Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 188/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou Mgr. Máriou Kolíkovou, advokátska kancelária Kolíková & Partners, s. r. o.,

Radvanská 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú

doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2015, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2014 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. -418 zo dňa

27.10.2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa ustanovenia §

248 ods. 1, 5 spolupáchateľstvom podľa na

tom skutkovom základe, že „po predchádzajúcej vzájomnej dohode obžalovaný

st. na základe plnej moci udelenej jeho súrodencami ,

a , predal dňa 19.11.1997 v v celosti

nehnuteľnosť - zapísaný na ,

ktorého každý zo štyroch súrodencov bol štvrtinovým vlastníkom, svojmu synovi

obžalovanému za sumu 153 820,62 Eur, ktorá malá byť v splátkach

postupne vyplatená do konca roku 2000, pričom obžalovaný následne

predmetný pozemok predal po častiach ďalej a finančné prostriedky získané predajom

pozemku neodovzdali , a v podiele im

prináležiacom, každému z nich vo výške 38 455,15 Eur, ale ich mali použiť pre svoju

potrebu, čím spôsobili , a celkovú škodu

vo výške 115 365,46 Eur.“ ...

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -469 zo dňa 30.09.2010 boli

odvolania sťažovateľa a ... proti rozsudku Okresného súdu... zamietnuté. ...

Podstatnou skutočnosťou vplývajúcou na priebeh a výsledok trestného konania bolo,

že obžalovaný v druhom rade sa v priebehu trestného konania

nenachádzal na území Slovenskej republiky a konanie bolo proti nemu vedené ako proti

ušlému... Ani prvostupňový súd a ani súd odvolací však nevyužili dostupné prostriedky na

to, aby bol zistený pobyt a zabezpečená jeho účasť na hlavnom

pojednávaní. ...

V konaní pred súdom mal preto sťažovateľ sťaženú pozíciu svojej obrany, keďže

navonok sa vzťah medzi sťažovateľom a mohol javiť ako spoločne

konanie, avšak v skutočnosti bol sťažovateľ sám klamaný a uvedený do omylu

.

Po právoplatnom skončení trestného konania sa zistilo, že obžalovaný v druhom rade

sa od 15.07.2010 nachádza na území Slovenskej republiky a že

k 01.10.2010 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatie

slobody...

po zistení vyššie uvedených skutočností písomne kontaktoval svoju

rodinu vrátane svojho otca (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu

zaslaním listu - svedectva (príloha č. 3). jednak prejavil vo svojom

svedectve záujem vypovedať k predmetu pôvodného konania a jednak naznačil obsah

takejto výpovede. Podľa názoru sťažovateľa uvedené svedectvo môže mať zásadný vplyv na

posúdenie viny a trestu vo vzťahu k sťažovateľovi, a preto podal návrh na povolenie obnovy

konania vo svoj prospech. Sťažovateľ návrh na obnovu konania odôvodnil tým, že po

právoplatnom skončení trestného konania sa objavil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý je

spôsobilý sám osebe resp. v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Týmto dôkazom je svedecká výpoveď

odsúdeného v rade 2/ .

Okresný súd Trenčín uznesením č. k. -52 zo dňa 17.01.2013 návrh na

povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného podľa ustanovenia § 399

ods. 2 zamietol dôvodiac, že nezistil podmienky obnovy konania podľa

ustanovenia . V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd

uviedol, že vyjadrenie , skutočnosti prezentované v návrhu na povolenie

obnovy konania ako ani následné dokazovanie na verejnom zasadnutí samy osebe ani

v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi nijako neodôvodňujú zmenu výroku

o vine a o treste vo vzťahu k sťažovateľovi. Vinu sťažovateľa považoval súd za dostatočne

preukázanú v konaní vykonanými dôkazmi.

Proti tomuto uzneseniu podal... sťažovateľ sťažnosť, ktorú však Krajský súd

v Trenčíne uznesením č. k. -58 zo dňa 04.04.2013 zamietol ako nedôvodnú

podľa ustanovenia . V odôvodnení rozhodnutia

druhostupňový súd uviedol, že po preskúmaní pôvodného spisu dospel k záveru, že na

pôvodnom rozhodnutí o vine sťažovateľa nemôže nič zmeniť ani výpoveď ,

pretože jeho vina bola nezvratné preukázaná inými vykonanými dôkazmi. Súd zároveň

v odôvodnení spochybnil vierohodnosť výpovede , považujúc ju za účelovú

s cieľom vyviniť sťažovateľa, poukazujúc na to, že v prípravnom konaní

odmietol vypovedať. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -58

zo dňa 04.04.2013 sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť dňa 11. júna 2013 s tým, že požiadal

ústavný súd, aby počkal s rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti do rozhodnutia dovolacieho

súdu. Konanie na ústavnom súde je pod spisovou značkou RVP 16497/13.

Sťažovateľ následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -469 zo dňa 10. septembra 2010

dovolanie (príloha č. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 26. februára 2014 rozhodol

uznesením pod sp. zn. tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol s odkazom na

ustanovenie . ...

Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 26. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , princíp rovnosti zbraní podľa

(ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru na ochranu ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) to konkrétne tým, že všeobecné súdy nekonali

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postup v príslušnom konaní

(konkrétne je v posudzovanej veci takýmto právnym predpisom

v znení neskorších predpisov), ďalej že právne závery všeobecných súdov

v predmetnej veci nie sú dostatočne odôvodnené a zároveň bola porušená rovnosť

účastníkov, pretože sťažovateľ ako obvinený nedostal šancu uplatniť dôkaz v jeho prospech

tým, že by dosiahol predvolanie svedka a mal možnosť vyslúchnuť svedka.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 SR, princíp rovnosti strán v konaní podľa Slovenskej

republiky a právo sťažovateľa vyslúchnuť svedka vo svoj prospech podľa čl. 6 ods. 3

písm. d) Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu SR č.k. (správne má byť sp. zn. , pozn.) zo dňa

26. februára 2014 o odmietnutí dovolania sťažovateľa porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. (správne má byť sp. zn.

, pozn.) zo dňa 26. februára 2014 o odmietnutí dovolania sťažovateľa sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000

EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 16. septembra

2015 označeným ako „Oprava chýb v písaní“ požiadal opraviť v podaní chybu v písaní

a uviedol:

„V ústavnej sťažnosti z 13. mája 2014 podanej vo veci vedenej pod sp. zn.

RVP 5750/2014 proti uzneseniu Najvyššieho súdu sp. zn. sme na viacerých

miestach uviedli, že namietame uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. , čo bola

chyba v písaní. Dovoľujeme si opraviť touto cestou chybu v písaní, keďže všade, kde je

v podaní spomenuté uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. máme na mysli

uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. . Osobitne poukazujeme na chybu v petite

ústavnej sťažnosti, kde ide rovnako o chybu v písaní a namiesto uznesenia Najvyššieho súdu

sp. zn. máme na mysli uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade najvyššieho

súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-418 z 27. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným

zo spáchania trestného činu sprenevery podľa a

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa . Krajský súd

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -469 z 30. septembra 2010

(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2010“) odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2010.

Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na obnovu konania skončeného

rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu z 30. septembra 2010,

ktorý okresný súd uznesením č. k. -52 zo 17. januára 2013 zamietol. Proti

tomuto uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú

krajský súd uznesením č. k. -58 zo 4. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu zo 4. apríla 2013“) zamietol.

Sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. júna 2013 sťažovateľ namietal

porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2013. Ústavný súd

uznesením č. k. -27 z 1. júla 2014 prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a nálezom č. k. -98 z 15. marca 2016 ústavný súd vyslovil, že základné

právo sťažovateľa podľa uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2013

porušené bolo a vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd zároveň zrušil uznesenie krajského súdu zo 4. apríla 2013 a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

v sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov

do právomoci všeobecných súdov. Uvedené vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri

ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti na to, že ústavný

súd nálezom č. k. -98 z 15. marca 2016 vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa podľa uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2013

a zároveň uznesenie krajského súdu zo 4. apríla 2013 zrušil, otvára sa priestor na to, aby sa

krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv, ktoré boli

predmetom podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2010,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 dohovoru v rámci

konania o návrhu na povolenie obnovy konania, a to tak v civilných, ako aj trestných

veciach (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vebiu v. Česká republika

z 26. 7. 2003, Kulnev v. Rusko z 18. 3. 2010).

Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016