Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 692/2015
PDF · 230.79 KB
No categories available
II. ÚS 692/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011, za účasti Okresného súdu
Námestovo, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 253/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. Jána Vajdu, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je účastníčkou konania
o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy o nájme nebytových
priestorov vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 253/2011 v procesnom postavení
odporkyne. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 31. októbra 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„V období odo dňa 8. 7. 2013 do dňa 25. 9. 2013 sa v tejto veci vôbec nekonalo.
Od vydania uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 64/2014-169 zo dňa
29. 1. 2014 sa vo veci nekonalo až do vydania uznesenia Okresného súdu Námestovo sp. zn.
9 C 253/2011-175 zo dňa 8. 4. 2015 a to i napriek mojim opakovaným žiadostiam. Odo dňa
8. 4. 2015 do súčasnosti sa vo veci znovu nekoná.
V tomto občianskom súdnom konaní sú opakované prieťahy, čím sa toto konanie
neúmerne predlžuje. Samotná skutočnosť, že toto konanie trvá viac ako 3 roky
a 10 mesiacov preukazuje porušenie môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Takáto dĺžka konania predlžuje stav mojej právnej neistoty do tej miery, že moje
právo na súdnu ochranu sa stáva iba iluzórnym právom.“
Sťažovateľka poukazuje na to, že „... 2 rozhodnutia odporcu v tejto veci - rozsudok
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 9 C 253/2011-56 zo dňa 25. 7. 2012 a uznesenie
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 9 C 253/2011-150 zo dňa 13. 11. 2013 boli v odvolacom
konaní zrušené Krajským súdom v Žiline.
Konanie odporcu v tejto veci je možné pokladať za konanie spôsobom, ktorému
chyba účelnosť a efektívnosť, čo má výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku tohto občianskeho
súdneho konania.“.
Sťažovateľka tiež žiada „priznať finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR ako
náhradu materiálnej a nemateriálnej ujmy, ktorá mi bola spôsobená“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011
porušené bolo.
Okresnému súdu Námestovo prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 253/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR, ktoré je jej
Okresný súd Námestovo povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Námestovo je povinný zaplatiť trovy konania v sume
296,44 EUR na účet advokáta JUDr. Jána Vajdu... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného
súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka
okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 831/15 zo 6. októbra 2015, v ktorom okrem iného
uvádza:
„Dňa 31. 10. 2011 bola súdu podaná žaloba
o zaplatenie 760,00 eur s prísl.
Dňa 25. 1. 2012 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, ktorým bola žalovanej
, s miestom podnikania
uložená povinnosť uhradiť žalobcovi istinu 760,00 eur s príslušenstvom a trovy
konania, proti ktorému žalovaná podala dňa 9. 2. 2012 odpor.
Dňa 5. 3. 2012 bolo nariadené pojednávanie na deň 20. 4. 2012 a zároveň bolo
účastníkom zaslané poučenie o procesných právach a povinnostiach a zároveň právnemu
zástupcovi žalobcu aj odpor proti platobnému rozkazu.
Pojednávanie dňa 20. 4. 2012 bolo odročené na deň 9. 5. 2012 za účelom doručenia
uznesenia o pripustení zmeny návrhu a opätovného predvolania žalovanej. Zároveň na
pojednávaní dňa 20. 4. 2012 bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bolo zastavené konanie
v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 152, eur od
18. 9. 2011 do zaplatenia a zároveň bola pripustená zmena návrhu.
Pojednávanie dňa 9. 5. 2012 bolo odročené na deň 13. 6. 2012 z dôvodu, že sa
nedostavila žalovaná, neprevzala zásielku obsahujúcu predvolanie v odbernej lehote.
Taktiež pojednávanie dňa 13. 6. 2012 bolo odročené na deň 25. 7. 2012 z dôvodu, že
žalovaná nemala vykázané doručenie predvolania, neprevzala zásielku obsahujúcu
predvolanie v odbernej lehote.
Na pojednávaní dňa 25. 7. 2012, na ktoré opätovne žalovaná neprevzala predvolanie
v odbernej lehote a súd po konštatovaní, že má vykázané doručenie podľa § 48, ods. 3 OSP
konal a vyhlásil rozsudok, proti ktorému bolo podané odvolanie a spis bol dňa 12. 11. 2012
predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní žalovanej voči rozsudku.
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8 Co/431/212-92 zo dňa 31. 5. 2013 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu dňa
8. 7. 2013.
Dňa 24. 7. 2013 bolo nariadené pojednávanie na deň 11. 9. 2013, ktorý bol zmenený
na deň 25. 9. 2015 na žiadosť navrhovateľa ako i žiadosť odporkyne, ktorá trvala na
prítomnosti svojho právneho zástupcu. Pojednávanie bolo odročené na 6. 11. 2013, ktoré
bolo odročené na 27. 11. 2013 za účelom rozhodnutia o procesnom návrhu žalobcu.
Uznesením súdu č. k. 9 C/253/2011-150 zo dňa 13. 11. 2013 súd nepripustil vstup
ako ďalšej účastníčky konania na strane žalobcu a vytýčil pojednávanie
na deň 27. 11. 2013, ktoré bolo odročené na deň 15. 1. 2014 za účelom vyčkania
právoplatnosti uznesenia zo dňa 13. 11. 2013 a ďalšieho dokazovania.
Dňa 28. 11. 2013 bola z Okresného úradu - odboru katastrálneho v Námestove
žiadaná správa.
Dňa 12. 12. 2013 bolo súdu doručené odvolanie žalobcu voči uzneseniu zo dňa
13. 11. 2013, následne bol zrušený termín pojednávania na deň 15. 1. 2014 a spis bol dňa
23. 1. 2014 predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o predmetnom odvolaní
žalobcu.
Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/64/2014-169 zo dňa 29. 1. 2014 bolo
uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Spis bol vrátený
okresnému súdu 12. 3. 2014 a účastníkom konania doručované dňa 25. 3. 2014.
V súlade s Dodatkom č. 7 k Rozvrhu práce Okresného súdu Námestovo na rok 2014
(Spr 558/14 zo dňa 17. 6. 2014 účinného od 1. 7. 2014), bola vec dňa 2. 7. 2014 prevedená
do senátu 4C , nakoľko zákonná sudkyňa
bola preložená na výkon funkcie sudkyne na Krajský súd v Žiline.
Uznesením súdu č. k. 9 C/253/2011-175 zo dňa 8. 4. 2015 súd pripustil, aby do
konania na strane žalobcu vstúpila . Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
1. 5. 2015.
Dňa 18. 6. 2015 bolo nariadené pojednávanie na deň 8. 9. 2015, ktoré bolo odročené
na neurčito za účelom vyžiadania správ navrhnutých právnych zástupcom navrhovateľa.
Dňa 11. 9. 2015 bola vyzvaná žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu
na oznámenie adries navrhovaných svedkov.
Sťažovateľka poukazuje na obdobie od 8. 7. 2013 do 25. 9. 2013, kedy súd vo veci
nekonal. Som toho názoru, že nekonanie vo veci počas obdobia 2 mesiacov a 17 dní nie je
možné považovať za obdobie zbytočných prieťahov vzhľadom na krátkosť jej trvania. Pokiaľ
poukazuje na nekonanie od 29. 1. 2014 do vydania uznesenia č. k. 9 C 253/2011-175 zo dňa
8. 5. 2015 uvádzam, že spis bol súdu vrátený z odvolacieho súdu dňa 12. 3. 2014 a že súd až
týmto dňom mohol vo veci konať. Poukazujem tiež na skutočnosť, že odchodom zákonnej
sudkyne na iný súd dňom 30. 6. 2014, bola vec pridelená inej sudkyni, ktorá musela vec
naštudovať a až následne vo veci konať. Následne od prvého úkonu, ktorý vo veci urobila
vydaním uznesenia zo dňa 8. 4. 2015 postupuje v konaní priebežne.
Sťažovateľka poukazuje na dĺžku trvania tohto konania v trvaní 3 rokov
a 10 mesiacov. V tejto súvislosti poukazujem na správanie sa odporkyne, ktorá viackrát
neprevzala predvolanie na adrese, na ktorej sa zdržiavala.“
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 253/2011 zistil, že
popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu
zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľky vychádzal. Navyše ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu vo veci
samej sp. zn. 9 C 253/2011 z 25. júla 2012 Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 8 Co 431/2012 z 31. mája 2013 zrušil s poukazom na § 221 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Podľa zistení ústavného súdu aj uznesenie okresného súdu sp. zn.
9 C 253/2011 z 13. novembra 2013 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 64/2014
z 29. januára 2014 zrušil s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h) OSP.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 692/2015-14 z 22. októbra 2015 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti
a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka
okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 980/15 z 25. novembra 2015 oznámila, že súhlasí
s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie
k sťažnosti nedoplnila.
Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu sp. zn. Spr 831/15 zo 6. októbra 2015 a sp. zn. Spr 980/15 z 25. novembra 2015 na
vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľky na výzvu nereagoval, preto ho ústavný súd
10. februára 2016 opätovne vyzval na zaujatie stanoviska k vyjadreniam predsedníčky
okresného súdu, ako aj na oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu.
Zároveň ho poučil, že ak sa v určenej lehote nevyjadrí, bude to ústavný súd považovať za
udelenie súhlasu s upustením od ústneho pojednávania. Právny zástupca sťažovateľky na
opätovnú výzvu ústavného súdu nereagoval.
Vzhľadom na oznámenie predsedníčky okresného súdu, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie, a na pasívny postoj právneho zástupcu sťažovateľky,
ktorý bol poučený o následkoch nevyjadrenia sa k opätovnej výzve, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby
ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že
predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o zaplatení peňažného plnenia vrátane
príslušenstva z titulu zmluvy o nájme nebytových priestorov. Obdobné spory tvoria
štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike
existuje rozsiahla a v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov. Ústavný súd preto
nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Z predloženého vyjadrenia predsedníčky
a spisu okresného súdu nevyplýva ani skutková zložitosť napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V súvislosti s dosiaľ
uvedeným ústavný súd zohľadnil skutočnosť, na ktorú poukázala predsedníčka okresného
súdu vo vyjadrení k sťažnosti, a to, že sťažovateľka „viackrát neprevzala predvolanie na
adrese, na ktorej sa zdržiavala“. Ústavný súd však v okolnostiach posudzovanej veci
(sťažovateľka neprevzala predvolanie v mesiaci máj, jún a júl 2012) konštatuje, že uvedené
správanie sťažovateľky nemohlo výrazným spôsobom narušiť plynulosť konania okresného
súdu ako celku, a tým prispieť k vzniku prieťahov v konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 9 C 253/2011 vyplýva, že v doterajšom priebehu
napadnutého konania sa vyskytlo obdobie dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti
okresného súdu (od 25. marca 2014 do 8. apríla 2015 ), avšak konanie ako celok je podľa
názoru ústavného súdu poznačené najmä neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou.
Nesústredenosť postupu okresného súdu možno vidieť aj v tom, že rozsudok vo veci samej
sp. zn. 9 C 253/2011 z 25. júla 2012 odvolací súd uznesením sp. zn. 8 Co 431/2012
z 31. mája 2013 s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t. j. z dôvodu, že sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Súd druhého stupňa uznesením sp. zn. 5 Co 64/2014 z 29. januára 2014 zrušil
taktiež uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 253/2011 z 13. novembra 2013 podľa § 221
ods. 1 písm. h) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup okresného súdu podľa
názoru ústavného súdu nesmeroval efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka
konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ako aj predmet sporu a jeho
význam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo
k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného
súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.
Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania
a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne
a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2011 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy
i obdobie jeho neodôvodnenej nečinnosti a doterajšiu celkovú dĺžku napadnutého konania,
ako aj predmet sporu (760 € s prísl.), ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € primerané konkrétnym okolnostiam
prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom
JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo. Ústavný súd vychádzal
pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené
v roku 2015).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo
predstavuje sumu 279,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané
v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016