Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 136/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8,

Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v pôvodnom konaní

odporkyňa) sa zaručila za riadne a včasné plnenie splátok dlžníkov založené zmluvou

o úvere. Keďže záväzok dlžníkmi riadne a včas plnený nebol, zo strany veriteľa

(v pôvodnom konaní navrhovateľa) došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru

a podaniu návrhu na vydanie platobného rozkazu. Pretože platobný rozkaz bol neskôr

zrušený, vec bola riadne prejednaná.

Vo veci bolo rozhodnuté Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 2. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) tak, že žalobnému návrhu bolo vyhovené.

Rozsudok okresného súdu bol sťažovateľke doručovaný na adresu

. Sťažovateľka si rozsudok okresného súdu uložený na pošte v odbernej lehote

neprevzala. Po neskoršom oboznámení sa s jeho obsahom podala odvolanie, v ktorom

okrem iného (najmä vznesenia námietky premlčania) namietala, že vo veci nedošlo

k naplneniu podmienok pre aplikáciu fikcie doručenia podľa § 47 ods. 2

z. č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), pretože sťažovateľka sa v čase doručovania rozsudku okresného súdu mala

dlhodobo zdržiavať na adrese jej starých rodičov .

Krajský súd napadnutým uznesením s poukázaním na fikciu doručenia rozsudku

okresného súdu odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané oneskorene.

Podľa názoru sťažovateľky „odvolací súd v rámci predmetného rozhodnutia

odmietol prihliadať na sťažovateľkou predložené dôkazy - svedectvá viacerých svedkov,

ktorí o skutočnosti zdržiavania sa sťažovateľky na inej adrese, ako adrese doručovania

v rozhodnom čase predložili súdu čestné vyhlásenia. Odvolací súd arbitrárne posúdil

formalistický zápis zamestnankyne súdu, ktorý bol uskutočnený v súvislosti s prevzatím

predmetného rozsudku sťažovateľkou a bez existencie akýchkoľvek dôkazov o tom, že by sa

sťažovateľka skutočne nachádzala na adrese doručovania v rozhodnom čase a v rozpore

so svedectvami troch svedkov zachytených v ich čestných vyhláseniach vyhodnotil bez

ďalšieho námietky sťažovateľky o nesplnení podmienok ustanovených v za

účelové. Predmetným konaním odvolacieho súdu sa tak odňala sťažovateľke možnosť konať

pred súdom a to v prípade, v ktorom sa namietal hrubý rozpor rozhodnutia súdu prvého

stupňa (v spojení s predošlým rozhodnutím odvolacieho súdu) s judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.

So závermi odvolacieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje a v ostatnej časti

sťažnosti predkladá ústavnému súdu argumentáciu podporujúcu jej presvedčenie

o nenaplnení podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia na prejednávaný prípad v snahe

dosiahnuť „zachovanie“ lehoty na podanie odvolania a neskôr aj o nesprávnej aplikácii

ustanovení na ručiteľské vzťahy vyplývajúce zo spotrebiteľských

zmlúv (o čom rozhodoval v merite prejednávanej veci okresný súd). Sťažovateľka rozsudok

okresného súdu v petite sťažnosti nenapáda.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2015 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil,

vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie nesprávnosti skutkových a právnych

záverov napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky

odmietnuté ako podané oneskorene.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť

právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý

v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami

v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu

základných práv a slobôd.

Krajský súd odvolanie odmietol, keďže v zmysle bolo

podané oneskorene. Krajský súd v napadnutom uznesení primeraným spôsobom

sťažovateľke vysvetlil, z akých dôvodov považoval rozsudok okresného súdu v súlade

s ustanovením . V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver krajského

súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral

účel a zmysel zákona. S určujúcimi námietkami sa krajský súd vysporiadal ústavne

konformným spôsobom, keď zdôvodnil, z akých dôvodov považuje námietky

o nezdržiavaní sa na adrese prechodného pobytu za účelové.

Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup

a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovala. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd

považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať ani

za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V uznesení krajského súdu teda

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,

predloženú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie a náhrady trov konania).

Nad rámec uvedeného je potrebné dodať, že sťažovateľka v petite sťažnosti neuvádza

označenie, ktoré ustanovenie, resp. právo čl. 6 dohovoru malo byť napadnutým uznesením

krajského súdu porušené, a teda ústavný súd nemohol spoľahlivo ustáliť rozsah, v ktorom

by mal o zásahu do uvedeného článku dohovoru konať. Ústavný súd sa v kontexte sťažnosti

mohol len domnievať, že ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016