Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 5/2016
PDF · 298.16 KB
No categories available
PL. ÚS 5/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 20. apríla 2016
predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 4
písm. b) a c) zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1,
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 30 ods. 1
a čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva
zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, s čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte
o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach v znení neskorších predpisov) v spojení s čl. 2 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, s čl. 29 Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 317/2010 Z. z.) v spojení s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 39 ods. 1 a 2 Charty základných práv
Európskej únie (Ú. v. EÚ 2007/C 303/1, Ú. v. EÚ 2012/C 326/02) a takto
rozhodol:
1. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie
konanie.
2. Návrh verejnej ochrankyne práv vedený pod sp. zn. PL. ÚS 2/2016 a návrh
generálneho prokurátora Slovenskej republiky vedený pod sp. zn. PL. ÚS 5/2016 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 2/2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. marca
2016 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení § 4 písm. b) a c) zákona
č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 30 ods. 1 a čl. 30 ods. 3 ústavy, s čl. 3 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie
Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) v spojení s čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 25 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.
o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v znení neskorších predpisov) v spojení
s čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, s čl. 29 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky č. 317/2010 Z. z.) v spojení s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 39 ods. 1 a 2 Charty
základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ 2007/C 303/1, Ú. v. EÚ 2012/C 326/02).
Vo svojom návrhu navrhovateľ uviedol:
«Zákonodarca sa... článkami ústavy a medzinárodných dohovorov o ľudských
právach neriadil pri schvaľovaní právnej úpravy § 4 písm. b) a c) zákona č. 180/2014 Z. z.
o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/2014 Z. z.“ alebo „zákon o podmienkach
výkonu volebného práva“).
Podľa § 4 zákona o podmienkach výkonu volebného práva:
„Prekážkou práva voliť je:
a) zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodu ochrany
verejného zdravia,
b) výkon trestu odňatia slobody uložený za spáchanie obzvlášť závažného
zločinu,
c) pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.“.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. V tejto spojitosti
a v súvislosti so zákonodarnou činnosťou Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 konštatoval, že princíp právneho štátu
ustanovený v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike.
Ak Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) uplatní svoju
zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj
základný princíp ústavnosti ustanovený v čl. 1 ústavy.
Koncept rovného a všeobecného volebného práva je jedným zo základných princípov
demokratického štátu. Právo voliť a byť volený je zárukou účasti občanov na politickom
a verejnom živote. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej stabilnej judikatúre zdôrazňuje,
že slobodné voľby a sloboda prejavu, najmä sloboda v politickej diskusii, tvoria základ
každej demokracie.
Namietaná právna úprava porušuje právo na prístup k voľbám niektorých skupín
občanov Slovenskej republiky, a to bez toho, aby spĺňala limity obmedzenia základných
práv a slobôd ustanovené v čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čo je nesporným zásahom do ich
základného politického práva voliť. Zákonodarca má nespochybniteľné právo a povinnosť
formovať volebnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je absolútne. V rámci svojej
normotvornej činnosti je významne limitovaný, a to práve obsahom základného politického
práva – práva voliť. Národná rada má povinnosť zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými
právami tak, ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch
práva.
I. Prekážka práva voliť podľa § 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z. – výkon trestu
odňatia slobody uložený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu
Národná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej
republiky (čl. 72 ústavy), t. j. ide o ústavodarný orgán par excellance, ktorý okrem iného
prijíma zákony priamo záväzné v zásade pre všetky osoby nachádzajúce sa pod jurisdikciou
Slovenskej republiky, vrátane zákonov upravujúcich postavenie osôb vo výkone trestu
odňatia slobody, resp. majúce na ne bezprostredný dosah.
Otázkou prekážok volebného práva sa ústavný súd zaoberal v konaní vedenom pod
sp, zn. PL. ÚS 6/08, pričom v náleze z 11. februára 2009 vyslovil nesúlad prekážky výkonu
aktívneho volebného práva osôb spočívajúcej vo výkone trestu odňatia slobody s ústavou.
Ústavný súd rozhodoval o viacerých (vtedy platných) zákonoch upravujúcich spôsob výkonu
volebného práva. Na základe časti nálezu týkajúcej sa výkonu aktívneho volebného práva
do národnej rady a do Európskeho parlamentu došlo k novelizácii napadnutých zákonov.
Neskôr pristúpil zákonodarca k zjednoteniu volebných pravidiel a zákonom č. 180/2014
Z. z. zaviedol jeden volebný zákon pre všetky typy volieb, čím došlo k zjednoteniu prekážok
volebného práva.
Skutočnosť, že parlament zákonom č. 180/2014 Z. z. obmedzil prekážku volebného
práva len na osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody za obzvlášť závažné zločiny
(a nie na všetky osoby vo výkone trestu odňatia slobody), nič nemení na tom, že táto právna
úprava paušálne znemožňuje realizovať volebné právo celej skupine voličov, bez toho, aby
bolo obmedzenie ich základného politického práva primerané a bez toho, aby bola táto
prekážka výkonu volebného práva súčasťou ich trestu uloženého súdom.
A. Medzinárodná právna úprava
A. 1. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Právo na slobodné voľby je upravené v čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. marca 1952, podľa ktorého sa vysoké
zmluvné strany zaväzujú konať v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným
hlasovaním za podmienok, ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe
zákonodarného zboru.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zameranej na právo na slobodné
voľby je možné extrahovať podstatu tohto základného politického práva týkajúcu sa vzťahu
aktívneho a pasívneho volebného práva. Európsky súd pre ľudské práva pravidelne
na svojom webovom sídle publikuje prehľad základných skutočností k jednotlivým právam
a slobodám. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že zmluvné štáty garantujú svojim
občanom slobodné a demokratické voľby. Právo na slobodné voľby označuje za základný
princíp skutočne demokratických politických režimov a ochrane slobodných volieb priznáva
veľkú dôležitosť, a to aj napriek tomu, že sa občanom nepriznáva nelimitované volebné
právo. Súd pripomína, že aktívne volebné právo užíva vyšší stupeň ochrany ako právo
pasívne.
Podľa rozsudku Veľkej komory v konaní Hirst je možnosť aktívne sa zúčastniť
volebného procesu právo a nie privilégium. Súd konštatoval, že britské štátne orgány
automaticky vylúčili všetky osoby vo výkone trestu odňatia slobody z volebného procesu bez
náležitého ohľadu na relevantné skutočnosti. Všeobecné, automatické a plošné obmedzenie
(výkonu) volebného práva pre každého, kto má určitý status (v tomto prípade osoby
vo výkone trestu odňatia slobody), súd uznal za skutočnosť ležiacu mimo priestor štátu
na uváženie a konštatoval porušenie čl. 3 Dodatkového protokolu. Podľa názoru súdu
nesmú uložené podmienky mariť slobodu prejavu ľudu pri výbere zákonodarného zboru,
inými slovami, nesmú ísť proti záujmu o zachovanie integrity a účinnosti volebného procesu
zameraného na zistenie vôle ľudu prostredníctvom všeobecného volebného práva.
Akýkoľvek odklon od princípu všeobecného volebného práva predstavuje riziko podkopania
demokratickej validity takto zvoleného zákonodarného zboru a zákonov, ktoré vyhlasuje.
Vyňatie akejkoľvek skupiny alebo kategórie všeobecnej populácie z volebného práva musí
byť v súlade so základnými cieľmi čl. 3 Dodatkového protokolu.
V rozsudku Frodl Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení čl. 3
Dodatkového protokolu, pretože povaha alebo závažnosť trestného činu, ktorý sťažovateľ
spáchal, nebola preskúmavaná sudcom. Súd vyjadril názor, že „základným elementom“ pri
hodnotení proporcionality takéhoto opatrenia je, aby rozhodnutie o odňatí volebného práva
bolo prijaté sudcom a aby bolo podrobne odôvodnené. Odôvodnenie má podrobne
vysvetľovať, prečo bolo odňatie volebného práva nevyhnutné vzhľadom na okolnosti
určitého prípadu.
A. 2. Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia)
Benátska komisia prijala na svojom 51. a 52. zasadnutí v Benátkach v dňoch 5.-6.
júla a 18.-19. októbra 2002 pod číslom CDL-AD (2002) 23 Volebný kódex, zverejnený
v Štrasburgu 30. októbra 2002 pod číslom 190/2002, ktorý obsahuje základné zásady
upravujúce voľby a dôvodovú správu (ďalej len „Volebný kódex“).
V bode 1.1. Volebného kódexu pod nadpisom „Pravidlo a výnimky všeobecného
volebného práva“ sa konštatuje, že všeobecné právo znamená v princípe, že každý človek
má právo voliť a byť volený. Predsa však môžu a musia byť stanovené niektoré podmienky,
a to:
a. Podmienka veku:
...
b. Podmienka štátnej príslušnosti:
...
c. Podmienka trvalého pobytu:
....
d. Vylúčenie z volebného práva a práva byť volený.
Z práva voliť a byť volená môže byť osoba vylúčená, predsa však musí takéto
vylúčenie podliehať nasledujúcim kumulatívnym podmienkam:
- zabránenie k týmto právam musí byť obsiahnuté v zákone,
- musí sa pritom dbať na zásadu primeranosti; vylúčenie z pasívneho volebného
práva môže byť dôvodné vo viacerých prípadoch ako vylúčenie z aktívneho volebného
práva,
- vylúčenie musí byť odôvodnené zbavením spôsobilosti v súvislosti s duševným
zdravím alebo trestným odsúdením za ťažký zločin,
- okrem toho musí byť vylúčenie z politických práv alebo zbavenie spôsobilosti
na základe duševnej choroby vyslovené priamo v osobitnom rozhodnutí súdu.
Dôvodová správa k bodu 1.1. Volebného kódexu uvádza, že všeobecné volebné právo
zahŕňa tak právo aktívne (právo voliť), ako aj pasívne (zvoliteľnosť). Právo voliť a byť
volený môže podliehať viacerým podmienkam, ako sú uvedené vyššie [písm. a) až c)], avšak
tieto nie sú vyčerpávajúce. Na rozdiel od uvedených podmienok, ktoré obmedzujú volebné
právo, sú v písmene d) podmienky na vylúčenie osôb z výkonu politických práv.
Benátska komisia teda konkrétne formulovala tri podmienky, ktorými možno
obmedziť volebné právo (aktívne i pasívne), a to minimálny vek, štátnu príslušnosť a trvalý
pobyt [bod 1.1. písm. a) až c) Volebného kódexu]. K bodu 1.1. písm. d) Volebného kódexu
Benátska komisia zdôrazňuje, že môže dôjsť k absolútnemu vylúčeniu z práva voliť alebo
byť volený aj na základe iných podmienok. Takéto vylúčenie však podlieha obvyklým
podmienkam pre obmedzenie základných práv, tzn. predovšetkým musí takéto vylúčenie:
- byť zakotvené v zákone,
- zohľadňovať princíp primeranosti,
- byť odôvodnené odsudzujúcim rozsudkom za ťažký zločin alebo zbavenie
spôsobilosti v súvislosti s duševným zdravím.
Absolútne vylúčenie politických práv musí byť vyslovené samostatným súdnym
rozhodnutím.
S poukazom na znenie Volebného kódexu mám za to, že by výrok súdu musel byť
minimálne súčasťou rozhodnutia v trestnej veci, ideálne by mal tvoriť samostatné
rozhodnutie. Prekážka výkonu volebného práva nástupu odsúdeného na výkon trestu
odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin nevzniká za súčasnej namietanej právnej úpravy
súdnym rozhodnutím. Je zákonným dôsledkom právnej úpravy, ktorá sa aplikuje na osoby,
ktoré boli za obzvlášť závažný zločin odsúdené, a to je rozdiel, ktorý okrem iných dôvodov
spôsobuje ústavnú nonkonformitu namietaného § 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z.
Prípadné opätovné zavedenie trestu straty občianskych práv by bolo zrejme ústavne
konformnejším riešením.
B. Paralela s konaním sp. zn. PL. ÚS 6/08
Ústavný súd v predmetnom náleze už vykonal test proporcionality obmedzenia
volebného práva. Pri posudzovaní (ne)ústavnosti dotknutých ustanovení napadnutých
volebných zákonov ústavný súd skúmal, či sa takéto paušálne odňatie aktívneho volebného
práva osobám, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, opiera o legitímny cieľ (ciele),
resp. či by jeho umožnením nebol ohrozený dôležitý verejný záujem, pričom prihliadal aj na
to, aký reálny význam, resp. dosah má či môže mať rozhodovacia činnosť jednotlivých
zastupiteľských zborov na osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody. Ústavný súd
v tejto súvislosti zároveň vychádzal z toho, že prípadné odstránenie zákonnej prekážky
výkonu volebného práva pre osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, z platného
právneho poriadku nemôže byť len formálne, ale je (bolo by) organicky spojené
s povinnosťou štátu prijať také organizačné opatrenia, ktoré zabezpečia reálnosť jeho
výkonu. V nadväznosti na to bolo potrebné skúmať, či umožnením výkonu volebného práva
nemôže byť ohrozený dôležitý verejný záujem, predovšetkým bezpečnosť, verejný poriadok,
ochrana práv iných osôb, ako aj pokojný a nerušený priebeh volieb, ale tiež aj to, či
organizačno-technické zabezpečenie výkonu aktívneho volebného práva osobám vo výkone
trestu odňatia slobody nepresahuje rámec, ktorý možno od štátu, resp. príslušných orgánov
verejnej moci spravodlivo požadovať v záujme zabezpečenia reálnosti výkonu volebného
práva.
Ústavný súd dôvodil, že obdobne ako voľby do národnej rady, aj voľby
do Európskeho parlamentu sa uskutočňujú v jednom volebnom obvode, ktorý tvorí celé
územie Slovenskej republiky, t. j. všetky osoby, ktorým je priznané volebné právo, volia
kandidátov, resp. kandidátne listiny, ktoré sú rovnaké na celom volebnom území. Ústavný
súd v cit. náleze dospel k jednoznačnému záveru, že prekážka výkonu aktívneho volebného
práva pre osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, pri voľbách do národnej rady
a Európskeho parlamentu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľná. V súvislosti
s návrhom generálneho prokurátora ústavný súd zdôraznil, že v demokratickom a právnom
štáte je neprípustné, aby bola akokoľvek veľká skupina občanov alebo čo i len jeden občan
bez závažného verejného záujmu vylúčená z volieb a zároveň, aby jej bolo odopreté
na určitú dobu vykonávať jedno z jej ústavou garantovaných práv, ak k takému opatreniu
neexistuje legitímny cieľ (ciele) a súčasne nie sú s jeho prípadným odstránením ohrozené
iné dôležité verejné záujmy. Keďže takéto skutočnosti ústavný súd v daných prípadoch
nezistil, vyslovil, že § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady
Slovenskej republiky a ustanovenie § 2 ods. 3 písm. b) zákona č. 331/2003 Z. z. o voľbách
do Európskeho parlamentu neboli v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Rovnako tak
ústavný súd vyslovil nesúlad označených ustanovení zákonov s čl. 30 ods. 1 prvou vetou,
čl. 30 ods. 3 prvou vetou, ako aj čl. 2 ods. 1 ústavy.
C. Problematický obsah pojmu „výkon“ trestu odňatia slobody
Prekážka volebného práva v súčasnosti existuje len počas výkonu trestu odňatia
slobody za obzvlášť závažný zločin, nie v období od odsúdenia zaň až po jeho vykonanie.
Volebné právo teda má napr. aj právoplatne odsúdená osoba pred nastúpením na výkon
trestu odňatia slobody. Tu dochádza k neodôvodneným rozdielom v prístupe k voľbám
medzi osobami, ktoré spáchali obzvlášť závažný zločin, pričom jediným rozdielom medzi ich
voľbou je technická realizovateľnosť prejavu voľby. Táto podľa môjho názoru nemôže byť
do takej miery rozhodujúca, aby znamenala na jednej strane prekážku výkonu volebného
práva, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že osoby vo výkone väzby (často v spoločnom
ústave) svoje volebné právo realizujú.
II. Prekážka pri výkone volebného práva podľa § 4 písm. c) zákona č. 180/2014 Z. z. –
pozbavenie spôsobilosti na právne úkony
A. Spôsobilosť na právne úkony versus právo voliť
Inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony je občianskoprávnym inštitútom,
ktorý pripúšťa pozbavenie fyzickej osoby spôsobilosti na právne úkony súdom. V súvislosti
s prekážkou volebného práva spočívajúcou v pozbavení spôsobilosti na právne úkony si
treba v prvom rade uvedomiť, že akt voľby nie je právnym úkonom v zmysle občianskeho
práva. Spôsobilosť na právne úkony je teoreticky poňatá kontraktuálne, teda je viazaná
na právny úkon v súkromnoprávnom zmysle ako spôsobilosť na vykonanie prejavu vôle
smerujúcemu k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy
s takýmto prejavom spájajú.
Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony ipso iure nepredstavuje pre pozbavenú
osobu prekážku výkonu volebného práva. Prekážka vzniká až pri aplikácii ustanovenia § 4
písm. c) zákona č. 180/2014 Z. z. Z uvedeného dôvodu nepovažujem na tomto mieste
za potrebné rozvíjať myšlienku o (ne)ústavnosti inštitútu pozbavovania spôsobilosti
na právne úkony vo svetle Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím; tento
návrh sa obmedzuje výlučne na prekážku výkonu volebného práva.
O prekážke volebného práva z dôvodu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony
rozhodovali už viaceré ústavné súdy v Európe. Český ústavný súd v náleze z 12. júla 2010
sp. zn. IV. ÚS 3102/08 argumentoval, že môže nastať situácia, keď kontraktačná
nespôsobilosť navonok implikuje i nespôsobilosť porozumieť významu, účelu a účinku
volieb. Takýto paušalizujúci a jedinečné okolnosti každého prípadu opomínajúci pristúp je
v právnom štáte neprípustný.
Slovinský ústavný súd rozhodoval o identickej otázke, teda či je zákon o voľbách
do slovinského parlamentu, zákon o prezidentských voľbách a zákon o miestnych voľbách,
ktoré umožňovali voliť len osobám s plnou právnou spôsobilosťou, v súlade s Ústavou
Slovinska. Slovinský ústavný súd prehlásil, že schopnosť vykonávať volebné právo nie je
možné porovnávať so spôsobilosťou na právne úkony. Ústavný súd podrobil namietanú
právnu úpravu testu proporcionality, ktorým neprešla z dôvodu, že podmienky pre
pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nesledujú špecifický cieľ, ktorý súvisí so založením
prekážky výkonu volebného práva. Ústavný súd v Slovinsku ďalej rozhodol, že s ohľadom
na ľudí s duševným postihnutím by mal zákon ustanoviť zvláštny postup, ktorý by určil, či je
konkrétna osoba schopná pochopiť význam volieb. Nález slovinského ústavného súdu je
z roku 2003, teda bol vydaný ešte pred prijatím Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím. Závery tohto nálezu navzdory jeho nespornej pokrokovosti a predvídavosti
preto považujem len za riešenie „na pol cesty“, pričom už aktuálne nedosahujú vysoký
štandard ochrany ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím vyžadovaný spomenutým
dohovorom tým, že pripúšťajú samostatnú procedúru prieskumu spôsobilosti voliť.
O spôsobilosti na právne úkony už judikoval aj slovenský ústavný súd. V bode 32
nálezu z 28. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 313/2012 poukázal najmä na ústavný
a medzinárodný rozmer tejto otázky v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 124 ústavy.
B. Medzinárodná právna úprava prekážok volebného práva
A. 1. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
V rozhodnutí Shtukaturov proti Rusku súd konštatoval, že pozbavenie spôsobilosti na
právne úkony je zriedkakedy proporcionálne. Vylúčenie celého spektra ľudí s postihnutím
z volebného procesu bez špecifického posúdenia duševných schopností voliť nemôže naplniť
požiadavky stanovené Európskym súdom pre ľudské práva. Tento názor korešponduje
s princípom zdôrazneným Európskym súdom pre ľudské práva v prípade Ždanoka proti
Litve, že štáty by nemali vytvárať skupiny ľudí, ktoré nemôžu uplatňovať volebné právo,
keďže toto právo by tým bolo priznané len určitej časti populácie.
Najznámejším rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti obmedzenia
spôsobilosti na právne úkony je konanie vo veci Kiss proti Maďarsku. Aj napriek
skutočnosti, že súd rozhodoval o osobe s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, nie
o osobe pozbavenej spôsobilosti na právne úkony, vyslovil súd viacero záverov, ktoré
možno zovšeobecniť a aplikovať aj na v tomto návrhu namietaný nesúlad slovenskej právnej
úpravy s ústavou. V hlavnej argumentačnej časti rozhodnutia súd zdôraznil, že nemožno k
osobám s mentálnym postihnutím pristupovať plošne, pričom plošné odnímanie volebného
práva bez individualizovaného skúmania a odôvodnené len postihnutím, ... nemôže byť
považované za kompatibilné s legitímnymi dôvodmi obmedzenia volebného práva. Súd ďalej
poukázal aj na iné medzinárodné dokumenty, ktoré upravujú otázku volebného práva osôb
s postihnutím, osobitne aj na Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, čím
zrejme naznačuje ďalšie smerovanie vývinu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
v prospech vyššej ochrany volebného práva osôb so zdravotným postihnutím.
A. 2. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím
Vláda Slovenskej republiky súhlasila uznesením č. 117 z 10. februára 2010
s návrhom na ratifikáciu Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného
protokolu k tomuto dohovoru. Dňa 9. marca 2010 vyslovila národná rada súhlas s návrhom
vlády na ratifikáciu a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5
ústavy prednosť pred zákonmi. Dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť
25. júna 2010.
Tendencia medzinárodného práva je zrejmá. Osobám s postihnutím sa poskytuje čím
ďalej väčšia účasť na verejnom živote. Medzinárodné spoločenstvo upustilo od možnosti
pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ktoré je teda už len dožívajúcim prežitkom
národných právnych úprav. Rovnako sa medzinárodné dokumenty posunuli od možnosti
za istých podmienok vylúčiť zdravotne postihnuté osoby z voľby (Volebný kódex Benátskej
komisie) až k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý zákonné alebo
súdom judikované prekážky pri výkone volebného práva nepripúšťa.
Za pozornosť iste stojí aj skutočnosť, že Chorvátsko ako prvá európska krajina ešte
v roku 2012 zmenila svoj volebný zákon a odstránila prekážku volebného práva spočívajúcu
v pozbavení spôsobilosti na právne úkony, keďže mal parlament za to, že táto právna
úprava bola v rozpore s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Som presvedčený o tom, že v oblasti základných ľudských práv a slobôd má
Slovenská republika povinnosť riadiť sa najvyšším štandardom, ktorý bezpochyby zaručuje
čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Nie je právne relevantné, či
predchádzajúce medzinárodnoprávne dokumenty pripúšťali prekážku výkonu volebného
práva z dôvodu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony alebo či táto prekážka musela byť
samostatne judikovaná súdnym rozhodnutím. Je nepochybné, že aktuálne záväzky
Slovenskej republiky z medzinárodného dokumentu, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy
prednosť pred zákonmi, už takýto postup neumožňujú.
Čl. 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zaručuje právnu
spôsobilosť ľuďom postihnutým vo všetkých oblastiach života na rovnoprávnom základe
s ostatnými. Postihnutie nesmie byť dôvodom pre odobratie spôsobilosti v akejkoľvek
oblasti, a teda stanovenie prekážok volebného práva z tohto dôvodu je v rozpore s týmto
dohovorom. Volebné právo sa zásadne líši od iných právnych úkonov, ktoré predpokladajú
existenciu druhého subjektu právneho vzťahu. Pretože v žiadnej inej skupine postihnutých
osôb nie je skúmaná spôsobilosť voliť, uplatňovanie tohto kritéria iba pre ľudí trpiacich
postihnutím by bolo v rozpore so znením čl. 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím. Obdobne judikoval Európsky súd pre ľudské práva aj vo veci Aziz proti Cypru,
kedy uviedol, že politika štátu by nemala niektoré osoby alebo skupiny osôb vylučovať
z participácie na politickom živote krajiny.
A. 3. Charta základných práv Európskej únie
Keďže sa tento návrh týka aj volieb do Európskeho parlamentu, je vhodné poukázať
aj na európsky rozmer aplikácie čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím. Európska únia podpísala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím
hneď v deň zahájenia jeho podpisovania. Keďže k nemu pristúpili všetky členské štáty, stala
sa Európska únia 23. decembra 2010 po prvýkrát v histórii svojej existencie zmluvnou
stranou medzinárodného dokumentu o ľudských právach a slobodách.
O Charte základných práv Európskej únie ako prameni práva rozhodoval už aj
ústavný súd napr. vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2015, keď v bode 69
odôvodnenia konštatuje, že Charte je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky
priznať postavenie, aké majú podľa čl. 7 ods. 5 medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím je teda
v právne teoretickej rovine hneď dvakrát súčasťou nášho právneho poriadku.
A. 4. Rada Európy
Výbor ministrov Rady Európy prijal v roku 1999 Odporúčanie č. R(99)4 Princípy
právnej ochrany nespôsobilých dospelých, ktoré Európsky súd pre ľudské práva považuje
za právny nástroj, ktorý definuje spoločný európsky štandard v oblasti spôsobilosti na
právne úkony. Princíp č. 3 Odporúčania nesie názov „Maximálne zachovanie spôsobilosti“
a znie: „Ochranné opatrenie by dotknutú osobu nemalo najmä automaticky zbavovať práva
voliť, zaobstarať si závet alebo súhlasiť, príp. odmietnuť súhlasiť s akýmkoľvek zákrokom
v oblasti zdravia, rovnako ako uskutočniť rozhodnutie tam, kde to jej spôsobilosť
umožňuje.“.
Rada Európy ďalej prijala v roku 2006 tzv. Akčný plán pre osoby so zdravotným
postihnutím pre roky 2006-2015, ktorý zdôrazňoval, že žiadna osoba s postihnutím nesmie
byť vylúčená z práva voliť a byť volený iba na základe svojho postihnutia.
Aj komisár pre ľudské práva pri Rade Európy sa vyjadril, že osoby s duševným
a mentálnym postihnutím by mali mať právo voliť a byť volené. Napriek tomu, že toto právo
jednoznačne garantuje Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím v čl. 29,
vo viacerých európskych krajinách zdravotne postihnutým ľudom toto právo nie je priznané.
Pozbavením alebo obmedzením spôsobilosti na právne úkony sú im tieto práva odopierané
taktiež, čo iba ďalej zhoršuje ich politickú neviditeľnosť.
Ďalším v rade právnych nástrojov Rady Európy je Odporúčanie R(2006)5, podľa
ktorého žiadna osoba s postihnutím nemôže byť vylúčená z práva voliť, pričom toto
odporúčanie nepripúšťa žiadne výnimky. Najnovším odporúčaním Výboru ministrov Rady
Európy je Odporúčanie zo 16. novembra 2011 CM/Rec(2011)14 o účasti osôb
so zdravotným postihnutím na politickom a verejnom živote, ktoré v bode 3 uvádza, že
všetky osoby so zdravotným postihnutím, a to bez ohľadu na to, či majú fyzické, zmyslové,
mentálne postihnutie alebo duševné problémy či chronické choroby, majú právo voliť
na rovnakom základe ako ostatní občania. Títo občania by nemali byť zbavovaní práva
voliť žiadnym právnym predpisom, ktorý upravuje ich spôsobilosť na právne úkony.
Rovnako ani rozhodnutím súdu, či opatrením, ktoré by bolo založené na ich zdravotnom
postihnutí, fungovaní kognitívnych schopností alebo vnímaných schopnostiach.
Mám za to, že vývoj odporúčaní Rady Európy jasne odzrkadľuje smerovanie
európskych krajín na ochranu zdravotne postihnutých osôb v súlade s Dohovorom
o právach osôb so zdravotným postihnutím pripraveným na pôde Organizácie spojených
národov. Je nesporné, že na podklade týchto dokumentov nezostáva žiaden priestor
na úvahy o prípustnosti prekážky volebného práva spočívajúcej v pozbavení spôsobilosti
na právne úkony.
So zreteľom na vyššie uvedené zastávam názor, že namietaná právna úprava
prekážok volebného práva je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodným paktom o občianskych
a politických právach, Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím, Chartou
základných práv Európskej únie, doterajšou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nerešpektuje základné princípy
demokratického a právneho štátu a ohrozuje základné práva a slobody, pretože porušuje
rovnosť subjektov práva a ich právo na účasť na verejnom živote prostredníctvom
realizácie práva voliť.
Na základe uvedeného namietam súlad ustanovenia § 4 písm. b) a c) zákona
č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 30 ods. 1 a čl. 30 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky s čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, s čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 2
ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, s čl. 29 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 2
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 39 ods. 1 a 2 Charty
základných práv Európskej únie.»
Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd o jeho návrhu rozhodol týmto
nálezom:
„I. Ustanovenie § 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu
volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie
je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 30 ods. 1
a čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 25 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach,
II. ustanovenie § 4 písm. c) zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu
volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie
je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 30 ods. 1 a čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 3
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 25 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, s čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím v spojení s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím a s čl. 39 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie.“
2. Ústavnému súdu bol 18. februára 2016 doručený návrh verejnej ochrankyne práv
na začatie konania o súlade § 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu
volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 1 prvou vetou
a čl. 30 ods. 3 prvou vetou ústavy, čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 25 písm. a) a b) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach.
Tento návrh ochrankyne verejných práv bol na zasadnutí pléna ústavného súdu
2. marca 2016 prijatý na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou.
Podľa § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak osoby
uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily
nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,
môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatoval, že
navrhovateľ je podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona
o ústavnom súde aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov, pričom návrh obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom
o ústavnom súde. Na základe toho zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
III.
Podľa § 31 a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá ustanovenie, ktoré umožňuje spojenie veci, a preto
v súlade s citovanými ustanoveniami je potrebné v konaní o súlade právnych predpisov
použiť na prípadné spojenie veci primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Z predložených návrhov so zreteľom na petity, obsahovo rovnakú právnu
problematiku, ale aj právno-argumentačný základ vyplýva, že záujem hospodárnosti
konania pred ústavným súdom si vyžaduje ich spojenie na spoločné konanie. Ústavný súd
preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016