Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 207/2016
PDF · 197.05 KB
No categories available
I. ÚS 207/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Bavlnárska 312/9, Trenčín, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2014 a jeho uznesením
z 29. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2014 a jeho uznesením z 29. septembra 2015
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení
žalobcu v pôvodnom konaní o zaplatenie 79 086,87 eur s príslušenstvom, podaním
dovolania voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 Cob 15/2014-111 z 28. júla 2014 inicioval dovolacie konanie vedené na najvyššom súde
pod sp. zn. 2 Obdo 67/2014.
Ako ďalej uvádza: „... Okresný súd v Trebišove uznesením zo dňa 22.3.2012 č. k.
12 Cb 25/2011-41 žalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Odvolací súd - Krajský súd v Košiciach potvrdil uznesenie rozhodnutím zo dňa
6.6.2012.
Dovolací súd uznesením zo dňa 24.3.2013... rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil
a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, nepreskúmateľné a zjavne
neodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Následne odvolací súd rozhodnutím zrušil rozhodnutie prvého stupňa.
V novom konaní po vrátení veci z dovolacieho a odvolacieho súdu rozhodoval opäť
prvostupňový súd... a uznesením zo dňa 18.12.2013 nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Odvolací súd... uznesením sp. zn. 2 Cob 15/2014 zo dňa 28.7.2014 uznesenie
prvostupňového súdu potvrdil.
Žalobca opäť podal voči tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu... dovolanie a svoju
argumentáciu o. i. založil na tom, že došlo k nerešpektovaniu právneho názoru dovolacieho
súdu vyjadreného v rozhodnutí NS SR z 24.6.2013.
Dovolací súd svojím rozhodnutím zo dňa 29.9.2015 rozhodol tak, že odvolanie
odmieta.“
3. Sťažovateľ, argumentujúc nepriaznivými majetkovými pomermi odôvodňujúcimi
podľa jeho názoru oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, dáva do rozporu závery
dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí a zastáva názor, že najvyšší súd (tým, že
nezistil žiadne vady v rozhodovacej činnosti súdov nižšieho stupňa i napriek zjavným
pochybeniam a odklonu od zákonnej úpravy pri posudzovaní jeho majetkových pomerov)
napadnutým rozhodnutím porušil práva účastníka konania v postavení žiadateľa
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dodáva, že „... súdy neskúmali objektívnu
neschopnosť účastníka konania zaplatiť súdny poplatok v čase podania žiadosti, t. j. v roku
2012, ale v rozpore so zákonom vyvodzovali nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku
z hodnotenia majetkových pomerov účastníka konania v roku 2009...
Dovolací súd rozhodoval len formálne... bez toho, aby sa... vysporiadal
s argumentáciou dovolateľa, a to predovšetkým s jeho námietkami spočívajúcimi
v nesprávnom postupe súdu čo do rešpektovania a vkladu predmetného ustanovenia § 138
ods. 1 OSP a to zvlášť pri posudzovaní majetkových pomerov účastníka...
Žalobca nikdy nenamietal v dovolaní, že by došlo k porušeniu jeho práva a to
odňatiu možnosti konať pred súdom...“.
4. S poukazom na rozhodovaciu prax súdov sťažovateľ v závere podanej sťažnosti
ústavnému súdu navrhuje, aby vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Obdo 67/20145 a jeho rozhodnutím z 29. septembra 2015 a aby napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
5. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažovateľom podanej
ústavnej sťažnosti v záujme objektívneho posúdenia sťažovateľom uvádzaných
skutočností od najvyššieho súdu vyžiadal zaslanie (zo súdneho spisu Okresného súdu
Trebišov sp. zn. 12 Cb 25/2011, ktorý sa toho času nachádzal na najvyššom súde, pozn.)
fotokópie dovolania, ktorým sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu sp. zn.
2 Cob 15/2014 z 28. júla 2014 a na základe ktorého následne najvyšší súd napadnutým
uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol a nepriznal mu náhradu trov dovolacieho
konania.
6. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ podaním z 22. septembra
2014 podal dovolanie voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Cob 15/2014 z 28. júla 2014
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že
„... odvolací súd vydaným rozhodnutím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, ak
nepostupoval podľa § 157 odst. 2 OSP a § 167 odst. 2 OSP, keďže nevydal uznesenie, ktoré
by zodpovedalo požiadavke predmetných ustanovení OSP a ako také je výsledkom svojvôle
súdnej moci a nerešpektovaním ústavných princípov spravodlivého súdneho procesu a činí
ho tak arbitrárnym“. Sťažovateľ v dovolaní taktiež poukázal i na nerešpektovanie právneho
názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho rozhodnutí sp. zn. 2 Obdo 72/2012 z 24. júna
2012, opakovane zdôrazňoval pochybenie tak Okresného súdu Trebišov, ako i krajského
súdu pri vyhodnocovaní jeho majetkových pomerov a konštatoval arbitrárnosť predmetných
súdnych rozhodnutí.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým
rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, došlo
k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti uvedeného základného podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažnostné námietky sťažovateľa sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené
nedostatočné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou sťažovateľa uvedenou
v podanom dovolaní a na „formalizmus“ napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ v podanej
sťažnosti zároveň zdôrazňuje, že „... nikdy nenamietal v dovolaní, že by došlo k porušeniu
jeho práva a to odňatou možnosti konať pred súdom“ (pozri k tomu bod 6, pozn.).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. V kontexte sťažnostných námietok (bod 9) ústavný súd upriamuje pozornosť na
relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol,
že „... dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa § 239
ods. 1 a 2 OSP, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
podľa ust § 237 OSP Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ OSP
nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberaj otázkou, či
v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. f/ OSP, že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...
Pri posudzovaní dovolania žalobcu podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je v ňom
námietka, že odvolací súd nesprávne posúdil zistený skutkový stav a pri aplikácii
ustanovenia § 138 ods. 1 OSP dospel k nesprávnemu záveru o nesplnení podmienok pre
oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.
Dovolací súd poukazuje na to, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od
súdnych poplatkov je v zmysle § 138 ods. 1 OSP potrebné, aby súčasne boli splnené dve
podmienky, a to že: 1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad
svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto
podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade súd
prvého stupňa nevyhovel žiadostí dovolateľa z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď
dospel k záveru, že pomery dovolateľa oslobodenie od súdnych poplatkov neodôvodňujú
a odvolací súd dospel k zhodnému záveru. Dovolateľ v konaní nepreukázal, že nemá
disponibilné prostriedky a dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalobcu (dovolateľa).
Dovolateľom uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným
postupom odvolacieho súdu bola znemožnená realizácia niektorého z jeho procesných
oprávnení.
Zo spisu nevyplýva, že by sa súdy v prejednávanej veci dopustili porušenia
procesných oprávnení žalobcu majúcich za následok odňatie mu možnosti pred súdom
konať. Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci postup súdov
nemal za následok znemožnenie realizácie procesných práv žalobcu v zmysle § 237 písm. f/
OSP.
Procesnú nesprávnosť postupu odvolacieho súdu vyvodzuje dovolateľ aj z toho, že
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnené,
predčasné a arbitrárne. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov...
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré ako
vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie uznesenia
(§ 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP), je v nich vysvetlené, z ktorých dôkazov pri
rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Za odňatie
možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu. Tým ale nemohlo
dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. ... Súdy nižšieho stupňa
vo svojich rozhodnutiach uviedli rozhodujúci skutkový stav, zdôraznili a vysvetlili postup
určenia výšky súdneho poplatku, citovali použité ustanovenia zákonov, zhodnotili majetkové
pomery žalobcu a charakter nároku uplatneného žalobcom, z čoho potom vyvodili právny
záver o nedôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že nakoľko prípustnosť dovolania
v danom prípade nemožno vyvodiť z ust. § 239 OSP, nebola preukázaná existencia
dovolateľom namietanej vady konania v zmysle ust. § 237 písm. f/ OSP a neboli zistené (ani
tvrdené) iné vady uvedené v ust. § 237 OSP, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalobcu podľa ust. § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný
odmietol.“.
12. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu jasne
a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol
a prečo sťažnostné námietky sťažovateľa nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
napadnutého rozhodnutia. Rovnako to je i v prípade tvrdenia sťažovateľa, že v dovolaní
(ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, pozn.) nikdy nenamietal odňatie
možnosti konať pred súdom (bod 3). Ústavný súd totiž zo zaobstaraného dovolania
sťažovateľa z 22. septembra 2014 (bod 6) považoval za preukázané, že sťažovateľ ako
dovolací dôvod uvádzal práve ustanovenie § 237 písm. f) OSP, a teda jeho tvrdenie
spochybňujúce túto skutočnosť rovnako neobstojí.
13. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1
ústavy) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci
občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
14. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
15. Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných
súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami
alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných
súdov.
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).
16. Po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo 67/2014 z 29. septembra 2015 (bod 11) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov
najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd rovnako nedospel k názoru, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej
veci bolo možné kvalifikovať ako arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným
článkom ústavy a dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným.
17. Ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu konštatuje, že povinnosť zaplatiť súdne
poplatky nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre
ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok
ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.
18. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených taktiež vyplýva, že sťažovateľova
žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená súdnej kontrole.
Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nedošlo
k porušeniu sťažovateľom označených práv. Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
19. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na sťažovateľovu procesnú situáciu
po vydaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorá mu umožňuje v ďalšom
priebehu súdneho konania účinne namietať v sťažnosti označené skutočnosti v prípade, ak
by kvôli nezaplateniu súdneho poplatku došlo k zastaveniu konania, a teda aj k faktickému
odmietnutiu žaloby sťažovateľa z procesných dôvodov (princíp subsidiarity). Sťažovateľ
v takomto prípade (t. j. ak by súdny poplatok nezaplatil a konanie by bolo z tohto dôvodu
zastavené) bude disponovať nielen riadnym (odvolanie), ale aj mimoriadnym (dovolanie)
opravným prostriedkom.
20. Ústavný súd taktiež v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa
musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd
v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom
inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom
splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,
v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Splnomocnenie doručené sťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo
i vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným
súdom) týka, a teda bol tu daný dôvod i na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalším návrhom
sťažovateľa (návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie
veci na ďalšie konanie) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016