Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 141/2016
PDF · 315.8 KB
No categories available
III. ÚS 141/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1,
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 a 4
Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia základných práv zaručených
v čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv
a slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012, postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkom
zo 17. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2014 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1,
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 6 ústavy, porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základných práv zaručených v čl. 8
ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 listiny a práv zaručených v čl. 5
ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom
z 9. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2014 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T 137/2009 z 15. decembra 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím
§ 36 písm. d) a l) a § 37 písm. m), § 38 ods. 3, § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona
vo výmere 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom
stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podal príslušný prokurátor odvolanie, ktoré krajský
súd uznesením sp. zn. 3 To 17/2011 z 1. marca 2011 zamietol.
Druhostupňové rozhodnutie napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním č. k. XV/1 Pz 172/11-4 z 25. mája 2011,
na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 44/2011 zo 7. decembra 2011
2
rozhodol, že uznesením krajského súdu z 1. marca 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo,
bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. h) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) porušený zákon
v ustanoveniach § 36 písm. d) a l) Trestného zákona, § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona, § 39
ods. 1 Trestného zákona a § 319 Trestného poriadku v prospech obvineného ̶sťažovateľa.
Najvyšší súd preto rozhodnutie krajského súdu zrušil, rovnako ako aj ďalšie rozhodnutia
na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho
zrušením, stratili podklad. Zároveň najvyšší súd zrušil aj rozsudok okresného súdu
z 15. decembra 2010 vo výroku o treste a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Po opätovnom prerokovaní okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 152/2011 z 9. októbra
2012 za spáchaný trestný čin uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov,
na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To 153/2012 z 12. februára 2013 tak, že podľa § 321 ods. 1
písm. e) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu a v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku
sťažovateľovi uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) a § 39
ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon
ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku krajského súdu z 12. februára 2013 podal generálny prokurátor pod
č. k. XV/1 Pz 237/13-4 z 21. júna 2013 dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014 rozhodol, že z dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku bol porušený zákon v ustanoveniach § 39 ods. 1
a 3 písm. c) Trestného zákona, § 172 ods. 2 Trestného zákona, § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2
Trestného poriadku a § 322 ods. 3 Trestného poriadku v prospech obvineného –
sťažovateľa. Dovolací súd rozsudok krajského súdu z 12. februára 2013 zrušil vo výroku
o treste a vo výroku o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody. Zároveň zrušil
aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a podľa § 388 ods. 1 Trestného
poriadku prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.
Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 rozhodol tak,
že podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Trestného poriadku rozsudok okresného súdu sp. zn.
3 T 152/2011 z 9. októbra 2012 zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám
v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľovi uložil podľa § 172
ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) a § 38 ods. 3 Trestného zákona trest
odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 152/2011
z 9. októbra 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014 došlo k zásahu
do jeho základných práv a slobôd, pretože právne závery uvedené v označených
rozhodnutiach „sú v extrémnom rozopre s vykonanými dôkazmi a preto... sú arbitrárne,
porušujúce právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rozhodnutie o trestnom obvinení
v súlade s konaním ustanoveným zákonmi, právo zákazu diskriminácie, princíp zákonnosti,
princíp právnej istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti...“.
Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu o uložení trestu odňatia slobody,
s ktorého výmerou nesúhlasí a tvrdí, že najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014
a následne ani krajský súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa práve v súvislosti s ukladaním
trestu „absolútne nevysporiadali“ so zhoršujúcim sa zdravotným stavom sťažovateľa „kedy
mimo vážnych ochorení uvedených v znaleckom posudku... vo výkone väzby prekonal akútny
infarkt myokardu...“. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho „narušený zdravotný stav
so zhoršujúcou sa tendenciou samo o sebe odôvodňuje použitie moderačného ustanovenia
§ 39 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov“ sa v jeho prípade
„s prihliadnutím... uvedené zdravotné komplikácie javí ako trest odňatia slobody
na doživotie“.
4
Sťažovateľ považoval za dôležité poukázať na to, že sa k trestnému činu priznal
a úprimne ho oľutoval, avšak najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014 a následne krajský
súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa „okrem úplne formálneho uloženia – priznania
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zákona absolútne nevysporiadal s touto“,
podľa názoru sťažovateľa „podstatnou skutočnosťou, kedy v podobných... situáciách...
prichádza do úvahy i konanie o dohode o vine a treste... a navyše, táto skutočnosť vrátane...
veku, sú“ podľa sťažovateľa „ako i súdnej praxe hodné osobitného zreteľa v zmysle § 39
Tr. zákona“.
Sťažovateľ poznamenáva, že v jeho prípade uložený trest odňatia slobody v trvaní
10 rokov „nemôže byť... primeraným. Tento trest nezohľadňuje okolnosti prípadu, pomery
páchateľa, poľahčujúce okolnosti ako ani iné zvláštnosti prípadu, na základe ktorých by súd
mohol dospieť k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti nepostačuje aj trest
kratšieho trvania“. Sťažovateľ poukázal na to, že je „65-ročná osoba trpiaca viacerými
vážnymi ochoreniami, k tomu s prekonaným akútnym infarktom myokardu..., ktorý sa
k spáchanému trestnému činu priznal a tento úprimne oľutoval, no napriek týmto
skutočnostiam“ mu „bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, čo síce je spodná hranica
zákonom stanovenej trestnej sadzby..., avšak tento“ podľa názoru sťažovateľa „nemožno
považovať za trest primeraný, a nepoužitie moderačného ustanovenia § 39 ods. 1
Tr. zákona“ považuje „za diskriminačné“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že
„1. Okresný súd Bratislava II postupom v konaní sp. zn. 3 T/152/2011 a jeho
rozsudkom z 09. 10. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
1 Tdo 64/2013 zo 16. 04. 2014 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4 To/65/2014
zo 17. 06. 2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa
na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo
sťažovateľa zákazu diskriminácie, právo sťažovateľa na princíp zákonnosti, princíp právnej
istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti vyplývajúce z čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2,
čl. 49, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3,
čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39, čl. 40 ods. 6 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T/152/2011 z 09. 10. 2012
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 sa zrušuje
vo výrokoch o treste, spôsobe jeho výkonu a Krajskému súdu v Bratislave sa vec vracia
na ďalšie konanie.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. 04.
2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.
4. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú vo výroku o treste rozsudku
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T/152/2011 z 09. 10. 2012 a rozsudku Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 svoj podklad.
5. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa
z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne
a nerozdielne Okresný súd Bratislava II, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd
v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených článkov ústavy a listiny,
ako aj namietané porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou
a práv zaručených dohovorom postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn. 3 T 152/2011
z 9. októbra 2012, krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 a najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy pri
rozhodovaní o treste odňatia slobody ukladanom sťažovateľovi neprihliadli na všetky
okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami,
ktoré takýto postup odôvodňovali, preto tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne
a diskriminačné a uložený trest odňatia slobody za neprimeraný.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
8
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva
a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 2 ods. 1 listiny štát je založený na demokratických hodnotách a nesmie
sa viazať ani na výlučnú ideológiu ani na náboženské vyznanie.
Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu
pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine,
majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv
a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať
na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.
Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
10
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo
na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
1. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu
základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho
rozsudkom z 9. októbra 2012
Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra
2012, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto postupu a rozsudku okresného súdu
bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,
musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne
predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02,
IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému
súdu krajský súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám o týchto otázkach rozhodol.
V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu
základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho
rozsudkom zo 16. apríla 2014
Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených ustanovení ústavy
a listiny a označených základných práv zaručených ústavou a listinou, resp. práv zaručených
dohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho
rozsudkom zo 16. apríla 2014, ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení
alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.
1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014 bol sťažovateľovi doručený 20. mája 2014 a jeho
obhajkyni 21. mája 2014. Sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd bola ústavnému
súdu doručená 17. septembra 2014 (podaná na poštovú prepravu deň predtým). Je teda
zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu jednoznačne doručená
po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozsudku najvyššieho súdu, teda
oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
3. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu
základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho
rozsudkom zo 17. júna 2014
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy pri
rozhodovaní o treste neprihliadli na všetky okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne
zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami, ktoré takýto postup odôvodňovali, preto
tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne a diskriminačné a uložený trest odňatia
slobody za neprimeraný.
Vo vzťahu k takto vymedzenému predmetu sťažnosti ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že už zo samotného znenia napadnutých citovaných čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,
12
čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4
ods. 3 a 4, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj čl. 14 a čl. 17 dohovoru je evidentné,
že s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa, ktorá spočíva v námietke neprimeranosti
výmery jemu uloženého trestu odňatia slobody, k namietanému porušeniu týchto článkov
ústavy, listiny a dohovoru ako samostatne označených nemohlo dôjsť, resp. by mohlo dôjsť
iba v spojení s vyslovením porušenia iných základných práv alebo slobôd (k tomu však
pozri ďalej).
Takisto namietané porušenie čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 7 ods. 1 dohovoru sa
v prípade sťažovateľa opäť poukazujúc na jeho námietky javí ako zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľ totiž svojou argumentáciou neatakuje, že by jeho konanie, za ktoré bol
odsúdený, nebolo trestným činom a že by trest odňatia slobody, aký mu bol v skutočnosti
uložený, zákon nedovoľoval uložiť. Jeho tvrdenia spočívajú v neprimeranosti výmery trestu
uloženého v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,
čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných sťažovateľom označených základných
práv (základné právo na súdnu ochranu, základné právo na osobnú slobodu, právo
na spravodlivé súdne konanie a právo na slobodu), ústavný súd vzhľadom na svoju
doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov
všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak
zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani
nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách.
Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014, z odôvodnenia ktorého
vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:
«Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Tdo/64/2013 zo 16. 04. 2014
podrobne rozviedol z akých dôvodov akceptoval dovolanie podané generálnym
prokurátorom SR a prečo sa nestotožnil s argumentáciou odvolacieho súdu vo vzťahu
k aplikácii ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu - § 39 ods. 1 Tr. zák.
Konštatoval, že „nezisťuje žiadne okolnosti prípadu, ktoré by zodpovedali aplikácii
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Naopak, konanie obvineného je treba
hodnotiť ako recidívu, ktorá má svoje vyjadrenie aj v právnej kvalifikácii jeho konania, keď
krátko po výkone trestu odňatia slobody sa znovu dopustil rovnakej trestnej činnosti,
za ktorú bol právoplatne odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody, ktorý aj
14
čiastočne vykonal. Dovolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou generálneho prokurátora
vo vzťahu k neexistencii takých pomerov páchateľa, ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Zdravotný stav obvineného je dostatočne
zdokumentovaný závermi znaleckého posudku znalca z 21. augusta
2012 ako i ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Podľa záveru
znaleckého posudku (čl. 591 spisu) v prípade ochorení obvineného sa t. č. nejedná o akútne
život ohrozujúce choroby. Súdny spis (č. 1. 638 spisu) obsahuje odpoveď Ústavu na výkon
väzby č. ÚVV-99/23-2012... podľa ktorej má obvinený poskytnutú adekvátnu
liečbu a zdravotnú starostlivosť a výkonom väzby nie je ohrozený na zdraví a živote.
Dovolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že po právoplatnom odsúdení obvineného,
zo spisu nevyplývajú jeho aktivity v zmysle § 412 ods. 1, § 413 ods. 2 Tr. por. Dovolací súd
sa nestotožňuje ani so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačuje v prípade obvineného aj trest kratšieho trvania. V tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin,
môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu
vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám
chráneným trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či
spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je
stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.
Ak však páchateľ už bol za trestný čin i odsúdený, môže súd okrem uvedených skutočnosti
hodnotiť tiež ďalšie skutočnosti a robiť z nich ďalšie závery, a to, aký účinok malo
na páchateľa odsúdenie a uloženie trestu, prípadne i výkon uloženého trestu. Z týchto
skutočností môže súd urobiť už omnoho konkrétnejšie závery o možnosti nápravy páchateľa
určitým druhom alebo výmerou trestu a pod..."
Teda na podklade vyššie citovaného, krajský súd preskúmavajúc predloženú trestnú
vec obžalovaného konštatuje, že súdom prvého stupňa bola správne ustálená
a priznaná poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. 1/ Tr. zák.
Nesprávne však súd prvého stupňa ustálil a priznal priťažujúcu okolnosť v zmysle
§ 37 písm. m/ Tr. zákona tj. bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy
predchádzajúceho odsúdenia na, nakoľko z ustanovenia § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona,
z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným je zrejmé, že kvalifikačným znakom je aj spáchanie
trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák., ak bol páchateľ už
za taký trestný čin odsúdený. V takomto prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 38
ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého na okolnosť, ktorá je znakom trestného činu, nemožno
prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil
s názorom prvostupňového súdu, že obžalovanému priťažuje v zmysle § 37
písm. m/ Tr. zák., že bol už za trestný čin odsúdený.
S poukazom na vyššie zdôvodnené potom odvolací súd korigoval výrok o treste
na podklade odvolania obžalovaného v jeho prospech a vypustil priznanú priťažujúcu
okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák.
Krajský súd berúc do úvahy vyššie uvedené, súc viazaný právnym záverom uvedeným
v rozsudku Najvyššie súdu SR sp. zn. 1 Tdo/64/2013 zo 16. 04. 2014 je toho názoru, že trest,
ktorý bol obžalovanému uložený vo výmere desať rokov (na dolnej hranici
trestnej sadzby), na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom
stráženia, je trestom primeraným, zákonným a predovšetkým takým, ktorý dostatočne
zabezpečí ochranu spoločnosti tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život a preto trest v tejto
výmere uložil aj svojím rozhodnutím.
Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného
tak ako je citované vo výroku rozsudku.»
Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, odvolací súd sa tak
právnymi, ako aj skutkovými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o výmere uloženého
trestu odňatia slobody sťažovateľovi primerane zaoberal. Zdôraznil, že pri svojom
rozhodovaní bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku sp. zn.
1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014, z ktorého dôležité časti odôvodnenia odcitoval a sám
argumentáciu náležite doplnil. V odôvodnení odvolacieho súdu preto nechýbajú konkrétne
skutočnosti, z ktorých pri svojom konečnom verdikte vychádzal. Ústavný súd nepovažuje
za potrebné na tomto mieste znovu opakovať dostatočne určité, jasné a zrozumiteľné
dôvody, pre ktoré všeobecné súdy, teda aj krajský súd nepovažovali aplikáciu ustanovení
§ 39 ods. 1 Trestného zákona v trestnej veci sťažovateľa za možnú. Svoje závery pritom
opreli o zistené konkrétne skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, okolnosti
prípadu a príslušné zákonné ustanovenia. Odôvodnenie napadnutého druhostupňového
16
rozhodnutia vo vzťahu k námietkam sťažovateľa považuje ústavný súd za dostatočne
presvedčivé. Krajský súd ozrejmil neexistenciu pomerov sťažovateľa, ktoré by boli
dôvodom na použitie ustanovení o mimoriadnom znížení trestu, rovnako sa venoval otázke
zdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s určením výmery jemu ukladaného trestu
odňatia slobody, vychádzajúc pritom zo skutkových zistení na základe vykonaného
dokazovania.
Ústavný súd preto považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
na logické, korešpondujúce s výrokom o výške trestu, bez vnútorných rozporov, a teda
legitímne.
Ústavný súd nezistil taký výklad aplikovaných ustanovení príslušných predpisov
upravujúcich postup ukladania trestu odňatia slobody namietaným postupom krajského
súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s ústavou.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že relevantné skutkové a právne závery
odvolacieho súdu prezentované v namietanom rozsudku sa opierajú o akceptovateľné
vyhodnotenie podstatných skutočností, a teda ich nehodnotí ako vykazujúce známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde
o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa týkajúce
sa rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 ako zjavne
neopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa
sa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.
Z rovnakého dôvodu, t. j. odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu odstraňovať nedostatok sťažnosti spočívajúci v absencii právneho zastúpenia
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
18