Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 187/2016
PDF · 154.95 KB
No categories available
I. ÚS 187/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Cb 161/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 161/2012.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ v právnom postavení
navrhovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 Cb 161/2012 bol od
augusta 2012 účastníkom konania o zaplatenie sumy 40 000 eur s príslušenstvom.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „... prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa
16.09.2013 po viac ako roku od podania návrhu a bolo odročené na neurčito.
Od tohto pojednávania súd vo veci vôbec nekonal, pojednávanie, ktoré sa konalo dňa
09.04.2014 považujem za neúčelné, pretože už v žalobe bolo navrhnuté vykonanie dôkazu
ustanovením znalca, ktorý by vypracoval znalecký posudok. Toto pojednávanie bolo
zbytočné, neprinieslo žiaden posun vo veci.
Podaním dňa 05.02.2014 som súdu oznámil, že dňa 30. decembra 2013 schválilo
obecné zastupiteľstvo žalovanej v bode tri predaj budovy za účelom prestavby
na byty. Z uznesenia vyplýva, že bude pravdepodobne uskutočnená prestavba
na byty, zrejme aj búracie práce. Žiadal som preto súd aby vo veci konal a ustanovil znalca
z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, odvetvie odhad hodnoty
stavebných prác, za účelom ohodnotenia ceny mnou na budovu vynaložených nákladov, ako
aj určenia hodnoty o ktorú sa zvýšila cena nehnuteľnosti.
Až dňa 06.06.2014 súd nariadil mnou navrhované znalecké dokazovanie. Znalkyňa
súdu vrátila spis dňa 19.01.2015 bez vypracovania znaleckého posudku s odôvodnením, že
na otázky nevie odpovedať, pretože budova je v rekonštrukcii.
Až ustanovenie znalca dňa 06.06.2014 je možné považovať za prvý účelný úkon súdu
v tejto veci, pretože všetky predchádzajúce úkony súdu nijak nemohli prispieť k posunu,
resp. rozhodnutiu vo veci.
Vzhľadom na vyjadrenie znalkyne som dňa 05.06.2015 navrhol ustanovenie iného
znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, odvetvie odhad
hodnoty stavebných prác, nakoľko podľa mojich vedomostí je možné na základe dôkazov
v spise odpovedať na otázky položené znalcovi.
Napriek tomuto môjmu návrhu súd vytýčil termín pojednávania na deň 07.10.2015,
ktoré som žiadal odročiť s ohľadom na môj návrh na ustanovenie iného znalca a zásadu
hospodárnosti. O tejto doby je súd nečinný.“.
3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ konštatuje, že od podania žaloby na okresnom
súde uplynuli už temer 4 roky a vo veci dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Zároveň sa
2
domnieva, že samotná dĺžka súdneho konania presahuje akékoľvek ponímanie štandardnej
dĺžky konania a prieťahy v súdnom konaní vzhľadom na predmet súdneho sporu (sumu
40 000 eur, pozn.) v ňom vyvolávajú stav neistoty, bezprávia, nervozity, nespravodlivosti
a frustrácie, v dôsledku čoho si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10 000 eur.
V prílohe podanej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu zároveň predkladá sťažnosť
na prieťahy v konaní zo 6. júna 2015 adresovanú predsedníčke okresného súdu, ako i jej
odpoveď listom z 26. júna 2015, v rámci ktorej predsedníčka okresného súdu s poukazom
na vyjadrenie zákonnej sudkyne zosumarizovala priebeh konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 9 Cb 161/2012 od podania žalobného návrhu a zároveň konštatovala, že
„... súd vo veci konal, pričom dĺžka medzi jednotlivými úkonmi zodpovedá zaťaženosti
sudcov a ostatných zamestnancov Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Podľa rozvrhu práce
vybavuje zákonná sudkyňa obchodnú agendu, agendu maloletých detí, väzobné pohotovosti,
pričom agenda maloletých detí a väzobných vecí sú agendami, ktoré majú zo zákona
prednosť vo vybavovaní. ...
Nakoľko sa však jedná o vec, kde konanie trvá viac rokov, budem do budúcna
sledovať plynulosť tohto konania.“.
4. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie
konanie vydal tento nález:
„1./ Základné právo sťažovateľa, právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo
v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sp. zn. 9 Cb 161/2012 porušené.
2./ Okresnému súdu Liptovský Mikuláš prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cb 161/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3./ Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10 000 eur, ktoré je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4./ Okresný súd Liptovský Mikuláš je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
3
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
4
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných
prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
10. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že
celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu
možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase
podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04,
III. ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
11. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05,
5
12. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti (bod 2), ako i z obsahu odpovede
predsedníčky okresného súdu z 26. júna 2015 na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní
tvoriacu prílohu podanej ústavnej sťažnosti (bod 3) ústavný súd vyhodnotil, že v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 Cb 161/2012 dosiaľ nedošlo k takej intenzite
zásahu do práv sťažovateľa, ktorá by zodpovedala ústavno-relevantnému porušeniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených
v sťažnosti považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by toho času bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle citovaného článku ústavy.
13. Na základe uvedeného a vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu
vedeného pod sp. zn. 9 Cb 161/2012 (t. j. 3 roky a 7 mesiacov) ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Doterajší priebeh konania pred označeným súdom bol i napriek možnosti
efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konania zo strany okresného súdu bez
významnejších prieťahov, a preto nezakladal reálnu možnosť vyslovenia porušenia
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. V kontexte podanej sťažnosti ústavný súd v závere zdôrazňuje, že ojedinelé
prieťahy okresného súdu v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 161/2012 nedosiahli
ústavnú intenzitu.
Až prípadná pokračujúca nečinnosť okresného súdu v pre sťažovateľa existenčne
významnej veci by eventuálne mohla spôsobiť porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo však ústavný súd
v súčasnom období nemôže posúdiť.
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
6
15. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v závere zdôrazňuje, že toto
rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných
náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného
súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa
musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd
v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom
inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom
splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,
v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Splnomocnenie doručené sťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo
vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným
súdom) týka. Ústavný súd však vzhľadom na iný dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania tohto
nedostatku náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016
7