Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 130/2016
PDF · 259.92 KB
No categories available
III. ÚS 130/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátska kancelária,
Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú neoprávnenou
osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 porušil
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb 130/2009-571
zo dňa 10. mája 2012 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava II
na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov konania v sume
296,44 Eur, ktorý je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
JUDr. Moniky Ilčišinovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh vyplynulo,
pred okresným súdom bolo pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 vedené konanie, v ktorom sa
žalobca Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
„žalobca“) domáhal po súdom pripustených zmenách žaloby proti žalovanému
(ďalej aj „žalovaný“), za účasti
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
(ďalej len „ “), určenia, že zhromaždenie žalovaného konané
29. apríla 2009 v hoteli v rekreačnom stredisku nebolo zasadnutím
mimoriadneho valného zhromaždenia a prijaté uznesenia nie sú uzneseniami mimoriadneho
valného zhromaždenia žalovaného.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn.
36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009 vyhovel návrhu spoločnosti
, a poveril ju v lehote 40 dní od právoplatnosti uznesenia zvolať
mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného. Súd súčasne určil, že predsedom
mimoriadneho valného zhromaždenia až do zvolenia riadneho predsedu mimoriadneho
valného zhromaždenia bude sťažovateľ. Proti tomuto uzneseniu podal 23. apríla 2009
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009
vykonateľnosť napadnutého uznesenia odložil. Napriek uvedeným skutočnostiam
sťažovateľ 29. apríla 2009 o 15.00 h protiprávne zorganizoval na mieste ̶rekreačné
stredisko ̶stretnutie niekoľkých subjektov, zastúpených
advokátkou , ktoré nezákonne vystupovali ako akcionári
žalovaného. Stretnutia sa zúčastnil aj splnomocnený zástupca žalobcu .
Pri prezentácii predložil výpis majiteľa zo zoznamu akcionárov žalovaného vedeného
Centrálnym depozitárom cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej len „centrálny
depozitár“) k rozhodujúcemu dňu 24. apríla 2009 a kópiu hromadnej akcie na meno,
ktorými preukázal, že jediným akcionárom žalovaného v deň konania mimoriadneho
valného zhromaždenia je žalobca. O priebehu stretnutia splnomocnený zástupca žalobcu
spísal 29. apríla 2009 na notárskom úrade vyhlásenie vo forme
notárskej zápisnice č. N 93/2009, Nz 14567/2009. Sťažovateľ napriek vedomosti o odklade
vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008
a neexistencii zákonného práva viesť valné zhromaždenie pokračoval v navodzovaní dojmu,
že vedie mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného. Ignoroval výpis zo zoznamu
akcionárov vedený centrálnym depozitárom, spísal zdanlivú listinu prítomných akcionárov
žalovaného, uviedol v nej zúčastnené subjekty
a v rozpore s reálnou akcionárskou štruktúrou pridelil hlasovacie práva
osobám, ktoré nikdy neboli akcionármi žalovaného. Následne poveril
, aby ako zástupkyňa akcionárov s najväčším počtom hlasov zhromaždenie viedla.
Táto však opätovne poverila vedením zhromaždenia sťažovateľa, ktorý prítomných vyzval
na odhlasovanie nasledujúcich bodov programu: 1. Zvolenie orgánov MVZ; 2. Zmena
stanov spoločnosti 3. Odvolanie a voľba členov predstavenstva;
4. Odvolanie a voľba členov dozornej rady, a do časti programu 5. Rôzne zaradil napr.
cezhraničné spojenie žalovaného s cyperskou spoločnosťou , rozdelenie
dovtedy nerozdeleného zisku, predaj 34 % akcií žalovaného a iné. Uznesenia prijaté
osobami, ktoré neboli zapísané do zoznamu akcionárov, nemôžu byť uzneseniami
mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného. Naliehavý právny záujem na podanej
určovacej žalobe odôvodnil žalobca tým, že napriek odkladu vykonateľnosti uznesenia
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 realizoval sťažovateľ právne úkony
smerujúce k uskutočneniu mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, na ktorom
označené subjekty vystupovali ako akcionári žalovaného a pokúšali sa prijať uznesenia
v zmysle programu. Uvedené konanie smerovalo k dosiahnutiu zmien zápisu v obchodnom
registri a k uskutočneniu ďalších podstatných zmien v spoločnosti žalovaného. Svedčí o tom
aj pozvánka na ďalšie zasadnutie mimoriadneho valného zhromaždenia zvolaného na 1. jún
2009 v rekreačnom stredisku , ktorú vypracoval sťažovateľ ako predseda
predstavenstva žalovaného a doručil ju žalobcovi 11. júna 2009. Právne postavenie žalobcu
ako jediného akcionára žalovaného je vážne ohrozené. Bezprostrednosť ohrozenia
a naliehavosť právneho záujmu odôvodňuje vystupovanie označených subjektov
vydávajúcich sa za akcionárov žalovaného, ktorí tvrdia, že na stretnutí 29. apríla 2009
zvolili sťažovateľa za predsedu predstavenstva žalovaného. Týmto spôsobom sa snažia
prevziať obchodné vedenie spoločnosti žalovaného a vykonať ďalšie kroky, ktorými
vznikne na strane žalobcu podstatná škoda. Ochranu práv žalobcu ako jediného akcionára
žalovaného a odstránenie ohrozenia jeho záujmov nie je možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami ako podanou určovacou žalobou. Naliehavosť právneho záujmu na určení
právneho statusu stretnutia konaného 29. apríla 2009 je daná z dôvodu ochrany pred ďalšími
zásahmi do akcionárskych práv žalobcu. Pretože nedošlo ku konaniu mimoriadneho valného
zhromaždenia, nemôže sa žalobca domáhať určenia neplatnosti uznesení, o ktorých aktéri
zhromaždenia tvrdia, že sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného,
ide o ničotné právne akty.
Žalovaný s podanou žalobou súhlasil, považoval ju za dôvodnú a navrhol jej
vyhovieť. Pre právnu istotu účastníkov je potrebné rozhodnutie súdu, pretože vec nie je
možné vyriešiť iným spôsobom. Už táto skutočnosť zakladá existenciu naliehavého
právneho záujmu na podanej určovacej žalobe. Vzhľadom na dôvody uvádzané žalobcom je
v súčasnosti neisté aj právne postavenie samotného žalovaného, keďže osoby, ktoré
zvolávali a zúčastnili sa napadnutého mimoriadneho valného zhromaždenia z 29. apríla
2009, sa vo vzťahu k tretím osobám preukazujú zápisnicou z tohto zhromaždenia, vydávajú
sa za členov štatutárneho orgánu žalovaného a snažia sa o vykonanie právnych a iných
úkonov, ktoré ohrozujú žalovaného a sú v jeho neprospech.
Spoločnosť sa pojednávania nariadeného na 10. máj 2012 bez
ospravedlnenia nezúčastnila, k žalobe sa nevyjadrila a odročenie pojednávania nežiadala.
Okresný súd na pojednávaní zároveň rozhodol o nepripustení jej vstupu do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Okresný súd rozsudkom č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 žalobe žalobcu
vyhovel a určil, že zhromaždenie uskutočnené 29. apríla 2009 o 15. 00 h v hoteli
v rekreačnom stredisku nebolo zasadnutím mimoriadneho valného
zhromaždenia žalovaného a všetky uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú
uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného.
Okresný súd sa zaoberal najprv posúdením existencie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení a konštatoval, že „žalobca má vo veci naliehavý právny záujem aj
napriek tomu, že medzi účastníkmi konania nebol spor a obaja účastníci zastávali zhodné
názory ohľadne žalobou napadnutého zhromaždenia a uznesení na ňom prijatých.
Existenciu naliehavého právneho záujmu súd videl v nutnosti odstránenia právnej neistoty
a nejasnosti o právnom charaktere napadnutého zhromaždenia a jeho uznesení vzhľadom
na dôsledky a prejavy tohto zhromaždenia a prijatých uznesení navonok vo vzťahu k tretím
osobám a spätne vo vzťahu k žalobcovi ako aj žalovanému.“.
Ďalej svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:
„Súdu je z vykonaného dokazovania a jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca
sám vedie, je účastníkom alebo vedľajším účastníkom viacerých súdnych sporov na súdoch
SR vyvolaných v súvislosti s konaním údajného MVZ spoločnosti dňa
29.4.2009 a na ňom prijatými uzneseniami, či v súvislosti s predajom akcii tejto spoločnosti
v exekučnom konaní. ...
Zo zápisnice označenej ako zápisnica z rokovania mimoriadneho valného
zhromaždenia obchodnej spoločnosti konaného dňa 29.4.2009
(čl. 60/65) je bez pochybností zrejmé, že zvolávatelia a ostatné zúčastnené subjekty
registrované pod bodmi 1/7 listiny prítomných akcionárov, vystupovali a konali na tomto
zhromaždení ako akcionári zúčastnení na zasadnutí MVZ a vo forme prijatých uznesení
prejavili svoju jednoznačnú vôľu presadiť zásadné rozhodnutia pre spoločnosť žalovaného
týkajúce sa zmien v jeho štatutárnych a dozorných orgánoch, podnikateľských aktivitách
a majetkovej účasti.
Z vykonaného dokazovania ako aj z rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k.
22Cb/101/2009, ktorý na pojednávaní predložil žalobca, vyplýva, že uzneseniami prijatými
na zhromaždení konanom dňa 29.4.2009 sa prezentovali tretie osoby vystupujúce ako
členovia štatutárneho orgánu spoločností , a na ich základe
vykonávali právne úkony v neprospech žalovaného, ktoré poškodzujú aj akcionárske práva
žalobcu, ako jediného akcionára žalovaného.
Dňa 4. 7. 2009 spísal , konajúci ako predseda predstavenstva
a , konajúci ako člen predstavenstva
na exekútorskom úrade
exekútorský zápis o právnom úkone (obdoba exekučnej Nz podľa slovenského Ex. por.),
ktorým zaviazali uhradiť spoločnosti sumu
12.684.021,81 €. Na základe tohto exekútorského zápisu sp. zn. Exc 109/2009 začalo
exekučné konanie na majetok žalovaného a jeho odberateľom boli doručené exekučné
príkazy prikázaním inej peňažnej pohľadávky.
Súd konštatuje, že s odvolaním sa na zápisnicu z rokovania mimoriadneho valného
zhromaždenia obchodnej spoločnosti z 29.4.2009
konal a vystupoval ako predseda predstavenstva aj v prejednávanej právnej veci, keď
dňa 26.8.2009 (čl. 199/200) doručil súdu oznámenie o odvolaní plnej moci PZ žalovaného
a súčasne oznámil, že na zastupovanie žalovaného vo veci udelil plnú moc JUDr. Monike
Ilčišinovej.
Žalobca, ktorý v čase podania žaloby ako aj v čase rozhodnutia súdu je jediným
akcionárom žalovaného zapísaným v zozname akcionárov u Centrálneho depozitára CP SR
nemá možnosť dosiahnuť ochranu svojich práv a právom chránených záujmov spojených
súčasťou v spoločnosti žalovaného (t. j. ochranu nerušeného výkonu akcionárskych práv)
iným spôsobom a inými právnymi prostriedkami než rozhodnutím súdu o podanej určovacej
žalobe. Žalobca tvrdí, že napadnuté zhromaždenie nie je zasadnutím MVZ pre nesplnenie
zákonných podmienok nevyhnutých na konanie MVZ a uznesenia na ňom prijaté nie sú
uzneseniami MVZ. Z tohto dôvodu sa nemôže domáhať ochrany svojich práv podaním
žaloby o určenie neplatnosti uznesení MVZ. Všetky vyššie uvedené okolnosti v ich
vzájomných a vzájomne neoddeliteľných súvislostiach zakladajú podľa názoru súdu
naliehavý právny záujem žalobcu v prejednávanej právnej veci.
Z hľadiska právneho posúdenia vecí a dôvodnosti podanej žaloby súd v spojitosti
s vykonaným dokazovaním posudzoval otázku či sa dňa 29. 4. 2009 mohlo v súlade
so zákonom konať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti
zvolané na základe uznesenia OS BA I č. k. 14/2008 do rekreačného strediska
.
Podstatnou a pre rozhodnutie súdu právne významnou skutočnosťou bolo, že v čase
konania tohto zhromaždenia bola zo zákona a následne aj uznesením NS SR č. k.
6 MObdo 3/2009 z dňa 27.4.2009 odložená vykonateľnosť uznesenia OS BA I č. k. 14/2008.
Podľa § 243ha ods. 1 O. s. p. v znení k 23. 4. 2009, ak generálny prokurátor podá
mimoriadne dovolanie a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania
dovolaciemu súdu vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 243ha ods. 2 písm. b) O. s. p. v cit. znení účinky odkladu vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia zanikajú rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však
uplynutím jedného roka od doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu, ak
dovolací súd nerozhodne o predĺžení tejto lehoty.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že Generálny prokurátor SR doručil
dňa 23. 4. 2009 Najvyššiemu súdu SR mimoriadne dovolanie voči uzneseniu OS BA I č. k.
14/2008 a súčasne navrhol odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
V zmysle § 243ha O. s. p. v znení platnom k 23.4.2009, dňom doručenia
mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu t.j. 23.4.2009 došlo zo zákona k odkladu
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a to na dobu 1 roka.
Účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním,
ku ktorému dochádza zo zákona (§ 243ha O. s. p.) je zamedziť zmareniu účelu a cieľu
mimoriadneho dovolania do doby, kým bude o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku
rozhodnuté. Zákonodarca preto pripustil odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
ex lege momentom doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu.
Následné rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 6 MObdo 3/2009 zo dňa 27. 4. 2009
ničím nezmenilo už existujúce a zo zákona vzniknuté účinky odkladu vykonateľnosti
uznesenia OS BA I č. k. 14/2008, a tieto len ohraničilo dobou do rozhodnutia
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Z judikatúry Ústavného súdu SR je
tunajšiemu súdu známe, že uvedené uznesenie NS SR napadol ústavnou sťažnosťou
zvolávateľ MVZ Namietal, že rozhodnutím NS SR č. k.
6 MObdo 3/2009 zo dňa 27. 4. 2009 boli porušené jeho práva zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
SR uznesením II. ÚS 355/2010-21 z 9. 10. 2010 sťažnosť odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Účel a význam odkladu vykonateľnosti nastupujúceho zo zákona ako aj procesného
rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym opravným
prostriedkom je identický a spočíva v dočasnom vylúčení účinkov mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnutého rozhodnutia (II.ÚS 531/2011).
Dňom 23.4.2009, kedy v dôsledku mimoriadneho dovolania Generálneho
prokurátora SR došlo zo zákona k odkladu vykonateľnosti uznesenia OS BA I č. k. 14/2008
už teda nemohol zvolávateľ konajúci
legitímne a v súlade so zákonom zvolať mimoriadne valné zhromaždenie
spoločnosti , takéto MVZ zrealizovať a spolu s ďalšími zúčastnenými
subjektmi na takomto MVZ hlasovať a prijímať uznesenia.
Pokiaľ zvolávateľovi , bola uznesením OS BA I č. k.
14/2008 zo dňa 30.3.2009 v zmysle § 181 ods. 3 Obch. zák. v znení platnom v danom čase,
priznaná legitimácia na zvolanie MVZ spoločnosti , toto oprávnenie
trvalo len do 23. 4. 2009, kedy nastúpili účinky odkladu vykonateľnosti uzn. OS BA I č. k.
14/2008.
Po 23. 4. 2009 už žiadnym úkonom zvolávateľa spojeným s prípravou MVZ
(pozvánka na MVZ z 30.4.2009 a ďalšia organizácia MVZ) ako ani úkonom spojeným
s realizáciou tohto zhromaždenia dňa 29.4.2009, hlasovaním na ňom a prijatým uzneseniam
nemožno priznať právne účinky.
Tieto úkony sú vykonané v rozpore so zákonom, nepožívajú právnu ochranu a majú
charakter nulitných úkonov.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania a cit. ust. zák. dospel súd k záveru, že
zhromaždenie konané dňa 29. 4. 2009 o 15,00 hod. v rekreačnom stredisku
, nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného
a uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami
mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného . Súd preto žalobe
ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.“
Po vyhlásení rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 sa
prítomní účastníci (žalobca a žalovaný) vzdali práva na podanie odvolania proti tomuto
rozsudku.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že nebol účastníkom
konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 a o rozsudku
okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 sa dozvedel až 9. júla 2015
doručením rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-
6336 zo 17. februára 2015 (bol vyhlásený v neprítomnosti sťažovateľa), ktorým bol
sťažovateľ uznaný vinným z pokusu pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu
podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona
a odsúdený na trest odňatia slobody na jedenásť rokov. Sťažovateľ ďalej uvádza, že konanie
mimoriadneho valného zhromaždenia bolo týmto rozsudkom klasifikované ako príprava na
pokus trestného činu podvodu a z tohto dôvodu je dotknutou osobou.
Ako zo sťažovateľom predloženého rozsudku Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336 zo 17. februára 2015 vyplýva, v jeho odôvodnení
(s. 45, 63 – 64) je zhrnutý obsah rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571
z 10. mája 2012 s uvedením, že právoplatnosť nadobudol 23. apríla 2013 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 386/2012-627 z 21. februára 2013.
Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 odôvodnil tým, že tento rozsudok bol jedným
z hlavných dôkazov v trestnom konaní vedenom proti nemu, keďže z neho bolo zistené, že
sťažovateľ nemohol mimoriadne valné zhromaždenie viesť ako jeho predseda do zvolenia
predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia, nemohol byť zvolený za predsedu
predstavenstva žalovaného, nebolo prijaté uznesenie, ktoré ho do tejto funkcie zvolilo,
pretože sa žiadne mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného 29. apríla 2009
neuskutočnilo. Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 je
nesprávny, vydaný v rozpore so zákonom, pretože zvolanie mimoriadneho valného
zhromaždenia, ako aj jeho konanie je právnou skutočnosťou a súd nemôže posudzovať
právnu skutočnosť. Zvolávateľ zvolal mimoriadne valné zhromaždenie na základe
poverenia súdom, toto jeho právo bolo skonzumované, išlo o právnu skutočnosť, ktorá sa
stala. Aj keby pri zvolávaní a konaní mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného
došlo k porušeniu stanov spoločnosti, ktorýkoľvek akcionár sa mohol domáhať žalobou
určenia neplatnosti prijatých uznesení. Je v rozpore s ústavou, ak súd vyhlási právnu
skutočnosť za neexistujúcu a vymaže ju z dejín. Rozsudok súdu vo veci, v ktorej účastníci
zhodne potvrdia, že medzi nimi neexistuje spor a na základe takéhoto zhodného tvrdenia
súd vydá deklaratórny rozsudok, ktorým vyhlási právnu skutočnosť za neexistujúcu, musí
byť chápaný ako paakt a nemôže zakladať právne následky. Okresný súd vo veci
rozhodoval bez splnenia základného predpokladu pre svoje rozhodovanie, keď medzi
účastníkom nebolo žiadneho sporu (aj žalovaný žiadal žalobe vyhovieť). Pokiaľ súdy
prejednávajú spory a v tomto prípade sporu nebolo, postupom súdu došlo aj k porušeniu
čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako z podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho práv
malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012, ktorým
o žalobe žalobcu proti žalovanému bolo rozhodnuté tak, že okresný súd určil, že
zhromaždenie uskutočnené 29. apríla 2009 o 15.00 h v hoteli v rekreačnom stredisku
nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného
a všetky uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného
zhromaždenia žalovaného.
Z rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných
práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany
svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať
porušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to
možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania,
v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05) alebo ním aspoň bol (napr.
Zo sťažnosti samotného sťažovateľa vyplýva, že účastníkom napadnutého konania
boli Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej a ,
resp. spoločnosť , vo vzťahu ku ktorej bolo na pojednávaní 10. mája 2012
rozhodnuté o nepripustení jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného.
Keďže sťažovateľ nemal v napadnutom konaní procesné postavenie účastníka
konania (nebol žalobcom, žalovaným ani vedľajším účastníkom), nemohol v tomto konaní
uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z tohto dôvodu nemohlo
v posudzovanom konaní dochádzať ani k porušovaniu jeho základných a práv a slobôd
Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne vecne
legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú
neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani sťažovateľom zdôrazňovaná skutočnosť, že
rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 bol zohľadnený
i v rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336
zo 17. februára 2015. Sťažovateľ predmet konania pred ústavným súdom vymedzil petitom
svojej sťažnosti, a to tak, že k porušeniu ním označených základných práv malo dôjsť
v konaní pred okresným súdom sp. zn. 23 Cb 130/2009, a nie v konaní Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK – 2 T 23/2012. Takéto vymedzenie predmetu konania
pred ústavným súdom vylučuje zaoberať sa spôsobom zohľadnenia rozsudku okresného
súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 v trestnom konaní vedenom proti
sťažovateľovi.
Pre úplnosť, pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že samotné vykonanie mimoriadneho valného
zhromaždenia bolo rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T
23/2012-6336 zo 17. februára 2015 klasifikované ako príprava na pokus trestného činu
podvodu a z tohto dôvodu je dotknutou osobou, zo sťažovateľom ústavnému súdu
predloženého rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-
6336 zo 17. februára 2015 vyplýva, že týmto rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným,
pretože spoločne s ďalšou osobou predstierajúc, že sú oprávnení konať v mene žalovaného,
a to sťažovateľ ako predseda predstavenstva (jeho spoluobžalovaný ako podpredseda
predstavenstva), predložili v Českej republike 4. júna 2009 súdnej exekútorke
, na preukázanie tejto skutočnosti Zápisnicu z rokovania mimoriadneho valného
zhromaždenia obchodnej spoločnosti , konaného 29. apríla 2009
v v rekreačnom stredisku podpísali exekútorské zápisy
č. Exz 109/2009 a č. Exz 110/2009, v ktorých žalovaný uznal dlhy voči tretím osobám
vo výške 12 684 021,81 €, resp. 179 250,69 €, zaviazal sa zaplatiť zmluvnú pokutu
a súhlasil s priamou vykonateľnosťou exekútorských zápisov, ak dlh nebude zaplatený
do 10. júna 2009, čo malo za následok vedenie exekúcie na majetok žalovaného, pričom
takto sťažovateľ (a spoluobžalovaný) konali napriek svojej vedomosti, že na konanie
mimoriadneho valného zhromaždenia neboli splnené zákonné podmienky, doručením
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora s návrhom na odklad vykonateľnosti
uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009
najvyššiemu súdu 23. apríla 2009 došlo zo zákona k odkladu jeho vykonateľnosti,
rozhodnutia prijaté na zhromaždení konanom 29. apríla 2009 neboli schválené žalobcom
ako akcionárom žalovaného a sťažovateľ sa nestal predsedom predstavenstva žalovaného.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016