Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 221/2016
PDF · 125.42 KB
No categories available
I. ÚS 221/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610
a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013 a 10. januára
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom
Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013 a 10. januára 2014 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd trestným rozkazom
č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 uznal sťažovateľa vinným z prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdil ho podľa § 348
ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 Trestného
zákona na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Po tom, čo po podaní odporu zo strany
sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 3 T 228/2013-75 z 10. januára 2014 sťažovateľom
podaný odpor proti uzneseniu č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 odmietol
ako podaný oneskorene, sťažovateľ sa podnetom obrátil na MS SR vo veci žiadosti
o podanie dovolania ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister
spravodlivosti“) podľa § 369 ods. 1 Trestného zákona z dôvodov podľa § 371 ods. 1
písm. c) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Upovedomením MS SR č. 49678/2015-61/D/610
z 11. januára 2016 bolo následne sťažovateľovi oznámené odloženie jeho podnetu
na podanie dovolania prostredníctvom ministra spravodlivosti.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti postupne rozporuje tak postup MS SR v konaní
vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a odôvodnenie jeho upovedomenia z 11. januára
2016, ako aj postup okresného súdu a ním vydané napadnuté rozhodnutia a zastáva názor,
že zo strany MS SR a okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva garantovaného ústavou,
ako aj dohovorom (bod 1). S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ
vyvodzuje, že ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neumožňuje voľnú úvahu
ministra či podá, respektíve nepodá dovolanie, a že minister spravodlivosti nie je oprávnený
2
meritórne preskúmavať naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich preskúmava
príslušný dovolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 384 Trestného poriadku.
V nadväznosti na sťažnosťou napadnutý postup okresného súdu a jeho napadnuté
rozhodnutia sťažovateľ konštatuje, že odpor proti trestnému rozkazu okresného súdu
č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 podal v zákonnej lehote, a následne
spochybňuje spôsob vybavovania poštových služieb príslušným ústavom na výkon trestu
odňatia slobody.
4. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil
porušenie ním označených práv (bod 1) postupom MS SR v konaní vedenom pod sp. zn.
49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013
a 10. januára 2014 a aby upovedomenie MS SR z 11. februára 2016, ako aj napadnuté
rozhodnutia okresného súdu zrušil a veci vrátil na nové konania.
Zároveň ústavný súd žiada o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov
na podanie ústavnej sťažnosti a na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
5. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že sťažnosťou napadnutý trestný rozkaz
okresného súdu č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť
14. decembra 2013 a uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 228/2013-75 z 10. januára 2014
nadobudlo právoplatnosť 18. februára 2014.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ v prvom rade namieta postup MS SR
v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomenie z 11. januára
2016, ktorým mu bol oznámený konečný záver o tom, že jeho podnet na podanie dovolania
sa odkladá.
9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368
a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,
ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie
dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom
a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi
spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom
ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá
povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra
spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe
iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí,
4
že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie
dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
10. Z tohto dôvodu MS SR nemohlo odložením takéhoto podania, t. j. jeho
neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa
minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe
jeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť
za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).
V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
11. V nadväznosti na druhú časť sťažnosti sťažovateľa, a to napadnutý postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uznesenia
z 29. novembra 2013 a 10. januára 2014 ústavný súd poznamenáva, že sa v prvom rade
zameral na overenie včasnosti podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.
12. Na základe vykonanej lustrácie (bod 5) považoval ústavný súd za preukázané, že
sťažnosť bola podaná po lehote, keďže sťažnosťou napadnutý trestný rozkaz okresného súdu
č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 14. decembra 2013
a uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 228/2013-75 z 10. januára 2014 nadobudlo
právoplatnosť 18. februára 2014.
Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde v tejto časti zjavne po uplynutí
2-mesačnej lehoty, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016
6