Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 208/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Strojárne potravinárskeho

priemyslu, a. s., Stará Vajnorská 4, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou

G. Lenhert, k. s., Rajská 7, Bratislava, pre namietané porušenie práva na súdnu ochranu

podľa , namietané porušenie a

ods. 2 a namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 26. marca 2014,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. júla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Strojárne potravinárskeho priemyslu, a. s.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. februára 2016 doručená a podaním z 12. februára 2016 doplnená sťažnosť obchodnej

spoločnosti Strojárne potravinárskeho priemyslu, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. marca 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 14. júla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“; rozsudok

okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu ďalej spolu aj

„napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka je v konaní pred všeobecnými súdmi účastníčkou konania na strane

žalovaného v spore o zaplatenie sumy 33 193,92 € s príslušenstvom. Napadnutými

rozhodnutiami bola zaviazaná k už uvedenému plneniu v prospech žalobcu.

V sťažnosti obsiahlo opisuje skutkový stav, pričom takmer každý skutkový alebo

právny záver všeobecných súdov sa snaží argumentmi formálnej logiky spochybniť

a neskôr z tohto základu vyvodiť zásah do základného práva na súdnu ochranu cez tvrdenú

arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí.

Ústavný súd na tomto mieste len ako príklad uvádza časť zo sťažnosti: „14. Súd

prvého stupňa a aj odvolací súd pri rozhodovaní v tejto veci úplne opomenuli fakt, že

žalobca vôbec nemôže úspešne tvrdiť, že žalovaný mu predmetný tovar nedodal, keď

z dokazovania je nepochybné, že samotný žalobca vystavil dodací list a nechal si

u potvrdiť prevzatie toho istého (podľa žalobcu nedodaného) tovaru

a za jeho dodanie mu fakturoval kúpnu cenu.

15. Preto je aj tvrdenie žalobcu o oprávnenom odstúpení od zmluvy voči žalovanému

z dôvodu nedodania tovaru v zjavnom rozpore so skutočnosťou a s právnymi úkonmi, ktoré

do tohto odstúpenia urobil práve žalobca. Súdy sa s týmto logickým rozporom v postupe

žalobcu vôbec nevysporiadali.

16. Pokiaľ by malo byť preukázané tvrdenie žalobcu (s čím sa stotožnil ako súd

prvého stupňa, tak aj odvolací súd), že žalovaný mal dodať tovar žalobcovi a tento ho mal

následne dodať , žalobca vôbec nemal dôvod ísť za

a nechať si u neho potvrdiť, že tovar prevzal, keď podľa

žalobcu mu žalovaný ten istý tovar nedodal. Pritom z výpovedí samotného žalobcu vyplýva,

že práve v dôsledku dodania tovaru vzniklo žalobcovi právo požadovať od

splnenie povinnosti zaplatiť za tento tovar cenu dohodnutú s

- 1 396 042 Sk.“

Sťažovateľka vychádzajúc z takto koncipovanej sťažnosti napáda rozhodnutia

všetkých stupňov všeobecných súdov.

V sťažnosti ďalej uvádza: «16. Druhostupňový súd sa stotožnil so záverom

prvostupňového súdu, na základe ktorého prvostupňový súd vychádza z ničím

nepodloženého a ničím nepreukázaného tvrdenia žalobcu, že zamestnanec žalovaného

p. a spoločne zosnovali voči žalobcovi komplot spočívajúci v tom,

že p. cielene vydal tovar, za ktorý zaplatil žalobca žalovanému zálohu,

, ktorý zaň nemal v úmysle žalobcovi zaplatiť.

17. Prvostupňový súd na strane 12 svojho rozsudku bez akejkoľvek opory

vo vykonanom dokazovaní alebo zistenom skutkovom stave totiž uvádza, že: „... keď sa

ukázalo, že nemá v úmysle za tovar zaplatiť a navrhovateľ sa stal obeťou komplotu

a ...“. Žalobca proti žiadnemu zo zamestnancov žalovaného - a teda ani

proti p. - nikdy nepodal podnet na preverenie skutočností nasvedčujúcich tomu, že

bol spáchaný trestný čin podvodu alebo iný trestný čin a podnet, ktorý dňa 11. 6. 1997

podal proti , bol podľa vyjadrenia samotného žalobcu vybavený

Uznesením ČVS: OUV-255/20-1998 o odložení veci zo dňa 14. 5.1998, ktoré v tom istom

roku nadobudlo právoplatnosť.

18. Neexistuje teda žiadna skutočnosť, ktorá by podporovala tvrdenie žalobcu o tom,

že bol na ňom spáchaný podvod; práve naopak, závery z vyšetrovania v trestnom konaní

potvrdzujú, že trestný čin podvodu ani iný trestný čin spáchaný nebol. Je preto zarážajúce,

že sa druhostupňový súd stotožnil s takýmto záverom prvostupňového súdu a v nadväznosti

na tento nepreukázaný predpoklad hodnotí dôkazy. Ide napr. o interný zápis z pracovnej

cesty...».

Sťažovateľka v závere sťažnosti dospela k názoru, že všeobecné súdy vychádzajú

„výlučne zo skutočností, ktoré sa takémuto rozhodnutiu hodia, a nie zo všetkých skutočností,

ktoré boli v konaní preukázané a pre rozhodnutie vo veci samej podstatné“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava III svojim rozsudkom, č. k. -85 zo dňa

26. 3. 2014 vydaným v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho

priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl., porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a právo na spravodlivý proces podľa Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

2. Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom, č. k. -134 zo dňa

14. 7. 2015 vydaným v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho

priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl., porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a právo na spravodlivý proces podľa Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením č. k. -197

zo dňa 30.11.2015 vydaným v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho

priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl., porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a právo na spravodlivý proces podľa Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 26Cb/21/2013-

85 zo dňa 26. 3. 2014, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -134

zo dňa 14. 7. 2015 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.

-197 zo dňa 30. 11. 2015 vydané v právnej veci c/a

Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s

prísl. a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu

Bratislava III, č. k. -85 zo dna 26. 3. 2014 a rozsudku Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -134 zo dňa 14. 7. 2015 vydaných v právnej veci

c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR

(1 000 000 Sk) s prísl.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nesprávnych skutkových

a právnych záverov.

K rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. marca 2014

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka využila a o ktorom rozhodol krajský súd ako súd odvolací

rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2015. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. júla 2015 a uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2015

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

Ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru

všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci

aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomína

a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme

všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných

práv a slobôd.

Krajský súd v napadnutom rozsudku primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,

z akých dôvodov považoval rozsudok okresného súdu za správny. Urobil tak v súlade

s ustanovením a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Argumentáciu krajského súdu

na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu nepovažuje ústavný súd

za účelné, aj vzhľadom na jej rozsah, na tomto mieste opakovať. V tomto smere ústavný súd

iba konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený

a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona. S určujúcimi námietkami sa krajský

súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď zdôvodnil, prečo považuje námietky

sťažovateľky voči prvostupňovému rozhodnutiu za neakceptovateľné.

V ďalšom bolo dovolanie sťažovateľky najvyšším súdom odmietnuté. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia sťažovateľke takisto primeraným spôsobom vysvetlil,

že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia tvrdených procesných vád konania, najavo

nevyšli ani iné procesné vady a prípustnosť dovolania tiež nevyplývala z iného ustanovenia

. Pozornosti ústavného súdu neuniklo ani, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia snažil sťažovateľke už pred podaním ústavnej sťažnosti ozrejmiť, že v konaní

mala možnosť vyjadriť svoj názor na to, aké skutkové zistenia sa majú z vykonaných

dôkazov vyvodiť, ako sa majú právne hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotného

práva na vec správne aplikovať a aký konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nich

vyvodiť, a takisto, že skutočnosť, že odvolací súd jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenie

neakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva konať pred súdom. Ústavnému súdu sa

však z podanej sťažnosti javí, že sťažovateľka bude vidieť zásah do práva na súdnu ochranu

v zásade každým odôvodnením, ktoré nebude vyhovovať jej záujmu.

Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie. Tej totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup

a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd

považuje postup krajského súdu a najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnuté rozhodnutia preto nemožno považovať za svojvoľné

či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V napadnutých rozhodnutiach

krajského súdu a najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu

zo strany ústavného súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva podľa , predloženú sťažnosť odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu a je potrebné uviesť, že ich

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky (v tomto prípade čl. 46 ods. 1

). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a , požiadavka

na vyslovenie porušenia a je v súlade s doterajšou

rozhodovacou činnosťou ústavného súdu zjavne neopodstatnená ().

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa rozhodovanie o návrhu na odklad

vykonateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu stalo bezpredmetným.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016