Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 145/2016
PDF · 173.75 KB
No categories available
III. ÚS 145/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014
a sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy uzneseniami Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 a sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra
2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 13. júna 2013
návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
2 T 198/2009, v ktorej bol právoplatne odsúdený za „zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a iné
na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu
so stredným stupňom stráženia“.
O návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania okresný súd rozhodol uznesením
sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 tak, že obnovu konania vo veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 2 T 198/2009 povolil. Zároveň senát okresného súdu rozhodujúci
o návrhu na povolenie obnovy vzal sťažovateľa do väzby (napadnuté uznesenie okresného
súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014).
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade o jeho osobnej slobode rozhodol
nepríslušný senát, keďže príslušným na rozhodnutie o väzbe po povolení obnovy konania sa
stal senát okresného súdu 2 T, ktorý bol povolaným na konanie v obnovenej veci.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013
z 13. augusta 2014, ktorým bol vzatý do väzby za nezákonné a trvanie väzby, resp.
pozbavenie osobnej slobody za rozporné s ústavou. Tým bolo porušené základné právo
sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy).
Za nezákonné považoval sťažovateľ označené rozhodnutie okresného súdu
aj z dôvodu, že o jeho väzbe bolo rozhodnuté podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), a nie v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku, ktoré sa
podľa jeho názoru malo aplikovať, keďže do väzby bol vzatý z výkonu trestu. V tomto
sťažovateľ videl porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
O nápravu popísaného stavu sa sťažovateľ pokúšal prostredníctvom žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej namietal nezákonnosť svojej väzby, avšak jeho
žiadosti vyhovené nebolo a okresný súd ju uznesením sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra
2014 zamietol.
O sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu z 24. novembra 2014
krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 121/2014-709 zo 16. decembra 2014 rozhodol tak, že ju
zamietol.
Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na postup a rozhodnutie krajského
súdu v tejto veci „aj tento súd porušil“ jeho „ústavné práva“, pretože „V rámci revízneho
princípu totiž mal možnosť nápravy, ale neurobil tak.“. To sťažovateľ považuje za zásah
do jeho základného práva na „spravodlivý proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „nálezom vo veci samej
rozhodol, že“ jeho „práva uvedené v čl. 17 ods. 1, 2, 5 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR boli“
napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu „porušené“ a aby „nariadil“
jeho „okamžité prepustenie z väzby na slobodu“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu jeho
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami okresného
súdu a krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že senát okresného súdu, ktorý
uznesením sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 rozhodol o väzbe sťažovateľa, nebol
zákonným senátom, a navyše o osobnej slobode rozhodol podľa nepríslušných zákonných
ustanovení, ako aj tým, že v rámci žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 pretrvávajúci nezákonný stav spočívajúci
v pozbavení sťažovateľa osobnej slobody neodstránili.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014
Označeným uznesením okresný súd po tom, ako bola na základe návrhu sťažovateľa
povolená obnova konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 198/2009, rozhodol o vzatí
sťažovateľa do väzby.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu
uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, ústavný súd
poznamenáva, že preskúmaniu tohto rozhodnutia okresného súdu bráni princíp subsidiarity
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, rovnako ako aj z poučenia uvedeného
v napadnutom rozhodnutí, ktoré si ústavný súd vyžiadal na nahliadnutie, jednoznačne
vyplýva, že proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby bol prípustný
riadny opravný prostriedok – sťažnosť, prostredníctvom ktorej sa sťažovateľ mohol a mal
v prípade jeho presvedčenia o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu domáhať
ochrany tohto práva prostredníctvom na to povolaného všeobecného súdu.
Týmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý by na základe
sťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný napadnuté uznesenie okresného súdu
preskúmať, a v prípade zistenia zásahu prvostupňovým rozhodnutím do práv sťažovateľa
(či už tvrdenou nezákonnosťou konajúceho senátu alebo použitím nesprávnych ustanovení
Trestného poriadku) týmto poskytnúť ochranu.
Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by sťažovateľ
uvedený riadny opravný prostriedok využil. Taktiež doložka právoplatnosti vyznačená
na napadnutom uznesení naznačuje, že opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu
podaný nebol, a navyše sťažovateľ žiadne súvisiace druhostupňové konanie v sťažnosti
podanej ústavnému súdu nenapádal. Preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014
Podobne ako v predošlom bode odôvodnenia tohto uznesenia aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 198/2009
z 24. novembra 2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu, nie je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, pretože znovu aj v tomto
prípade sťažovateľ mal k dispozícii prostriedok prípadnej nápravy – sťažnosť, ktorú v tomto
prípade aj využil a napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2014 preskúmal
krajský súd.
Uvedené bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014
Ako už bolo spomenuté, podstatu sťažnosti sťažovateľa tvorí námietka porušenia
jeho základných práv rozhodnutím okresného súdu o vzatí osoby sťažovateľa do väzby
po rozhodnutí o povolení obnovy konania, t. j. uznesením sp. zn. 1 Nt 110/2013
z 13. augusta 2014. Jediným dôvodom, pre ktorý sťažovateľ namieta porušenie svojich
základných práv aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014,
je, že tento súd v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,
ktoré už bolo „iným“ konaním, „v rámci revízneho princípu... mal možnosť nápravy“ stavu
zapríčineného rozhodnutím z 13. augusta 2014, „ale neurobil tak“. Ústavný súd v tejto
súvislosti uvádza, že takúto konštrukciu uplatnenia ústavnoprávnej ochrany základných
práv alebo slobôd nie je možné akceptovať. Napadnutím uznesenia krajského súdu sp. zn.
5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno
atakovať uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, pretože toto
vzišlo z iného s vecou vedenou krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 121/2014 priamo
nesúvisiaceho konania. Takýto postup uplatnenia ochrany základných práv a slobôd zvolený
sťažovateľom, keď inicioval iné konanie pred všeobecným súdom, aby skrz neho následne
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy napadol skoršie rozhodnutie vydané v inom konaní,
nie je súladný s účelom poskytovania ústavnoprávnej ochrany, ústavný súd by totiž v rámci
svojej zákonnej a ústavnej právomoci „nedosiahol“ až na sporné rozhodnutie (uznesenie
okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd považoval sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, čo bol dôvod na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy poznamenáva, že napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa,
t. j. o jeho osobnej slobode. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu sa v obdobných
prípadoch (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) zhodla v názore, že čl. 46
ods. 1 ústavy je všeobecným ustanovením, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,
a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je
aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy
v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto by ju
ústavný súd mohol odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z tohto dôvodu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi
sťažovateľa sa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.
Z rovnakého dôvodu, t. j. odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu odstraňovať nedostatok sťažnosti spočívajúci v absencii právneho zastúpenia
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016