Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 174/2016
PDF · 290.47 KB
No categories available
III. ÚS 174/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Adamcom, advokátska kancelária,
Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2012 a jeho rozsudkom z 5. júna 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 66/2013 a jeho
uznesením z 5. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2012 a jeho rozsudkom
z 5. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 66/2013 a jeho uznesením z 5. februára 2014.
V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že okresný súd ho namietaným
rozsudkom odsúdil „podľa ust. § 186 ods. 3 Trestného zákona v spojení s ust. § 38 ods. 7
Trestného zákona a ust. § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody
v trvaní 20 /dvadsať/ rokov“, pričom ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva
roky a zákaz stretávať sa po prepustení z výkonu trestu so spoluobžalovaným počas doby
trvania ochranného dohľadu.
Krajský súd namietaným rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa
uznal vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania v spolupáchateľstve „podľa
§ 20 k § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona,
s poukazom na § 138 písm. f) a § 139 písm. e) Trestného zákona“, ako aj za prečin podvodu
spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo
mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov, pričom na výkon uloženého trestu
odňatia slobody ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva roky.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že sa „svojich ústavných práv, teda práva
na zákonného sudcu, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces domáhal už
v konaniach pred Okresným súdom v Prešove, Krajským súdom v Prešove a Najvyššom
súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa teda už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa, ako aj v dovolaní, podaného prostredníctvom svojho obhajcu domáhal ochrany
svojich práv a oprávnených záujmov proti nezákonnému a nespravodlivému procesu, ktorý
trpel a trpí závažnými pochybeniami a vadami...“.
Sťažovateľ v rámci argumentácie svojich sťažnostných námietok uviedol:
«Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal zaujatosť sudcu
voči sťažovateľovi, pričom túto skutočnosť preukazuje sťažovateľ tým, že v
písomnom podaní Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13.03. 2014 je
uvedené, že na neverejnom zasadnutí konanom v dňoch 20.08. 201 1 a 20.12. 2011
rozhodoval v senáte okrem iných aj sudca .
Písomným podaním samotného sudcu - Oznámenie
o zaujatosti vo veci zo dňa 21.03. 2012 menovaný sudca Krajskému súdu v Prešove
oznámil, že sa cíti byť zaujatý v prejednávanej veci, a to vo vzťahu obhajcovi obžalovaného
- . Teda o právach a oprávneniach
sťažovateľa, , vo vyššie uvedených konaniach časové ešte pred tým, ako sám
sudca oznámil vlastnú zaujatosť, rozhodoval vo vzťahu k môjmu klientovi zaujatý sudca.
Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu a spravodlivý proces je preukázané
aj v ďalších listinných dôkazoch, ktoré tvoria prílohu tejto sťažnosti, a to predovšetkým
konaním súdnej tajomníčky, ktorá bezdôvodne a nezákonne žiadala o zmeny v pôvodne
určených senátoch, ktoré mali rozhodovať o právach a oprávneniach sťažovateľa.
Ďalej poukazujem na to, že v rozpore s vyššie citovaným písomným podaním
Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13,03. 2014, sú samotné
zápisnice o neverejnom pojednávaní, a to zápisnica zo dňa 18.07. 2011 a zápisnica zo dňa
15.08. 2011, kde je uvedené iné zloženie senátu, ako je to uvedené v citovanom podaní súdu.
Opäť skutočnosť, preukazujúca porušenie práva na zákonného sudcu.
... Súdy v jednotlivých konaniach a následných rozhodnutiach vôbec nebrali do
úvahy flagrantné porušenie zásad trestného konania, ktorých obeťou je sťažovateľ, teda
súdy v rozpore so základnými zásadami trestného konania /Okresný v Prešove, Krajský
v Prešove, Najvyšší súd Slovenskej republiky/ právne irelevantne stotožnili s touto
výpoveďou a na tejto nedôveryhodnej a právne nepoužiteľnej výpovedi
postavili údajne preukázanie viny môjmu klientovi.
Na tejto výpovedi za „naznačenej situácie“ bola založená údajná
vina sťažovateľa a následné rozhodnutia o druhu a výmere trestu.
Už v písomnom vyhotovení predmetného dovolania som uviedol, že súdy mali
správne postupovať tak, že pri nedôveryhodnej a právne bezpredmetnej výpovedi
, ktorá nebola podložená ani potvrdená žiadnym iným relevantným dôkazom,
mali môjho klienta spod obžaloby oslobodiť.
V tomto prípade ide o jednoznačný dôkaz, preukazujúci porušenie práva sťažovateľa
na spravodlivý proces. ...
V písomnom vyhotovení predmetného dovolania som poukázal na ďalšie porušenie
práva na spravodlivý proces, ktoré súvisí s okolnosťami výpovede samotného poškodeného,
. Tento poškodený výslovne dňa 4. marca 2010 na otázku vyšetrovateľa
Policajného zboru, aby sa vyjadril, či pozná osobu , ak áno, tak odkedy a za
akých okolností sa s ňou zoznámil, svedok - poškodený, odpovedal, že nie,
osobu s takým menom nepozná. Na ďalšiu otázku vyšetrovateľa PZ odpovedal, citujem:
„V súvislosti s predmetnou trestnou vecou ma násilím proti mojej vôli, nikto do auta
nestiahol, ja som do vozidla, ktorým po mňa prišlo to „chlapčisko“, nastúpil dobrovoľne.
Taktiež ma v súvislosti s touto trestnou vecou pod hrozbou nejakého násilia nevydieral, ani
k ničomu nenútil, a to ani k podpisovaniu nejakých dokumentov. Nikto ma nenútil proti
mojej vôli vypiť nápoj figo, ani žiadny iný nápoj. Ja som sa z fľaše napil dobrovoľne, keďže
počas cesty autom, do ktorého som dobrovoľne nastúpil, bol smädný. Taktiež chcem uviesť,
že ma nikto nemučil, avšak keď som sa prebral v byte, kde ma našla polícia, tak na pravom
zápästí som mal poranenie, akoby od horiacej cigarety, avšak si nepamätám na to, aby
niekto na moje ruke hasil cigarety“.
V tejto súvislosti poukazujem na závažné a relevantné zistenie, a síce, že aj
z výpovede samotného poškodeného vyplýva, že sťažovateľ bol usvedčený iba a len
z nedôveryhodnej výpovede , teda bez potvrdenia a podloženia ostatných
svedeckých výpovedí.
Rozhodnutia súdov sú teda vo veľkom rozpore s výpoveďou a tvrdením samotného
poškodeného , a teda sú výsledkom nezákonne vykonaného dokazovania
a konania v rozpore so zásadami spravodlivého procesu.
Na základe vyššie uvedených skutočností má právny zástupca sťažovateľa za to, že
konaním a postupom súdov bolo zásadným spôsobom porušené taktiež právo na obhajobu,
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom
a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.»
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie svojich označených práv,
zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, krajského súdu aj okresného súdu a priznať
mu primeranú finančnú náhradu vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Podaním doručeným ústavnému súdu 21. júla 2014 právny zástupca sťažovateľa
predložil ústavnému súdu originál splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní
pred ústavným súdom a navrhol doplnenie petitu sťažnosti o výrok, ktorým ústavný súd
prepustí sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.
Sťažovateľ osobne sťažnosť doplnil viacerými rozsiahlymi písomnými podaniami,
v ktorých opakovane rozvíja dôvody sťažnosti vymedzené jeho právnym zástupcom
a ťažiskovo opakovane zdôrazňuje porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu
a nehodnovernosť usvedčujúcej výpovede jeho spoluobžalovaného .
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup všeobecných súdov v jeho trestnej
veci, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný
právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavy
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného
súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho
priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je
vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
V posudzovanom prípade teda sťažovateľ bol osobou, ktorá mohla podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (a ktoré aj podal), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd a v prípade zistenia zásahu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím prvostupňového súdu bol
povinný týmto poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti
sťažnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nezákonným vykonaním
dôkazov a základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že všeobecné súdy svoje rozhodnutie
založili ťažiskovo na nezákonne získanom, resp. nezákonne vykonanom dôkaze, konkrétne
na výpovedi spoluobžalovaného . Nezákonnosť, a tým aj nepoužiteľnosť
tejto výpovede argumentuje sťažovateľ skutočnosťou, že spoluobžalovaný mal v konaní
vypovedať za „naznačenej situácie“, čo vyplýva aj z obsahu odvolania spoluobžalovaného
.
Súčasťou námietok sťažovateľa smerujúcich voči postupu krajského súdu je aj
tvrdenie o porušení jeho práva na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jeho
veci rozhodoval na krajskom súde aj vylúčený sudca .
Sťažovateľ v týchto skutočnostiach videl aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1
písm. g) a písm. e) Trestného poriadku, pričom dovolanie podal a v rozsahu uvedených
námietok ho aj odôvodnil. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol namietaným
uznesením z 5. februára 2014.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto časti námietok sťažovateľa v rámci
konania o dovolaní vylučuje právomoc ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnym hodnotením
dôkazov a k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu a postupom
a uznesením najvyššieho súdu
3.1 Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta tiež nedôveryhodnosť
osoby spoluobžalovaného , a tým aj jeho usvedčujúcej výpovede,
na ktorej ako jedinej mali všeobecné súdy založiť rozhodnutie o jeho vine, ako aj nesprávne
vyhodnotenie výpovede poškodeného konajúcimi súdmi.
Sťažovateľ tieto námietky uplatnil aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu.
Najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti dovolacích námietok uviedol, že sťažovateľ v podanom
dovolaní „spochybňuje správnosť zistenia skutkového stavu (zisťovanie jeho príčetnosti,
zadováženie zdravotnej dokumentácie, výsluch ním navrhovaných svedkov) a správnosť
hodnotenia dôkazov (hodnotenie výpovedí svedkov )
súdom, čo však nemôže byť, s poukazom na vyššie uvedené, predmetom skúmania
dovolacieho súdu“.
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle už uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu tej časti námietok
sťažovateľa uplatnených proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj označenému
rozhodnutiu krajského súdu, vo vzťahu ku ktorým bolo dovolanie sťažovateľa dovolacím
súdom posúdené ako neprípustné.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“,
teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie zisteného skutkového stavu
všeobecnými súdmi.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v trestnoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprináleží
rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu,
z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci alebo z ktorého bol uznaný vinným
rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.
Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom
v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné
práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, porušenie ktorých sťažovateľ v konaní
Pokiaľ ide o posudzovanie skutkových a právnych záverov všeobecného súdu
obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Záver najvyššieho súdu týkajúci sa neprípustnosti dovolania vo vzťahu k tejto časti
jeho dovolacích námietok sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenamietal
ani žiadnymi argumentmi nespochybňoval, pričom z pohľadu ústavného súdu sa javí ako
racionálny, založený na ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu.
Vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu v súvislosti
s námietkou týkajúcou sa hodnotenia dôkazov sa ústavný súd podrobne oboznámil
s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že z obsahu jeho
odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúca
zásadám formálnej logiky alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou zo strán) objasňujúc
s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo
niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina
v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne
spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda že dôkazy vykonané
v konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností), a svoje závery
v tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinu
obžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu nevykonania ďalších
dôkazov navrhovaných obhajobou.
Krajský súd vo svojom podrobnom odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvého
stupňa „prebral dôkazy, ktoré boli vykonané už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní, pričom tieto náležitým spôsobom v súlade so zákonom aj vyhodnotil a tak sa
dopracoval k zákonným skutkovým záverom“.
Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku poukázal nielen na sťažovateľom spochybňovanú výpoveď spoluobžalovaného
, ale tiež na výpovede svedkov
. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že vo vzťahu k jeho osobe ide o „komplot“
zo strany polície, krajský súd poukázal na výpovede svedkov
, ktoré toto tvrdenie sťažovateľa
vyvracajú, resp. nepotvrdzujú. Krajský súd napokon poukázal aj na výsledky znaleckého
dokazovania vykonaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru
a na výsledky toxikologického vyšetrenia poškodeného. V nadväznosti na povahu a počet
vykonaných dôkazov opísaných v odôvodnení rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že spochybnenie niektorého z dôkazov a nevykonanie niektorých navrhovaných
dôkazov obhajobou za situácie, keď súd disponoval dostatkom dôkazov preukazujúcich
skutok a vinu sťažovateľa, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť o zákonnosti a ústavnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska limitov základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
3.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, v tejto súvislosti sa v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu ani v jej doplneniach nenachádza žiadna relevantná argumentácia, preto
ústavný súd sťažnosť odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nezákonným vykonaním
dôkazov a k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu
4.1 Najvyšší súd k dovolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnosti
dôkazov vykonaných v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe v namietanom uznesení
z 5. februára 2014 uviedol:
„Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno uplatniť v prípade, ak
dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných
prostriedkov. Nemožno ním však (úspešne) napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp.
spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť
v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu
obvinený videl najmä v tom, že súdy nezákonným spôsobom vyhodnotili výpoveď
, ktorú považuje z dôvodov uvedených v dovolaní a vyššie v tomto
rozhodnutí za nedôveryhodnú a právne nepoužiteľnú a na základe ktorej bola bez iných
ďalších dôkazov ustálená jeho vina. Obvinený nekonkretizoval, ktoré konkrétne
ustanovenia Trestného poriadku mali byť porušené v rámci vykonávania dôkazov, ktoré by
boli spôsobilé naplniť tento dovolací dôvod.“
Z obsahu dovolania, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu ako prílohu svojej
sťažnosti, je možné ustáliť, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom tvrdenej nezákonnosti
namietanej svedeckej výpovede spoluobžalovaného uviedol v zásade
totožnú argumentáciu, ako vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Argumentáciu najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľnú. Z obsahu dovolacích námietok, a rovnako tak z obsahu sťažnosti doručenej
ústavnému súdu nie je možné jednoznačne uzavrieť, v čom mala spočívať nezákonnosť
výsluchu spoluobžalovaného . Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na časť
odvolania spoluobžalovaného, v ktorej tento uvádza, že jeho výsluch pred vyšetrovateľom
14. septembra 2009 sa konal za „naznačenej situácie“, z uvedenej formulácie, ako aj
z kontextu, v akom bola v odvolaní spoluobžalovaného použitá, nie je možné jednoznačne
ustáliť, že výsluch spoluobžalovaného bol vykonaný v rozpore
s ustanoveniami Trestného poriadku alebo v rozpore so zásadami trestného konania.
4.2 K námietke sťažovateľa, ktorou tvrdí, že v jeho trestnej veci rozhodoval
vylúčený sudca, čím bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48.
ods. 1 ústavy, najvyšší súd v namietanom uznesení z 5. februára 2014 uviedol:
„K dovolacej námietke obvineného , že vo veci mu bolo viackrát odňaté právo
na zákonného sudcu a mal dôvodný predpoklad pochybovať o nezaujatosti prísediaceho
, vzhľadom na jeho príbuzenský vzťah k obhajcovi
spoluodsúdeného (obhajca mal v tomto prípade zrejme na mysli
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ a nie písm. c/ Tr. por.) je potrebné uviesť
nasledovné:
Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januáru 2006 z vykonávania
úkonov trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor,
vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti
o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon
dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému
orgánu činnému v trestnom konaní.
Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti
v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní vylučuje z vykonávania úkonov
trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby
k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich
zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.
Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť
orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, napr. že orgán
trestného konania či jeho príbuzní boli poškodení skutkom, eventuálne orgán trestného
konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie a pod.
Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Trestného
poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže
vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne
existuje aj mimo rámec konania. Môže spočívať napr. v príbuzenskom a rodinnom pomere
úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku,
resp. vo vzťahu úzkeho priateľstva alebo aj nepriateľstva vyplývajúceho z toho, že medzi
úradnou osobou (napr. sudcom) a niektorou z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného
poriadku (napr. obžalovaným) došlo v minulosti len ku konfliktu.
Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení organov trestného
konania teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru
preukázaná.
V posudzovanej vecí obvinený uviedol len všeobecne, že prísediaci sudca
je synovec obhajcu ,
.
Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a už vôbec nie
pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nie je možné
zaradiť také námietky, ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter. Rozhodnutie
napadnuté dovolaním obvineného nebolo postihnuté tým, že by vo veci konal
a rozhodol prísediaci sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. d) Tr. por. naplnený nebol.“
Z príloh sťažnosti doručených sťažovateľom ústavnému súdu, najmä z prípisu
okresného súdu sp. zn. 1 Spr I 29/2014 nazvaného „Poskytnutie informácie“ ústavný súd
zistil, že namietaný sudca ako člen senátu rozhodoval
na neverejných zasadnutiach krajského súdu, a to 20. augusta 2011 pod sp. zn.
2 Tos 46/2011 a 20. decembra 2011 pod sp. zn. 3Tos 30/2011. Z obsahu sťažnosti a jej
príloh nevyplýva, čo bolo predmetom rozhodovania krajského súdu na predmetných
neverejných zasadnutiach, ústavný súd však dopytom na krajskom súde zistil, že išlo
o rozhodovanie o sťažnostiach podaných sťažovateľom proti rozhodnutiu okresného súdu,
ktorým tento nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, resp.
o nahradenie väzby podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku. Nešlo teda o rozhodovanie
v merite trestnej veci sťažovateľa.
Účasť vylúčeného sudcu v senáte krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe
sťažovateľa teda mohla ovplyvniť iba toto rozhodovanie, nie je však možné bez ďalšieho
tvrdiť, že by mala akýkoľvek vplyv na rozhodnutie vo veci viny a trestu sťažovateľa, keďže
na tomto rozhodovaní sa už vylúčený sudca nepodieľal, čo je zrejmé aj zo záhlavia
namietaného rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že
dôvodom, pre ktorý sa namietaný sudca krajského súdu vylúčil z rozhodovania, nebol vzťah
k sťažovateľovi ani vzťah k prerokovávanej trestnej veci, ale vzťah k obhajcovi
spoluobžalovaného. Pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa proti rozhodnutiam
okresného súdu o väzbe sťažovateľa však išlo o rozhodovanie týkajúce sa iba osoby
sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorému dôvody vylúčenia zistené ani tvrdené neboli.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nenachádza ústavne významnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu z hľadiska práva sťažovateľa
na zákonného sudcu a rozhodovaním sudcu o trvaní väzby
sťažovateľa. S ohľadom na obsah podaného dovolania preto ani závery najvyššieho súdu už
citované nejavia podľa názoru ústavného súdu známky svojvôle alebo arbitrárnosti, a teda
nesignalizujú možnosť, že by najvyšší súd svojím rozhodnutím porušil označené práva
sťažovateľa v súvislosti s jeho právom na zákonného sudcu. Ústavný súd sťažnosť preto aj
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,
návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016