Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 113/2016
PDF · 320.77 KB
No categories available
I. ÚS 113/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő
Zártkörűen Működő Részvénytársaság (Zrt.), Pozsonyi út 56, Budapešť, Maďarská
republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Gabriel Havrilla, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k.
49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen Működő
Részvénytársaság (Zrt.) o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen
Működő Részvénytársaság (Zrt.) (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012,
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 30/2012-718
z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
oprávnenej v exekučnom konaní vedenom pôvodne na okresnom súde pod sp. zn.
49 Er 1213/2011 bola účastníčkou konania o vymoženie sumy 1 328 548 000 HUF, 20 %
ročného úroku z omeškania zo sumy 675 000 000 HUF od 2. marca 2004 do zaplatenia,
1 114 954 USD a úrokov z omeškania vo výške trojmesačného LIBOR na USD podľa
sadzby Bloomberga zo sumy 1 040 000 USD od 2. marca 2004 do zaplatenia
s príslušenstvom.
Sťažovateľka v úvode podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že „... na základe
vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie, rozhodcovského rozsudku č. k. SCH-
4821, ktorý vydalo Medzinárodné arbitrážne centrum Spolkovej hospodárskej komory
Rakúska vo Viedni dňa 07.10.2004... bolo uložené povinnému: VSŽ a.s. Košice... aby
zaplatil oprávnenému: Hungarian Privatization and State Holding Company (maď.: Állami
Privatizációs és Vagyonkezelő Zrt.)... sumu vo výške 1 328 548 000 HUF s 20% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 675 000 000 HUF od 02.03.2004 do zaplatenia a sumu
vo výške 1 114 954 USD a úroky z omeškania vo výške trojmesačného Libor na USD podľa
sadzby Bloomberga zo sumy 1 040 000 USD od 02.03.2004 do zaplatenia.
2
Dňa 19.05.2012 bol oprávneným, Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen
Működő Részvénytársaság (Zrt.), t. j. právnym nástupcom spoločnosti Állami Privatizációs
és Vagyonkezelő Zrt., súdnemu exekútorovi... doručený návrh na vykonanie exekúcie voči
povinnému GRATIO HOLDINGS LTD, ako právnemu nástupcovi spoločnosti VSŽ a.s.
Košice, o vymoženie sumy vo výške 1 328 548 000 HUF s príslušenstvom a zo sumy
1 040 000 USD s príslušenstvom.
Dňa 21.05.2011 Okresný súd Košice II vydal poverenie číslo 5803 120300, číslo
exekučného spisu EX 173/11, sp. zn. 49 Er 1213/2011 na vykonanie exekúcie na základe
vykonateľného rozhodcovského rozsudku.
Dňa 01.06.2011 vydal súdny exekútor... vo vyššie uvedenej veci upovedomenie
o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnému doručené dňa 10.06.2011.
Dňa 16.08.2011 podal povinný námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie / odklad
exekúcie a návrh na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku
spojený s návrhom na prerušenie konania.
Dňa 24.8.2011 podal povinný opätovné námietky proti exekúcii, tieto boli súdnemu
exekútorovi... doručené dňa 30.08.2011.
Dňa 30.8.2011 súdny exekútor... zaslal Okresnému súdu Košice II originál námietok
proti exekúcii na rozhodnutie o námietkach povinného.
Dňa 26.8.2011 podal povinný návrh na zastavenie exekúcie, ktorý bol doručený
Okresnému súdu Košice II dňa 31.8.2011.
Návrhom na pripustenie zmeny povinného zo dňa 06.12.2011, exekučnému úradu
doručeným dňa 13.12.2011, sa povinný... domáhal pripustenia zmeny na jeho strane,
nakoľko spoločnosť BREVERON HOLDINGS LIMITED sa mala stať právnym nástupcom
povinného (spoločnosti GRATIO HOLDINGS LTD.) a mali na ňu prejsť práva a povinnosti
z exekučného titulu.
Na základe uznesenia zo dňa 12.01.2012 č. k. 49 Er 1213/2011-390 súd prvého
stupňa exekúciu vedenú proti povinnému zastavil a vyhlásil za neprípustnú. ...
Proti napadnutému uzneseniu podal oprávnený odvolanie zo dňa 01.02.2012, súdu
prvého stupňa doručené dňa 02.02.2012.
3
Následne po podaní odvolania oprávneným povinný zobral svoj návrh na pripustenie
zmeny účastníka konania na strane povinného späť v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu
zo dňa 29.02.2012.
Dňa 16.10.2012 , advokát substitučne splnomocnený
splnomocneným právnym zástupcom oprávneného, osobne nahliadol do spisu v predmetnej
veci na Krajskom súde v Košiciach, pričom v spise našiel výzvu na vyčíslenie trov konania
zo dňa 9.10.2012, adresovanú povinnému, pričom oprávnený na vyčíslenie trov konania
vyzvaný nebol.
Vzhľadom na vyššie uvedené splnomocnený právny zástupca oprávneného
(sťažovateľa) podal ešte 16.10.2012 námietku zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu
v Košiciach JUDr. Romanovi Rizmanovi. Námietku zaujatosti odôvodnil pochybnosťou
o nezaujatosti sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Romana Rizmana, a to so zreteľom
na jeho pomer k účastníkom konania, nakoľko na vyčíslenie trov vyzval iniciatívne len
jedného účastníka konania. Máme za to, že takýmto svojim konaním zároveň prezumoval
výsledok rozhodnutia vo veci samej. ...
Dňa 29.10.2012 bolo splnomocnenému právnemu zástupcovi oprávneného doručené
uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE 30/2012-718 zo dňa 27.09.2012, ktorým
bolo potvrdené prvostupňové uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 49 Er 1213/2011-
390. Uvádzame, že v čase nahliadania do súdneho spisu, teda 16.10.2012 sa spis nachádzal
ešte stále na Krajskom súde a neobsahoval uznesenie z 27.09.2012.
Len pre úplnosť dodávame, že toto uznesenie Krajského súdu v Košiciach bolo
doručené Okresnému súdu Košice II až dňa 19.10.2012, teda až po tom, čo bola Krajskému
súdu v Košiciach doručená námietka zaujatosti (16.10.2012) podaná splnomocneným
právnym zástupcom oprávneného. Chceli by sme zdôrazniť skutočnosť, že na uznesení
Krajského súdu v Košiciach je dátum 27.09.2012, avšak pri nahliadaní do spisu dňa
16.10.2012 sa takéto uznesenie v spise nenachádzalo, toto bolo do spisu dodané až po tom,
ako bola podaná námietka zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach
JUDr. Romanovi Rizmanovi. ...
Proti uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.09.2012 sp. zn.
14 CoE 30/2012 podal oprávnený... dňa 28.11.2012 dovolanie.
4
Najvyšší súd ako dovolací súd podané dovolanie uznesením č. k. 4 Oboer 51/2013-
980 ako neprípustné odmietol...“.
3. Sťažovateľka následne pomerne podrobne dáva do rozporu závery okresného súdu
aj krajského súdu a zastáva názor, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu došlo v jej prípade k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa č. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka okresnému súdu v nadväznosti na doručenie návrhu na vykonanie
exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému vyčíta, že „... postupom
Okresného súdu Košice II keď začal vo veci konať z dôvodu podania námietok proti
exekúcii povinným a tieto naopak neodmietol ako oneskorene podané, bolo porušené právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, nakoľko
konanie Okresného súdu Košice II bolo v rozpore s procesnými zásadami, a preto porušuje
ústavnoprávne princípy“. Zároveň s poukazom na plán reštrukturalizácie povinného, ktorý
bol súčasťou súdneho spisu okresného súdu, sťažovateľka konštatuje, že „... v čase
vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu mal povinný preukázateľne na území
Slovenskej republiky majetok, ktorý mohol byť predmetom exekučného konania
a prvostupňový súd nebol oprávnený v čase vydania rozhodnutia predmetnú exekúciu
zastaviť.
... máme teda jednoznačne za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa možno
považovať za predčasné a v rozpore so zákonom predpokladaným postupom, nakoľko
právny záver o neexistencii právomoci slovenských súdov v danej exekučnej veci konať je
v priamom rozpore so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z obsahu súdneho spisu. ...
Sme toho názoru, že súd prvého stupňa mal najskôr rozhodnúť uznesením
o neprípustnosti exekúcie a až po právoplatnosti tohto uznesenia mohol súd prvého stupňa
vydať uznesenie o zastavení exekúcie. ...
V plnom rozsahu sa preto pridŕžame nášho tvrdenia o nesprávnej interpretácii
a následnej aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko
5
prvostupňový súd si predmetnú právnu normu nesprávne vyložil a následne podľa takéhoto
výkladu nesprávne postupoval, čím bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.
Krajskému súdu sťažovateľka následne vyčíta zmätočný postup, keď vydaním
rozhodnutia vo veci samej krajský súd rozhodol po doručení námietky zaujatosti voči
sudcovi JUDr. Rizmanovi bez toho, aby o podanej námietke zaujatosti náležite rozhodol,
čím malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na nestranného sudcu ako neoddeliteľnej
súčasti práva na spravodlivý proces zaručeného ústavou a dohovorom. Sťažovateľka sa
zároveň domnieva, že konanie krajského sudcu JUDr. Rizmana (spočívajúce v zaslaní
výzvy na vyčíslenie trov konania povinnému) „... nezákonne prezumovalo výsledok
rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v čase zaslania výzvy na vyčíslenie trov konania
povinnému, neboli účastníci konania ešte s rozhodnutím druhostupňového súdu
oboznámení“ a bolo navyše v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012, v zmysle ktorého „... o trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 O. s. p.
a povinnému, hoci bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal“.
S ohľadom na uvedené má sťažovateľka za preukázané, že krajský súd „... vydal
uznesenie č. k. 14 CoE 30/2012-718 až po tom, ako vyzval povinného na vyčíslenie trov
a najmä až po podaní námietky zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach
JUDr. Romanovi Rizmanovi, ktorý predmetné uznesenie vo veci vydal, čím bolo porušené
právo sťažovateľa na spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu, že až do 16.10.2012 sa toto
uznesenie preukázateľne nenachádzalo v súdnom spise a tiež z dôvodu, že výzva súdu na
vyčíslenie trov konania nemohla byť vydaná trinásť dní po vydaní predmetného uznesenia,
nakoľko je v úplnom rozpore s jeho znením.
Z týchto dôvodov je zjavné, že Krajský súd v Košiciach pred rozhodnutím o podanej
námietke zaujatosti prijal rozhodnutie vo veci samej, čím bolo porušené základné právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže konaním súdu nebol dodržaný zákonom
predpísaný procesný postup, a teda postup súdu bol v rozpore s ústavnoprávnymi
princípmi.“.
6
Sťažovateľka si v závere podanej sťažnosti uplatňuje primerané finančné
zadosťučinenie z dôvodu závažného zásahu do jej základných ústavných práv a z dôvodu
odopretia spravodlivosti zo strany všetkých článkov slovenského všeobecného súdnictva
v sume 10 000 eur.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných právoplatným uznesením Okresného súdu Košice II
č. k. 49 Er 1213/20011-390 zo dňa 12.01.2012, právoplatným uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 14 CoE 30/2012-718 zo dňa 27.09.2012 a právoplatným uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Oboer 51/2013-980 zo dňa 30.01.2015
porušené boli.
Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
2.500 €, ktoré je povinný uhradiť Okresný súd Košice II do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000 €, ktoré je povinný uhradiť Krajský súd v Košiciach do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
2.500 €, ktoré je povinný uhradiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 49 Er 1213/20011-390 zo dňa 12.01.2012,
uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE 30/2012-718 zo dna 27.09.2012
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Oboer 51/2013-980 zo dňa
30.01.2015 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.“
II.
7
5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
8
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
9. Ústavný súd ďalej s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľky na začatie konania,
ktorá bola v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označila za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k.
49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012
10. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
11. Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy
proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný
prostriedok, ktorý aj využila.
9
Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv
sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k.
49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012, a preto sťažnosť sťažovateľky z tohto dôvodu
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012
12. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“). Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
10
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
15. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
16. V poradí prvou sťažnostnou námietkou sťažovateľky v kontexte napadnutého
rozhodnutia krajského súdu je námietka týkajúca sa zmätočného postupu krajského súdu,
ktorý napadnuté rozhodnutie č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 vydal
predtým, ako rozhodol o podanej námietke zaujatosti voči sudcovi JUDr. Rizmanovi.
16.A Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015, v rámci ktorého najvyšší
súd k predmetnej námietke zaujal stanovisko, s ktorým sa ústavný súd v plnom rozsahu
stotožňuje.
11
„Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený
v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu
ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o súdoch). Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník
konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý
je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákonným
sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov
vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona o súdoch) určený
tú - ktorú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát
príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom
práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona o súdoch).
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený podal námietku zaujatosti voči predsedovi
senátu JUDr. Romanovi Rizmanovi dňa 16. 10. 2012 (č. l. 713). Odvolací súd rozhodol
o odvolaní oprávneného uznesením dňa 27. 09. 2012, ktoré sa však v čase nahliadania
oprávneným do spisu v spise nenachádzalo, z dôvodu vyhotovovania rozhodnutia, na ktoré
má súd v zmysle ust. § 158 ods. 5 OSP (§ 167 ods. 2 OSP) 30 - dňovú lehotu. Námietka
zaujatosti bola teda podaná až po rozhodnutí odvolacieho súdu, čo vyplýva aj z listu,
ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky vrátil vec bez rozhodnutia o podanej námietke (č.
l. 814). Odvolací súd preto neporušil ani ust. § 16 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého pred
rozhodnutím o námietke zaujatosti súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej.“
16.B Uvedené skutočnosti tak, ako ich uviedol najvyšší súd, považoval ústavný súd
za preukázané i zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 49 Er 1213/2011, ktorý si
ústavný súd zapožičal v záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných
sťažovateľkou v sťažnosti.
Kým krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 potvrdil
napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, sporná námietka zaujatosti voči sudcovi
JUDr. Rizmanovi bola zo strany sťažovateľky krajskému súdu doručená faxovým podaním
12
17. októbra 2012 (č. l. 713 súdneho spisu) a v písomnej podobe 19. októbra 2012 (č. l. 729
súdneho spisu), t. j. po tom, ako krajský súd vo veci rozhodol.
Keďže senát krajského súdu „14 Co“ s jeho predsedom JUDr. Rizmanom predmetnú
vec prerokoval a o nej rozhodol pred doručením námietky zaujatosti, nebolo možné vo veci
podanej námietky rozhodnúť. Uvedené potvrdil i najvyšší súd listom z 26. februára 2013
(č. l. 814 a 815 súdneho spisu), keď krajskému súdu vrátil spis sp. zn. 5 NcC 97/2012 ako
nesprávne predložený.
Samotná skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa v súdnom spise dňa
16. októbra 2012 v čase nahliadnutia splnomocneného zástupcu sťažovateľky nenachádzalo
(č. l. 701 súdneho spisu), neobstojí, pretože zákonný sudca mal v zmysle dikcie ustanovenia
§ 158 ods. 5 v spojení v ustanovením § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na
vyhotovenie rozhodnutia lehotu 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia (ku ktorému v uvedenom
prípade došlo 27. septembra 2012).
Ústavný súd rovnako za nerelevantnú (a nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu) vyhodnotil i námietku sťažovateľky týkajúcu sa
pochybenia krajského súdu, ktorý výzvou z 9. októbra 2012 vyzval povinného na vyčíslenie
trov konania. Podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu išlo o mylný,
nedopatrením vykonaný úkon súdu, ktorý i napriek následnému zaslaniu vyčíslenia trov
konania zo strany povinného (č. l. 717a súdneho spisu) na vec nemal vplyv, keďže krajský
súd vo veci (ako i v otázke náhrady trov konania) rozhodol už 27. septembra 2012 na
neverejnom zasadnutí senátu.
17. Rovnako námietka sťažovateľky týkajúca sa „odobrenia“ postupu okresného
súdu, ktorý neodmietol oneskorene podané námietky povinného a vo veci rozhodol, podľa
názoru ústavného súdu neobstojí a nemá žiadnu právnu relevanciu.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí v nadväznosti na uvedenú námietku uviedol,
že „... vzhľadom na to, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo a oprávnený
nepreukázal, že má na našom území majetok, nie je daná v exekučnom konaní právomoc
súdov SR. Nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky je neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, ku ktorému musí súd prihliadať v každom štádiu konania. Dôsledkom
13
existencie neodstrániteľného nedostatku (podmienky) konania je, že súd nemôže vo veci
konať, v danom prípade nemôže exekútor pokračovať v exekúcii, a exekúciu musí súd
zastaviť.“.
K predmetnej námietke v rozhodnutí č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015
zaujal stanovisko rovnako i najvyšší súd, ktorý poznamenal, že „... súd prvého stupňa
náležite odôvodnil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, a to nedostatkom
právomoci súdov Slovenskej republiky, pričom túto skúmal ex offo. K uvedenému záveru
dospel po zistení, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani majetok
a oprávnený nepreukázal dohodu s povinným, ktorou by bola založená právomoc súdov
Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal s odvolacími
dôvodmi oprávneného a vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jeho námietkami. Odvolací súd
vo svojom rozhodnutí konštatoval, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani
majetok, a preto nebola daná právomoc súdov Slovenskej republiky vykonať exekúciu proti
povinnému. Uviedol, že z dôvodu existencie neodstrániteľnej podmienky konania
(nedostatku právomoci), na ktorú musí súd prihliadať ex offo, nebolo možné v už začatom
exekučnom konaní pokračovať a súd prvého stupňa dôvodne vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Pre rozhodnutie o odvolaní oprávneného bolo podstatné
posúdenie právomoci súdov Slovenskej republiky v danej exekučnej veci konať, a preto sa
už odvolací súd nezaoberal ďalšími námietkami, keďže pre rozhodnutie v prejednávanej
veci boli právne bezvýznamné. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia tak
odpovedá na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, že táto
odpoveď oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení sust. § 167 ods. 2 O. s. p.,
pretože za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek oprávneného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu, že v prejednávanej veci nebola daná právomoc súdov Slovenskej
republiky. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa dostatočne zaoberal skúmaním
právomoci súdov Slovenskej republiky, ako aj ďalšími podstatnými námietkami
oprávneného a po zistení, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, skúmal, či
14
má povinný na našom území majetok. Existencia majetku povinného na našom území však
nebola zistená, a preto nemohla byť právomoc súdov Slovenskej republiky založená.
Vzhľadom na túto skutočnosť súdy rozhodli správne, keď exekúciu ex offo zastavili, pretože
nedostatok právomoci slovenských súdov je neodstrániteľnou prekážkou, pre ktorú nie je
možné konať.“.
18. V poradí ďalšou námietkou sťažovateľky bolo tvrdené odobrenie nesprávnych
právnych záverov okresného súdu (o neexistencii právomoci slovenských súdov v danej
exekučnej veci konať) zo strany krajského súdu, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky
v rozpore so skutkovými zisteniami okresného súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v konaní podľa čl. 127 ústavy sa
v zásade nevykonáva dokazovanie na preukázanie skutkového stavu a ústavný súd vychádza
zo skutkových zistení, ktoré boli podkladom pre namietané rozhodnutia všeobecných súdov
(§ 55 zákona o ústavnom súde). Keďže ústavný súd nie je opravným súdom a vo veci
dokazovanie nevykonáva, i táto námietka sťažovateľky neobstojí.
19. V nadväznosti na ostatnú sťažnostnú námietku sťažovateľky spochybňujúcu
závery krajského súdu týkajúce sa vyhodnotenia odvolacieho dôvodu sťažovateľky vo veci
nesprávnej interpretácie právnych noriem okresným súdom (ktorý podľa názoru
sťažovateľky mal najprv rozhodnúť o neprípustnosti exekúcie a až následne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia mohol rozhodnúť o zastavení exekúcie) ústavný súd
opakovane poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu č. k.
14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012, ktorý uviedol, že „... oprávnený v odvolaní
vytýkal súdu prvého stupňa, že vo veci predčasne rozhodol, keď vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdov SR, pretože
neprihliadol na majetok, ktorý má povinný na území Slovenskej republiky. V odvolacom
konaní však podľa názoru odvolacieho súdu povinný preukázal, že nedisponuje majetkom
na území Slovenskej republiky, ktorý oprávnený označil.
Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia...
15
Povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani majetok, nie je teda daná
právomoc súdov Slovenskej republiky vykonať exekúciu proti povinnému. Ide
o neodstrániteľný nedostatok (podmienky) konania, pre ktorý nemožno už v začatom
exekučnom konaní pokračovať. Súd prvého stupňa preto dôvodne vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. ...
V posudzovanej veci z exekučného spisu Ex 173/11 súdnej exekútorky JUDr. Lenky
Borovskej vyplýva, že zisťovala majetok povinného na území Slovenskej republiky (Daňový
úrad Bratislava I, polícia, kataster nehnuteľností, Centrálny depozitár cenných papierov
a iné). O týchto zisteniach s negatívnym výsledkom informovala súdna exekútorka
oprávneného prostredníctvom jeho právneho zástupcu listom zo dňa 18.8.2011. Na toto jej
podanie oprávnený nereagoval, teda neoznámil majetok (pohľadávky), ktorý mal povinný
na našom území, a o ktorom mal zrejme v tom čase vedomosť. Súd prvého stupňa v
súvislosti s podaním povinného zabezpečil spis súdneho exekútora a na základe zistení v
exekučnom konaní exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Až v odvolacom konaní oprávnený označil majetok (pohľadávky), ktorý mal povinný
na našom území. V priebehu odvolacieho konania však tieto pohľadávky z rôznych dôvodov,
podľa záveru odvolacieho súdu, zanikli a iný majetok povinného nachádzajúci sa na území
Slovenskej republiky oprávnený neoznačil, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako
potvrdiť napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.“.
S ohľadom na citované závery krajského súdu ústavný súd uvádza, že úvahy
krajského súdu považuje v tomto ohľade za legitímne a logické, nevybočujúce
zo zákonného rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Závery krajského
súdu teda nemožno hodnotiť ako svojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského
súdu primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.
Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či
nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd. Ústavný súd nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich
z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal
čiastové výhrady.
16
20. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností (bod 16 až 19), sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127
ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“, t. j. i krajského súdu, je výlučne
založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či
v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom, (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku
chránené práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená,
že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe
významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo
rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci
prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k.
4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015
21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k.
4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka, zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnila
v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na podporu svojho tvrdenia
o porušení v petite označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v podanej
sťažnosti neuviedla žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto
porušenie signalizovali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa
ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto
17
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
22. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj
v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
23. Ústavný súd v závere taktiež poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa
musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd
v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom
inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom
splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,
v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Hoci splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou
vykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred
ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iné dôvody odmietnutia sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania
tohto nedostatku náležitostí.
18
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016
19