Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 252/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo

námestie 3, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ECKER  KÁN

& PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. marca 2013, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. decembra 2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. marca 2013, postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. novembra 2015 v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v právnom postavení odporcu

v konaní o náhradu škody v sume 2 052 300 € s prísl. pred okresným súdom) navrhla svojím

podaním z 1. februára 2012, aby okresný súd v zmysle § 141a Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) zaviazal spoločnosť MUZIKÁL, s. r. o., Košice (ďalej len

„navrhovateľ“), zložiť preddavok na trovy konania.

3. Navrhovateľ návrhom doručeným 17. apríla 2012 požiadal o priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, následne mu okresný súd 25. apríla 2012 priznal

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a uznesením zo 16. mája 2012 zamietol návrh

sťažovateľky na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Proti uvedenému

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012 tak, že uznesenie okresného súdu

zo 16. mája 2012 potvrdil.

4. Sťažovateľka 6. júna 2012 podala na okresnom súde návrh, aby okresný súd podľa

odňal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Okresný súd návrh sťažovateľky napadnutým uznesením zamietol s odôvodnením, že

navrhovateľ „spĺňa zákonné podmienky oslobodenia od súdnych poplatkov stanovené v ust.

“.

5. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ale

krajský súd napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu (bod 4).

Následne proti uzneseniu okresného súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila

odňatím možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby preskúmal vecnú správnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu a okresného súdu.

6. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že oslobodenie navrhovateľa od súdnych

poplatkov nemá v danom prípade žiadnu relevanciu. Žiadosť o oslobodenie od súdnych

poplatkov žalobca adresoval okresnému súdu až 17. apríla 2012, teda s výrazným časovým

odstupom po samotnom zaplatení súdneho poplatku, a zároveň žalobca získal finančné

prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu vo výške 33 193,50 € na

základe zmlúv o pôžičke, ktoré boli podľa názoru sťažovateľky tendenčne uzatvorené až po

zaplatení súdneho poplatku. V kontexte uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že „samotná

vôľa žalobcu zaplatiť súdny poplatok v maximálnej zákonom stanovenej výške 33.193,50

EUR za súčasnej absencie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nepochybne

dokazuje, že žalobca už od okamihu zaplatenia súdneho poplatku nespĺňal predpoklady pre

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu podľa “.

7. Uznesenie odvolacieho súdu považovala sťažovateľka za nedostatočne

odôvodnené, arbitrárne a za porušujúce jej označené práva. Vo vzťahu k uzneseniu

dovolacieho súdu sťažovateľka namietala, že je rovnako arbitrárne a porušujúce jej

označené práva, pretože bola toho názoru, že postupom krajského súdu jej bola odňatá

možnosť konať, pretože krajský súd svojím odvolacím uznesením znemožnil sťažovateľke

uplatnenie jej práva „na zabezpečenie trov súdneho konania podľa ust. “

a tvrdí, že pokiaľ „by všeobecné súdy pri hodnotení majetkových pomerov žalobcu

postupovali správne, nemohli dospieť k odôvodnenému záveru o nemajetnosti žalobcu resp.,

že majetkové pomery žalobcu odôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov v celom

rozsahu“.

8. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka poukazuje na právny názor Krajského

súdu v Bratislave prezentovaný v uznesení sp. zn. , ale i na judikatúru

najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktorá je podľa nej odlišná od záverov všeobecných

súdov v jej veci, preto sa domnieva, že tieto závery sú ústavne neudržateľné. Okrem toho

sťažovateľka tvrdí, že došlo aj k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania o náhradu

škody, „pretože všeobecné súdy nedôvodným priznaním absolútnej poplatkovej imunity

resp. zamietnutím všetkých procesných podaní sťažovateľa smerujúcich k eliminácii

uvedeného nezákonného stavu, poskytli žalobcovi v konaní o náhradu škody značnú

procesnú výhodu na úkor procesných práv sťažovateľa. Uvedené má pritom významný

dopad na široký okruh procesných práv a povinností, pričom poplatková imunita

nezvýhodňuje žalobcu len v tom, že nemusí platiť súdny poplatok, ale zároveň súd mu

nemôže uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý súd

nariadil o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme ( ), súd mu

nemôže uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania ( ) a zároveň

ho súd nemôže ani zaviazať na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu (§ 148 ods. 1

).“.

9. Súčasne sa sťažovateľka domnieva, že všeobecné súdy nesprávne interpretovali

ustanovenia a a ich výklad je v danom prípade absolútne nesprávny.

Zastáva názor, že „z dikcie ustanovenia vyplýva, že súd je povinný ex lége

odňať oslobodenie od súdnych poplatkov v prípade, ak skúmaním pomerov účastníka dospel

k nesprávnym skutkovým resp. právnym záverom..., čo vyústilo v nedôvodné oslobodenie

účastníka od súdnych poplatkov. Posúdenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych

poplatkov na strane žalobcu podľa ustanovenia je pritom mimoriadne

významné, nakoľko uvedené rozhodnutie je svojimi účinkami spôsobilé zasiahnuť do vyššie

uvedených procesných práv účastníkov konania o náhradu škody ako aj štátu. Vychádzajúc

z vyššie uvedeného má žalovaný za to, že žalobca nikdy v priebehu konania o náhradu

škody nespĺňal resp. nespĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom

rozsahu...“.

10. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jej

sťažnosti meritórne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané ...

a právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom Bratislava 1 č. k.:

-703, Krajským súdom v Bratislave č.k. -763 a v konaní pred

Najvyšším súdom... č.k. porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k.: -703 zo dňa 11.03.2013,

uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. -763 zo dňa 30.12.2013

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 30.11.2015

sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 363,80 EUR...,

ktorú sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do

dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na účet právneho zástupcu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva a práva sťažovateľky podľa

označeného článku a dohovoru uznesením okresného súdu

13. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

14. V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného

súdu odvolanie, čo aj urobila, keď ho podala v júni 2013, ako to vyplýva z príloh

k sťažnosti, a krajský súd o tomto odvolaní svojím uznesením aj rozhodol. Z toho vyplýva,

že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv uznesením okresného súdu

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu

16. V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

17. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky (body 5 až 9) konštatuje, že

jej sťažnosť vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu treba

považovať za zjavne neopodstatnenú, vec nemá ústavný rozmer a sťažovateľka v sťažnosti

konkrétne vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu bližšie ani neuviedla

konkrétne dôvody údajného porušenia jej práv (iba poukazovala na inú judikatúru

všeobecných súdov a ústavného súdu), avšak bez bližšej vecnej spojitosti s jej prípadom,

a tvrdila, že všeobecné súdy rozhodli odlišne od zaužívanej súdnej praxe bez náležitého

odôvodnenia. Súčasne podľa nej nesprávne aplikovali ustanovenia právneho predpisu

(procesného kódexu, teda ), čím mali porušiť princíp právnej

istoty zakotvený v .

18. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu ako vecne správne, vyplýva, že okrem opísania skutkových

a právnych záverov okresného súdu, podstaty odvolacích námietok sťažovateľky

a vyjadrenia navrhovateľa je zrejmé, že krajský súd, vychádzajúc z citácie § 138 ods. 1

, správne poukázal na to, že „nie je rozhodujúce, či účastník, ktorý žiada o oslobodenie

je fyzická osoba nepodnikateľ alebo fyzická osoba či právnická osoba podnikateľ. Jediným

rozhodujúcim kritériom sú jeho pomery...“ (tieto nepriaznivé majetkové pomery boli

navrhovateľom riadne zdokladované a preukázané pred okresným súdom, pozn.) a potom už

iba iný a odlišný názor sťažovateľky na to, že navrhovateľ nemal byť podľa nej oslobodený

od súdnych poplatkov a všeobecné súdy mu mali na základe jej návrhu toto oslobodenie

odňať (napr. z dôvodu poskytnutej pôžičky), ešte neznamená, že mali byť porušené aj jej

označené práva. Rovnako tu možno uviesť, že z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplývajú aj

logické odpovede z vyjadrenia navrhovateľa k dovolaniu sťažovateľky (s. 4 a 5) k jej

námietkam poukazujúce na inú ustálenú judikatúru najvyššieho súdu k výkladu a aplikácii

namietaných ustanovení procesného kódexu. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na s. 6 až s. 11, dal sťažovateľke primeranú a jasnú

odpoveď na jej podstatné námietky uvedené v dovolaní (tieto námietky pokračujú aj

v konaní pred ústavným súdom, pozri aj body 5 až 9) a v závere tiež konštatoval, že nezistil

skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa a prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovení . V žiadnom prípade však nie je

rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne a nepreskúmateľné, ako to tvrdí sťažovateľka,

pričom ústavný súd tiež nezistil, že by výklad ustanovení procesného kódexu všeobecnými

súdmi a ich závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keďže nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Podľa uvedených článkov a dohovoru právo na

spravodlivý súdny proces neznamená tiež právo na to, aby bol účastník konania pred súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi (obdobne napr.

, , , , ). Je v právomoci

súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. , ).

19. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Navyše ústavný súd k tomu ešte poznamenáva, že v tejto veci išlo len o procesné

rozhodnutia (nie meritórne), ktoré boli vydané iba veľmi krátko (mesiac) po tom, ako

všeobecné súdy predtým priznali právoplatne navrhovateľovi oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov, kde účastníkom konania o oslobodenie od súdnych poplatkov bol iba

navrhovateľ, ktorý uvedené konanie svojím návrhom inicioval, nie však sťažovateľka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016