Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 141/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1,

a 2 a a 4 , porušenia základných práv

zaručených v , , , a

Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 a 4

Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia základných práv zaručených

v čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv

a slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012, postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2014 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1,

a 2 a a 4 (ďalej len „“),

porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49

a , porušenie , , a a 4 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základných práv zaručených v čl. 8

ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 listiny a práv zaručených v čl. 5

ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júna 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 15. decembra 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podľa s použitím

a a , , a

vo výmere 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom

stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal príslušný prokurátor odvolanie, ktoré krajský

súd uznesením sp. zn. z 1. marca 2011 zamietol.

Druhostupňové rozhodnutie napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním č. k. XV/1 Pz 172/11-4 z 25. mája 2011,

na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2011

2

rozhodol, že uznesením krajského súdu z 1. marca 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

bol z dôvodov uvedených v a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) porušený zákon

v ustanoveniach a , a ,

ods. 1 a v prospech obvineného ̶sťažovateľa.

Najvyšší súd preto rozhodnutie krajského súdu zrušil, rovnako ako aj ďalšie rozhodnutia

na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho

zrušením, stratili podklad. Zároveň najvyšší súd zrušil aj rozsudok okresného súdu

z 15. decembra 2010 vo výroku o treste a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Po opätovnom prerokovaní okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. októbra

2012 za spáchaný trestný čin uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov,

na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2013 tak, že podľa § 321 ods. 1

písm. e) a ods. 2 zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu a v zmysle ustanovenia

sťažovateľovi uložil podľa s použitím a

ods. 1 a 3 písm. c) trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon

ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku krajského súdu z 12. februára 2013 podal generálny prokurátor pod

č. k. XV/1 Pz 237/13-4 z 21. júna 2013 dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2014 rozhodol, že z dôvodu uvedeného

v bol porušený zákon v ustanoveniach

a 3 písm. c) , , a

a v prospech obvineného –

sťažovateľa. Dovolací súd rozsudok krajského súdu z 12. februára 2013 zrušil vo výroku

o treste a vo výroku o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody. Zároveň zrušil

aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a podľa § 388 ods. 1 Trestného

poriadku prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2014 rozhodol tak,

že podľa a rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 9. októbra 2012 zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám

v zmysle ustanovenia sťažovateľovi uložil podľa

ods. 2 s použitím a trest

odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 1 a 3

písm. b) do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 9. októbra 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2014

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. apríla 2014 došlo k zásahu

do jeho základných práv a slobôd, pretože právne závery uvedené v označených

rozhodnutiach „sú v extrémnom rozopre s vykonanými dôkazmi a preto... sú arbitrárne,

porušujúce právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rozhodnutie o trestnom obvinení

v súlade s konaním ustanoveným zákonmi, právo zákazu diskriminácie, princíp zákonnosti,

princíp právnej istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti...“.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu o uložení trestu odňatia slobody,

s ktorého výmerou nesúhlasí a tvrdí, že najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014

a následne ani krajský súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa práve v súvislosti s ukladaním

trestu „absolútne nevysporiadali“ so zhoršujúcim sa zdravotným stavom sťažovateľa „kedy

mimo vážnych ochorení uvedených v znaleckom posudku... vo výkone väzby prekonal akútny

infarkt myokardu...“. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho „narušený zdravotný stav

so zhoršujúcou sa tendenciou samo o sebe odôvodňuje použitie moderačného ustanovenia

§ 39 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov“ sa v jeho prípade

„s prihliadnutím... uvedené zdravotné komplikácie javí ako trest odňatia slobody

na doživotie“.

4

Sťažovateľ považoval za dôležité poukázať na to, že sa k trestnému činu priznal

a úprimne ho oľutoval, avšak najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014 a následne krajský

súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa „okrem úplne formálneho uloženia – priznania

poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zákona absolútne nevysporiadal s touto“,

podľa názoru sťažovateľa „podstatnou skutočnosťou, kedy v podobných... situáciách...

prichádza do úvahy i konanie o dohode o vine a treste... a navyše, táto skutočnosť vrátane...

veku, sú“ podľa sťažovateľa „ako i súdnej praxe hodné osobitného zreteľa v zmysle § 39

Tr. zákona“.

Sťažovateľ poznamenáva, že v jeho prípade uložený trest odňatia slobody v trvaní

10 rokov „nemôže byť... primeraným. Tento trest nezohľadňuje okolnosti prípadu, pomery

páchateľa, poľahčujúce okolnosti ako ani iné zvláštnosti prípadu, na základe ktorých by súd

mohol dospieť k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti nepostačuje aj trest

kratšieho trvania“. Sťažovateľ poukázal na to, že je „65-ročná osoba trpiaca viacerými

vážnymi ochoreniami, k tomu s prekonaným akútnym infarktom myokardu..., ktorý sa

k spáchanému trestnému činu priznal a tento úprimne oľutoval, no napriek týmto

skutočnostiam“ mu „bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, čo síce je spodná hranica

zákonom stanovenej trestnej sadzby..., avšak tento“ podľa názoru sťažovateľa „nemožno

považovať za trest primeraný, a nepoužitie moderačného ustanovenia § 39 ods. 1

Tr. zákona“ považuje „za diskriminačné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„1. Okresný súd Bratislava II postupom v konaní sp. zn. a jeho

rozsudkom z 09. 10. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.

zo 16. 04. 2014 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn.

zo 17. 06. 2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa

na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo

sťažovateľa zákazu diskriminácie, právo sťažovateľa na princíp zákonnosti, princíp právnej

istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti vyplývajúce z čl. 1 ods. 1, čl. 12

ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2,

, , , , , ,

čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39, čl. 40 ods. 6 Listiny základných

práv a slobôd a čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 09. 10. 2012

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. 06. 2014 sa zrušuje

vo výrokoch o treste, spôsobe jeho výkonu a Krajskému súdu v Bratislave sa vec vracia

na ďalšie konanie.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. 04.

2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú vo výroku o treste rozsudku

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 09. 10. 2012 a rozsudku Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. 06. 2014 svoj podklad.

5. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa

z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne

a nerozdielne Okresný súd Bratislava II, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd

v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených článkov a listiny,

ako aj namietané porušenie označených základných práv zaručených a listinou

a práv zaručených dohovorom postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn.

z 9. októbra 2012, krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2014 a najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. apríla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy pri

rozhodovaní o treste odňatia slobody ukladanom sťažovateľovi neprihliadli na všetky

okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami,

ktoré takýto postup odôvodňovali, preto tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne

a diskriminačné a uložený trest odňatia slobody za neprimeraný.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva

a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 2 ods. 1 listiny štát je založený na demokratických hodnotách a nesmie

sa viazať ani na výlučnú ideológiu ani na náboženské vyznanie.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu

pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,

národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine,

majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv

a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať

na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

10

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

1. K namietanému porušeniu článkov a listiny a namietanému porušeniu

základných práv zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 9. októbra 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. októbra

2012, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto postupu a rozsudku okresného súdu

bráni princíp subsidiarity vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,

musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne

predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne ,

, , ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému

súdu krajský súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného

súdu zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám o týchto otázkach rozhodol.

V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu článkov a listiny a namietanému porušeniu

základných práv zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. apríla 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených ustanovení

a listiny a označených základných práv zaručených a listinou, resp. práv zaručených

dohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. apríla 2014, ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2014 bol sťažovateľovi doručený 20. mája 2014 a jeho

obhajkyni 21. mája 2014. Sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd bola ústavnému

súdu doručená 17. septembra 2014 (podaná na poštovú prepravu deň predtým). Je teda

zrejmé, že sťažnosť podľa bola ústavnému súdu jednoznačne doručená

po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozsudku najvyššieho súdu, teda

oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. K namietanému porušeniu článkov a listiny a namietanému porušeniu

základných práv zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 17. júna 2014

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy pri

rozhodovaní o treste neprihliadli na všetky okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne

zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami, ktoré takýto postup odôvodňovali, preto

tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne a diskriminačné a uložený trest odňatia

slobody za neprimeraný.

Vo vzťahu k takto vymedzenému predmetu sťažnosti ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že už zo samotného znenia napadnutých citovaných čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,

12

a 4, a , , , ,

ods. 3 a 4, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj čl. 14 a čl. 17 dohovoru je evidentné,

že s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa, ktorá spočíva v námietke neprimeranosti

výmery jemu uloženého trestu odňatia slobody, k namietanému porušeniu týchto článkov

, listiny a dohovoru ako samostatne označených nemohlo dôjsť, resp. by mohlo dôjsť

iba v spojení s vyslovením porušenia iných základných práv alebo slobôd (k tomu však

pozri ďalej).

Takisto namietané porušenie , listiny a dohovoru sa

v prípade sťažovateľa opäť poukazujúc na jeho námietky javí ako zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľ totiž svojou argumentáciou neatakuje, že by jeho konanie, za ktoré bol

odsúdený, nebolo trestným činom a že by trest odňatia slobody, aký mu bol v skutočnosti

uložený, zákon nedovoľoval uložiť. Jeho tvrdenia spočívajú v neprimeranosti výmery trestu

uloženého v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,

čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa .

Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných sťažovateľom označených základných

práv (základné právo na súdnu ochranu, základné právo na osobnú slobodu, právo

na spravodlivé súdne konanie a právo na slobodu), ústavný súd vzhľadom na svoju

doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov

všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak

zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani

nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách.

Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

rozhodnutia krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2014, z odôvodnenia ktorého

vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

«Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. zo 16. 04. 2014

podrobne rozviedol z akých dôvodov akceptoval dovolanie podané generálnym

prokurátorom SR a prečo sa nestotožnil s argumentáciou odvolacieho súdu vo vzťahu

k aplikácii ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu - § 39 ods. 1 Tr. zák.

Konštatoval, že „nezisťuje žiadne okolnosti prípadu, ktoré by zodpovedali aplikácii

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Naopak, konanie obvineného je treba

hodnotiť ako recidívu, ktorá má svoje vyjadrenie aj v právnej kvalifikácii jeho konania, keď

krátko po výkone trestu odňatia slobody sa znovu dopustil rovnakej trestnej činnosti,

za ktorú bol právoplatne odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody, ktorý aj

14

čiastočne vykonal. Dovolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou generálneho prokurátora

vo vzťahu k neexistencii takých pomerov páchateľa, ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Zdravotný stav obvineného je dostatočne

zdokumentovaný závermi znaleckého posudku znalca z 21. augusta

2012 ako i ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Podľa záveru

znaleckého posudku (čl. 591 spisu) v prípade ochorení obvineného sa t. č. nejedná o akútne

život ohrozujúce choroby. Súdny spis (č. 1. 638 spisu) obsahuje odpoveď Ústavu na výkon

väzby č. ÚVV-99/23-2012... podľa ktorej má obvinený poskytnutú adekvátnu

liečbu a zdravotnú starostlivosť a výkonom väzby nie je ohrozený na zdraví a živote.

Dovolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že po právoplatnom odsúdení obvineného,

zo spisu nevyplývajú jeho aktivity v zmysle , Dovolací súd

sa nestotožňuje ani so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého na zabezpečenie ochrany

spoločnosti postačuje v prípade obvineného aj trest kratšieho trvania. V tejto

súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin,

môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu

vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám

chráneným , či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či

spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je

stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.

Ak však páchateľ už bol za trestný čin i odsúdený, môže súd okrem uvedených skutočnosti

hodnotiť tiež ďalšie skutočnosti a robiť z nich ďalšie závery, a to, aký účinok malo

na páchateľa odsúdenie a uloženie trestu, prípadne i výkon uloženého trestu. Z týchto

skutočností môže súd urobiť už omnoho konkrétnejšie závery o možnosti nápravy páchateľa

určitým druhom alebo výmerou trestu a pod..."

Teda na podklade vyššie citovaného, krajský súd preskúmavajúc predloženú trestnú

vec obžalovaného konštatuje, že súdom prvého stupňa bola správne ustálená

a priznaná poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. 1/ Tr. zák.

Nesprávne však súd prvého stupňa ustálil a priznal priťažujúcu okolnosť v zmysle

§ 37 písm. m/ Tr. zákona tj. bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy

predchádzajúceho odsúdenia na, nakoľko z ustanovenia § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona,

z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným je zrejmé, že kvalifikačným znakom je aj spáchanie

trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák., ak bol páchateľ už

za taký trestný čin odsúdený. V takomto prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 38

ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého na okolnosť, ktorá je znakom trestného činu, nemožno

prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil

s názorom prvostupňového súdu, že obžalovanému priťažuje v zmysle § 37

písm. m/ Tr. zák., že bol už za trestný čin odsúdený.

S poukazom na vyššie zdôvodnené potom odvolací súd korigoval výrok o treste

na podklade odvolania obžalovaného v jeho prospech a vypustil priznanú priťažujúcu

okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák.

Krajský súd berúc do úvahy vyššie uvedené, súc viazaný právnym záverom uvedeným

v rozsudku Najvyššie súdu SR sp. zn. zo 16. 04. 2014 je toho názoru, že trest,

ktorý bol obžalovanému uložený vo výmere desať rokov (na dolnej hranici

trestnej sadzby), na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom

stráženia, je trestom primeraným, zákonným a predovšetkým takým, ktorý dostatočne

zabezpečí ochranu spoločnosti tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život a preto trest v tejto

výmere uložil aj svojím rozhodnutím.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného

tak ako je citované vo výroku rozsudku.»

Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, odvolací súd sa tak

právnymi, ako aj skutkovými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o výmere uloženého

trestu odňatia slobody sťažovateľovi primerane zaoberal. Zdôraznil, že pri svojom

rozhodovaní bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku sp. zn.

zo 16. apríla 2014, z ktorého dôležité časti odôvodnenia odcitoval a sám

argumentáciu náležite doplnil. V odôvodnení odvolacieho súdu preto nechýbajú konkrétne

skutočnosti, z ktorých pri svojom konečnom verdikte vychádzal. Ústavný súd nepovažuje

za potrebné na tomto mieste znovu opakovať dostatočne určité, jasné a zrozumiteľné

dôvody, pre ktoré všeobecné súdy, teda aj krajský súd nepovažovali aplikáciu ustanovení

v trestnej veci sťažovateľa za možnú. Svoje závery pritom

opreli o zistené konkrétne skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, okolnosti

prípadu a príslušné zákonné ustanovenia. Odôvodnenie napadnutého druhostupňového

16

rozhodnutia vo vzťahu k námietkam sťažovateľa považuje ústavný súd za dostatočne

presvedčivé. Krajský súd ozrejmil neexistenciu pomerov sťažovateľa, ktoré by boli

dôvodom na použitie ustanovení o mimoriadnom znížení trestu, rovnako sa venoval otázke

zdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s určením výmery jemu ukladaného trestu

odňatia slobody, vychádzajúc pritom zo skutkových zistení na základe vykonaného

dokazovania.

Ústavný súd preto považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

na logické, korešpondujúce s výrokom o výške trestu, bez vnútorných rozporov, a teda

legitímne.

Ústavný súd nezistil taký výklad aplikovaných ustanovení príslušných predpisov

upravujúcich postup ukladania trestu odňatia slobody namietaným postupom krajského

súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s .

Ústavný súd tak dospel k záveru, že relevantné skutkové a právne závery

odvolacieho súdu prezentované v namietanom rozsudku sa opierajú o akceptovateľné

vyhodnotenie podstatných skutočností, a teda ich nehodnotí ako vykazujúce známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde

o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa týkajúce

sa rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2014 ako zjavne

neopodstatnené a ako také ich podľa odmietol.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa

sa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.

Z rovnakého dôvodu, t. j. odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu odstraňovať nedostatok sťažnosti spočívajúci v absencii právneho zastúpenia

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

18