Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 156/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219,

Žabokreky nad Nitrou, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Mlynské nivy

73/a, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a 4 a práva na spravodlivé prejednanie veci

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Základnej školy s materskou školou o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2015

doručená sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219, Žabokreky nad Nitrou

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sťažovateľka namietala porušenia svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a 4 (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. marca 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

v procesnom postavení žalovanej v konaní o neplatnosť skončenia pracovného a o náhradu

mzdy. V prvostupňovom konaní Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“)

medzitýmnym rozsudkom sp. zn. z 9. júla 2014 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobe vyhovel, keď určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou

je neplatné. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkom

okresného súdu za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, porušujúci jej základné práva.

V tejto súvislosti namieta, že krajský súd „... nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie

tým, že logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo nevysvetlil svoj postup a dôvody svojho

rozhodnutia“. Rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky „... rovnako

arbitrárne ako rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom sa ústavne udržateľným spôsobom

nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je

odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľka argumentuje

predovšetkým tým, že „... odvolací súd v sťažnosťou namietanom rozsudku založil právne

posúdenie neplatnosti výpovede na fiktívnosti prijatej organizačnej zmeny bez toho, aby

ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, na základe akých kritérií považoval skutkové

okolnosti, na ktoré sa v súvislosti s organizačnou zmenou odvolací súd za tak vážne, že na

ich základe posúdil organizačnú zmenu ako sťažovateľa ako predstieranú. ...

Odvolací súd sa už potom ďalej ani nezaoberal zisťovaním, či organizačnou zmenou

bol dosiahnutý proklamovaný cieľ, teda zvýšenie efektívnosti práce spočívajúcom

v priamom riadení pedagogických zamestnancov ZŠ a znižovaním nákladov znížením počtu

zamestnancov. Pritom sťažovateľ poskytol počas prejednávania veci pred Okresným súdom

Partizánske dostatok dôkazov preukazujúcich, že ciele organizačnej zmeny boli aj reálne

dosiahnuté. ...

Sťažovateľ považuje posúdenie fiktívnosti organizačnej zmeny odvolacím súdom za

neprípustnú ingerenciu súdnej moci do slobody podnikania z dôvodu neústavného

vyhodnocovania ekonomicko-hospodárskych dôvodov a spôsobu realizácie organizačnej

zmeny.

Súdna prax rešpektuje autonómiu zamestnávateľa v rozhodovaní o organizačných

zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým hodlá rozviazať pracovný pomer vtedy,

ak sa jeho funkcia (druh práce) stane nadbytočná.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli

porušené jej základné práva podľa a 4 a podľa dohovoru,

rozsudok krajského súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej

náhradu trov konania.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , ).

10. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením dôkazov

zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľka je presvedčená, že pri správnom

vyhodnotení dôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by žalobu

zamietol. Sťažovateľka taktiež namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu.

11. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených

základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo

arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. dohovoru.

12. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

13. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu

rozsudku krajského súdu, ktorým sa jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu

nevyhovelo. Sťažovateľka sa zamerala na posúdenie skutkových zistení, ktoré napokon

sama v sťažnosti vyhodnotila z pohľadu ich obsahu, prípadne účelovosti, pritom dospela

k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané, závery dokazovania sťažovateľka

interpretovala inak než konajúce všeobecné súdy. Ústavný súd konštatuje, že hoci sa

sťažovateľka formálne dovoláva ústavnoprávnych princípov, v skutočnosti namieta

nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, čím podlieha predstave, že ústavná sťažnosť je

bežným opravným prostriedkom v rámci všeobecného súdnictva a ústavný súd je ďalšou

prieskumnou inštanciou.

14. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedenej stabilizovanej

judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požaduje

sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom

rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti

a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady

na zistenie materiálnej pravdy.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dal

kvalifikované odpovede vyčerpávajúcim spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé,

že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľkou

prijatá organizačná zmena sledovala v skutočnosti iný cieľ než zvýšiť efektívnosť práce

alebo iné organizačné zmeny, ktoré boli sťažovateľkou len predstierané. Krajský súd si

osvojil žalobné dôvody a žalobnému návrhu vyhovel prihliadajúc na predchádzajúce

konanie pred súdom (nie však výlučne) medzi účastníkmi konania v spojitosti s ďalšími

dôkazmi, najmä zmenou pracovnej zmluvy s iným zamestnancom sťažovateľky či

celkovým navýšením počtu zamestnancov. V každom prípade postup krajského súdu

pri vyhodnocovaní dôkazov a formulácii svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka

má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd

preto nemá dôvod zasahovať do jeho záverov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že

základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované , listinou

a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka

konania (napr. , ).

16. K námietke nedostatočného odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, v intenciách ktorej všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Po náležitom

preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ani z tohto

hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia,

ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa danou vecou riadne zaoberal, že príslušné

právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými

úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne

a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľkou, preto ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016