Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 135/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,

Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,

pre namietané porušenie základného práva podľa , a 2

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia (Aarhuský dohovor) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2016

telefaxom doručená sťažnosť Lesoochranárskeho združenia VLK, občianske združenie

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená predložením originálu 5. januára 2016, pre

namietané porušenie základného práva podľa , a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor; ďalej len

„Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Ako zo sťažnosti vyplýva, Krajskému úradu životného prostredia ,

odboru ochrany prírody a krajiny (ďalej len „krajský úrad“) bola doručená žiadosť

Podielnického družstva o povolenie výnimky zo zákazov

ustanovených v § 2 ods. 3 písm. h), k) a m) vyhlášky Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územie

Sysľovské polia, na aplikovanie pesticídov na dreviny rastúce mimo lesa, aplikovanie

herbicídov a vstupovanie osôb a strojov na polia s kultúrou ozimnej pšenice (ďalej len

„výnimka“).

Sťažovateľ podaním oznámil svoju účasť v predmetnom konaní.

Krajský úrad rozhodnutím sp. zn. z 2. apríla 2012 (ďalej len

„rozhodnutie krajského úradu“) výnimku povolil a v podmienkach rozhodnutia uviedol, že

výnimka sa udeľuje na obdobie do 31. decembra 2012.

Proti rozhodnutiu krajského úradu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo

Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

rozhodnutím sp. zn. z 28. mája 2012 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“)

tak, že zmenilo rozhodnutie krajského úradu v jeho výrokovej časti. Zmena sa týkala

časových podmienok realizácie povolenej výnimky, ako aj spôsobu aplikácie chemických

látok. Ostatné časti napadnutého rozhodnutia vrátane doby platnosti výnimky zostali

nezmenené.

Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu,

ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ministerstva, ako aj prvostupňového rozhodnutia.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol z viacerých dôvodov. Krajský súd sa po

preskúmaní rozhodnutia ministerstva stotožnil len čiastočne s námietkou nedostatočnej

preskúmateľnosti rozhodnutia, a to v kontexte prípadných negatívnych následkov použitia

prípravkov na dané chránené územie. Nestotožnil sa však s názorom, že predmetné

rozhodnutie je nepreskúmateľné celkom. Bol toho názoru, že k odvolacím námietkam

sťažovateľa ministerstvo zaujalo síce stručné, ale dostatočne konkrétne stanovisko opierajúc

sa i o príslušnú zákonnú úpravu. Nesúhlasil ani s tým, že by predmetné rozhodnutie

vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Považoval za postačujúce, že

správne orgány vo veci konajúce si pred vydaním rozhodnutia zadovážili odborné

stanovisko, ktoré bolo rozhodujúce a tvorilo podklad pre vydanie tak prvostupňového, ako

aj pozmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd konštatoval, že pokiaľ

sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, treba sa stotožniť s názorom

ministerstva, že túto námietku k žalobe bližšie sťažovateľ nezdôvodnil. Z uvedených

dôvodov krajský súd s poukázaním aj na novú právnu skutočnosť, a to uplynutie platnosti

rozhodnutia o povolenie výnimky dňom 31. december 2012, žalobu podľa § 250j ods. 1

z. č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

sťažovateľa zamietol, pretože prípadné zrušenie rozhodnutia by v danom prípade

sťažovateľovi nemohlo priniesť žiadne priaznivejšie výsledky v konaní s poukázaním na to,

že správne konanie z dôvodu uplynutia platnosti rozhodnutia by bolo potrebné zastaviť.

Podľa názoru sťažovateľa «[k]rajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu

(sťažovateľa, pozn.), pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že napriek tomu, že

sa čiastočne stotožnil s námietkou nedostatočnej preskúmateľnosti napadnutého

rozhodnutia žalovaného, v kontexte negatívnych dôsledkov použitých chemických

prípravkov na chránené územie, rozhodujúcou pre rozhodnutie súdu bola skutočnosť, že

dňa 31. 12. 2012 uplynula lehota platnosti výnimky.

Krajský súd skonštatoval, že žalobu považoval za potrebné zamietnuť, pretože

prípadné zrušenie rozhodnutia by nemohlo priniesť žalobcovi (sťažovateľovi) žiadne

priaznivejšie výsledky v konaní „s dôrazom, že správne rozhodnutie s dôvodu uplynutia

platnosti rozhodnutia by bolo potrebné zastaviť“».

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní namietal

okrem vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu aj jeho záver, že „napriek tomu, že sa

čiastočne stotožnil s jeho žalobnými námietkami o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, jeho

žalobu zamietol z dôvodu uplynutia doby platnosti výnimky“.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozsudok krajského súdu potvrdil.

V potvrdzujúcom rozsudku sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca nepreukázal

ukrátenie na svojich právach, že výnimka, ktorá bola sťažovateľovi udelená, bola udelená

len na dobu určitú, a priklonil sa k názoru, podľa ktorého „keďže uplynutím doby

rozhodnutie na povolenie predmetnej výnimky stratilo platnosť, čím dôvod na konanie

odpadol, keďže rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 80 ods. 9 písm. a/ zákona

o ochrane prírody správneho orgánu by nemal predmet konania, ktorým bola samotná

výnimka, a preto ak takáto výnimka neexistuje, keďže jej platnosť zanikla, potom súčasne

odpadol aj predmet správneho konania“.

Podstatou argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v celom kontexte ústavnej sťažnosti

je tvrdenie, že „sťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania

voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti

výnimky“.

Podľa názoru sťažovateľa obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

nereflektuje platnú právnu úpravu, pretože sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému

rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo pôvodne spôsobilým predmetom súdneho

prieskumu a „túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať

sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“

Sťažovateľ s poukázaním na ustanovenia , a

a tiež s poukázaním na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. z 17. apríla 2012

a sp. zn. z 24. septembra 2013 a sp. zn. z 13. mája 2014

predkladá ústavnému súdu podľa svojho presvedčenia jediný možný spravodlivý výklad

zákona, z ktorého vyvodzuje, že v sťažnosti namietané porušenie označených práv bolo

spôsobené zamietnutím žaloby z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka udelená.

Tým sťažovateľ dochádza k záveru, že „pokiaľ najvyšší súd potvrdil rozhodnutia krajského

súdu o zamietnutí žaloby bez toho, aby ju vecne preskúmal, a aby vecne preskúmal jeho

odvolanie odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom...“.

Odkazujúc na už uvedenú argumentáciu sa sťažovateľ rozhodnutím najvyššieho súdu

cíti byť ukrátený aj na ďalších právach, „keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré mu

vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez

možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v ,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej

moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9

ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a

prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24. 9. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 24. 9. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ súčasne podáva návrh na prerušenie konania, a to s poukázaním na

skutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2015 prerušil

konanie v obdobnej veci a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len ,,Súdny

dvor“) prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) týkajúcu sa

možnosti meritórne nepreskúmať na základe žaloby sťažovateľa rozhodnutie orgánov

ochrany prírody na základe uplynutia času.

Podľa sťažovateľa je „nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym

dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov

Európskej únie, ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva

v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného

prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že

čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu

ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

V zmysle ustanovenia ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí

právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným

právom v oblasti životného prostredia.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv, ku ktorému malo

dôjsť potvrdením rozhodnutia krajského súdu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,

pričom sťažovateľ sa nestotožňuje s výkladom a aplikáciou jednoduchého práva na

posudzovanú vec.

K návrhu na prerušenie konania

Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil Súdnemu dvoru a ktorá je tam

vedená pod sp. zn. C-243/15, znie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na

spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie,

v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia

vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS

z 21. 5. 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j.

najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže

pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku

ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených

prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa

8. 3. 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného

prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho

súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní

postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej,

a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom

konaní?“

Ako jednoznačne z formulácie otázky vyplýva, týka sa prípadov v zásade

nadväzujúcich na starší rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011,

dôsledkom ktorého bol sťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu

životného prostredia na základe jednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník

konania vo veciach ochrany životného prostredia.

Ústavný súd v tomto konaní nedospel k záveru, že by vzhľadom na požiadavku

sťažovateľa bolo namieste konanie prerušiť. V posudzovanom konaní správny orgán priznal

sťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním ako

s účastníkom správneho konania konal a vo veci rozhodol.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej

otázke (predloženej najvyšším súdom 14. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

) vedené na Súdnom dvore pod sp. zn. C-243/15 nemôže mať vplyv na

posúdenie, či napadnutým rozhodnutím najvyšší súd porušil označené práva sťažovateľa.

Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný súd bol povinný konanie prerušiť, ani

nezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie,

ústavný súd návrhu sťažovateľa na prerušenie konania vedeného ústavným súdom

nevyhovel.

K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Po oboznámení sa so sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd v ňom po materiálnej stránke zjavne vychádzal

zo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelového zamerania

v právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou

stelesnenou napríklad rozhodnutím vo veci sp. zn. zo 17. decembra 2002.

Predmetný právny názor najvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné

zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho

súdu pravidelne pripomínaný: „... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval

proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie

rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie jasne zakladá prekážku, účelom

ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov,

ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť

opakovaním procesu pre vady správneho konania.“

Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd oprel svoj právny názor aj o nález

ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval,

že „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol,

že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú

a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť

štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru

ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca

nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť

rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Opierajúc sa o uvedené najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že

krajský súd v preskúmavacom konaní správne aplikoval právne normy ustanovené

v v spojení s o ochrane

prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Ďalej sa najvyšší súd podrobne zaoberal odôvodnením, prečo v systéme správneho

súdnictva nie je súdom skutkovým, prečo neposudzuje účelnosť a vhodnosť správnych

rozhodnutí, pričom poukázal aj na základný cieľ konania v správnom súdnictve podľa piatej

časti druhej hlavy , a to preskúmavanie zákonnosti len

takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté. Z toho najvyšší súd vyvodil zákonný predpoklad podania správnej žaloby, teda

skutočnosť, že žalobca (sťažovateľ) bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je

nezákonné, a ďalej poukázal na skutočnosť, že „[a]k teda predmetná výnimka, ktorá bola

povolená žiadateľovi len na dobu určitú a ktorá v priebehu konania súdneho prieskumu

uplynula, táto skutočnosť má za následok stratu platnosti preskúmavaného rozhodnutia

žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, a preto odvolací súd tiež

zastáva názor, že žalobcovi nemohla vzniknúť ujma na jeho právach“.

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 v sťažovateľovom prípade vyžadovala, aby súd v správnom súdnictve

zabezpečil nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach

či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné

okolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich

rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba,

počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,

priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojou správnou žalobou snažil odvrátiť.

Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi z čl. 46

ods. 1 a 2 na konanie o sťažovateľovej žalobe preto ústavný súd uzatvára, že je

irelevantné, či táto žaloba bola vecne zamietnutá alebo či konanie o nej bolo procesne

zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho súdu je otázkou

zákonnosti (m. m. ). Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti

prejednávaného prípadu nejde o problém ústavnej relevancie. Napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu teda nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho

súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor

o porušení svojich základných práv zaručených a 2 , ako nedôvodné.

Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrh

totiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd neopomína z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

zo 16. 6. 1971 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre

uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske

práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou

bližšie zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu nemohol dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k a 2 je potrebné prijať

aj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie

podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskej

republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovým

zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve

nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy

na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval

vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie

podľa , ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnej

povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ( ).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd

sťažnosť v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalších častí sťažnosti, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného

práva podľa , je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach je preto sťažnosť sťažovateľa

zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti

bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016