Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 174/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Adamcom, advokátska kancelária,

Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na zákonného

sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. júna 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 5. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 5. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. februára 2014.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že okresný súd ho namietaným

rozsudkom odsúdil „podľa ust. v spojení s ust.

a ust. , k trestu odňatia slobody

v trvaní 20 /dvadsať/ rokov“, pričom ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva

roky a zákaz stretávať sa po prepustení z výkonu trestu so spoluobžalovaným počas doby

trvania ochranného dohľadu.

Krajský súd namietaným rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa

uznal vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania v spolupáchateľstve „podľa

k k , , , ,

s poukazom na a “, ako aj za prečin podvodu

spáchaný v spolupáchateľstve podľa k a , za čo

mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov, pričom na výkon uloženého trestu

odňatia slobody ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva roky.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že sa „svojich ústavných práv, teda práva

na zákonného sudcu, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces domáhal už

v konaniach pred Okresným súdom v Prešove, Krajským súdom v Prešove a Najvyššom

súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa teda už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa, ako aj v dovolaní, podaného prostredníctvom svojho obhajcu domáhal ochrany

svojich práv a oprávnených záujmov proti nezákonnému a nespravodlivému procesu, ktorý

trpel a trpí závažnými pochybeniami a vadami...“.

Sťažovateľ v rámci argumentácie svojich sťažnostných námietok uviedol:

«Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal zaujatosť sudcu

voči sťažovateľovi, pričom túto skutočnosť preukazuje sťažovateľ tým, že v

písomnom podaní Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13.03. 2014 je

uvedené, že na neverejnom zasadnutí konanom v dňoch 20.08. 201 1 a 20.12. 2011

rozhodoval v senáte okrem iných aj sudca .

Písomným podaním samotného sudcu - Oznámenie

o zaujatosti vo veci zo dňa 21.03. 2012 menovaný sudca Krajskému súdu v Prešove

oznámil, že sa cíti byť zaujatý v prejednávanej veci, a to vo vzťahu obhajcovi obžalovaného

- . Teda o právach a oprávneniach

sťažovateľa, , vo vyššie uvedených konaniach časové ešte pred tým, ako sám

sudca oznámil vlastnú zaujatosť, rozhodoval vo vzťahu k môjmu klientovi zaujatý sudca.

Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu a spravodlivý proces je preukázané

aj v ďalších listinných dôkazoch, ktoré tvoria prílohu tejto sťažnosti, a to predovšetkým

konaním súdnej tajomníčky, ktorá bezdôvodne a nezákonne žiadala o zmeny v pôvodne

určených senátoch, ktoré mali rozhodovať o právach a oprávneniach sťažovateľa.

Ďalej poukazujem na to, že v rozpore s vyššie citovaným písomným podaním

Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13,03. 2014, sú samotné

zápisnice o neverejnom pojednávaní, a to zápisnica zo dňa 18.07. 2011 a zápisnica zo dňa

15.08. 2011, kde je uvedené iné zloženie senátu, ako je to uvedené v citovanom podaní súdu.

Opäť skutočnosť, preukazujúca porušenie práva na zákonného sudcu.

... Súdy v jednotlivých konaniach a následných rozhodnutiach vôbec nebrali do

úvahy flagrantné porušenie zásad trestného konania, ktorých obeťou je sťažovateľ, teda

súdy v rozpore so základnými zásadami trestného konania /Okresný v Prešove, Krajský

v Prešove, Najvyšší súd Slovenskej republiky/ právne irelevantne stotožnili s touto

výpoveďou a na tejto nedôveryhodnej a právne nepoužiteľnej výpovedi

postavili údajne preukázanie viny môjmu klientovi.

Na tejto výpovedi za „naznačenej situácie“ bola založená údajná

vina sťažovateľa a následné rozhodnutia o druhu a výmere trestu.

Už v písomnom vyhotovení predmetného dovolania som uviedol, že súdy mali

správne postupovať tak, že pri nedôveryhodnej a právne bezpredmetnej výpovedi

, ktorá nebola podložená ani potvrdená žiadnym iným relevantným dôkazom,

mali môjho klienta spod obžaloby oslobodiť.

V tomto prípade ide o jednoznačný dôkaz, preukazujúci porušenie práva sťažovateľa

na spravodlivý proces. ...

V písomnom vyhotovení predmetného dovolania som poukázal na ďalšie porušenie

práva na spravodlivý proces, ktoré súvisí s okolnosťami výpovede samotného poškodeného,

. Tento poškodený výslovne dňa 4. marca 2010 na otázku vyšetrovateľa

Policajného zboru, aby sa vyjadril, či pozná osobu , ak áno, tak odkedy a za

akých okolností sa s ňou zoznámil, svedok - poškodený, odpovedal, že nie,

osobu s takým menom nepozná. Na ďalšiu otázku vyšetrovateľa PZ odpovedal, citujem:

„V súvislosti s predmetnou trestnou vecou ma násilím proti mojej vôli, nikto do auta

nestiahol, ja som do vozidla, ktorým po mňa prišlo to „chlapčisko“, nastúpil dobrovoľne.

Taktiež ma v súvislosti s touto trestnou vecou pod hrozbou nejakého násilia nevydieral, ani

k ničomu nenútil, a to ani k podpisovaniu nejakých dokumentov. Nikto ma nenútil proti

mojej vôli vypiť nápoj figo, ani žiadny iný nápoj. Ja som sa z fľaše napil dobrovoľne, keďže

počas cesty autom, do ktorého som dobrovoľne nastúpil, bol smädný. Taktiež chcem uviesť,

že ma nikto nemučil, avšak keď som sa prebral v byte, kde ma našla polícia, tak na pravom

zápästí som mal poranenie, akoby od horiacej cigarety, avšak si nepamätám na to, aby

niekto na moje ruke hasil cigarety“.

V tejto súvislosti poukazujem na závažné a relevantné zistenie, a síce, že aj

z výpovede samotného poškodeného vyplýva, že sťažovateľ bol usvedčený iba a len

z nedôveryhodnej výpovede , teda bez potvrdenia a podloženia ostatných

svedeckých výpovedí.

Rozhodnutia súdov sú teda vo veľkom rozpore s výpoveďou a tvrdením samotného

poškodeného , a teda sú výsledkom nezákonne vykonaného dokazovania

a konania v rozpore so zásadami spravodlivého procesu.

Na základe vyššie uvedených skutočností má právny zástupca sťažovateľa za to, že

konaním a postupom súdov bolo zásadným spôsobom porušené taktiež právo na obhajobu,

že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom

a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.»

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie svojich označených práv,

zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, krajského súdu aj okresného súdu a priznať

mu primeranú finančnú náhradu vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. júla 2014 právny zástupca sťažovateľa

predložil ústavnému súdu originál splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní

pred ústavným súdom a navrhol doplnenie petitu sťažnosti o výrok, ktorým ústavný súd

prepustí sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ osobne sťažnosť doplnil viacerými rozsiahlymi písomnými podaniami,

v ktorých opakovane rozvíja dôvody sťažnosti vymedzené jeho právnym zástupcom

a ťažiskovo opakovane zdôrazňuje porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu

a nehodnovernosť usvedčujúcej výpovede jeho spoluobžalovaného .

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup všeobecných súdov v jeho trestnej

veci, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na účinný

právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného

súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho

priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je

vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

V posudzovanom prípade teda sťažovateľ bol osobou, ktorá mohla podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (a ktoré aj podal), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd a v prípade zistenia zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím prvostupňového súdu bol

povinný týmto poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti

sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v súvislosti s nezákonným vykonaním

dôkazov a základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

postupom a rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že všeobecné súdy svoje rozhodnutie

založili ťažiskovo na nezákonne získanom, resp. nezákonne vykonanom dôkaze, konkrétne

na výpovedi spoluobžalovaného . Nezákonnosť, a tým aj nepoužiteľnosť

tejto výpovede argumentuje sťažovateľ skutočnosťou, že spoluobžalovaný mal v konaní

vypovedať za „naznačenej situácie“, čo vyplýva aj z obsahu odvolania spoluobžalovaného

.

Súčasťou námietok sťažovateľa smerujúcich voči postupu krajského súdu je aj

tvrdenie o porušení jeho práva na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jeho

veci rozhodoval na krajskom súde aj vylúčený sudca .

Sťažovateľ v týchto skutočnostiach videl aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. g) a písm. e) , pričom dovolanie podal a v rozsahu uvedených

námietok ho aj odôvodnil. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol namietaným

uznesením z 5. februára 2014.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto časti námietok sťažovateľa v rámci

konania o dovolaní vylučuje právomoc ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v súvislosti s nesprávnym hodnotením

dôkazov a k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu a postupom

a uznesením najvyššieho súdu

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta tiež nedôveryhodnosť

osoby spoluobžalovaného , a tým aj jeho usvedčujúcej výpovede,

na ktorej ako jedinej mali všeobecné súdy založiť rozhodnutie o jeho vine, ako aj nesprávne

vyhodnotenie výpovede poškodeného konajúcimi súdmi.

Sťažovateľ tieto námietky uplatnil aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti dovolacích námietok uviedol, že sťažovateľ v podanom

dovolaní „spochybňuje správnosť zistenia skutkového stavu (zisťovanie jeho príčetnosti,

zadováženie zdravotnej dokumentácie, výsluch ním navrhovaných svedkov) a správnosť

hodnotenia dôkazov (hodnotenie výpovedí svedkov )

súdom, čo však nemôže byť, s poukazom na vyššie uvedené, predmetom skúmania

dovolacieho súdu“.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle už uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu tej časti námietok

sťažovateľa uplatnených proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj označenému

rozhodnutiu krajského súdu, vo vzťahu ku ktorým bolo dovolanie sťažovateľa dovolacím

súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“,

teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie zisteného skutkového stavu

všeobecnými súdmi.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v trestnoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprináleží

rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127

ods. 1 posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu,

z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci alebo z ktorého bol uznaný vinným

rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom

v konkrétnom prípade je zlučiteľný s vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné

práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, porušenie ktorých sťažovateľ v konaní

podľa namieta.

Pokiaľ ide o posudzovanie skutkových a právnych záverov všeobecného súdu

obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Záver najvyššieho súdu týkajúci sa neprípustnosti dovolania vo vzťahu k tejto časti

jeho dovolacích námietok sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenamietal

ani žiadnymi argumentmi nespochybňoval, pričom z pohľadu ústavného súdu sa javí ako

racionálny, založený na ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu.

Vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu v súvislosti

s námietkou týkajúcou sa hodnotenia dôkazov sa ústavný súd podrobne oboznámil

s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že z obsahu jeho

odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúca

zásadám formálnej logiky alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou

spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou zo strán) objasňujúc

s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo

niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina

v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne

spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda že dôkazy vykonané

v konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností), a svoje závery

v tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinu

obžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu nevykonania ďalších

dôkazov navrhovaných obhajobou.

Krajský súd vo svojom podrobnom odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvého

stupňa „prebral dôkazy, ktoré boli vykonané už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom

pojednávaní, pričom tieto náležitým spôsobom v súlade so zákonom aj vyhodnotil a tak sa

dopracoval k zákonným skutkovým záverom“.

Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku poukázal nielen na sťažovateľom spochybňovanú výpoveď spoluobžalovaného

, ale tiež na výpovede svedkov

. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že vo vzťahu k jeho osobe ide o „komplot“

zo strany polície, krajský súd poukázal na výpovede svedkov

, ktoré toto tvrdenie sťažovateľa

vyvracajú, resp. nepotvrdzujú. Krajský súd napokon poukázal aj na výsledky znaleckého

dokazovania vykonaného Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru

a na výsledky toxikologického vyšetrenia poškodeného. V nadväznosti na povahu a počet

vykonaných dôkazov opísaných v odôvodnení rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že spochybnenie niektorého z dôkazov a nevykonanie niektorých navrhovaných

dôkazov obhajobou za situácie, keď súd disponoval dostatkom dôkazov preukazujúcich

skutok a vinu sťažovateľa, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť o zákonnosti a ústavnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska limitov základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, v tejto súvislosti sa v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu ani v jej doplneniach nenachádza žiadna relevantná argumentácia, preto

ústavný súd sťažnosť odmietol aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v súvislosti s nezákonným vykonaním

dôkazov a k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného

sudcu podľa postupom a uznesením najvyššieho súdu

4.1 Najvyšší súd k dovolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnosti

dôkazov vykonaných v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe v namietanom uznesení

z 5. februára 2014 uviedol:

„Dôvod dovolania podľa možno uplatniť v prípade, ak

dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných

prostriedkov. Nemožno ním však (úspešne) napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp.

spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť

v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu

obvinený videl najmä v tom, že súdy nezákonným spôsobom vyhodnotili výpoveď

, ktorú považuje z dôvodov uvedených v dovolaní a vyššie v tomto

rozhodnutí za nedôveryhodnú a právne nepoužiteľnú a na základe ktorej bola bez iných

ďalších dôkazov ustálená jeho vina. Obvinený nekonkretizoval, ktoré konkrétne

ustanovenia mali byť porušené v rámci vykonávania dôkazov, ktoré by

boli spôsobilé naplniť tento dovolací dôvod.“

Z obsahu dovolania, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu ako prílohu svojej

sťažnosti, je možné ustáliť, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom tvrdenej nezákonnosti

namietanej svedeckej výpovede spoluobžalovaného uviedol v zásade

totožnú argumentáciu, ako vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Argumentáciu najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľnú. Z obsahu dovolacích námietok, a rovnako tak z obsahu sťažnosti doručenej

ústavnému súdu nie je možné jednoznačne uzavrieť, v čom mala spočívať nezákonnosť

výsluchu spoluobžalovaného . Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na časť

odvolania spoluobžalovaného, v ktorej tento uvádza, že jeho výsluch pred vyšetrovateľom

14. septembra 2009 sa konal za „naznačenej situácie“, z uvedenej formulácie, ako aj

z kontextu, v akom bola v odvolaní spoluobžalovaného použitá, nie je možné jednoznačne

ustáliť, že výsluch spoluobžalovaného bol vykonaný v rozpore

s ustanoveniami alebo v rozpore so zásadami trestného konania.

4.2 K námietke sťažovateľa, ktorou tvrdí, že v jeho trestnej veci rozhodoval

vylúčený sudca, čím bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48.

ods. 1 , najvyšší súd v namietanom uznesení z 5. februára 2014 uviedol:

„K dovolacej námietke obvineného , že vo veci mu bolo viackrát odňaté právo

na zákonného sudcu a mal dôvodný predpoklad pochybovať o nezaujatosti prísediaceho

, vzhľadom na jeho príbuzenský vzťah k obhajcovi

spoluodsúdeného (obhajca mal v tomto prípade zrejme na mysli

dovolací dôvod podľa a nie písm. c/ ) je potrebné uviesť

nasledovné:

Podľa účinného do 1. januáru 2006 z vykonávania

úkonov trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor,

vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti

o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon

dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému

orgánu činnému v trestnom konaní.

Uvedené ustanovenie v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti

v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní vylučuje z vykonávania úkonov

trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby

k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich

zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.

Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť

orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, napr. že orgán

trestného konania či jeho príbuzní boli poškodení skutkom, eventuálne orgán trestného

konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie a pod.

Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Trestného

poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže

vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne

existuje aj mimo rámec konania. Môže spočívať napr. v príbuzenskom a rodinnom pomere

úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v ,

resp. vo vzťahu úzkeho priateľstva alebo aj nepriateľstva vyplývajúceho z toho, že medzi

úradnou osobou (napr. sudcom) a niektorou z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného

poriadku (napr. obžalovaným) došlo v minulosti len ku konfliktu.

Uplatnenie inštitútu o vylúčení organov trestného

konania teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru

preukázaná.

V posudzovanej vecí obvinený uviedol len všeobecne, že prísediaci sudca

je synovec obhajcu ,

.

Pod dovolací dôvod uvedený v a už vôbec nie

pod dovolací dôvod uvedený v nie je možné

zaradiť také námietky, ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter. Rozhodnutie

napadnuté dovolaním obvineného nebolo postihnuté tým, že by vo veci konal

a rozhodol prísediaci sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. d) naplnený nebol.“

Z príloh sťažnosti doručených sťažovateľom ústavnému súdu, najmä z prípisu

okresného súdu sp. zn. nazvaného „Poskytnutie informácie“ ústavný súd

zistil, že namietaný sudca ako člen senátu rozhodoval

na neverejných zasadnutiach krajského súdu, a to 20. augusta 2011 pod sp. zn.

a 20. decembra 2011 pod sp. zn. . Z obsahu sťažnosti a jej

príloh nevyplýva, čo bolo predmetom rozhodovania krajského súdu na predmetných

neverejných zasadnutiach, ústavný súd však dopytom na krajskom súde zistil, že išlo

o rozhodovanie o sťažnostiach podaných sťažovateľom proti rozhodnutiu okresného súdu,

ktorým tento nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, resp.

o nahradenie väzby podľa . Nešlo teda o rozhodovanie

v merite trestnej veci sťažovateľa.

Účasť vylúčeného sudcu v senáte krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe

sťažovateľa teda mohla ovplyvniť iba toto rozhodovanie, nie je však možné bez ďalšieho

tvrdiť, že by mala akýkoľvek vplyv na rozhodnutie vo veci viny a trestu sťažovateľa, keďže

na tomto rozhodovaní sa už vylúčený sudca nepodieľal, čo je zrejmé aj zo záhlavia

namietaného rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že

dôvodom, pre ktorý sa namietaný sudca krajského súdu vylúčil z rozhodovania, nebol vzťah

k sťažovateľovi ani vzťah k prerokovávanej trestnej veci, ale vzťah k obhajcovi

spoluobžalovaného. Pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa proti rozhodnutiam

okresného súdu o väzbe sťažovateľa však išlo o rozhodovanie týkajúce sa iba osoby

sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorému dôvody vylúčenia zistené ani tvrdené neboli.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nenachádza ústavne významnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu z hľadiska práva sťažovateľa

na zákonného sudcu a rozhodovaním sudcu o trvaní väzby

sťažovateľa. S ohľadom na obsah podaného dovolania preto ani závery najvyššieho súdu už

citované nejavia podľa názoru ústavného súdu známky svojvôle alebo arbitrárnosti, a teda

nesignalizujú možnosť, že by najvyšší súd svojím rozhodnutím porušil označené práva

sťažovateľa v súvislosti s jeho právom na zákonného sudcu. Ústavný súd sťažnosť preto aj

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,

návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016