Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 124/2016
PDF · 227.65 KB
No categories available
I. ÚS 124/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 Pp 49/2008 z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim
postupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tos 29/2014
zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 40072/2015-61/D/185 zo 17. decembra 2015
a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. februára 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Pp 49/2008 z 2. apríla 2014
(ďalej len „uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim
postupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Tos 29/2014 zo 17. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu
zo 17. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
sp. zn. 40072/2015-61/D/185 zo 17. decembra 2015 (ďalej len „upovedomenie
zo 17. decembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ svoju sťažnosť
doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2016.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že uznesením
okresného súdu z 2. apríla 2014 bolo rozhodnuté, že v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 64 ods. 1 Trestného zákona sa
neosvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu
Žilina sp. zn. 3 T 27/2004 vo výmere 2 rokov a 8 mesiacov a 30 dní vykoná. Proti uzneseniu
okresného súdu z 2. apríla 2014 podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom
zasadnutí a následne 7. apríla 2014 doručil okresnému súdu aj písomné odôvodnenie svojej
sťažnosti zo 4. apríla 2014.
Krajský súd uznesením zo 17. apríla 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal 30. septembra 2015 podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku podnet
na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister
spravodlivosti“) podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu okresného súdu
z 2. apríla 2014 a uzneseniu krajského súdu zo 17. apríla 2014.
Ministerstvo spravodlivosti jeho podnet odložilo upovedomením zo 17. decembra
2015 doručeným sťažovateľovi 21. decembra 2015. Sťažovateľ poukázal na to, že v obsahu
upovedomenia zo 17. decembra 2015 v jeho treťom odseku ministerstvo spravodlivosti
uviedlo, že je oprávnené preskúmať právoplatne skončené trestné konanie len na podklade
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie podľa § 368 ods. 1 Trestného
poriadku. S uvedeným tvrdením ministerstva spravodlivosti sťažovateľ nesúhlasí, pretože
„zo žiadneho právneho predpisu, a už vôbec nie z Trestného poriadku nevyplýva
ministerstvu právomoc preskúmavať právoplatne skončené trestné konanie na podklade
dovolania podľa § 368 ods. 1 a nasl. Tr. por. ... Podľa § 377 Tr. por. je jediným orgánom,
ktorému je daná funkčná príslušnosť rozhodovať o dovolaní, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, nie ministerstvo. Ministerstvo je oprávnené podľa § 369 ods. 1 Tr. por. podať
dovolanie, a nie rozhodovať o dovolaní.“.
K prvej námietke sťažovateľa uvedenej v jeho podnete, ktorou argumentoval, že
okresný súd pri svojom postupe nedodržal päťdňovú lehotu na prípravu verejného
zasadnutia konaného 2. apríla 2014, a ani krajský súd sa touto ním namietanou vadou
konania v rámci konania o jeho sťažnosti nezaoberal, ministerstvo spravodlivosti
v upovedomení „neuviedlo jediný dôvod, resp. argument, týkajúci sa namietaného
porušenia nezachovania 5-dňovej lehoty na prípravu. Namiesto toho uviedlo ministerstvo
argumentáciu týkajúcu sa predvedenia sťažovateľa postupom podľa § 120 ods. 3 Tr. por.,
ktorou argumentáciou nijako nebola zasiahnutá námietka nedodržania lehoty. Teda ak by
sme pripustili výklad, že ministerstvo je oprávnené vecne preskúmavať dôvody dovolania
uvádzané v podnete, tak z uvedeného hľadiska ministerstvo odložilo podnet sťažovateľa
bez toho, aby sa vôbec vyjadrilo k námietke sťažovateľa.“.
Druhým dôvodom na podanie dovolania uvedeným v podnete sťažovateľa bola
námietka, podľa ktorej verejné zasadnutie konané na okresnom súde 2. apríla 2014 bolo
vykonané nezákonne zloženým senátom. K tejto námietke sa ministerstvo spravodlivosti
vo svojom upovedomení podľa sťažovateľa „vyjadrilo absolútne nezmyselnou
argumentáciou s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré na vec zásadne
meritórne nedopadá a práve naopak, logicky dopĺňa právnu argumentáciu sťažovateľa“.
Sťažovateľ vo svojom podnete namietal, že verejné zasadnutie okresného súdu
z 2. apríla 2014 bolo vykonané v inom zložení senátu (prísediaci boli
a ), pričom na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013
vo veci konal senát v zložení prísediacich a .
V upovedomení poukázalo ministerstvo spravodlivosti na stanovisko Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. 83/2015 publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(ďalej len „Zbierka stanovísk“) pod č. 7/2015, podľa ktorého „odlišný spôsob kreovania
predsedu senátu a členov senátu, ani rozdiely v právnom posúdení sudcov a prísediacich
sudcov nespochybňuje postavenie prísediacich ako zákonných sudcov od prvého úkonu
senátu v danej veci“. Podľa sťažovateľa táto právna veta v plnej miere podporuje jeho
argumentáciu uvedenú v podnete na podania dovolania, avšak ministerstvo spravodlivosti
v upovedomení taktiež uviedlo, že účinky stanoviska najvyššieho súdu č. 83/2015
publikovaného v Zbierke stanovísk pod č. 7/2015 k správnemu výkladu a aplikácii
nastupujú ex nunc, teda až od jeho zverejnenia v Zbierke stanovísk.
Podľa sťažovateľa je „Uvedená právna argumentácia ministerstva absolútne
nesprávna. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o záväznosť
judikatúry, v slovenskom právnom poriadku platí vo všeobecnosti princíp, podľa ktorého sú
súdy viazané iba Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom. Rovnako je sudca viazaný právnym názorom Ústavného
súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR
na základe návrhu súdu. Okrem uvedeného je sudca viazaný právnym názorom, ktorý
vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.
Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR sa vydáva v záujme jednotného
výkladu a jednotného používania zákonov (§ 23 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).
Pokiaľ ministerstvo argumentuje, že účinky stanoviska nastupujú ex nunc, tak táto
argumentácia je nenáležitá a nemá ani oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ani
v judikatúre a ani v doktríne.
Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je vykladať právne predpisy ústavne
konformným spôsobom. V tomto prípade ide o zjavný prípad svojvôle ministerstva, ktoré
zrejme úmyselne použilo nesprávnu právnu argumentáciu, aby sťažovateľa uviedlo
do omylu v otázke neexistencie dovolacieho dôvodu a správnosti postupu súdov.“.
Sťažovateľ poukázal na znenie § 369 ods. 1, § 371 ods. 2 a § 372 ods. 1 Trestného
poriadku a následne uviedol, že „ustanovenie § 369 ods. 1 Tr. por. je formulované tak,
že pre ministra spravodlivosti podanie dovolania nie je právom, ale povinnosťou.
S poukazom na uvedené, pokiaľ minister spravodlivosti obdrží podnet na podanie
dovolania, ktorý obsahuje dovolacie dôvody, musí sa ním riadiť a dovolanie podať.
Rozhodné je teda vyriešenie právnej otázky, do akej miery malo ministerstvo právo vecne
preskúmať dôvody na podanie dovolania uvedené v podnete. Máme za to, že prieskumná
právomoc ministerstva je daná len v rozsahu zistenia skutočností, či nie sú dané formálne
nedostatky, v dôsledku ktorých by mohlo byť prípadné dovolanie odmietnuté podľa § 382
Tr. por. Pokiaľ ide o samotné dôvody dovolania, ministerstvo je oprávnené preskúmať
podnet len v tom smere, či uvádzané dôvody zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa § 371
ods. 1 resp. ods. 2, 3 Tr. por. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie
(§ 368 – 392 Tr. por.) vyplýva, že postup ministra pri rozhodovaní o podnete je jednoznačne
založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí podnetu na dovolanie
a existencie dovolacieho dôvodu obsahovo zodpovedajúceho ust. § 371 ods. 1, 2, 3 Tr. por.
s tým, že k meritórnemu preskúmaniu je povolaný iba a len dovolací súd, nie ministerstvo.
Len v prípade, ak by v podnete nebol uvedený žiadny dôvod obsahovo zhodný s dovolacími
dôvodmi podľa § 371 ods. 1, 2, 3 Tr. por., je ministerstvo oprávnené podnet odložiť
ako neopodstatnený. Už gramatický výklad ust. § 369 ods. 1 vety prvej (s poukazom
na imperatív „podá“) neumožňuje voľnú úvahu ministra či podá, resp. nepodá dovolanie,
pričom toto ustanovenie nemožno vykladať extenzívne tým smerom, že minister je
oprávnený meritórne preskúmavať naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich
preskúmava dovolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 384 Tr. por.
Teleológiou ust. § 369 ods. 1 Tr. por. nie je delegácia právomoci dovolacieho súdu
(meritórne rozhodovanie podľa § 392 ods. 1 Tr. por.) na ministerstvo.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na právne závery vyslovené v náleze
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. mája 2015 týkajúce sa rozhodovania
najvyššieho súdu o dovolaní bez meritórneho preskúmania veci, pričom zo záverov tohto
nálezu podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že ministerstvo spravodlivosti nemôže vecne
preskúmavať jeho argumentáciu, ale je povinné podať dovolanie vždy, pokiaľ podnet
obsahuje dovolacie dôvody. Ministerstvo spravodlivosti podľa sťažovateľa zvolilo postup,
resp. taký výklad relevantných ustanovení § 368 – § 392 Trestného poriadku, ktorý mu
umožnil vecne preskúmať a meritórne rozhodnúť o opodstatnenosti dovolacích dôvodov
uvedených v podnete, napriek tomu, že táto právomoc prináleží len dovolaciemu súdu.
Uvedeným postupom ministerstva spravodlivosti preto podľa sťažovateľa došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom
ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 40072/2015-61/D/185 týkajúcom
sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania a upovedomením zo 17. decembra 2015
porušené.
Pre prípad, ak by ústavný súd dospel k názoru, že ministerstvo spravodlivosti
je oprávnené preskúmavať podnety na podanie dovolania v rozsahu, v akom ich
preskúmava dovolací súd podľa § 369 až § 392 Trestného poriadku, sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a aj porušenie jeho základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uznesením
okresného súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením
krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, a taktiež postupom
ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 40072/2015-61/D/185 a jeho
upovedomením zo 17. decembra 2015.
Následne vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom
rozhodol, že jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3
písm. b) dohovoru a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 2. apríla 2014
a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu
predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením ministerstva spravodlivosti
zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené. Zároveň
sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil upovedomenie zo 17. decembra 2015, uznesenie
krajského súdu zo 17. apríla 2014 a uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014 a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k upovedomeniu zo 17. decembra 2015 sťažovateľ ďalej navyše uviedol,
že toto podľa neho nespĺňa ani minimálny štandard obsahových náležitostí individuálneho
aktu a vôbec neobsahuje odôvodnenie, t. j. ministerstvo spravodlivosti neuviedlo dôvody,
pre ktoré podnet sťažovateľa odložilo. Podľa sťažovateľa upovedomenie zo 17. decembra
2015 a uznesenie krajského súdu zo 17. apríla 2014 neobsahujú riadne odôvodnenie, a preto
sú z hľadiska naplnenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľné.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru uznesením okresného
súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu
zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením ministerstva
spravodlivosti zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu
označených práv podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že:
- v konaní pred okresným súdom neboli splnené podmienky na vykonanie verejného
zasadnutia 2. apríla 2014 pre nedodržanie päťdňovej zákonnej lehoty na jeho prípravu;
- krajský súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
z 2. apríla 2014 sa jeho argumentáciou predloženou v konaní podľa neho vôbec nezaoberal
a neodstránil vady konania okresného súdu;
- ministerstvo spravodlivosti sa v upovedomení zo 17. decembra 2015
nevysporiadalo so sťažovateľom predloženými námietkami týkajúcimi sa nedodržania
päťdňovej lehoty na prípravu verejného zasadnutia konaného 2. apríla 2014 a rozhodovania
okresného súdu v nezákonnom zložení, pretože bol zložený z iných prísediacich, než tých,
ktorí boli členmi senátu na prvom jeho verejnom zasadnutí 30. októbra 2013.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením krajského súdu
zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom
Z dikcie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti začína plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa
sťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť.
Takýto prístup sa v praxi ústavného súdu dosiaľ neuplatnil a jeho akceptácia by
znamenala zásadný prelom v jeho rozhodovacej činnosti, v rámci ktorej sa stabilne
pridržiava svojej doterajšej judikatúry, ktorej súčasťou je aj právny názor, že sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 417/06, III. ÚS 334/08, IV. ÚS 178/09).
Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je
podľa presvedčenia ústavného súdu nevyhnutné určenie začiatku plynutia uvedenej
subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa interpretovať
rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lége artis o takomto opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať
pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí
venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva
alebo slobody, náležitú pozornosť.
Vychádzajúc z uvedeného začala podľa názoru ústavného súdu lehota na podanie
sťažnosti sťažovateľovi plynúť doručením uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014,
keďže od tejto udalosti sa totiž sťažovateľ v súlade s dikciou § 53 ods. 3 druhej vety zákona
o ústavnom súde mohol dozvedieť o porušení ním označených práv. Dvojmesačnú lehotu
na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno počítať od doručenia posledného
upovedomenia ministerstva spravodlivosti zo 17. decembra 2015, pretože podanie
mimoriadneho dovolania je výhradným právom ministra spravodlivosti, a teda nie je
pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda
ani iným účinným prostriedkom, ktorým by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich
práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Keďže lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemožno odpustiť,
pričom sťažovateľovi táto lehota do dňa podania jeho sťažnosti na poštovú prepravu
(1. februára 2015) zjavne uplynula, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej
oneskoreného podania.
Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je základnou a neodstrániteľnou
prekážkou konania, ústavný súd nepovažoval za dôvodné v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti v tejto časti skúmať existenciu ďalších možných dôvodov brániacich
prijatiu sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).
K namietanému porušeniu označených práv upovedomením ministerstva
spravodlivosti zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom
Ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedodržaní lehoty
na prípravu verejného zasadnutia poukázalo na skutočnosť, že sťažovateľ musel byť
na verejné zasadnutie 2. apríla 2014 predvedený. Z uvedeného vyplýva, že ministerstvo
spravodlivosti poukázalo na skutočnosť, že pokiaľ sťažovateľ úmyselne svojím konaním
vytvoril po odročení verejného zasadnutia prekážku, aby sa nemohol zúčastniť na ďalšom
verejnom zasadnutí, na ktorom má byť rozhodnuté o premene trestu, svojím konaním
z vlastnej vôle znemožnil, a tým sa vzdal práva na poskytnutie lehoty na prípravu verejného
zasadnutia, a preto proti postupu okresného súdu, ktorý ho na verejné zasadnutie bol nútený
dať predviesť, nemožno nič namietať.
Sťažovateľ taktiež namietal, že ministerstvo spravodlivosti sa nevysporiadalo s jeho
námietkou, podľa ktorej v jeho veci nerozhodoval senát v zákonnom obsadení, pretože
na verejnom zasadnutí 2. apríla 2014 zasadal senát, v ktorom ako sudcovia rozhodovali iní
prísediaci, než prísediaci rozhodujúci na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013.
Ministerstvo spravodlivosti v tejto súvislosti poukázalo na stanovisko najvyššieho súdu
č. 83/2015, v ktorom trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu zjednotilo výklad a aplikáciu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v kontexte ustanovení § 3 ods. 3 a 6
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vo vzťahu k zásade zákonného sudcu
a prísediacich sudcov.
Najvyšší súd v stanovisku č. 83/2015 zjednocoval rôzne právne názory súdov
aplikujúcich ustanovenie § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa prvého
z uvedených právnych názorov vzhľadom na princíp zákonného sudcu by vo veci mal
rozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania (napr. pri rozhodovaní o prijatí
obžaloby a na hlavnom pojednávaní) senát v rovnakom zložení, čo platí rovnako
pre rozhodujúceho sudcu, ako aj pre prísediacich. Z uvedeného vyplýva, že v prípade,
ak bez relevantného dôvodu na hlavnom pojednávaní rozhodoval senát v inom zložení
ako senát, ktorý rozhodoval v tejto veci o ďalšom trvaní väzby po prijatí obžaloby, bol
v súlade s týmto právnym názorom súdmi vyhodnocovaný uvedený postup súdov nižších
stupňov ako vada spočívajúca v tom, že vo veci rozhodoval nezákonný senát a napadnuté
rozhodnutie bolo zrušené.
Druhá skupina súdov pri aplikácii § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
zdôraznila, že princíp zákonného sudcu, ktorý je zakotvený v čl. 48 ústavy, je odlišným
právnym inštitútom od tzv. pravidla nezameniteľnosti senátu, ktorý vyplýva z ustanovenia
§ 277 ods. 5 Trestného poriadku. Princíp zákonného sudcu sa navyše týka len sudcov
z povolania, ktorí sú určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci
(§ 3 ods. 3 zákona o súdoch), avšak nie aj prísediacich, teda osôb, ktoré sudcami nie sú
(neexistuje ústavný princíp zákonného prísediaceho, ktorý by sa vyberal náhodným
výberom pre konkrétnu vec). Z uvedeného vyplýva, že každá trestná vec, ktorá je na súd
podaná, napáda náhodným výberom vždy konkrétnemu sudcovi, ktorý je určený rozvrhom
práce na rozhodovanie a prerokovanie určitej veci.
Z odpovede ministerstva spravodlivosti vyplýva, že jeho cieľom bolo poukázanie
na rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch a uvedená rozdielna
aplikácia zákonných ustanovení Trestného poriadku bola zjednotená až stanoviskom
najvyššieho súdu, na ktoré poukázal, ktoré ale zakladá záväznosť pre súdy až po svojom
prijatí, t. j. nemohlo byť pre súd rozhodujúci vo veci sťažovateľa záväzné, pretože bolo
prijaté až po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014. Inak povedané,
ministerstvo spravodlivosti poukázalo na to, že súdmi zúčastnenými na rozhodovaní vo veci
sťažovateľa aplikovaný postup je jedným z možných výkladov príslušných ustanovení
Trestného poriadku i ústavy a nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť
a v zásade rešpektuje zmysel a účel dotknutých ustanovení. Nejednotnosť rozhodovania
súdov pri aplikácii dotknutých ustanovení Trestného poriadku a ústavy bola odstránená
až na základe zjednocujúceho stanoviska kolégia najvyššieho súdu prijatého v čase
po 17. apríli 2014, t. j. po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014, a preto právne
závery vyplývajúce z tohto stanoviska vo veci sťažovateľa krajský súd v čase jeho
rozhodovania nemohol aplikovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016