Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 156/2016
PDF · 153.1 KB
No categories available
I. ÚS 156/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219,
Žabokreky nad Nitrou, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Mlynské nivy
73/a, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoPr 5/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Základnej školy s materskou školou o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2015
doručená sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219, Žabokreky nad Nitrou
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sťažovateľka namietala porušenia svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoPr 5/2014 z 19. marca 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
v procesnom postavení žalovanej v konaní o neplatnosť skončenia pracovného a o náhradu
mzdy. V prvostupňovom konaní Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“)
medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 5 Cpr/3/2013 z 9. júla 2014 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) žalobe vyhovel, keď určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
je neplatné. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
3. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkom
okresného súdu za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, porušujúci jej základné práva.
V tejto súvislosti namieta, že krajský súd „... nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie
tým, že logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo nevysvetlil svoj postup a dôvody svojho
rozhodnutia“. Rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky „... rovnako
arbitrárne ako rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom sa ústavne udržateľným spôsobom
nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je
odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľka argumentuje
predovšetkým tým, že „... odvolací súd v sťažnosťou namietanom rozsudku založil právne
posúdenie neplatnosti výpovede na fiktívnosti prijatej organizačnej zmeny bez toho, aby
ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, na základe akých kritérií považoval skutkové
okolnosti, na ktoré sa v súvislosti s organizačnou zmenou odvolací súd za tak vážne, že na
ich základe posúdil organizačnú zmenu ako sťažovateľa ako predstieranú. ...
Odvolací súd sa už potom ďalej ani nezaoberal zisťovaním, či organizačnou zmenou
bol dosiahnutý proklamovaný cieľ, teda zvýšenie efektívnosti práce spočívajúcom
v priamom riadení pedagogických zamestnancov ZŠ a znižovaním nákladov znížením počtu
zamestnancov. Pritom sťažovateľ poskytol počas prejednávania veci pred Okresným súdom
Partizánske dostatok dôkazov preukazujúcich, že ciele organizačnej zmeny boli aj reálne
dosiahnuté. ...
Sťažovateľ považuje posúdenie fiktívnosti organizačnej zmeny odvolacím súdom za
neprípustnú ingerenciu súdnej moci do slobody podnikania z dôvodu neústavného
vyhodnocovania ekonomicko-hospodárskych dôvodov a spôsobu realizácie organizačnej
zmeny.
Súdna prax rešpektuje autonómiu zamestnávateľa v rozhodovaní o organizačných
zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým hodlá rozviazať pracovný pomer vtedy,
ak sa jeho funkcia (druh práce) stane nadbytočná.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli
porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
rozsudok krajského súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
náhradu trov konania.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 229/07).
10. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením dôkazov
zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľka je presvedčená, že pri správnom
vyhodnotení dôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by žalobu
zamietol. Sťažovateľka taktiež namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu.
11. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených
základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo
arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým
konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
13. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu
rozsudku krajského súdu, ktorým sa jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu
nevyhovelo. Sťažovateľka sa zamerala na posúdenie skutkových zistení, ktoré napokon
sama v sťažnosti vyhodnotila z pohľadu ich obsahu, prípadne účelovosti, pritom dospela
k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané, závery dokazovania sťažovateľka
interpretovala inak než konajúce všeobecné súdy. Ústavný súd konštatuje, že hoci sa
sťažovateľka formálne dovoláva ústavnoprávnych princípov, v skutočnosti namieta
nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, čím podlieha predstave, že ústavná sťažnosť je
bežným opravným prostriedkom v rámci všeobecného súdnictva a ústavný súd je ďalšou
prieskumnou inštanciou.
14. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedenej stabilizovanej
judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požaduje
sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom
rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti
a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady
na zistenie materiálnej pravdy.
15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne
vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dal
kvalifikované odpovede vyčerpávajúcim spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje
za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé,
že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľkou
prijatá organizačná zmena sledovala v skutočnosti iný cieľ než zvýšiť efektívnosť práce
alebo iné organizačné zmeny, ktoré boli sťažovateľkou len predstierané. Krajský súd si
osvojil žalobné dôvody a žalobnému návrhu vyhovel prihliadajúc na predchádzajúce
konanie pred súdom (nie však výlučne) medzi účastníkmi konania v spojitosti s ďalšími
dôkazmi, najmä zmenou pracovnej zmluvy s iným zamestnancom sťažovateľky či
celkovým navýšením počtu zamestnancov. V každom prípade postup krajského súdu
pri vyhodnocovaní dôkazov a formulácii svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka
má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd
preto nemá dôvod zasahovať do jeho záverov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že
základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou, listinou
a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno
ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka
konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
16. K námietke nedostatočného odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, v intenciách ktorej všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Po náležitom
preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ani z tohto
hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia,
ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa danou vecou riadne zaoberal, že príslušné
právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými
úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne
a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv
sťažovateľkou, preto ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016