Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom

Fabianom, Námestie svätého Egídia 39, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -206

zo 17. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.

zo 16. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -206 zo 17. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 21. októbra 2010 podal okresnému

súdu návrh, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 52 296,23 € z titulu náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným pozbavením osobnej slobody. Svoj

návrh odôvodňoval tým, že 8. júla 2005 mu bolo vznesené obvinenie z trestných činov

vydierania, podvodu a úverového podvodu a toho istého dňa mu bola obmedzená jeho

osobná sloboda. Následne uznesením okresného súdu z 11. júla 2005 bol sťažovateľ vzatý

do väzby, do trvania ktorej bola započítaná doba zadržania od 8. júla 2005. Okresná

prokuratúra Spišská Nová Ves podala voči sťažovateľovi 26. júla 2006 obžalobu, spod

ktorej bol sťažovateľ neskôr oslobodený rozsudkom z 26. januára 2009 z dôvodu, že nebolo

preukázané, že spáchal skutok, ktorý mu bol kladený za vinu. Sťažovateľ uvádza, že jeho

osobná sloboda bola obmedzená od 8. júla 2005 do 7. novembra 2005, teda 123 dní a bol

trestne stíhaný viac ako štyri roky.

Okresný súd rozsudkom č. k. -107 z 28. júna 2011 jeho návrh

v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia a vzatí do väzby

nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutia, pretože tieto neboli zrušené a ani

zmenené príslušným orgánom. Rozhodnutím krajského súdu č. k. -127

zo 14. novembra 2012 bol uvedený rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vo svojom odôvodnení

krajský súd poukázal najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, v zmysle ktorého možno vyvodiť záver, že nárok na náhradu škody

spôsobenej vznesením obvinenia alebo vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kde rozhodujúcim

2

meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok tohto trestného

konania.

Okresný súd po vrátení veci napadnutým rozsudkom priznal sťažovateľovi náhradu

škody v sume 2 296,23 € s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26. marca 2013

do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti nárok

navrhovateľa na zaplatenie sumy 50 000 € zamietol. Zároveň sťažovateľa zaviazal

na úhradu trov konania žalovanej.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu

v zamietavom výroku potvrdil a vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania

rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 8. septembra 2015 podal sťažovateľ návrh na podanie mimoriadneho dovolania

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky. Tento návrh bol daný na poštovú

prepravu 10. septembra 2015. Dňa 23. októbra 2015 bolo sťažovateľovi doručené prípisom

č. k. -14 z 19. októbra 2015 upovedomenie Krajskej prokuratúry

v Košiciach, ktorým podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila. Sťažovateľ uvádza,

že „týmto momentom stratil sťažovateľ možnosť využiť iné právne prostriedky obrany

a od tohto momentu mu začala bežať dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti“.

Podľa sťažovateľa koniec lehoty na podanie predmetnej sťažnosti pripadá

na 23. december 2015, pričom v uvedený deň sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú

prepravu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti tej časti

napadnutého rozsudku, ktorou krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku

potvrdil. Podľa sťažovateľa „výrok prvostupňového súdu potvrdený rozsudkom odvolacieho

súdu o zamietnutí nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch len pre to,

že sťažovateľ už bol stíhaný a z toho dôvodu mu nemohla vzniknúť morálna ujma a zároveň,

že nezákonné a arbitrárne obmedzenie osobnej slobody po dobu 123 dní ako

SR garantované právo nie je dostatočným zásahom svojim trvaním, intenzitou a rozsahom

na to, aby mala byť priznaná navrhovateľovi náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

vykazuje znaky arbitrárnosti a teda je v zmysle vyššie uvedených skutočností s

požiadavkami zákonnosti, právneho štátu, spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov sťažovateľa a práva na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „aj napriek skutočnosti, že v zmysle čl. 46 ods. 3

SR má každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom a aj napriek skutočnosti, že existuje nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu

judikované všeobecnými súdmi, ktoré okrem iného spočíva aj v nezákonne vykonávanej

väzbe po dobu 123 dní a aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ včasne podanou žalobou

o náhradu škody podanou v zmysle , ktorá spĺňala všetky zákonné

požiadavky priznania nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, mu

napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi a Krajského súdu

v Košiciach predmetné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznané nebolo

a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

SR.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd síce na jednej strane uznal argumentáciu sťažovateľa,

ktorú predniesol vo svojom návrhu, že voči nemu bolo vedené nezákonné trestné stíhanie

a že bol nezákonne pozbavený osobnej slobody v trvaní 123 dní, na druhej strane však

krajský súd nesprávne právne interpretoval o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, pretože „aj napriek existencii nezákonného rozhodnutia o vznesení

obvinenia, nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozbavenia osobnej slobody,

ktoré je samotné natoľko závažným následkom a ujmou osoby, ktorá je takto zo strany štátu

postihnutá nepriznal nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a to len preto,

lebo osoba sťažovateľa už bola podľa názoru súdu v minulosti trestne stíhaná a že súd

prizná nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v prípade ak forma

konštatovania porušenia práva podľa nie

4

je postačujúca, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých

následkov vzniknutých sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti.

Odvolací súd predmetné okolnosti nepovažoval so strany sťažovateľa ako navrhovateľa

za preukázané.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že závery okresného súdu aj krajského súdu,

že „nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a nezákonným pozbavením osobnej

slobody navrhovateľa po dobu 123 dní (ktoré tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd

zhodne konštatovali) nenastal zásah do osobnostnej sféry sťažovateľa v takej intenzite, aby

bol spôsobilí znížiť sťažovateľovi ako žalobcovi jeho česť, dôstojnosť a dobré meno

(vzhľadom na jeho osobné pomery) do tej miery, že by ho bolo potrebné kompenzovať tento

zásah priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, a teda, že by malo postačovať len

„prehlásenie týchto rozhodnutí za nezákonné“, nemôžu obstáť, pretože „satisfakcia

vo forme samotného konštatovania porušenia práva nemôže byť za žiadnych okolností

vo vzťahu k tak závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcu (akým bolo nezákonne

pozbavenie osobnej slobody) dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

týmto nezákonným rozhodnutím“. Okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľa konali

arbitrárne, sťažovateľ je toho názoru, že mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

minimálne za nezákonné pozbavenia osobnej slobody z dôvodu výkonu väzby v trvaní

123 dní. Podľa sťažovateľa krajský súd v otázke „nepriznania nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa “ predmetnú vec nesprávne právne

posúdil. Okresný súd aj krajský súd síce vychádzali pri posudzovaní skutkového stavu

zo správnych právnych predpisov, ale tieto predpisy nesprávne právne interpretovali, a tým

porušili jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces

v zmysle .

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v SR

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené

Rozsudkom Krajského súdu Košice č. k.: -206 zo dňa 17. 09. 2014 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.: zo dňa 16. 04. 2013

bolo.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu Košice č. k.: -206 zo dňa

17. 09. 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.:

zo dňa 16. 04. 2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves, aby vo veci

znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

6

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

). Nedodržanie tejto lehoty je preto zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

, listiny a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva,

že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti tej časti napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorou krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku potvrdil. Podľa

sťažovateľa je napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol

návrh sťažovateľa vo zvyšnej časti, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý v tejto

časti rozsudok okresného súdu potvrdil, nezákonný a arbitrárny.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bol

v zamietavom výroku potvrdený rozsudok okresného súdu, bol sťažovateľovi doručený

31. októbra 2014 a týmto dňom tento výrok nadobudol právoplatnosť. Keďže proti tomuto

rozsudku nebolo prípustné dovolanie, sťažovateľ podal návrh na podanie mimoriadneho

dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podľa § 243e Občianskeho

súdneho poriadku. Z Krajskej prokuratúry v Košiciach mu bol 23. októbra 2015 doručený

prípis, ktorým bol upovedomený, že jeho podnet bol ako nedôvodný odložený. Na základe

uvedeného sťažovateľ teraz odvodzuje lehotu na podanie sťažnosti od doručenia

predmetného upovedomenia, pretože sa domnieva, že svojím návrhom na podanie

mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky vyčerpal všetky

dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné. Zároveň uvádza, že predmetnú

sťažnosť podal na poštovú prepravu 23. decembra 2015.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré pisateľ podnetu nemôže uplatniť osobne, nie

je pred podaním podnetu na ústavný súd potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať

za účinné právne prostriedky nápravy priamo dostupné navrhovateľovi (napr. ,

). Preto návrh na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky nemožno považovať za účinný právny prostriedok nápravy, keďže

tento bol dokonca zo strany prokuratúry odmietnutý ako nedôvodný.

Ústavný súd preto pri posudzovaní, či bola dodržaná lehota na podanie sťažnosti § 53

ods. 3 , neprihliadal na sťažovateľom podaný návrh na podanie

mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2014,

sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 29. decembra 2015, teda je zjavné,

že bola doručená po lehote podľa , preto je potrebné

túto sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

8

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016