Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 202/2016
PDF · 313.21 KB
No categories available
II. ÚS 202/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , ,
zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Vlkovičom,
Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 44/2015 z 25. augusta 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 44/2015 z 25. augusta 2015
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 9/2010 zo 4. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) bola sťažovateľka vo výroku I uznaná za vinnú v bode 1 až 4 zo spáchania
pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. g) Trestného zákona vykonaného
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, z toho v bodoch 1 a 2 v súbehu
so zločinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,
úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 a 4 Trestného zákona, v bode 5
zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení účinnom od 1. januára 2006 a v bode 6 zo spáchania trestného činu
sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
účinnom ku dňu spáchania skutku, a to pre skutky uvedené vo výrokovej časti označeného
rozsudku okresného súdu. Za tieto trestné činy jej bol uložený podľa § 221 ods. 4 Trestného
zákona s použitím § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 4, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného
zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b)
Trestného zákona bola sťažovateľka na výkon trestu odňatia slobody zaradená do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste rozsudku
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 86/2007 z 26. novembra 2007, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce.
Okresný súd zároveň vo výroku II postupom podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku oslobodil sťažovateľku spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok
kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1,
2
2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e)
a § 140 písm. c) Trestného zákona.
Sťažovateľka podala proti výroku I rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 To 19/2013 z 12. júna 2013
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3 Trestného
poriadku zrušil rozsudok okresného súdu v časti vo výroku o treste a podľa § 221 ods. 4
Trestného zákona s použitím § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1
Trestného zákona sťažovateľke uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov.
Postupom podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona krajský súd sťažovateľku na výkon
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Krajský súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste
rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 86/2007 z 26. novembra 2007, ako
aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu podala proti rozsudku krajského súdu
dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a k) Trestného poriadku.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľky odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti najskôr chronologicky rozpisuje uznesenia
o vznesení obvinenia s poukazom na obhajcov, ktorých si zvolila, resp. jej boli ustanovení
v tej-ktorej veci. Následne uvádza, že „na základe uznesenia PPZ zo dňa 07. 08. 2008,
ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, tak všetky veci, pre ktoré bola na OS BA II dňa 03. 05. 2010
podaná OP BA II pod spis. zn. 2 Pv 121/08 obžaloba, boli vedené v prípravnom konaní pod
ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007.
Dňa 13. 8. 2008, teda po vydaní uznesenia PPZ zo dňa 07. 08. 2008, ČVS: PPZ-
87/BOK-B-2007, mi bol OS BA II pod spis. zn. Tp 756/08 ustanovený obhajca
a to vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B -2007 z dôvodu § 37 ods. 1
písm. a) a c) Tr. por., teda že som vo väzbe a že sa voči mne vedie konanie
o obzvlášť závažnom zločine (skutok uvedený v uznesením PPZ zo dňa 04. 03. 2008,
ČVS: PP2-87/BOK-B-2007, kde mi bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.).
Dňa 26. 08. 2008 som bola prepustená z väzby na slobodu (vo väzbe som bola
od 03. 07. 2008 do 26. 08. 2008 a to v súvislosti s trestnou vecou vedenou na PPZ pod
ČVS: PPZ-79/BOK-B/2007).
Pri svojom výsluchu dňa 29. 09. 2008, kedy som súčasne bola vyšetrovateľom PPZ
v zmysle § 206 ods. 6 Tr. por. upozornená, že skutok uvedený v uznesení PPZ zo dňa
09. 06. 2008, ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007, ktorým mi bolo vznesené obvinenie pre zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. bude ďalej kvalifikovaný aj ako zločin
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného
znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., som sa v zmysle ustanovenia
§ 37 ods. 4 prvá veta Tr. por., výslovným vyhlásením vzdala práva na povinnú obhajobu
vyplývajúcu z § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Toho istého dňa, t. j. 29. 09. 2008, vyšetrovateľ PPZ vo veci požiadal OS BA II o to,
aby mi bol obhajca , ktorý mi bol ustanovený OS BA II dňa
13. 8. 2008 spis. zn.: Tp 756/08 vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, zrušený a to z dôvodu
môjho prepustenia z väzby dňa 26. 08. 2008 a skutočnosti, že dňa 29. 09. 2008 som
sa vzdala práva na povinnú obhajobu podľa § 37 ods. 4 Tr. por.
V zápisnici vyhotovenej z konfrontácie medzi mnou a svedkom dňa
13. 10. 2008, som v súlade s ustanovením § 37 ods. 4 druhá veta Tr. por., svoje výslovné
vyhlásenie zo dňa 29. 09. 2008, ktorým so sa vzdala práva na povinnú obhajobu
vyplývajúcu z § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., vzala späť a požiadala som o ustanovenie
obhajcu.
Dňa 13. 10. 2008 vyšetrovateľ PPZ vo veci požiadal OS BA II o to, aby mi z dôvodu
§ 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. (skutok uvedený v uznesením PPZ zo dňa 04. 03. 2008,
ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, kde mi bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
pozbavenia osobnej slobody podlá § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,
4
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.), bol ustanovený obhajca.
OS BA II prípisom zo dňa 14. 10. 2008, spis. zn. Tp 796/2008, vyšetrovateľovi PPZ
oznámil, že nakoľko jeho žiadosti o zrušenie obhajcu zo dňa
29. 09. 2008 nevyhovel, zostáva v platnosti ustanovenie obhajcu
zo dňa 13. 08. 2008.
Predmetný prípis bol doručený na PPZ dňa 23. 10. 2008.
Od tohto momentu vyšetrovateľ PPZ vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 konal
s ako mojim obhajcom, ktorý ma zastupuje vo všetkých,
uznesením PPZ zo dňa 07. 08. 2008, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, spojených veciach,
bez ohľadu na skutočnosť, že ja som ho splnomocnila na obhajobu len vo veci vedenej
pôvodne pod ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007 (skutok uvedený v uznesení PPZ zo dňa
09. 06. 2008, ktorým mi bolo vznesené obvinenie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Tr. zák.) a v uvedenom období som mala zvoleného obhajcu
, ktorý ma od 26. 02. 2008 až do 05. 03. 2009, resp. 19. 03. 2009 zastupoval vo veci
ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, týkajúcej sa skutku uvedeného v uznesení PPZ zo dňa
22. 02. 2008 ako aj 04. 03. 2008 (teda aj skutku právne kvalifikovaného ako obzvlášť
závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3
písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák.,
spáchaného formou spolupáchateľstva podlá § 20 Tr. zák.).
Už v odvolaní proti Rozsudku OS BA II som v tejto súvislosti poukázala na to,
že nakoľko ustanovenie obhajcu (na základe ustanovenia
obhajcu OS BA II zo dňa 13. 08. 2008, spis. zn. Tp 756/08) zaniklo zánikom dôvodu nutnej
obhajoby, ktorý v konkrétnej veci zanikol mojím prepustením z väzby dňa 26. 08. 2008,
resp. tým, že som sa dňa 29. 09. 2008 vzdala práva na povinnú obhajobu je zrejmé,
že najneskôr od 05. 03. 2009, resp. 19. 03. 2009, aj napriek skutočností, že sa voči mne
viedlo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia
osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. (uznesenie PPZ zo dňa 04. 03. 2008, ČVS: PPZ-
87/BOK-B-2007), som nemala žiadneho obhajcu (ani ), ktorý
by ma zastupoval v konaní o obzvlášť závažnom zločine aj napriek tomu, že podľa § 37
ods. 1 písm. c) Tr. por. som obhajcu musela mať.
Súčasne som poukázala na to, že od 26. 03. 2009 sa vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-
2007, viedlo proti mne konanie proti ušlej, pričom podľa § 359 Tr. por. som od tohto
momentu musela mať obhajcu ustanoveného podľa § 37 ods. 1 písm. e) Tr. por., teda nielen
podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., nakoľko bolo nevyhnutné, aby tento ustanovený obhajca
mal rovnaké práva ako ja − obvinená.
Ako je z Rozsudku KS v BA zrejmé, k vyššie uvedenému sa KS v BA vo svojom
rozhodnutí vôbec nevyjadril.“.
Sťažovateľka preto v dovolaní naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku odôvodnila takto: „a) hoci sa voči mne viedlo trestné stíhanie
pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa
§ 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20
Tr. zák. (uznesenie PPZ zo dňa 04. 03. 2008, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007), nemala som
žiadneho obhajcu, ktorý by ma zastupoval v konaní o obzvlášť závažnom zločine aj napriek
tomu, že podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. som obhajcu musela mať
b) hoci sa od 26. 03. 2009 voči mne viedlo trestné konania pod ČVS: PPZ-87/BOK-
B-2007 ako proti ušlej, nemala som obhajcu ustanoveného podľa § 37 ods. 1 písm. e) Tr.
por., teda nielen podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda takého ktorý by mal rovnaké
práva ako ja − obvinená.
c) KS v BA sa v Rozsudku k týmto mojím námietkam nevyjadril.“
Sťažovateľka v sťažnosti napáda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu, len pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, pričom namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, len
pokiaľ ide o odôvodnenie dovolania v písmene b). K zvyšným skutočnostiam uvedeným
pod písmenom a) a c) odôvodnenia dovolania sa nevyjadril napriek tomu, že tieto boli
6
v dovolaní osobitne formulované ako skutočnosti napĺňajúce dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že v dovolaní poukazovala na naplnenie dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj na to, že z vyšetrovacieho spisu
krátko pred skončením vyšetrovania boli so súhlasom okresného prokurátora a s poukazom
na § 113 ods. 3 Trestného poriadku vyňaté a zničené strany č. l. 3278 3280 a 3287 3293.
Argumentovala tým, že takýmto postupom bolo obhajobe odňaté právo, aby sa
s informáciami, ktoré obsahovali č. l. 3278 3280 a 3287 3293, oboznámila a mohla tak
preveriť, či zo strany orgánov činných v trestnom konaní neboli tieto informácie použité
pri získavaní ďalších dôkazov, čo by malo za následok ich nezákonnosť a neprípustnosť
použitia v tomto trestnom konaní. Poukazovala na to, že možné zneužitie týchto informácií
evokuje skutočnosť, že tieto listiny boli zničené krátko pred skončením vyšetrovania,
teda obhajobe nebola daná ani teoretická možnosť sa s nimi oboznámiť, navyše vzhľadom
na odstup času od vznesenia obvinení ku dňu ich zničenia je zrejmé, že neboli zničené bez
meškania. Najvyšší súd sa však k uvedeným skutočnostiam, ktoré podľa sťažovateľky
napĺňajú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, vôbec nevyjadril.
Sťažovateľka poukazovala tiež na to, že hoci proti rozsudku okresného súdu ihneď
po jeho vyhlásení podala odvolanie, ktoré následne odôvodnila písomne
sama aj prostredníctvom svojho obhajcu, pričom charakter odôvodnenia odvolania mali
aj jej tvrdenia a prípisy prezentované a založené do spisu v rámci odvolacieho konania,
v rozsudku krajského súdu úplne absentuje čo i len ich minimálne rozobratie. Obdobne
to tak bolo aj v prípade okresného súdu a jeho rozsudku.
Najvyšší súd sa však podľa sťažovateľky týmto vôbec nezaoberal. Sťažovateľka
zastáva názor, že najvyšší súd sa dopustil porušenia práva na spravodlivý proces, resp. práva
na súdnu ochranu najmä tým, že sa „ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal
s mojou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní a to za situácie, keď túto argumentáciu
možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za podstatnú a právne významnú a bola z mojej
strany prednášaná počas celého trestného konania, pričom ani jeden súd sa ňou
nezoberal“.
Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyhlásil tento nález:
„1. Základné právo , na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. 08. 2015, spis. zn.: 2 Tdo 44/2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 08. 2015, spis. zn.:
2 Tdo 44/2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ,
, trovy konania na účet jej právneho zástupcu Mgr. Juraja Vlkoviča,
advokáta so sídlom Kozmonautická 9, 821 02 Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ku ktorému malo
podľa nej dôjsť tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí ústavne akceptovateľným
spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorú mu predostrela v podanom dovolaní
a ktorú považovala za podstatnú a právne významnú.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práv
podľa čl. 36 ods. 1 listina a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,
že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
10
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.
36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
patrí aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04,
Podobný názor zastáva aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre
vo vzťahu k právu účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zameral svoju pozornosť na posúdenie
toho, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a či ním nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, v ktorom najvyšší súd zhrnul podstatnú
časť odôvodnenia dovolania sťažovateľky, ústavný súd zistil, že obsah sťažnosti, ktorá je
predmetom konania pred ústavným súdom, je z veľkej miery obsahovo totožný s obsahom
odôvodnenia dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b)
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po preskúmaní, či boli splnené
podmienky na podanie dovolania, uviedol: „V prvom rade najvyšší súd poznamenáva,
že v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom
uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych
dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich
hodnotenia (R 120/2012-1).
S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní
označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože
by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania
nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcemu mu
zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).
Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho
konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej
práva − minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je viazaný
podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže
ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto
najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im
nezodpovedajú.“
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 od. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd
uviedol, že sťažovateľka odôvodnila existenciu tohto dovolacieho dôvodu tým, že nemala
obhajcu, keď ho musela mať, v dôsledku čoho nebola riadne upozornená na zmenu právnej
12
kvalifikácie a bolo porušené i jej právo na preštudovanie spisu, síce vecne, ale nie
relevantne.
Podľa najvyššieho súdu „jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada
práva na obhajobu vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. Právo na obhajobu
je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd i v čl. 6 ods. 3 písm. b, c, d/ Dohovoru. Právo na obhajobu patrí k základným
atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným
na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu
zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné
rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného
a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných
v trestnom konám a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu.“. Najvyšší súd zároveň
zdôraznil, že tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak bolo právo
na obhajobu porušené zásadným spôsobom.
Najvyšší súd v súvislosti so sťažovateľkou konštatovaným porušením jej práva
na obhajobu preskúmaním spisového materiálu zistil, že «obvinenou prednášané
argumenty, názory a závery sú takmer totožné s tými, ktoré prednášala už v konaní pred
Krajským súdom v Bratislave (č. l. 7926 − 7927), načo krajský súd síce stručne, ale predsa
reagoval vo svojom rozhodnutí, keď vysvetlil, že v zmysle § 43 ods. 3 Tr. por. skôr zvolený
alebo ustanovený obhajca je povinný plniť si svoje povinnosti až do skutočného prevzatia
obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom...
Dôvod povinnej obhajoby u obvinenej vznikol dňom 4. marca
2008, kedy jej bolo uznesením, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, zo 4. marca 2008 (č. l. 11 − 13)
vznesené obvinenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu pozbavenia osobnej slobody
podľa § 182 ods. 1, 2 písm. a, b, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. d
Tr. zák. a § 140 písm. d Tr. zák. spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák.
pre skutok z januára 2007, spáchaný spoločne so . V tom
čase ju na základe plnomocenstva z 25. februára 2008 (č. l. 182, 183, 184) vo veci
ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, vedenej (v tom čase len) pre zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. d Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f, g/ Tr. zák.
obhajoval zvolený obhajca (išlo o skutok spáchaný so
v presne nezistenom čase roku 2006 do 31. 10. 2006). Plnomocenstvom
z 26. februára 2008 (č. l. 184) obvinená splnomocnila na obhajobu len
vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, čo znamenalo, že ju mohol obhajovať v konaní
(od 4. 3. 2008 pod totožným ČVS vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
pozbavenia osobnej slobody) len pre vyššie uvedené dva trestné činy - zločin podvodu
(bod 4. rozsudku okresného súdu) a obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody
(oslobodený skutok v rozsudku okresného súd).
Z predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva i to, že 26. mája 2008
(č. l. 4096 − 4100, zv. 21) došlo k spojeniu veci ČVS: PPZ-48/BOK-V-2008 (bod
6. rozsudku), ČVS: PPZ-47/BOK-B-2008 (bod 5. rozsudku), ČVS: PPZ-84/BOK-B-2007
(bod 3. rozsudku), ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007 (bod 1. rozsudku) na spoločné konanie
pod spisovú značku ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007.
Dňa 13. júna 2008 (č. l. 49 − 54, zv. 1) došlo k spojeniu vecí ČVS: PPZ-83/BOK-B-
2007 a ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 na spoločné konanie pod spisovú značku ČVS: PPZ-
87/BOK-B-2007.
Po tomto spojení obvinená plnomocenstvom z 11. júla 2008
(č. l. 186, zv. 1) presne špecifikovala rozsah obhajobných aktivít
tak, že: „obhajcu splnomocňujem na konanie vo veci mojej obhajoby, kde som stíhaná
za trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., ktorého som sa mala dopustiť
voči poškodenej osobe (poznámka bod 4 rozsudku), ako aj vo veci
a skutku pozbavenia osobnej slobody § 182 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák., teda skutku
ktorého som sa mala dopustiť spoločne s obvinenou (poznámka −
oslobodený skutok). Splnomocnenie sa týka len na hore uvedené skutky, na iné skutky, ktoré
sú zahrnuté v uznesení o spojení veci, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, z 13. júna 2008 sa
predmetné splnomocnenie nevzťahuje.“
Zo spisu ďalej vyplýva, že okrem konania pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 bolo
od 9. júna 2008 pod ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007, (č. l. 5142-5145, zv. 27) vedené
14
samostatné konanie voči , v rámci ktorého bola stíhaná zo spáchania
zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. pre skutok z 10. mája 2006
(bod 2. rozsudku). V tejto veci (ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007) si obvinená 19. júna 2006
(č. l. 5160, zv. 27) zvolila obhajcu .
Dňa 7. augusta 2008 (č. l. 55 − 62, zv. 1) došlo k spojeniu všetkých vecí:
- ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007,
- ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007,
- ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007,
na spoločné konanie pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007.
Tým, že obvinená v plnomocenstve
z 11. júla 2008 tohto splnomocnila len na obhajobu pre skutok pod bodom 4. rozsudku
a oslobodený skutok, stalo sa to, že v jednom konaní (spoločné konanie o všetkých trestných
činoch) ju pri skutkoch (čiastkových útokoch) pod bodmi 1, 3, 5 a od 5. augusta 2009
i 6 nemal kto obhajovať, nehovoriac o tom, že od 3. júla 2009 (upozornenie na zmenu
právnej kvalifikácie na č. l. 10) sa zo zločinov pod bodmi 1. až 4. rozsudku okresného súdu
stal pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4
písm. a/ Tr. zák. Zároveň nemožno prehliadnuť vymedzenie plnomocenstva pre zvoleného
obhajcu len na konanie o skutku − zločine podvodu
podľa § 221 ods. 1 , ods. 3 písm. a/ Tr. zák. (bod 2 rozsudku) pôvodne vedeného pod
ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007 (č. l. 5160, zv. 27), keď pri výsluchu 8. augusta 2008 (č. l. 261,
zv. 2) obvinená uviedla: „v jednej z trestných vecí, z ktorých som obvinená a ktoré
sú spojené na spoločné konanie ma zastupuje , a to konkrétne
v trestnej veci, kde je poškodený . Ja súhlasím s tým, aby
ma zastupoval avšak iba v tej veci, v ktorej je poškodený . Včera 7. augusta 2008,
som obdŕžala od vypovedanie plnej moci, ktoré mi zaslal 5. augusta
2008. Ja som si do dnešného dňa obhajcu nezvolila a súhlasím s tým, aby mi bol obhajca
ustanovený“.
V spoločnom konaní o obzvlášť závažnom zločine a ďalších trestných činoch,
na ktoré sa nevzťahuje povinná obhajoba v zmysle § 37 ods. 1 písm. d Tr. por. (zločiny,
prečiny) musí byť zabezpečené právo na obhajobu vo vzťahu ku všetkým trestným činom,
pretože vždy ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine tak, ako to predpokladá
ustanovenie § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom procesné úkony vykonané v spoločnom
konaní vo vzťahu k zločinu, či prečinu bez toho, aby bolo obhajcovi a obvinenému
umožnené pri výkone procesných úkonoch realizovať právo na obhajobu (najmä § 213 Tr.
por.) by trpeli procesnou nespôsobilosťou a nepoužiteľnosťou v ďalšom trestnom konaní.
Ak teda obvinená po spojení všetkých vecí do jedného
spoločného, konania neumožnila, zvoleným obhajcom –
a obhajovať ju vo vzťahu ku všetkým trestným činom
(viď plnomocenstvo z 11. júla 2008 na č. l. 186, zv. 1, plnomocenstvo na č. l. 5160, zv. 27,
č. l. 261 zv. 2 a tiež na č. l. 5177, zv. 27) bolo správne, nevyhnutné a zákonné ustanoviť
jej obhajcu na výkon obhajobných aktivít vo vzťahu ku všetkým trestným činom
prejednávaným v spoločnom konaní. Stalo sa tak hneď po jej výsluchu z 8. augusta 2008,
dňa 13. augusta 2008, kedy jej bol ustanovený obhajca (č. l. 203,
zv. 2) na výkon obhajoby vo vzťahu ku všetkým trestným činom prejednávaným v tom čase
už v spoločnom konaní pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 o všetkých trestných činoch.
Od tohto okamihu až do 23. júna 2010, kedy Okresný súd Bratislava II ustanovil obvinenej
obhajcu (č. l. 6673) bolo celé prebiehajúce konanie „pokryté“
legitímne ustanoveným obhajcom , a preto právo obvinenej
na obhajobu nebolo žiadnym spôsobom porušené, a to ani v okamihu keď sa konalo proti
nej ako proti ušlej, ani v čase keď bola vo väzbe, a ani vtedy keď sa na istý čas vzdala práva
na povinnú obhajobu. V tejto súvislosti je potrebné vysloviť, že
vyjadrením sa obvinenej, že sa vzdáva práva na povinnú obhajobu nezanikla
povinnosť obhajovať menovanú, pretože súd nerozhodol o zrušení jeho ustanovenia.
Najvyšší súd uzatvára, že v prípade ak dôjde k ustanoveniu obhajcu podľa § 40 ods.
1 Tr. por. a to z akéhokoľvek dôvodu uvedeného v ustanovení § 37 ods. 1, ods. 2, ods. 3
Tr. por. a § 38 ods. 1 Tr. por. ustanovenie obhajcu nezaniká automaticky po odpadnutí
dôvodov povinnej obhajoby, ale zaniká až rozhodnutím o zrušení ustanovenia podľa § 40
ods. 1 tretia veta Tr. por., resp. 40 ods. 4, ods. 5, ods. 6 Tr. por., resp. § 41 ods. 2 Tr. por.,
pretože rozhodnutie o zrušení ustanovenia obhajcu podľa vyššie uvedených ustanovení má
konštitutívny a nie deklaratórny charakter. Preto platí, že ak si (napríklad) obvinený zvolí
obhajcu namiesto obhajcu, ktorý mu bol pred tým ustanovený (§ 40 ods. 5 Tr. por.)
ustanovenému obhajcovi povinnosť obhajovať obvineného nezaniká (čo zrozumiteľne
16
dokumentuje expresis verbis v druhej vete ods. 5 § 40 Tr. por., určená povinnosť zrušiť
ustanovenie obhajcu), ale len spočíva až do rozhodnutia o zrušení ustanovenia. Ak v
ďalšom konaní (napríklad) zvolený obhajca vypovie plnomocenstvo obvinenému, pôvodne
ustanovenému obhajcovi sa obnoví povinnosť ďalej obhajovať obvineného. Uvedené platí
rovnako i na situáciu keď sa obvinený vzdá práva na povinnú obhajobu v zmysle § 37 ods. 4
prvá veta Tr. por. a následné toto vyhlásenie vezme späť podľa § 37 ods. 4 druhá veta
Tr. por. a § 38 ods. 4 Tr. por...
S ohľadom na uvedené považuje najvyšší súd všetky argumenty obvinenej
, ktorými v dovolaní odôvodnila porušenie jej práv na obhajobu (a v dôsledku
toho i porušenie práva na preštudovanie spisu) za neakceptovateľné, a preto konštatuje,
že nezistil splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.».
Ústavný súd poznamenáva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
má byť výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Dovolanie možno aplikovať iba v prípadoch,
ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Aby sa
uplatnením tohto inštitútu nezakladala prípadne ďalšia riadna opravná inštancia, Trestný
poriadok jasne ustanovuje pravidlá a vymedzuje taxatívne dovolacie dôvody, za ktorých
možno dovolanie podať. Preto aj uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku je upravené takým spôsobom, že prichádza do úvahy len
v prípadoch, keď k namietanému porušeniu práva na obhajobu došlo zásadným spôsobom.
Trestný poriadok upravuje jednotlivé čiastkové práva na obhajobu obvineného v rôznych
štádiách trestného konania, pričom ak dôjde k porušeniu len niektorého z nich, a toto sa
zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, takéto porušenie
samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Judikatúra všeobecných súdov pritom zásadným porušením práva na obhajobu rozumie
predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil dovolanie sťažovateľky
a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok
porušenie sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech
v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (napr.
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016
18