Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 125/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

JUDr. Miroslavom Stopkom, advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský,

JUDr. Strapáč, PhD, s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a postupom

Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«... 22.01.2009 vydal Okresný súd Čadca Trestný rozkaz sp. zn. -94,

v zmysle ktorého ma uznal vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa

ust. , . Za uvedené som bol predmetným

trestným rozkazom odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorý sa mi

podmienečne odložil a určila sa mi skúšobná doba v trvaní 36 mesiacov. Predmetným

trestným rozkazom mi bola rovnako uložená povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané

výživné. Uznesením Okresného súd Čadca sp. zn. -152 zo dňa 17.03.2014 sa mi

nariadil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Proti predmetnému

uzneseniu som si podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však Krajský súd... uznesením

sp. zn. -171 zo dňa 11.12.2014 zamietol. Následne som si... podal proti...

uzneseniu Krajského súdu... dovolanie... ktoré uznesením sp. zn. zo dňa

28.10.2015 Najvyšší súdu... odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti podľa ust. § 382 písm. f)

...

Počas skúšobnej doby, ktorá mi bola určená v trvaní 36 mesiacov som nemal žiaden

záznam v evidencii priestupkov a nemal som evidovaný žiaden trestný čin. Pracoval som

ako SZČO s mesačným príjmom 500,- Eur, z ktorého som musel pokryť základné výdavky

a v zimných mesiacoch bol dopyt po práci menší, tzn. že som mal aj menší príjem.

V uvedenom období som sa liečil na protialkoholickom oddelení, aby som sa zaradil do

spoločnosti a mohol zabezpečiť svoje deti. Úhrade výživného som sa nevyhýbal, avšak

nebolo v mojich možnostiach ani schopnostiach ho uhradiť, z dôvodu nedostatku finančných

prostriedkov, pričom okresný a ani krajský súd neskúmal moje majetkové, sociálne

a finančné pomery. V skúšobnej dobe som viedol a doposiaľ vediem riadny život. Pred

rozhodnutím a neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe a o nariadení výkonu trestu

odňatia slobody je potrebné skúmať, či okolnosti prípadu umožňujú rozhodnúť o ponechaní

podmienečného odsúdenia v platnosti. Okolnosťami prípadu sú také výnimočné okolnosti,

ktoré vyplývajú zo správania odsúdeného po podmienečnom odsúdení, pričom odsúdený

musí v skúšobnej dobe prejaviť snahu o odstránenie týchto príčin, ktoré v pôvodnom konaní

viedli k jeho trestnej činnosti. Mám za to, že som svojim správaním prejavil snahu o úhradu

dlžného výživného, a to formou dobrovoľného podrobenia sa protialkoholickému liečeniu,

prejavením snahy nájsť si dobre platenú prácu a uhradením časti zameškaného výživného

vo výške 200,- Eur dňa 13.03.2014. V konečnom dôsledku som si takúto dobre platenú

prácu aj našiel a poškodenej som nakoniec uhradil zameškané výživné v plnej výške a svoju

vyživovaciu povinnosť si naďalej plním riadne a včas. Krajský súd rozhodol bez toho, aby

zobral do úvahy vyššie uvedené dôvody, jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom. V konaní pred Krajským súdom v Žiline mi ako obžalovanému nebolo

umožnené realizovať právo vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, čím bolo porušené

moje právo na obhajobu a taktiež v zmysle všetkého vyššie uvedeného bolo porušené aj

moje právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Legislatívna úprava práva na obhajobu je uvedená v ust. § 2 ods. 9 Trestného

poriadku „Každý proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu“. Jej

legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečovanie v právnom štáte svedči o úrovni

demokratizmu a stupni zabezpečenia občianskych práv a slobôd v právnom poriadku toho -

ktorého štátu. Zásada zabezpečenia práva na obhajobu je nevyhnutným predpokladom

úspešného súdnictva, ktorého významnou úlohou je ochrana práv a zákonom chránených

záujmov občanov. Akékoľvek porušovanie práva na obhajobu je v trestnom konaní

demokratického štátu neprípustné. Právo na obhajobu vo svojej najzákladnejšej podobe

teda znamená nevyhnutnosť zabezpečiť práva obvineného, tak aby v konaní boli objasnené

aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, čo vyplýva aj zo zásady náležitého

zistenia skutkového stavu. Právo na obhajobu je v trestnom konaní považované za jedno

z najvýznamnejších práv osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie a zároveň predstavuje

jeden z najzákladnejších princípov, ktorý musí byť bezpodmienečne splnený, aby bola

splnená podmienka dodržania základných práv a slobôd v trestnom konaní.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základne právo ... na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1

SR a základné právo na obhajobu upravené v článku 50 ods. 3 SR postupom

Krajského súdu v Žiline v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

-171, v konaní o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu

Okresného súdu v Čadci porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -171 zo dňa 11.12.2014 sa

zrušuje.

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 1000,- €, ktoré

Krajský súd v Žiline je povinný vyplatiť do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

priznáva trovy právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Trestným rozkazom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-94 z 22. januára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júna 2010, bol

sťažovateľ uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3

písm. b) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

18 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 36 mesiacov.

Skúšobná doba trvala od 14. júna 2010 do 14. júna 2013. V skúšobnej dobe mal sťažovateľ

povinnosť uhradiť zameškané výživné vo výške 3 973,48 €. Okresný súd uznesením č. k.

-152 zo 17. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 50

ods. 4 vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil a vykoná

trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ

sťažnosť, ktorú neodôvodnil. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-171 z 11. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že ju

zamietol.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označeného základného práva tým, že krajský

súd neskúmal jeho majetkové, sociálne a finančné pomery, pred rozhodnutím o jeho

neosvedčení sa v skúšobnej dobe neskúmal, či okolnosti prípadu neumožňujú podmienečné

odsúdenie ponechať v platnosti, nezobral do úvahy to, že si svoju vyživovaciu povinnosť

splnil, rozhodol na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a jeho

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské

práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na

každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr.

Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale

zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Krajský súd v uznesení č. k. -171 z 11. decembra 2014 jasne

a zrozumiteľne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

zamietol:

„V skúšobnej dobe podmienečne odsúdený si túto povinnosť uhradiť zameškané

výživné, za ktoré bol odsúdený, nesplnil. V skúšobnej dobe neuhradil z dlhu ani cent a aj

bežné výživné hradil za odsúdeného štát. Je veľmi pravdepodobné, že základnou prekážkou

skutočnej nápravy odsúdeného bolo chorobné požívanie alkoholických nápojov. Ako

bohumilé sa javí, že sa odsúdený dobrovoľne podrobil protialkoholickému liečeniu, ako sám

uviedol, na úhradu iných dlhov si zobral aj pôžičku, dlžné výživné však neuhradil.

Odsúdený pritom sporadicky pracoval a keď dlh neuhradil ani čiastočne, možno povedať,

že dlh na výživnom neuhradil (resp. neuhradil aspoň čiastočne) zavinene. Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny potvrdil odsúdenému, že nemá voči nemu žiadnu pohľadávku a od

určenia výšky výživného vedel, že výživné má hradiť do rúk matky deti. Preto otázka zo

strany odsúdeného, komu má hradiť dlžné výživné, bola len prejavom formálneho záujmu.

Navyše sám odsúdený priznal, že peniaze na úhradu reálne nemal.

Podľa plnenie vyživovacej povinnosti rodičov

k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností

a majetkových pomerov. ... Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti

a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu

vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo

na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Výživné má prednosť pred inými

výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného

rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život..., súd

vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už

v priebehu skúšobnej doby. ... Podľa § 50 ods. 8 Tr. zák. ak súd rozhodne, že sa trest

odňatia slobody, ktorý bol podmienečne odložený, vykoná, rozhodne zároveň aj o spôsobe

výkonu trestu.

Dodatočné nesplnenie resp. neplnenie vyživovacej povinnosti zo strany podmienečne

odsúdeného, hoci tak aspoň čiastočne urobiť mohol, vidí súd ako prejav ľahostajného,

nezodpovedného postoja odsúdeného k plneniu súdnych rozhodnutí a rešpektovaniu zákona,

a tak možno celkom jednoznačne vysloviť, že v skúšobnej dobe nežil riadnym životom.

Po ustálení tohto stavu potom už súd, aj vzhľadom k tomu, že sa skúšobná doba skončila,

nemá inú možnosť, len vysloviť neosvedčenie sa a nariadenie výkonu pôvodne podmienečne

odloženého trestu.“

K tvrdeniu sťažovateľa o tom, že krajský súd neskúmal jeho majetkové, sociálne

a finančné pomery a či okolnosti prípadu neumožňujú ponechať podmienečné odsúdenie

v platnosti, ústavný súd konštatuje, že v zmysle môže

všeobecný súd iba výnimočne ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený

konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu. Pokiaľ

sťažovateľ tvrdí, že krajský súd mal skúmať možnosť ponechania podmienečného

odsúdenia v platnosti v zmysle , takýmto tvrdením v podstate

súhlasí s tým, že svojím konaním v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie trestu. Ústavný

súd zároveň uvádza, že sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ničím

neodôvodnil. Pokiaľ podľa sťažovateľa existovali dôvody na ponechanie podmienečného

odsúdenia v platnosti, tieto mal uviesť v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ak túto

skutočnosť v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ neuviedol, nesplnil

základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa

a . Podľa citovaných noriem ústavný súd

poskytuje ochranu základnému právu alebo právu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

zdôrazňuje, že ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti je možné iba výnimočne,

pričom zo sťažnosti sťažovateľa nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli byť

dôvodom na ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti a ktorými sa krajský súd mal

zaoberať. Sťažovateľ si svoju vyživovaciu povinnosť v skúšobnej dobe nesplnil, pričom

argumenty, ktoré v sťažnosti uviedol, nepresvedčili ani ústavný súd o tom, že sťažovateľ

počas skúšobnej doby urobil všetko, čo bolo v jeho schopnostiach a možnostiach, aby si

svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim maloletým deťom splnil.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že z dlžného výživného uhradil 13. marca 2014

sumu vo výške 200 € a napokon uhradil aj zameškané výživné v plnej výške, ústavný súd

musí skonštatovať, že tieto argumenty nie sú v jeho veci relevantné. Pri rozhodovaní

všeobecného súdu o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, môže súd vychádzať iba

z okolností, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Skúšobná doba plynula sťažovateľovi

od 14. júna 2010 do 14. júna 2013. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si svoju

vyživovaciu povinnosť nesplnil počas skúšobnej doby, ale až po jej skončení. Z uvedeného

dôvodu okresný súd a ani krajský súd na túto okolnosť pri svojom rozhodovaní nemohli

prihliadať, pričom toto jednoznačne vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia a že krajský súd rozhodol na základe dôkazov, ktoré neboli

vykonané zákonným spôsobom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ tieto svoje námietky

nijako neodôvodnil. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd týmito námietkami ani nezaoberal.

Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu presvedčil, že sťažovateľ dostal

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd pripomína

svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa nemôžu byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania.

Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením

základného práva podľa , a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právo na obhajobu podľa § 50

ods. 3 postupom krajského súdu tým, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým

skutočnostiam.

Ústavný súd zdôrazňuje, že z vyplýva povinnosť

sťažovateľa sťažnosť odôvodniť a podľa je ústavný súd

návrhom na začatie konania viazaný.

Po preskúmaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že

sťažovateľ venoval teórii týkajúcej sa základného práva na obhajobu takmer polovicu strany

svojej sťažnosti, akým konkrétnym spôsobom bolo porušené toto základné právo, už

neodôvodňuje. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ sám sťažovateľ nedokázal konkretizovať,

akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu označeného základného práva, nemôže očakávať,

že iba na základe jeho všeobecného tvrdenia o tom, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým

skutočnostiam, bude ústavný súd skúmať postup krajského súdu v jeho veci a sám

nachádzať konkrétne skutočnosti, ku ktorým sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, a následne

posudzovať, či ide o taký nedostatok v postupe krajského súdu, ktorým bolo zasiahnuté

do označeného základného práva sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016