právnemu nástupcovi spoločnosti VSŽ a.s.

Košice, o vymoženie sumy vo výške 1 328 548 000 HUF s príslušenstvom a zo sumy

1 040 000 USD s príslušenstvom.

Dňa 21.05.2011 Okresný súd Košice II vydal poverenie číslo 5803 120300, číslo

exekučného spisu EX 173/11, sp. zn. na vykonanie exekúcie na základe

vykonateľného rozhodcovského rozsudku.

Dňa 01.06.2011 vydal súdny exekútor... vo vyššie uvedenej veci upovedomenie

o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnému doručené dňa 10.06.2011.

Dňa 16.08.2011 podal povinný námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie / odklad

exekúcie a návrh na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku

spojený s návrhom na prerušenie konania.

Dňa 24.8.2011 podal povinný opätovné námietky proti exekúcii, tieto boli súdnemu

exekútorovi... doručené dňa 30.08.2011.

Dňa 30.8.2011 súdny exekútor... zaslal Okresnému súdu Košice II originál námietok

proti exekúcii na rozhodnutie o námietkach povinného.

Dňa 26.8.2011 podal povinný návrh na zastavenie exekúcie, ktorý bol doručený

Okresnému súdu Košice II dňa 31.8.2011.

Návrhom na pripustenie zmeny povinného zo dňa 06.12.2011, exekučnému úradu

doručeným dňa 13.12.2011, sa povinný... domáhal pripustenia zmeny na jeho strane,

nakoľko spoločnosť BREVERON HOLDINGS LIMITED sa mala stať právnym nástupcom

povinného (spoločnosti GRATIO HOLDINGS LTD.) a mali na ňu prejsť práva a povinnosti

z exekučného titulu.

Na základe uznesenia zo dňa 12.01.2012 č. k. -390 súd prvého

stupňa exekúciu vedenú proti povinnému zastavil a vyhlásil za neprípustnú. ...

Proti napadnutému uzneseniu podal oprávnený odvolanie zo dňa 01.02.2012, súdu

prvého stupňa doručené dňa 02.02.2012.

3

Následne po podaní odvolania oprávneným povinný zobral svoj návrh na pripustenie

zmeny účastníka konania na strane povinného späť v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu

zo dňa 29.02.2012.

Dňa 16.10.2012 , advokát substitučne splnomocnený

splnomocneným právnym zástupcom oprávneného, osobne nahliadol do spisu v predmetnej

veci na Krajskom súde v Košiciach, pričom v spise našiel výzvu na vyčíslenie trov konania

zo dňa 9.10.2012, adresovanú povinnému, pričom oprávnený na vyčíslenie trov konania

vyzvaný nebol.

Vzhľadom na vyššie uvedené splnomocnený právny zástupca oprávneného

(sťažovateľa) podal ešte 16.10.2012 námietku zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu

v Košiciach JUDr. Romanovi Rizmanovi. Námietku zaujatosti odôvodnil pochybnosťou

o nezaujatosti sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Romana Rizmana, a to so zreteľom

na jeho pomer k účastníkom konania, nakoľko na vyčíslenie trov vyzval iniciatívne len

jedného účastníka konania. Máme za to, že takýmto svojim konaním zároveň prezumoval

výsledok rozhodnutia vo veci samej. ...

Dňa 29.10.2012 bolo splnomocnenému právnemu zástupcovi oprávneného doručené

uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -718 zo dňa 27.09.2012, ktorým

bolo potvrdené prvostupňové uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 49 Er 1213/2011-

390. Uvádzame, že v čase nahliadania do súdneho spisu, teda 16.10.2012 sa spis nachádzal

ešte stále na Krajskom súde a neobsahoval uznesenie z 27.09.2012.

Len pre úplnosť dodávame, že toto uznesenie Krajského súdu v Košiciach bolo

doručené Okresnému súdu Košice II až dňa 19.10.2012, teda až po tom, čo bola Krajskému

súdu v Košiciach doručená námietka zaujatosti (16.10.2012) podaná splnomocneným

právnym zástupcom oprávneného. Chceli by sme zdôrazniť skutočnosť, že na uznesení

Krajského súdu v Košiciach je dátum 27.09.2012, avšak pri nahliadaní do spisu dňa

16.10.2012 sa takéto uznesenie v spise nenachádzalo, toto bolo do spisu dodané až po tom,

ako bola podaná námietka zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach

JUDr. Romanovi Rizmanovi. ...

Proti uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.09.2012 sp. zn.

podal oprávnený... dňa 28.11.2012 dovolanie.

4

Najvyšší súd ako dovolací súd podané dovolanie uznesením č. k. 4 Oboer 51/2013-

980 ako neprípustné odmietol...“.

3. Sťažovateľka následne pomerne podrobne dáva do rozporu závery okresného súdu

aj krajského súdu a zastáva názor, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu došlo v jej prípade k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

v zmysle a práva na spravodlivý súdny proces podľa č. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažovateľka okresnému súdu v nadväznosti na doručenie návrhu na vykonanie

exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému vyčíta, že „... postupom

Okresného súdu Košice II keď začal vo veci konať z dôvodu podania námietok proti

exekúcii povinným a tieto naopak neodmietol ako oneskorene podané, bolo porušené právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, nakoľko

konanie Okresného súdu Košice II bolo v rozpore s procesnými zásadami, a preto porušuje

ústavnoprávne princípy“. Zároveň s poukazom na plán reštrukturalizácie povinného, ktorý

bol súčasťou súdneho spisu okresného súdu, sťažovateľka konštatuje, že „... v čase

vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu mal povinný preukázateľne na území

Slovenskej republiky majetok, ktorý mohol byť predmetom exekučného konania

a prvostupňový súd nebol oprávnený v čase vydania rozhodnutia predmetnú exekúciu

zastaviť.

... máme teda jednoznačne za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa možno

považovať za predčasné a v rozpore so zákonom predpokladaným postupom, nakoľko

právny záver o neexistencii právomoci slovenských súdov v danej exekučnej veci konať je

v priamom rozpore so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z obsahu súdneho spisu. ...

Sme toho názoru, že súd prvého stupňa mal najskôr rozhodnúť uznesením

o neprípustnosti exekúcie a až po právoplatnosti tohto uznesenia mohol súd prvého stupňa

vydať uznesenie o zastavení exekúcie. ...

V plnom rozsahu sa preto pridŕžame nášho tvrdenia o nesprávnej interpretácii

a následnej aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko

5

prvostupňový súd si predmetnú právnu normu nesprávne vyložil a následne podľa takéhoto

výkladu nesprávne postupoval, čím bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Krajskému súdu sťažovateľka následne vyčíta zmätočný postup, keď vydaním

rozhodnutia vo veci samej krajský súd rozhodol po doručení námietky zaujatosti voči

sudcovi JUDr. Rizmanovi bez toho, aby o podanej námietke zaujatosti náležite rozhodol,

čím malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na nestranného sudcu ako neoddeliteľnej

súčasti práva na spravodlivý proces zaručeného a dohovorom. Sťažovateľka sa

zároveň domnieva, že konanie krajského sudcu JUDr. Rizmana (spočívajúce v zaslaní

výzvy na vyčíslenie trov konania povinnému) „... nezákonne prezumovalo výsledok

rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v čase zaslania výzvy na vyčíslenie trov konania

povinnému, neboli účastníci konania ešte s rozhodnutím druhostupňového súdu

oboznámení“ a bolo navyše v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

č. k. -718 z 27. septembra 2012, v zmysle ktorého „... o trovách

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a

a povinnému, hoci bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal“.

S ohľadom na uvedené má sťažovateľka za preukázané, že krajský súd „... vydal

uznesenie č. k. -718 až po tom, ako vyzval povinného na vyčíslenie trov

a najmä až po podaní námietky zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach

JUDr. Romanovi Rizmanovi, ktorý predmetné uznesenie vo veci vydal, čím bolo porušené

právo sťažovateľa na spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu, že až do 16.10.2012 sa toto

uznesenie preukázateľne nenachádzalo v súdnom spise a tiež z dôvodu, že výzva súdu na

vyčíslenie trov konania nemohla byť vydaná trinásť dní po vydaní predmetného uznesenia,

nakoľko je v úplnom rozpore s jeho znením.

Z týchto dôvodov je zjavné, že Krajský súd v Košiciach pred rozhodnutím o podanej

námietke zaujatosti prijal rozhodnutie vo veci samej, čím bolo porušené základné právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže konaním súdu nebol dodržaný zákonom

predpísaný procesný postup, a teda postup súdu bol v rozpore s ústavnoprávnymi

princípmi.“.

6

Sťažovateľka si v závere podanej sťažnosti uplatňuje primerané finančné

zadosťučinenie z dôvodu závažného zásahu do jej základných ústavných práv a z dôvodu

odopretia spravodlivosti zo strany všetkých článkov slovenského všeobecného súdnictva

v sume 10 000 eur.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných právoplatným uznesením Okresného súdu Košice II

č. k. -390 zo dňa 12.01.2012, právoplatným uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -718 zo dňa 27.09.2012 a právoplatným uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -980 zo dňa 30.01.2015

porušené boli.

Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

2.500 €, ktoré je povinný uhradiť Okresný súd Košice II do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000 €, ktoré je povinný uhradiť Krajský súd v Košiciach do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

2.500 €, ktoré je povinný uhradiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. -390 zo dňa 12.01.2012,

uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -718 zo dna 27.09.2012

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -980 zo dňa

30.01.2015 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.“

II.

7

5. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8. Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

8

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

9. Ústavný súd ďalej s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľky na začatie konania,

ktorá bola v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označila za porušovateľov svojich práv

(m. m. , , , ).

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu č. k.

-390 z 12. januára 2012

10. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

11. Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa

proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný

prostriedok, ktorý aj využila.

9

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv

sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-390 z 12. januára 2012, a preto sťažnosť sťažovateľky z tohto dôvodu

v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-718 z 27. septembra 2012

12. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -718 z 27. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“). Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

10

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

15. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

16. V poradí prvou sťažnostnou námietkou sťažovateľky v kontexte napadnutého

rozhodnutia krajského súdu je námietka týkajúca sa zmätočného postupu krajského súdu,

ktorý napadnuté rozhodnutie č. k. -718 z 27. septembra 2012 vydal

predtým, ako rozhodol o podanej námietke zaujatosti voči sudcovi JUDr. Rizmanovi.

16.A Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu č. k. -980 z 30. januára 2015, v rámci ktorého najvyšší

súd k predmetnej námietke zaujal stanovisko, s ktorým sa ústavný súd v plnom rozsahu

stotožňuje.

11

„Zákonným sudcom ( ) je sudca určený

v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu

ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len zákon o súdoch). Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník

konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý

je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákonným

sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov

vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona o súdoch) určený

tú - ktorú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát

príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom

práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona o súdoch).

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený podal námietku zaujatosti voči predsedovi

senátu JUDr. Romanovi Rizmanovi dňa 16. 10. 2012 (č. l. 713). Odvolací súd rozhodol

o odvolaní oprávneného uznesením dňa 27. 09. 2012, ktoré sa však v čase nahliadania

oprávneným do spisu v spise nenachádzalo, z dôvodu vyhotovovania rozhodnutia, na ktoré

má súd v zmysle ust. ( ) 30 - dňovú lehotu. Námietka

zaujatosti bola teda podaná až po rozhodnutí odvolacieho súdu, čo vyplýva aj z listu,

ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky vrátil vec bez rozhodnutia o podanej námietke (č.

l. 814). Odvolací súd preto neporušil ani ust. , v zmysle ktorého pred

rozhodnutím o námietke zaujatosti súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej.“

16.B Uvedené skutočnosti tak, ako ich uviedol najvyšší súd, považoval ústavný súd

za preukázané i zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. , ktorý si

ústavný súd zapožičal v záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných

sťažovateľkou v sťažnosti.

Kým krajský súd uznesením č. k. -718 z 27. septembra 2012 potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -390 z 12. januára 2012

a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, sporná námietka zaujatosti voči sudcovi

JUDr. Rizmanovi bola zo strany sťažovateľky krajskému súdu doručená faxovým podaním

12

17. októbra 2012 (č. l. 713 súdneho spisu) a v písomnej podobe 19. októbra 2012 (č. l. 729

súdneho spisu), t. j. po tom, ako krajský súd vo veci rozhodol.

Keďže senát krajského súdu „14 Co“ s jeho predsedom JUDr. Rizmanom predmetnú

vec prerokoval a o nej rozhodol pred doručením námietky zaujatosti, nebolo možné vo veci

podanej námietky rozhodnúť. Uvedené potvrdil i najvyšší súd listom z 26. februára 2013

(č. l. 814 a 815 súdneho spisu), keď krajskému súdu vrátil spis sp. zn. ako

nesprávne predložený.

Samotná skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa v súdnom spise dňa

16. októbra 2012 v čase nahliadnutia splnomocneného zástupcu sťažovateľky nenachádzalo

(č. l. 701 súdneho spisu), neobstojí, pretože zákonný sudca mal v zmysle dikcie ustanovenia

v spojení v ustanovením na

vyhotovenie rozhodnutia lehotu 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia (ku ktorému v uvedenom

prípade došlo 27. septembra 2012).

Ústavný súd rovnako za nerelevantnú (a nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu) vyhodnotil i námietku sťažovateľky týkajúcu sa

pochybenia krajského súdu, ktorý výzvou z 9. októbra 2012 vyzval povinného na vyčíslenie

trov konania. Podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu išlo o mylný,

nedopatrením vykonaný úkon súdu, ktorý i napriek následnému zaslaniu vyčíslenia trov

konania zo strany povinného (č. l. 717a súdneho spisu) na vec nemal vplyv, keďže krajský

súd vo veci (ako i v otázke náhrady trov konania) rozhodol už 27. septembra 2012 na

neverejnom zasadnutí senátu.

17. Rovnako námietka sťažovateľky týkajúca sa „odobrenia“ postupu okresného

súdu, ktorý neodmietol oneskorene podané námietky povinného a vo veci rozhodol, podľa

názoru ústavného súdu neobstojí a nemá žiadnu právnu relevanciu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí v nadväznosti na uvedenú námietku uviedol,

že „... vzhľadom na to, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo a oprávnený

nepreukázal, že má na našom území majetok, nie je daná v exekučnom konaní právomoc

súdov SR. Nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky je neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania, ku ktorému musí súd prihliadať v každom štádiu konania. Dôsledkom

13

existencie neodstrániteľného nedostatku (podmienky) konania je, že súd nemôže vo veci

konať, v danom prípade nemôže exekútor pokračovať v exekúcii, a exekúciu musí súd

zastaviť.“.

K predmetnej námietke v rozhodnutí č. k. -980 z 30. januára 2015

zaujal stanovisko rovnako i najvyšší súd, ktorý poznamenal, že „... súd prvého stupňa

náležite odôvodnil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, a to nedostatkom

právomoci súdov Slovenskej republiky, pričom túto skúmal ex offo. K uvedenému záveru

dospel po zistení, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani majetok

a oprávnený nepreukázal dohodu s povinným, ktorou by bola založená právomoc súdov

Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal s odvolacími

dôvodmi oprávneného a vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jeho námietkami. Odvolací súd

vo svojom rozhodnutí konštatoval, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani

majetok, a preto nebola daná právomoc súdov Slovenskej republiky vykonať exekúciu proti

povinnému. Uviedol, že z dôvodu existencie neodstrániteľnej podmienky konania

(nedostatku právomoci), na ktorú musí súd prihliadať ex offo, nebolo možné v už začatom

exekučnom konaní pokračovať a súd prvého stupňa dôvodne vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. Pre rozhodnutie o odvolaní oprávneného bolo podstatné

posúdenie právomoci súdov Slovenskej republiky v danej exekučnej veci konať, a preto sa

už odvolací súd nezaoberal ďalšími námietkami, keďže pre rozhodnutie v prejednávanej

veci boli právne bezvýznamné. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia tak

odpovedá na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, že táto

odpoveď oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle v spojení sust. ,

pretože za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek oprávneného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu, že v prejednávanej veci nebola daná právomoc súdov Slovenskej

republiky. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa dostatočne zaoberal skúmaním

právomoci súdov Slovenskej republiky, ako aj ďalšími podstatnými námietkami

oprávneného a po zistení, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, skúmal, či

14

má povinný na našom území majetok. Existencia majetku povinného na našom území však

nebola zistená, a preto nemohla byť právomoc súdov Slovenskej republiky založená.

Vzhľadom na túto skutočnosť súdy rozhodli správne, keď exekúciu ex offo zastavili, pretože

nedostatok právomoci slovenských súdov je neodstrániteľnou prekážkou, pre ktorú nie je

možné konať.“.

18. V poradí ďalšou námietkou sťažovateľky bolo tvrdené odobrenie nesprávnych

právnych záverov okresného súdu (o neexistencii právomoci slovenských súdov v danej

exekučnej veci konať) zo strany krajského súdu, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky

v rozpore so skutkovými zisteniami okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v konaní podľa sa

v zásade nevykonáva dokazovanie na preukázanie skutkového stavu a ústavný súd vychádza

zo skutkových zistení, ktoré boli podkladom pre namietané rozhodnutia všeobecných súdov

( ). Keďže ústavný súd nie je opravným súdom a vo veci

dokazovanie nevykonáva, i táto námietka sťažovateľky neobstojí.

19. V nadväznosti na ostatnú sťažnostnú námietku sťažovateľky spochybňujúcu

závery krajského súdu týkajúce sa vyhodnotenia odvolacieho dôvodu sťažovateľky vo veci

nesprávnej interpretácie právnych noriem okresným súdom (ktorý podľa názoru

sťažovateľky mal najprv rozhodnúť o neprípustnosti exekúcie a až následne po

právoplatnosti tohto rozhodnutia mohol rozhodnúť o zastavení exekúcie) ústavný súd

opakovane poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu č. k.

-718 z 27. septembra 2012, ktorý uviedol, že „... oprávnený v odvolaní

vytýkal súdu prvého stupňa, že vo veci predčasne rozhodol, keď vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdov SR, pretože

neprihliadol na majetok, ktorý má povinný na území Slovenskej republiky. V odvolacom

konaní však podľa názoru odvolacieho súdu povinný preukázal, že nedisponuje majetkom

na území Slovenskej republiky, ktorý oprávnený označil.

Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia...

15

Povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani majetok, nie je teda daná

právomoc súdov Slovenskej republiky vykonať exekúciu proti povinnému. Ide

o neodstrániteľný nedostatok (podmienky) konania, pre ktorý nemožno už v začatom

exekučnom konaní pokračovať. Súd prvého stupňa preto dôvodne vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. ...

V posudzovanej veci z exekučného spisu Ex 173/11 súdnej exekútorky JUDr. Lenky

Borovskej vyplýva, že zisťovala majetok povinného na území Slovenskej republiky (Daňový

úrad Bratislava I, polícia, kataster nehnuteľností, Centrálny depozitár cenných papierov

a iné). O týchto zisteniach s negatívnym výsledkom informovala súdna exekútorka

oprávneného prostredníctvom jeho právneho zástupcu listom zo dňa 18.8.2011. Na toto jej

podanie oprávnený nereagoval, teda neoznámil majetok (pohľadávky), ktorý mal povinný

na našom území, a o ktorom mal zrejme v tom čase vedomosť. Súd prvého stupňa v

súvislosti s podaním povinného zabezpečil spis súdneho exekútora a na základe zistení v

exekučnom konaní exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Až v odvolacom konaní oprávnený označil majetok (pohľadávky), ktorý mal povinný

na našom území. V priebehu odvolacieho konania však tieto pohľadávky z rôznych dôvodov,

podľa záveru odvolacieho súdu, zanikli a iný majetok povinného nachádzajúci sa na území

Slovenskej republiky oprávnený neoznačil, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako

potvrdiť napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.“.

S ohľadom na citované závery krajského súdu ústavný súd uvádza, že úvahy

krajského súdu považuje v tomto ohľade za legitímne a logické, nevybočujúce

zo zákonného rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Závery krajského

súdu teda nemožno hodnotiť ako svojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského

súdu primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či

nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd. Ústavný súd nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich

z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal

čiastové výhrady.

16

20. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností (bod 16 až 19), sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127

voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“, t. j. i krajského súdu, je výlučne

založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či

v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom, (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku

chránené práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená,

že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe

významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo

rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci

prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k.

-980 z 30. januára 2015

21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva zaručeného

v a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k.

-980 z 30. januára 2015, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka, zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnila

v zmysle požiadavky . Na podporu svojho tvrdenia

o porušení v petite označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v podanej

sťažnosti neuviedla žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto

porušenie signalizovali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa

ani podstatnú náležitosť ustanovenú v , a preto ju v tejto

17

časti podľa odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

22. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

23. Ústavný súd v závere taktiež poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2

sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa

musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd

v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom

inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom

splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,

v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Hoci splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou

vykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred

ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iné dôvody odmietnutia sťažnosti podľa

upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania

tohto nedostatku náležitostí.

18

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016

19