Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 124/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a práv podľa a 3

písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim

postupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. -61/D/185 zo 17. decembra 2015

a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. apríla 2014

(ďalej len „uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim

postupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 17. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

zo 17. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

sp. zn. -61/D/185 zo 17. decembra 2015 (ďalej len „upovedomenie

zo 17. decembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ svoju sťažnosť

doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2016.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že uznesením

okresného súdu z 2. apríla 2014 bolo rozhodnuté, že v skúšobnej dobe podmienečného

prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody podľa sa

neosvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu

Žilina sp. zn. vo výmere 2 rokov a 8 mesiacov a 30 dní vykoná. Proti uzneseniu

okresného súdu z 2. apríla 2014 podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom

zasadnutí a následne 7. apríla 2014 doručil okresnému súdu aj písomné odôvodnenie svojej

sťažnosti zo 4. apríla 2014.

Krajský súd uznesením zo 17. apríla 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal 30. septembra 2015 podľa podnet

na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister

spravodlivosti“) podľa proti uzneseniu okresného súdu

z 2. apríla 2014 a uzneseniu krajského súdu zo 17. apríla 2014.

Ministerstvo spravodlivosti jeho podnet odložilo upovedomením zo 17. decembra

2015 doručeným sťažovateľovi 21. decembra 2015. Sťažovateľ poukázal na to, že v obsahu

upovedomenia zo 17. decembra 2015 v jeho treťom odseku ministerstvo spravodlivosti

uviedlo, že je oprávnené preskúmať právoplatne skončené trestné konanie len na podklade

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie podľa § 368 ods. 1 Trestného

poriadku. S uvedeným tvrdením ministerstva spravodlivosti sťažovateľ nesúhlasí, pretože

„zo žiadneho právneho predpisu, a už vôbec nie z nevyplýva

ministerstvu právomoc preskúmavať právoplatne skončené trestné konanie na podklade

dovolania podľa a nasl. ... Podľa je jediným orgánom,

ktorému je daná funkčná príslušnosť rozhodovať o dovolaní, Najvyšší súd Slovenskej

republiky, nie ministerstvo. Ministerstvo je oprávnené podľa podať

dovolanie, a nie rozhodovať o dovolaní.“.

K prvej námietke sťažovateľa uvedenej v jeho podnete, ktorou argumentoval, že

okresný súd pri svojom postupe nedodržal päťdňovú lehotu na prípravu verejného

zasadnutia konaného 2. apríla 2014, a ani krajský súd sa touto ním namietanou vadou

konania v rámci konania o jeho sťažnosti nezaoberal, ministerstvo spravodlivosti

v upovedomení „neuviedlo jediný dôvod, resp. argument, týkajúci sa namietaného

porušenia nezachovania 5-dňovej lehoty na prípravu. Namiesto toho uviedlo ministerstvo

argumentáciu týkajúcu sa predvedenia sťažovateľa postupom podľa ,

ktorou argumentáciou nijako nebola zasiahnutá námietka nedodržania lehoty. Teda ak by

sme pripustili výklad, že ministerstvo je oprávnené vecne preskúmavať dôvody dovolania

uvádzané v podnete, tak z uvedeného hľadiska ministerstvo odložilo podnet sťažovateľa

bez toho, aby sa vôbec vyjadrilo k námietke sťažovateľa.“.

Druhým dôvodom na podanie dovolania uvedeným v podnete sťažovateľa bola

námietka, podľa ktorej verejné zasadnutie konané na okresnom súde 2. apríla 2014 bolo

vykonané nezákonne zloženým senátom. K tejto námietke sa ministerstvo spravodlivosti

vo svojom upovedomení podľa sťažovateľa „vyjadrilo absolútne nezmyselnou

argumentáciou s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré na vec zásadne

meritórne nedopadá a práve naopak, logicky dopĺňa právnu argumentáciu sťažovateľa“.

Sťažovateľ vo svojom podnete namietal, že verejné zasadnutie okresného súdu

z 2. apríla 2014 bolo vykonané v inom zložení senátu (prísediaci boli

a ), pričom na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013

vo veci konal senát v zložení prísediacich a .

V upovedomení poukázalo ministerstvo spravodlivosti na stanovisko Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. 83/2015 publikované v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

(ďalej len „Zbierka stanovísk“) pod č. 7/2015, podľa ktorého „odlišný spôsob kreovania

predsedu senátu a členov senátu, ani rozdiely v právnom posúdení sudcov a prísediacich

sudcov nespochybňuje postavenie prísediacich ako zákonných sudcov od prvého úkonu

senátu v danej veci“. Podľa sťažovateľa táto právna veta v plnej miere podporuje jeho

argumentáciu uvedenú v podnete na podania dovolania, avšak ministerstvo spravodlivosti

v upovedomení taktiež uviedlo, že účinky stanoviska najvyššieho súdu č. 83/2015

publikovaného v Zbierke stanovísk pod č. 7/2015 k správnemu výkladu a aplikácii

nastupujú ex nunc, teda až od jeho zverejnenia v Zbierke stanovísk.

Podľa sťažovateľa je „Uvedená právna argumentácia ministerstva absolútne

nesprávna. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o záväznosť

judikatúry, v slovenskom právnom poriadku platí vo všeobecnosti princíp, podľa ktorého sú

súdy viazané iba SR, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 SR a zákonom. Rovnako je sudca viazaný právnym názorom Ústavného

súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa SR

na základe návrhu súdu. Okrem uvedeného je sudca viazaný právnym názorom, ktorý

vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.

Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR sa vydáva v záujme jednotného

výkladu a jednotného používania zákonov ( o súdoch).

Pokiaľ ministerstvo argumentuje, že účinky stanoviska nastupujú ex nunc, tak táto

argumentácia je nenáležitá a nemá ani oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ani

v judikatúre a ani v doktríne.

Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je vykladať právne predpisy ústavne

konformným spôsobom. V tomto prípade ide o zjavný prípad svojvôle ministerstva, ktoré

zrejme úmyselne použilo nesprávnu právnu argumentáciu, aby sťažovateľa uviedlo

do omylu v otázke neexistencie dovolacieho dôvodu a správnosti postupu súdov.“.

Sťažovateľ poukázal na znenie § 369 ods. 1, § 371 ods. 2 a § 372 ods. 1 Trestného

poriadku a následne uviedol, že „ustanovenie je formulované tak,

že pre ministra spravodlivosti podanie dovolania nie je právom, ale povinnosťou.

S poukazom na uvedené, pokiaľ minister spravodlivosti obdrží podnet na podanie

dovolania, ktorý obsahuje dovolacie dôvody, musí sa ním riadiť a dovolanie podať.

Rozhodné je teda vyriešenie právnej otázky, do akej miery malo ministerstvo právo vecne

preskúmať dôvody na podanie dovolania uvedené v podnete. Máme za to, že prieskumná

právomoc ministerstva je daná len v rozsahu zistenia skutočností, či nie sú dané formálne

nedostatky, v dôsledku ktorých by mohlo byť prípadné dovolanie odmietnuté podľa § 382

Pokiaľ ide o samotné dôvody dovolania, ministerstvo je oprávnené preskúmať

podnet len v tom smere, či uvádzané dôvody zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa § 371

ods. 1 resp. ods. 2, 3 Z relevantnej časti upravujúcej dovolanie

( – 392 ) vyplýva, že postup ministra pri rozhodovaní o podnete je jednoznačne

založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí podnetu na dovolanie

a existencie dovolacieho dôvodu obsahovo zodpovedajúceho ust. , ,

s tým, že k meritórnemu preskúmaniu je povolaný iba a len dovolací súd, nie ministerstvo.

Len v prípade, ak by v podnete nebol uvedený žiadny dôvod obsahovo zhodný s dovolacími

dôvodmi podľa , , , je ministerstvo oprávnené podnet odložiť

ako neopodstatnený. Už gramatický výklad ust. § 369 ods. 1 vety prvej (s poukazom

na imperatív „podá“) neumožňuje voľnú úvahu ministra či podá, resp. nepodá dovolanie,

pričom toto ustanovenie nemožno vykladať extenzívne tým smerom, že minister je

oprávnený meritórne preskúmavať naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich

preskúmava dovolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa

Teleológiou ust. nie je delegácia právomoci dovolacieho súdu

(meritórne rozhodovanie podľa ) na ministerstvo.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na právne závery vyslovené v náleze

ústavného súdu sp. zn. z 27. mája 2015 týkajúce sa rozhodovania

najvyššieho súdu o dovolaní bez meritórneho preskúmania veci, pričom zo záverov tohto

nálezu podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že ministerstvo spravodlivosti nemôže vecne

preskúmavať jeho argumentáciu, ale je povinné podať dovolanie vždy, pokiaľ podnet

obsahuje dovolacie dôvody. Ministerstvo spravodlivosti podľa sťažovateľa zvolilo postup,

resp. taký výklad relevantných ustanovení – , ktorý mu

umožnil vecne preskúmať a meritórne rozhodnúť o opodstatnenosti dovolacích dôvodov

uvedených v podnete, napriek tomu, že táto právomoc prináleží len dovolaciemu súdu.

Uvedeným postupom ministerstva spravodlivosti preto podľa sťažovateľa došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa ,

ako aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom

ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. -61/D/185 týkajúcom

sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania a upovedomením zo 17. decembra 2015

porušené.

Pre prípad, ak by ústavný súd dospel k názoru, že ministerstvo spravodlivosti

je oprávnené preskúmavať podnety na podanie dovolania v rozsahu, v akom ich

preskúmava dovolací súd podľa až , sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a aj porušenie jeho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a dohovoru, a to uznesením

okresného súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením

krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, a taktiež postupom

ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. -61/D/185 a jeho

upovedomením zo 17. decembra 2015.

Následne vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom

rozhodol, že jeho základné právo na obhajobu podľa a podľa

písm. b) dohovoru a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a právo podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 2. apríla 2014

a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu

predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením ministerstva spravodlivosti

zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené. Zároveň

sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil upovedomenie zo 17. decembra 2015, uznesenie

krajského súdu zo 17. apríla 2014 a uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014 a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k upovedomeniu zo 17. decembra 2015 sťažovateľ ďalej navyše uviedol,

že toto podľa neho nespĺňa ani minimálny štandard obsahových náležitostí individuálneho

aktu a vôbec neobsahuje odôvodnenie, t. j. ministerstvo spravodlivosti neuviedlo dôvody,

pre ktoré podnet sťažovateľa odložilo. Podľa sťažovateľa upovedomenie zo 17. decembra

2015 a uznesenie krajského súdu zo 17. apríla 2014 neobsahujú riadne odôvodnenie, a preto

sú z hľadiska naplnenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a a práv podľa a 3 písm. b) dohovoru uznesením okresného

súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu

zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením ministerstva

spravodlivosti zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu

označených práv podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že:

- v konaní pred okresným súdom neboli splnené podmienky na vykonanie verejného

zasadnutia 2. apríla 2014 pre nedodržanie päťdňovej zákonnej lehoty na jeho prípravu;

- krajský súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

z 2. apríla 2014 sa jeho argumentáciou predloženou v konaní podľa neho vôbec nezaoberal

a neodstránil vady konania okresného súdu;

- ministerstvo spravodlivosti sa v upovedomení zo 17. decembra 2015

nevysporiadalo so sťažovateľom predloženými námietkami týkajúcimi sa nedodržania

päťdňovej lehoty na prípravu verejného zasadnutia konaného 2. apríla 2014 a rozhodovania

okresného súdu v nezákonnom zložení, pretože bol zložený z iných prísediacich, než tých,

ktorí boli členmi senátu na prvom jeho verejnom zasadnutí 30. októbra 2013.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením krajského súdu

zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom

Z dikcie vyplýva, že dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti začína plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa

sťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť.

Takýto prístup sa v praxi ústavného súdu dosiaľ neuplatnil a jeho akceptácia by

znamenala zásadný prelom v jeho rozhodovacej činnosti, v rámci ktorej sa stabilne

pridržiava svojej doterajšej judikatúry, ktorej súčasťou je aj právny názor, že sťažnosť

podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , , ).

Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je

podľa presvedčenia ústavného súdu nevyhnutné určenie začiatku plynutia uvedenej

subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa interpretovať

rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa,

keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lége artis o takomto opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať

pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí

venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva

alebo slobody, náležitú pozornosť.

Vychádzajúc z uvedeného začala podľa názoru ústavného súdu lehota na podanie

sťažnosti sťažovateľovi plynúť doručením uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014,

keďže od tejto udalosti sa totiž sťažovateľ v súlade s dikciou § 53 ods. 3 druhej vety zákona

o ústavnom súde mohol dozvedieť o porušení ním označených práv. Dvojmesačnú lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno počítať od doručenia posledného

upovedomenia ministerstva spravodlivosti zo 17. decembra 2015, pretože podanie

mimoriadneho dovolania je výhradným právom ministra spravodlivosti, a teda nie je

pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda

ani iným účinným prostriedkom, ktorým by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich

práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Keďže lehotu uvedenú v nemožno odpustiť,

pričom sťažovateľovi táto lehota do dňa podania jeho sťažnosti na poštovú prepravu

(1. februára 2015) zjavne uplynula, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej

oneskoreného podania.

Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je základnou a neodstrániteľnou

prekážkou konania, ústavný súd nepovažoval za dôvodné v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti v tejto časti skúmať existenciu ďalších možných dôvodov brániacich

prijatiu sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2

(napr. zjavnú neopodstatnenosť).

K namietanému porušeniu označených práv upovedomením ministerstva

spravodlivosti zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom

Ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedodržaní lehoty

na prípravu verejného zasadnutia poukázalo na skutočnosť, že sťažovateľ musel byť

na verejné zasadnutie 2. apríla 2014 predvedený. Z uvedeného vyplýva, že ministerstvo

spravodlivosti poukázalo na skutočnosť, že pokiaľ sťažovateľ úmyselne svojím konaním

vytvoril po odročení verejného zasadnutia prekážku, aby sa nemohol zúčastniť na ďalšom

verejnom zasadnutí, na ktorom má byť rozhodnuté o premene trestu, svojím konaním

z vlastnej vôle znemožnil, a tým sa vzdal práva na poskytnutie lehoty na prípravu verejného

zasadnutia, a preto proti postupu okresného súdu, ktorý ho na verejné zasadnutie bol nútený

dať predviesť, nemožno nič namietať.

Sťažovateľ taktiež namietal, že ministerstvo spravodlivosti sa nevysporiadalo s jeho

námietkou, podľa ktorej v jeho veci nerozhodoval senát v zákonnom obsadení, pretože

na verejnom zasadnutí 2. apríla 2014 zasadal senát, v ktorom ako sudcovia rozhodovali iní

prísediaci, než prísediaci rozhodujúci na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013.

Ministerstvo spravodlivosti v tejto súvislosti poukázalo na stanovisko najvyššieho súdu

č. 83/2015, v ktorom trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu zjednotilo výklad a aplikáciu

ustanovenia v kontexte ustanovení a

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vo vzťahu k zásade zákonného sudcu

a prísediacich sudcov.

Najvyšší súd v stanovisku č. 83/2015 zjednocoval rôzne právne názory súdov

aplikujúcich ustanovenie . Podľa prvého

z uvedených právnych názorov vzhľadom na princíp zákonného sudcu by vo veci mal

rozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania (napr. pri rozhodovaní o prijatí

obžaloby a na hlavnom pojednávaní) senát v rovnakom zložení, čo platí rovnako

pre rozhodujúceho sudcu, ako aj pre prísediacich. Z uvedeného vyplýva, že v prípade,

ak bez relevantného dôvodu na hlavnom pojednávaní rozhodoval senát v inom zložení

ako senát, ktorý rozhodoval v tejto veci o ďalšom trvaní väzby po prijatí obžaloby, bol

v súlade s týmto právnym názorom súdmi vyhodnocovaný uvedený postup súdov nižších

stupňov ako vada spočívajúca v tom, že vo veci rozhodoval nezákonný senát a napadnuté

rozhodnutie bolo zrušené.

Druhá skupina súdov pri aplikácii

zdôraznila, že princíp zákonného sudcu, ktorý je zakotvený v , je odlišným

právnym inštitútom od tzv. pravidla nezameniteľnosti senátu, ktorý vyplýva z ustanovenia

. Princíp zákonného sudcu sa navyše týka len sudcov

z povolania, ktorí sú určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci

(§ 3 ods. 3 zákona o súdoch), avšak nie aj prísediacich, teda osôb, ktoré sudcami nie sú

(neexistuje ústavný princíp zákonného prísediaceho, ktorý by sa vyberal náhodným

výberom pre konkrétnu vec). Z uvedeného vyplýva, že každá trestná vec, ktorá je na súd

podaná, napáda náhodným výberom vždy konkrétnemu sudcovi, ktorý je určený rozvrhom

práce na rozhodovanie a prerokovanie určitej veci.

Z odpovede ministerstva spravodlivosti vyplýva, že jeho cieľom bolo poukázanie

na rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch a uvedená rozdielna

aplikácia zákonných ustanovení bola zjednotená až stanoviskom

najvyššieho súdu, na ktoré poukázal, ktoré ale zakladá záväznosť pre súdy až po svojom

prijatí, t. j. nemohlo byť pre súd rozhodujúci vo veci sťažovateľa záväzné, pretože bolo

prijaté až po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014. Inak povedané,

ministerstvo spravodlivosti poukázalo na to, že súdmi zúčastnenými na rozhodovaní vo veci

sťažovateľa aplikovaný postup je jedným z možných výkladov príslušných ustanovení

i a nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť

a v zásade rešpektuje zmysel a účel dotknutých ustanovení. Nejednotnosť rozhodovania

súdov pri aplikácii dotknutých ustanovení a bola odstránená

až na základe zjednocujúceho stanoviska kolégia najvyššieho súdu prijatého v čase

po 17. apríli 2014, t. j. po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014, a preto právne

závery vyplývajúce z tohto stanoviska vo veci sťažovateľa krajský súd v čase jeho

rozhodovania nemohol aplikovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016