Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 125/2016
PDF · 223.98 KB
No categories available
I. ÚS 125/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
JUDr. Miroslavom Stopkom, advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský,
JUDr. Strapáč, PhD, s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tos 178/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tos 178/2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«... 22.01.2009 vydal Okresný súd Čadca Trestný rozkaz sp. zn. 2T 135/2008-94,
v zmysle ktorého ma uznal vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa
ust. § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Za uvedené som bol predmetným
trestným rozkazom odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorý sa mi
podmienečne odložil a určila sa mi skúšobná doba v trvaní 36 mesiacov. Predmetným
trestným rozkazom mi bola rovnako uložená povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané
výživné. Uznesením Okresného súd Čadca sp. zn. 2T 135/2008-152 zo dňa 17.03.2014 sa mi
nariadil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Proti predmetnému
uzneseniu som si podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však Krajský súd... uznesením
sp. zn. 3Tos/178/2014-171 zo dňa 11.12.2014 zamietol. Následne som si... podal proti...
uzneseniu Krajského súdu... dovolanie... ktoré uznesením sp. zn. 3 Tdo 61/2015 zo dňa
28.10.2015 Najvyšší súdu... odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti podľa ust. § 382 písm. f)
Tr. poriadku...
Počas skúšobnej doby, ktorá mi bola určená v trvaní 36 mesiacov som nemal žiaden
záznam v evidencii priestupkov a nemal som evidovaný žiaden trestný čin. Pracoval som
ako SZČO s mesačným príjmom 500,- Eur, z ktorého som musel pokryť základné výdavky
a v zimných mesiacoch bol dopyt po práci menší, tzn. že som mal aj menší príjem.
V uvedenom období som sa liečil na protialkoholickom oddelení, aby som sa zaradil do
spoločnosti a mohol zabezpečiť svoje deti. Úhrade výživného som sa nevyhýbal, avšak
nebolo v mojich možnostiach ani schopnostiach ho uhradiť, z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov, pričom okresný a ani krajský súd neskúmal moje majetkové, sociálne
a finančné pomery. V skúšobnej dobe som viedol a doposiaľ vediem riadny život. Pred
rozhodnutím a neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe a o nariadení výkonu trestu
odňatia slobody je potrebné skúmať, či okolnosti prípadu umožňujú rozhodnúť o ponechaní
podmienečného odsúdenia v platnosti. Okolnosťami prípadu sú také výnimočné okolnosti,
ktoré vyplývajú zo správania odsúdeného po podmienečnom odsúdení, pričom odsúdený
musí v skúšobnej dobe prejaviť snahu o odstránenie týchto príčin, ktoré v pôvodnom konaní
viedli k jeho trestnej činnosti. Mám za to, že som svojim správaním prejavil snahu o úhradu
dlžného výživného, a to formou dobrovoľného podrobenia sa protialkoholickému liečeniu,
prejavením snahy nájsť si dobre platenú prácu a uhradením časti zameškaného výživného
vo výške 200,- Eur dňa 13.03.2014. V konečnom dôsledku som si takúto dobre platenú
prácu aj našiel a poškodenej som nakoniec uhradil zameškané výživné v plnej výške a svoju
vyživovaciu povinnosť si naďalej plním riadne a včas. Krajský súd rozhodol bez toho, aby
zobral do úvahy vyššie uvedené dôvody, jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom. V konaní pred Krajským súdom v Žiline mi ako obžalovanému nebolo
umožnené realizovať právo vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, čím bolo porušené
moje právo na obhajobu a taktiež v zmysle všetkého vyššie uvedeného bolo porušené aj
moje právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Legislatívna úprava práva na obhajobu je uvedená v ust. § 2 ods. 9 Trestného
poriadku „Každý proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu“. Jej
legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečovanie v právnom štáte svedči o úrovni
demokratizmu a stupni zabezpečenia občianskych práv a slobôd v právnom poriadku toho -
ktorého štátu. Zásada zabezpečenia práva na obhajobu je nevyhnutným predpokladom
úspešného súdnictva, ktorého významnou úlohou je ochrana práv a zákonom chránených
záujmov občanov. Akékoľvek porušovanie práva na obhajobu je v trestnom konaní
demokratického štátu neprípustné. Právo na obhajobu vo svojej najzákladnejšej podobe
teda znamená nevyhnutnosť zabezpečiť práva obvineného, tak aby v konaní boli objasnené
aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, čo vyplýva aj zo zásady náležitého
zistenia skutkového stavu. Právo na obhajobu je v trestnom konaní považované za jedno
z najvýznamnejších práv osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie a zároveň predstavuje
jeden z najzákladnejších princípov, ktorý musí byť bezpodmienečne splnený, aby bola
splnená podmienka dodržania základných práv a slobôd v trestnom konaní.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základne právo ... na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1
Ústavy SR a základné právo na obhajobu upravené v článku 50 ods. 3 Ústavy SR postupom
Krajského súdu v Žiline v trestnej veci vedenej pod sp. zn.
3Tos/178/2014-171, v konaní o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
Okresného súdu v Čadci porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3Tos/178/2014-171 zo dňa 11.12.2014 sa
zrušuje.
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 1000,- €, ktoré
Krajský súd v Žiline je povinný vyplatiť do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
priznáva trovy právneho zastúpenia...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Trestným rozkazom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k.
2 T 135/2008-94 z 22. januára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júna 2010, bol
sťažovateľ uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
18 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 36 mesiacov.
Skúšobná doba trvala od 14. júna 2010 do 14. júna 2013. V skúšobnej dobe mal sťažovateľ
povinnosť uhradiť zameškané výživné vo výške 3 973,48 €. Okresný súd uznesením č. k.
2 T 135/2008-152 zo 17. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 50
ods. 4 Trestného zákona vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil a vykoná
trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ
sťažnosť, ktorú neodôvodnil. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k.
3 Tos 178/2014-171 z 11. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že ju
zamietol.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označeného základného práva tým, že krajský
súd neskúmal jeho majetkové, sociálne a finančné pomery, pred rozhodnutím o jeho
neosvedčení sa v skúšobnej dobe neskúmal, či okolnosti prípadu neumožňujú podmienečné
odsúdenie ponechať v platnosti, nezobral do úvahy to, že si svoju vyživovaciu povinnosť
splnil, rozhodol na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a jeho
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr.
Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale
zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Krajský súd v uznesení č. k. 3 Tos 178/2014-171 z 11. decembra 2014 jasne
a zrozumiteľne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
zamietol:
„V skúšobnej dobe podmienečne odsúdený si túto povinnosť uhradiť zameškané
výživné, za ktoré bol odsúdený, nesplnil. V skúšobnej dobe neuhradil z dlhu ani cent a aj
bežné výživné hradil za odsúdeného štát. Je veľmi pravdepodobné, že základnou prekážkou
skutočnej nápravy odsúdeného bolo chorobné požívanie alkoholických nápojov. Ako
bohumilé sa javí, že sa odsúdený dobrovoľne podrobil protialkoholickému liečeniu, ako sám
uviedol, na úhradu iných dlhov si zobral aj pôžičku, dlžné výživné však neuhradil.
Odsúdený pritom sporadicky pracoval a keď dlh neuhradil ani čiastočne, možno povedať,
že dlh na výživnom neuhradil (resp. neuhradil aspoň čiastočne) zavinene. Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny potvrdil odsúdenému, že nemá voči nemu žiadnu pohľadávku a od
určenia výšky výživného vedel, že výživné má hradiť do rúk matky deti. Preto otázka zo
strany odsúdeného, komu má hradiť dlžné výživné, bola len prejavom formálneho záujmu.
Navyše sám odsúdený priznal, že peniaze na úhradu reálne nemal.
Podľa § 62 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. plnenie vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. ... Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti
a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu
vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo
na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Výživné má prednosť pred inými
výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného
rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život..., súd
vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už
v priebehu skúšobnej doby. ... Podľa § 50 ods. 8 Tr. zák. ak súd rozhodne, že sa trest
odňatia slobody, ktorý bol podmienečne odložený, vykoná, rozhodne zároveň aj o spôsobe
výkonu trestu.
Dodatočné nesplnenie resp. neplnenie vyživovacej povinnosti zo strany podmienečne
odsúdeného, hoci tak aspoň čiastočne urobiť mohol, vidí súd ako prejav ľahostajného,
nezodpovedného postoja odsúdeného k plneniu súdnych rozhodnutí a rešpektovaniu zákona,
a tak možno celkom jednoznačne vysloviť, že v skúšobnej dobe nežil riadnym životom.
Po ustálení tohto stavu potom už súd, aj vzhľadom k tomu, že sa skúšobná doba skončila,
nemá inú možnosť, len vysloviť neosvedčenie sa a nariadenie výkonu pôvodne podmienečne
odloženého trestu.“
K tvrdeniu sťažovateľa o tom, že krajský súd neskúmal jeho majetkové, sociálne
a finančné pomery a či okolnosti prípadu neumožňujú ponechať podmienečné odsúdenie
v platnosti, ústavný súd konštatuje, že v zmysle § 50 ods. 4 Trestného zákona môže
všeobecný súd iba výnimočne ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený
konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu. Pokiaľ
sťažovateľ tvrdí, že krajský súd mal skúmať možnosť ponechania podmienečného
odsúdenia v platnosti v zmysle § 50 ods. 4 Trestného zákona, takýmto tvrdením v podstate
súhlasí s tým, že svojím konaním v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie trestu. Ústavný
súd zároveň uvádza, že sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ničím
neodôvodnil. Pokiaľ podľa sťažovateľa existovali dôvody na ponechanie podmienečného
odsúdenia v platnosti, tieto mal uviesť v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ak túto
skutočnosť v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ neuviedol, nesplnil
základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd
poskytuje ochranu základnému právu alebo právu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
zdôrazňuje, že ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti je možné iba výnimočne,
pričom zo sťažnosti sťažovateľa nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli byť
dôvodom na ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti a ktorými sa krajský súd mal
zaoberať. Sťažovateľ si svoju vyživovaciu povinnosť v skúšobnej dobe nesplnil, pričom
argumenty, ktoré v sťažnosti uviedol, nepresvedčili ani ústavný súd o tom, že sťažovateľ
počas skúšobnej doby urobil všetko, čo bolo v jeho schopnostiach a možnostiach, aby si
svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim maloletým deťom splnil.
Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že z dlžného výživného uhradil 13. marca 2014
sumu vo výške 200 € a napokon uhradil aj zameškané výživné v plnej výške, ústavný súd
musí skonštatovať, že tieto argumenty nie sú v jeho veci relevantné. Pri rozhodovaní
všeobecného súdu o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, môže súd vychádzať iba
z okolností, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Skúšobná doba plynula sťažovateľovi
od 14. júna 2010 do 14. júna 2013. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si svoju
vyživovaciu povinnosť nesplnil počas skúšobnej doby, ale až po jej skončení. Z uvedeného
dôvodu okresný súd a ani krajský súd na túto okolnosť pri svojom rozhodovaní nemohli
prihliadať, pričom toto jednoznačne vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia a že krajský súd rozhodol na základe dôkazov, ktoré neboli
vykonané zákonným spôsobom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ tieto svoje námietky
nijako neodôvodnil. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd týmito námietkami ani nezaoberal.
Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu presvedčil, že sťažovateľ dostal
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd pripomína
svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôžu byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania.
Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právo na obhajobu podľa § 50
ods. 3 ústavy postupom krajského súdu tým, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam.
Ústavný súd zdôrazňuje, že z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť
sťažovateľa sťažnosť odôvodniť a podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd
návrhom na začatie konania viazaný.
Po preskúmaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že
sťažovateľ venoval teórii týkajúcej sa základného práva na obhajobu takmer polovicu strany
svojej sťažnosti, akým konkrétnym spôsobom bolo porušené toto základné právo, už
neodôvodňuje. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ sám sťažovateľ nedokázal konkretizovať,
akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu označeného základného práva, nemôže očakávať,
že iba na základe jeho všeobecného tvrdenia o tom, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam, bude ústavný súd skúmať postup krajského súdu v jeho veci a sám
nachádzať konkrétne skutočnosti, ku ktorým sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, a následne
posudzovať, či ide o taký nedostatok v postupe krajského súdu, ktorým bolo zasiahnuté
do označeného základného práva sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016