Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 202/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Vlkovičom,

Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. augusta 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. augusta 2015

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) bola sťažovateľka vo výroku I uznaná za vinnú v bode 1 až 4 zo spáchania

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4

písm. a) s poukazom na vykonaného

spolupáchateľstvom podľa , z toho v bodoch 1 a 2 v súbehu

so zločinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,

úradného znaku a úradnej značky podľa a , v bode 5

zo spáchania prečinu sprenevery podľa a

v znení účinnom od 1. januára 2006 a v bode 6 zo spáchania trestného činu

sprenevery podľa a v znení

účinnom ku dňu spáchania skutku, a to pre skutky uvedené vo výrokovej časti označeného

rozsudku okresného súdu. Za tieto trestné činy jej bol uložený podľa § 221 ods. 4 Trestného

zákona s použitím § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 4, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného

zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b)

bola sťažovateľka na výkon trestu odňatia slobody zaradená do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Okresný súd podľa zrušil výrok o treste rozsudku

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 26. novembra 2007, ako aj všetky ďalšie

rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce.

Okresný súd zároveň vo výroku II postupom podľa § 285 písm. a) Trestného

poriadku oslobodil sťažovateľku spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok

kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1,

2

2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) s poukazom na

a .

Sťažovateľka podala proti výroku I rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 12. júna 2013

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3 Trestného

poriadku zrušil rozsudok okresného súdu v časti vo výroku o treste a podľa § 221 ods. 4

s použitím a , , a

sťažovateľke uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov.

Postupom podľa krajský súd sťažovateľku na výkon

trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Krajský súd zároveň podľa zrušil výrok o treste

rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 26. novembra 2007, ako

aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu podala proti rozsudku krajského súdu

dovolanie z dôvodov podľa a .

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti najskôr chronologicky rozpisuje uznesenia

o vznesení obvinenia s poukazom na obhajcov, ktorých si zvolila, resp. jej boli ustanovení

v tej-ktorej veci. Následne uvádza, že „na základe uznesenia PPZ zo dňa 07. 08. 2008,

ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, tak všetky veci, pre ktoré bola na OS BA II dňa 03. 05. 2010

podaná OP BA II pod spis. zn. obžaloba, boli vedené v prípravnom konaní pod

ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007.

Dňa 13. 8. 2008, teda po vydaní uznesenia PPZ zo dňa 07. 08. 2008, ČVS: PPZ-

87/BOK-B-2007, mi bol OS BA II pod spis. zn. 756/08 ustanovený obhajca

a to vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B -2007 z dôvodu § 37 ods. 1

písm. a) a c) , teda že som vo väzbe a že sa voči mne vedie konanie

o obzvlášť závažnom zločine (skutok uvedený v uznesením PPZ zo dňa 04. 03. 2008,

ČVS: PP2-87/BOK-B-2007, kde mi bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,

s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.).

Dňa 26. 08. 2008 som bola prepustená z väzby na slobodu (vo väzbe som bola

od 03. 07. 2008 do 26. 08. 2008 a to v súvislosti s trestnou vecou vedenou na PPZ pod

ČVS: PPZ-79/BOK-B/2007).

Pri svojom výsluchu dňa 29. 09. 2008, kedy som súčasne bola vyšetrovateľom PPZ

v zmysle upozornená, že skutok uvedený v uznesení PPZ zo dňa

09. 06. 2008, ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007, ktorým mi bolo vznesené obvinenie pre zločin

podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. bude ďalej kvalifikovaný aj ako zločin

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného

znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., som sa v zmysle ustanovenia

prvá veta , výslovným vyhlásením vzdala práva na povinnú obhajobu

vyplývajúcu z

Toho istého dňa, t. j. 29. 09. 2008, vyšetrovateľ PPZ vo veci požiadal OS BA II o to,

aby mi bol obhajca , ktorý mi bol ustanovený OS BA II dňa

13. 8. 2008 spis. zn.: 756/08 vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, zrušený a to z dôvodu

môjho prepustenia z väzby dňa 26. 08. 2008 a skutočnosti, že dňa 29. 09. 2008 som

sa vzdala práva na povinnú obhajobu podľa

V zápisnici vyhotovenej z konfrontácie medzi mnou a svedkom dňa

13. 10. 2008, som v súlade s ustanovením druhá veta , svoje výslovné

vyhlásenie zo dňa 29. 09. 2008, ktorým so sa vzdala práva na povinnú obhajobu

vyplývajúcu z , vzala späť a požiadala som o ustanovenie

obhajcu.

Dňa 13. 10. 2008 vyšetrovateľ PPZ vo veci požiadal OS BA II o to, aby mi z dôvodu

(skutok uvedený v uznesením PPZ zo dňa 04. 03. 2008,

ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, kde mi bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

pozbavenia osobnej slobody podlá § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,

4

s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.), bol ustanovený obhajca.

OS BA II prípisom zo dňa 14. 10. 2008, spis. zn. 796/2008, vyšetrovateľovi PPZ

oznámil, že nakoľko jeho žiadosti o zrušenie obhajcu zo dňa

29. 09. 2008 nevyhovel, zostáva v platnosti ustanovenie obhajcu

zo dňa 13. 08. 2008.

Predmetný prípis bol doručený na PPZ dňa 23. 10. 2008.

Od tohto momentu vyšetrovateľ PPZ vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 konal

s ako mojim obhajcom, ktorý ma zastupuje vo všetkých,

uznesením PPZ zo dňa 07. 08. 2008, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, spojených veciach,

bez ohľadu na skutočnosť, že ja som ho splnomocnila na obhajobu len vo veci vedenej

pôvodne pod ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007 (skutok uvedený v uznesení PPZ zo dňa

09. 06. 2008, ktorým mi bolo vznesené obvinenie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1,

ods. 3 písm. a) Tr. zák.) a v uvedenom období som mala zvoleného obhajcu

, ktorý ma od 26. 02. 2008 až do 05. 03. 2009, resp. 19. 03. 2009 zastupoval vo veci

ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, týkajúcej sa skutku uvedeného v uznesení PPZ zo dňa

22. 02. 2008 ako aj 04. 03. 2008 (teda aj skutku právne kvalifikovaného ako obzvlášť

závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3

písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák.,

spáchaného formou spolupáchateľstva podlá § 20 Tr. zák.).

Už v odvolaní proti Rozsudku OS BA II som v tejto súvislosti poukázala na to,

že nakoľko ustanovenie obhajcu (na základe ustanovenia

obhajcu OS BA II zo dňa 13. 08. 2008, spis. zn. 756/08) zaniklo zánikom dôvodu nutnej

obhajoby, ktorý v konkrétnej veci zanikol mojím prepustením z väzby dňa 26. 08. 2008,

resp. tým, že som sa dňa 29. 09. 2008 vzdala práva na povinnú obhajobu je zrejmé,

že najneskôr od 05. 03. 2009, resp. 19. 03. 2009, aj napriek skutočností, že sa voči mne

viedlo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia

osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., s poukazom

na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. (uznesenie PPZ zo dňa 04. 03. 2008, ČVS: PPZ-

87/BOK-B-2007), som nemala žiadneho obhajcu (ani ), ktorý

by ma zastupoval v konaní o obzvlášť závažnom zločine aj napriek tomu, že podľa § 37

ods. 1 písm. c) som obhajcu musela mať.

Súčasne som poukázala na to, že od 26. 03. 2009 sa vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-

2007, viedlo proti mne konanie proti ušlej, pričom podľa som od tohto

momentu musela mať obhajcu ustanoveného podľa , teda nielen

podľa , nakoľko bolo nevyhnutné, aby tento ustanovený obhajca

mal rovnaké práva ako ja − obvinená.

Ako je z Rozsudku KS v BA zrejmé, k vyššie uvedenému sa KS v BA vo svojom

rozhodnutí vôbec nevyjadril.“.

Sťažovateľka preto v dovolaní naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) odôvodnila takto: „a) hoci sa voči mne viedlo trestné stíhanie

pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa

§ 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1

písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20

Tr. zák. (uznesenie PPZ zo dňa 04. 03. 2008, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007), nemala som

žiadneho obhajcu, ktorý by ma zastupoval v konaní o obzvlášť závažnom zločine aj napriek

tomu, že podľa som obhajcu musela mať

b) hoci sa od 26. 03. 2009 voči mne viedlo trestné konania pod ČVS: PPZ-87/BOK-

-2007 ako proti ušlej, nemala som obhajcu ustanoveného podľa § 37 ods. 1 písm. e) Tr.

por., teda nielen podľa , teda takého ktorý by mal rovnaké

práva ako ja − obvinená.

c) KS v BA sa v Rozsudku k týmto mojím námietkam nevyjadril.“

Sťažovateľka v sťažnosti napáda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, len pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, pričom namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa , len

pokiaľ ide o odôvodnenie dovolania v písmene b). K zvyšným skutočnostiam uvedeným

pod písmenom a) a c) odôvodnenia dovolania sa nevyjadril napriek tomu, že tieto boli

6

v dovolaní osobitne formulované ako skutočnosti napĺňajúce dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c) .

Sťažovateľka ďalej uvádza, že v dovolaní poukazovala na naplnenie dovolacieho

dôvodu podľa aj na to, že z vyšetrovacieho spisu

krátko pred skončením vyšetrovania boli so súhlasom okresného prokurátora a s poukazom

na vyňaté a zničené strany č. l. 3278 3280 a 3287 3293.

Argumentovala tým, že takýmto postupom bolo obhajobe odňaté právo, aby sa

s informáciami, ktoré obsahovali č. l. 3278 3280 a 3287 3293, oboznámila a mohla tak

preveriť, či zo strany orgánov činných v trestnom konaní neboli tieto informácie použité

pri získavaní ďalších dôkazov, čo by malo za následok ich nezákonnosť a neprípustnosť

použitia v tomto trestnom konaní. Poukazovala na to, že možné zneužitie týchto informácií

evokuje skutočnosť, že tieto listiny boli zničené krátko pred skončením vyšetrovania,

teda obhajobe nebola daná ani teoretická možnosť sa s nimi oboznámiť, navyše vzhľadom

na odstup času od vznesenia obvinení ku dňu ich zničenia je zrejmé, že neboli zničené bez

meškania. Najvyšší súd sa však k uvedeným skutočnostiam, ktoré podľa sťažovateľky

napĺňajú dovolací dôvod podľa , vôbec nevyjadril.

Sťažovateľka poukazovala tiež na to, že hoci proti rozsudku okresného súdu ihneď

po jeho vyhlásení podala odvolanie, ktoré následne odôvodnila písomne

sama aj prostredníctvom svojho obhajcu, pričom charakter odôvodnenia odvolania mali

aj jej tvrdenia a prípisy prezentované a založené do spisu v rámci odvolacieho konania,

v rozsudku krajského súdu úplne absentuje čo i len ich minimálne rozobratie. Obdobne

to tak bolo aj v prípade okresného súdu a jeho rozsudku.

Najvyšší súd sa však podľa sťažovateľky týmto vôbec nezaoberal. Sťažovateľka

zastáva názor, že najvyšší súd sa dopustil porušenia práva na spravodlivý proces, resp. práva

na súdnu ochranu najmä tým, že sa „ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal

s mojou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní a to za situácie, keď túto argumentáciu

možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za podstatnú a právne významnú a bola z mojej

strany prednášaná počas celého trestného konania, pričom ani jeden súd sa ňou

nezoberal“.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyhlásil tento nález:

„1. Základné právo , na súdnu ochranu

podľa , Listiny základných práv

a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. 08. 2015, spis. zn.: porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 08. 2015, spis. zn.:

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ,

, trovy konania na účet jej právneho zástupcu Mgr. Juraja Vlkoviča,

advokáta so sídlom Kozmonautická 9, 821 02 Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ku ktorému malo

podľa nej dôjsť tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí ústavne akceptovateľným

spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorú mu predostrela v podanom dovolaní

a ktorú považovala za podstatnú a právne významnú.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46

ods. 1 , resp. listiny a právom podľa dohovoru nie je zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práv

podľa čl. 36 ods. 1 listina a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,

že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

10

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. čl.

36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

patrí aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , ,

).

Podobný názor zastáva aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre

vo vzťahu k právu účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia zdôrazňuje,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno

ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1

dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zameral svoju pozornosť na posúdenie

toho, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a či ním nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, v ktorom najvyšší súd zhrnul podstatnú

časť odôvodnenia dovolania sťažovateľky, ústavný súd zistil, že obsah sťažnosti, ktorá je

predmetom konania pred ústavným súdom, je z veľkej miery obsahovo totožný s obsahom

odôvodnenia dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b)

.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po preskúmaní, či boli splnené

podmienky na podanie dovolania, uviedol: „V prvom rade najvyšší súd poznamenáva,

že v zmysle je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom

uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych

dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich

hodnotenia (R 120/2012-1).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní

označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože

by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania

nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcemu mu

zo zákona ( ) a ().

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho

konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej

práva − minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je viazaný

podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže

ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania ( ). Preto

najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím

dôvodom podľa bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im

nezodpovedajú.“

K dovolaciemu dôvodu podľa od. 1 písm. c) najvyšší súd

uviedol, že sťažovateľka odôvodnila existenciu tohto dovolacieho dôvodu tým, že nemala

obhajcu, keď ho musela mať, v dôsledku čoho nebola riadne upozornená na zmenu právnej

12

kvalifikácie a bolo porušené i jej právo na preštudovanie spisu, síce vecne, ale nie

relevantne.

Podľa najvyššieho súdu „jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada

práva na obhajobu vyjadrená v ustanovení Právo na obhajobu

je zakotvené v a Listiny základných

práv a slobôd i v čl. 6 ods. 3 písm. b, c, d/ Dohovoru. Právo na obhajobu patrí k základným

atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným

na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu

zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné

rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného

a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie

procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných

v trestnom konám a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu.“. Najvyšší súd zároveň

zdôraznil, že tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak bolo právo

na obhajobu porušené zásadným spôsobom.

Najvyšší súd v súvislosti so sťažovateľkou konštatovaným porušením jej práva

na obhajobu preskúmaním spisového materiálu zistil, že «obvinenou prednášané

argumenty, názory a závery sú takmer totožné s tými, ktoré prednášala už v konaní pred

Krajským súdom v Bratislave (č. l. 7926 − 7927), načo krajský súd síce stručne, ale predsa

reagoval vo svojom rozhodnutí, keď vysvetlil, že v zmysle skôr zvolený

alebo ustanovený obhajca je povinný plniť si svoje povinnosti až do skutočného prevzatia

obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom...

Dôvod povinnej obhajoby u obvinenej vznikol dňom 4. marca

2008, kedy jej bolo uznesením, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, zo 4. marca 2008 (č. l. 11 − 13)

vznesené obvinenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu pozbavenia osobnej slobody

podľa § 182 ods. 1, 2 písm. a, b, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. d

Tr. zák. a § 140 písm. d Tr. zák. spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák.

pre skutok z januára 2007, spáchaný spoločne so . V tom

čase ju na základe plnomocenstva z 25. februára 2008 (č. l. 182, 183, 184) vo veci

ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, vedenej (v tom čase len) pre zločin podvodu podľa § 221

ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. d Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f, g/ Tr. zák.

obhajoval zvolený obhajca (išlo o skutok spáchaný so

v presne nezistenom čase roku 2006 do 31. 10. 2006). Plnomocenstvom

z 26. februára 2008 (č. l. 184) obvinená splnomocnila na obhajobu len

vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, čo znamenalo, že ju mohol obhajovať v konaní

(od 4. 3. 2008 pod totožným ČVS vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

pozbavenia osobnej slobody) len pre vyššie uvedené dva trestné činy - zločin podvodu

(bod 4. rozsudku okresného súdu) a obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody

(oslobodený skutok v rozsudku okresného súd).

Z predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva i to, že 26. mája 2008

(č. l. 4096 − 4100, zv. 21) došlo k spojeniu veci ČVS: PPZ-48/BOK-V-2008 (bod

6. rozsudku), ČVS: PPZ-47/BOK-B-2008 (bod 5. rozsudku), ČVS: PPZ-84/BOK-B-2007

(bod 3. rozsudku), ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007 (bod 1. rozsudku) na spoločné konanie

pod spisovú značku ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007.

Dňa 13. júna 2008 (č. l. 49 − 54, zv. 1) došlo k spojeniu vecí ČVS: PPZ-83/BOK-B-

2007 a ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 na spoločné konanie pod spisovú značku ČVS: PPZ-

87/BOK-B-2007.

Po tomto spojení obvinená plnomocenstvom z 11. júla 2008

(č. l. 186, zv. 1) presne špecifikovala rozsah obhajobných aktivít

tak, že: „obhajcu splnomocňujem na konanie vo veci mojej obhajoby, kde som stíhaná

za trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., ktorého som sa mala dopustiť

voči poškodenej osobe (poznámka bod 4 rozsudku), ako aj vo veci

a skutku pozbavenia osobnej slobody § 182 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák., teda skutku

ktorého som sa mala dopustiť spoločne s obvinenou (poznámka −

oslobodený skutok). Splnomocnenie sa týka len na hore uvedené skutky, na iné skutky, ktoré

sú zahrnuté v uznesení o spojení veci, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, z 13. júna 2008 sa

predmetné splnomocnenie nevzťahuje.“

Zo spisu ďalej vyplýva, že okrem konania pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 bolo

od 9. júna 2008 pod ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007, (č. l. 5142-5145, zv. 27) vedené

14

samostatné konanie voči , v rámci ktorého bola stíhaná zo spáchania

zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. pre skutok z 10. mája 2006

(bod 2. rozsudku). V tejto veci (ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007) si obvinená 19. júna 2006

(č. l. 5160, zv. 27) zvolila obhajcu .

Dňa 7. augusta 2008 (č. l. 55 − 62, zv. 1) došlo k spojeniu všetkých vecí:

- ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007,

- ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007,

- ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007,

na spoločné konanie pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007.

Tým, že obvinená v plnomocenstve

z 11. júla 2008 tohto splnomocnila len na obhajobu pre skutok pod bodom 4. rozsudku

a oslobodený skutok, stalo sa to, že v jednom konaní (spoločné konanie o všetkých trestných

činoch) ju pri skutkoch (čiastkových útokoch) pod bodmi 1, 3, 5 a od 5. augusta 2009

i 6 nemal kto obhajovať, nehovoriac o tom, že od 3. júla 2009 (upozornenie na zmenu

právnej kvalifikácie na č. l. 10) sa zo zločinov pod bodmi 1. až 4. rozsudku okresného súdu

stal pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4

písm. a/ Tr. zák. Zároveň nemožno prehliadnuť vymedzenie plnomocenstva pre zvoleného

obhajcu len na konanie o skutku − zločine podvodu

podľa § 221 ods. 1 , ods. 3 písm. a/ Tr. zák. (bod 2 rozsudku) pôvodne vedeného pod

ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007 (č. l. 5160, zv. 27), keď pri výsluchu 8. augusta 2008 (č. l. 261,

zv. 2) obvinená uviedla: „v jednej z trestných vecí, z ktorých som obvinená a ktoré

sú spojené na spoločné konanie ma zastupuje , a to konkrétne

v trestnej veci, kde je poškodený . Ja súhlasím s tým, aby

ma zastupoval avšak iba v tej veci, v ktorej je poškodený . Včera 7. augusta 2008,

som obdŕžala od vypovedanie plnej moci, ktoré mi zaslal 5. augusta

2008. Ja som si do dnešného dňa obhajcu nezvolila a súhlasím s tým, aby mi bol obhajca

ustanovený“.

V spoločnom konaní o obzvlášť závažnom zločine a ďalších trestných činoch,

na ktoré sa nevzťahuje povinná obhajoba v zmysle (zločiny,

prečiny) musí byť zabezpečené právo na obhajobu vo vzťahu ku všetkým trestným činom,

pretože vždy ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine tak, ako to predpokladá

ustanovenie , pričom procesné úkony vykonané v spoločnom

konaní vo vzťahu k zločinu, či prečinu bez toho, aby bolo obhajcovi a obvinenému

umožnené pri výkone procesných úkonoch realizovať právo na obhajobu (najmä § 213 Tr.

por.) by trpeli procesnou nespôsobilosťou a nepoužiteľnosťou v ďalšom trestnom konaní.

Ak teda obvinená po spojení všetkých vecí do jedného

spoločného, konania neumožnila, zvoleným obhajcom –

a obhajovať ju vo vzťahu ku všetkým trestným činom

(viď plnomocenstvo z 11. júla 2008 na č. l. 186, zv. 1, plnomocenstvo na č. l. 5160, zv. 27,

č. l. 261 zv. 2 a tiež na č. l. 5177, zv. 27) bolo správne, nevyhnutné a zákonné ustanoviť

jej obhajcu na výkon obhajobných aktivít vo vzťahu ku všetkým trestným činom

prejednávaným v spoločnom konaní. Stalo sa tak hneď po jej výsluchu z 8. augusta 2008,

dňa 13. augusta 2008, kedy jej bol ustanovený obhajca (č. l. 203,

zv. 2) na výkon obhajoby vo vzťahu ku všetkým trestným činom prejednávaným v tom čase

už v spoločnom konaní pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 o všetkých trestných činoch.

Od tohto okamihu až do 23. júna 2010, kedy Okresný súd Bratislava II ustanovil obvinenej

obhajcu (č. l. 6673) bolo celé prebiehajúce konanie „pokryté“

legitímne ustanoveným obhajcom , a preto právo obvinenej

na obhajobu nebolo žiadnym spôsobom porušené, a to ani v okamihu keď sa konalo proti

nej ako proti ušlej, ani v čase keď bola vo väzbe, a ani vtedy keď sa na istý čas vzdala práva

na povinnú obhajobu. V tejto súvislosti je potrebné vysloviť, že

vyjadrením sa obvinenej, že sa vzdáva práva na povinnú obhajobu nezanikla

povinnosť obhajovať menovanú, pretože súd nerozhodol o zrušení jeho ustanovenia.

Najvyšší súd uzatvára, že v prípade ak dôjde k ustanoveniu obhajcu podľa § 40 ods.

1 a to z akéhokoľvek dôvodu uvedeného v ustanovení , ,

a ustanovenie obhajcu nezaniká automaticky po odpadnutí

dôvodov povinnej obhajoby, ale zaniká až rozhodnutím o zrušení ustanovenia podľa § 40

ods. 1 tretia veta , resp. 40 ods. 4, ods. 5, ods. 6 , resp. ,

pretože rozhodnutie o zrušení ustanovenia obhajcu podľa vyššie uvedených ustanovení má

konštitutívny a nie deklaratórny charakter. Preto platí, že ak si (napríklad) obvinený zvolí

obhajcu namiesto obhajcu, ktorý mu bol pred tým ustanovený ( )

ustanovenému obhajcovi povinnosť obhajovať obvineného nezaniká (čo zrozumiteľne

16

dokumentuje expresis verbis v druhej vete ods. 5 , určená povinnosť zrušiť

ustanovenie obhajcu), ale len spočíva až do rozhodnutia o zrušení ustanovenia. Ak v

ďalšom konaní (napríklad) zvolený obhajca vypovie plnomocenstvo obvinenému, pôvodne

ustanovenému obhajcovi sa obnoví povinnosť ďalej obhajovať obvineného. Uvedené platí

rovnako i na situáciu keď sa obvinený vzdá práva na povinnú obhajobu v zmysle § 37 ods. 4

prvá veta a následné toto vyhlásenie vezme späť podľa druhá veta

a ..

S ohľadom na uvedené považuje najvyšší súd všetky argumenty obvinenej

, ktorými v dovolaní odôvodnila porušenie jej práv na obhajobu (a v dôsledku

toho i porušenie práva na preštudovanie spisu) za neakceptovateľné, a preto konštatuje,

že nezistil splnenie dovolacieho dôvodu podľa ».

Ústavný súd poznamenáva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

má byť výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Dovolanie možno aplikovať iba v prípadoch,

ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Aby sa

uplatnením tohto inštitútu nezakladala prípadne ďalšia riadna opravná inštancia, Trestný

poriadok jasne ustanovuje pravidlá a vymedzuje taxatívne dovolacie dôvody, za ktorých

možno dovolanie podať. Preto aj uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) je upravené takým spôsobom, že prichádza do úvahy len

v prípadoch, keď k namietanému porušeniu práva na obhajobu došlo zásadným spôsobom.

upravuje jednotlivé čiastkové práva na obhajobu obvineného v rôznych

štádiách trestného konania, pričom ak dôjde k porušeniu len niektorého z nich, a toto sa

zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, takéto porušenie

samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa .

Judikatúra všeobecných súdov pritom zásadným porušením práva na obhajobu rozumie

predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil dovolanie sťažovateľky

a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými

ustanoveniami . Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok

porušenie sťažovateľkou označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého

do obsahu základného práva podľa nepatrí právo účastníka

na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech

v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je ani

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (napr.

, , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016

18