Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 252/2016
PDF · 191.75 KB
No categories available
I. ÚS 252/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo
námestie 3, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ECKER KÁN
& PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 144/2009 a jeho
uznesením z 11. marca 2013, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cob 194/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Obdo 64/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 Cb 144/2009 a jeho uznesením z 11. marca 2013, postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob 194/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. novembra 2015 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Obdo 64/2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v právnom postavení odporcu
v konaní o náhradu škody v sume 2 052 300 € s prísl. pred okresným súdom) navrhla svojím
podaním z 1. februára 2012, aby okresný súd v zmysle § 141a Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) zaviazal spoločnosť MUZIKÁL, s. r. o., Košice (ďalej len
„navrhovateľ“), zložiť preddavok na trovy konania.
3. Navrhovateľ návrhom doručeným 17. apríla 2012 požiadal o priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, následne mu okresný súd 25. apríla 2012 priznal
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a uznesením zo 16. mája 2012 zamietol návrh
sťažovateľky na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Proti uvedenému
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Cob 319/2012 z 27. septembra 2012 tak, že uznesenie okresného súdu
zo 16. mája 2012 potvrdil.
4. Sťažovateľka 6. júna 2012 podala na okresnom súde návrh, aby okresný súd podľa
§ 138 ods. 5 OSP odňal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.
Okresný súd návrh sťažovateľky napadnutým uznesením zamietol s odôvodnením, že
navrhovateľ „spĺňa zákonné podmienky oslobodenia od súdnych poplatkov stanovené v ust.
5. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ale
krajský súd napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu (bod 4).
Následne proti uzneseniu okresného súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila
odňatím možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby preskúmal vecnú správnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu a okresného súdu.
6. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že oslobodenie navrhovateľa od súdnych
poplatkov nemá v danom prípade žiadnu relevanciu. Žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov žalobca adresoval okresnému súdu až 17. apríla 2012, teda s výrazným časovým
odstupom po samotnom zaplatení súdneho poplatku, a zároveň žalobca získal finančné
prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu vo výške 33 193,50 € na
základe zmlúv o pôžičke, ktoré boli podľa názoru sťažovateľky tendenčne uzatvorené až po
zaplatení súdneho poplatku. V kontexte uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že „samotná
vôľa žalobcu zaplatiť súdny poplatok v maximálnej zákonom stanovenej výške 33.193,50
EUR za súčasnej absencie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nepochybne
dokazuje, že žalobca už od okamihu zaplatenia súdneho poplatku nespĺňal predpoklady pre
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu podľa § 138 ods. 1 OSP“.
7. Uznesenie odvolacieho súdu považovala sťažovateľka za nedostatočne
odôvodnené, arbitrárne a za porušujúce jej označené práva. Vo vzťahu k uzneseniu
dovolacieho súdu sťažovateľka namietala, že je rovnako arbitrárne a porušujúce jej
označené práva, pretože bola toho názoru, že postupom krajského súdu jej bola odňatá
možnosť konať, pretože krajský súd svojím odvolacím uznesením znemožnil sťažovateľke
uplatnenie jej práva „na zabezpečenie trov súdneho konania podľa ust. § 141a OSP“
a tvrdí, že pokiaľ „by všeobecné súdy pri hodnotení majetkových pomerov žalobcu
postupovali správne, nemohli dospieť k odôvodnenému záveru o nemajetnosti žalobcu resp.,
že majetkové pomery žalobcu odôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov v celom
rozsahu“.
8. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka poukazuje na právny názor Krajského
súdu v Bratislave prezentovaný v uznesení sp. zn. 5 Co 38/2012, ale i na judikatúru
najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktorá je podľa nej odlišná od záverov všeobecných
súdov v jej veci, preto sa domnieva, že tieto závery sú ústavne neudržateľné. Okrem toho
sťažovateľka tvrdí, že došlo aj k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania o náhradu
škody, „pretože všeobecné súdy nedôvodným priznaním absolútnej poplatkovej imunity
resp. zamietnutím všetkých procesných podaní sťažovateľa smerujúcich k eliminácii
uvedeného nezákonného stavu, poskytli žalobcovi v konaní o náhradu škody značnú
procesnú výhodu na úkor procesných práv sťažovateľa. Uvedené má pritom významný
dopad na široký okruh procesných práv a povinností, pričom poplatková imunita
nezvýhodňuje žalobcu len v tom, že nemusí platiť súdny poplatok, ale zároveň súd mu
nemôže uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý súd
nariadil o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme (§ 141 ods. 1 OSP), súd mu
nemôže uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania (§ 141a ods. 1 OSP) a zároveň
ho súd nemôže ani zaviazať na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu (§ 148 ods. 1
OSP).“.
9. Súčasne sa sťažovateľka domnieva, že všeobecné súdy nesprávne interpretovali
ustanovenia § 138 ods. 1 a 5 OSP a ich výklad je v danom prípade absolútne nesprávny.
Zastáva názor, že „z dikcie ustanovenia § 138 ods. 5 OSP vyplýva, že súd je povinný ex lége
odňať oslobodenie od súdnych poplatkov v prípade, ak skúmaním pomerov účastníka dospel
k nesprávnym skutkovým resp. právnym záverom..., čo vyústilo v nedôvodné oslobodenie
účastníka od súdnych poplatkov. Posúdenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych
poplatkov na strane žalobcu podľa ustanovenia § 138 ods. 1 OSP je pritom mimoriadne
významné, nakoľko uvedené rozhodnutie je svojimi účinkami spôsobilé zasiahnuť do vyššie
uvedených procesných práv účastníkov konania o náhradu škody ako aj štátu. Vychádzajúc
z vyššie uvedeného má žalovaný za to, že žalobca nikdy v priebehu konania o náhradu
škody nespĺňal resp. nespĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom
rozsahu...“.
10. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jej
sťažnosti meritórne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom Bratislava 1 č. k.:
25Cb/144/2009-703, Krajským súdom v Bratislave č.k. 3Cob/194/2013-763 a v konaní pred
Najvyšším súdom... č.k. 2Obdo/64/2014 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k.: 25Cb/144/2009-703 zo dňa 11.03.2013,
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/194/2013-763 zo dňa 30.12.2013
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Obdo/64/2014 zo dňa 30.11.2015
sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 363,80 EUR...,
ktorú sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do
dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na účet právneho zástupcu.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva a práva sťažovateľky podľa
označeného článku ústavy a dohovoru uznesením okresného súdu
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
14. V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného
súdu odvolanie, čo aj urobila, keď ho podala v júni 2013, ako to vyplýva z príloh
k sťažnosti, a krajský súd o tomto odvolaní svojím uznesením aj rozhodol. Z toho vyplýva,
že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,
o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv uznesením okresného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu
16. V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
17. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky (body 5 až 9) konštatuje, že
jej sťažnosť vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu treba
považovať za zjavne neopodstatnenú, vec nemá ústavný rozmer a sťažovateľka v sťažnosti
konkrétne vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu bližšie ani neuviedla
konkrétne dôvody údajného porušenia jej práv (iba poukazovala na inú judikatúru
všeobecných súdov a ústavného súdu), avšak bez bližšej vecnej spojitosti s jej prípadom,
a tvrdila, že všeobecné súdy rozhodli odlišne od zaužívanej súdnej praxe bez náležitého
odôvodnenia. Súčasne podľa nej nesprávne aplikovali ustanovenia právneho predpisu
(procesného kódexu, teda Občianskeho súdneho poriadku), čím mali porušiť princíp právnej
istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1 ústavy.
18. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu ako vecne správne, vyplýva, že okrem opísania skutkových
a právnych záverov okresného súdu, podstaty odvolacích námietok sťažovateľky
a vyjadrenia navrhovateľa je zrejmé, že krajský súd, vychádzajúc z citácie § 138 ods. 1
OSP, správne poukázal na to, že „nie je rozhodujúce, či účastník, ktorý žiada o oslobodenie
je fyzická osoba nepodnikateľ alebo fyzická osoba či právnická osoba podnikateľ. Jediným
rozhodujúcim kritériom sú jeho pomery...“ (tieto nepriaznivé majetkové pomery boli
navrhovateľom riadne zdokladované a preukázané pred okresným súdom, pozn.) a potom už
iba iný a odlišný názor sťažovateľky na to, že navrhovateľ nemal byť podľa nej oslobodený
od súdnych poplatkov a všeobecné súdy mu mali na základe jej návrhu toto oslobodenie
odňať (napr. z dôvodu poskytnutej pôžičky), ešte neznamená, že mali byť porušené aj jej
označené práva. Rovnako tu možno uviesť, že z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplývajú aj
logické odpovede z vyjadrenia navrhovateľa k dovolaniu sťažovateľky (s. 4 a 5) k jej
námietkam poukazujúce na inú ustálenú judikatúru najvyššieho súdu k výkladu a aplikácii
namietaných ustanovení procesného kódexu. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na s. 6 až s. 11, dal sťažovateľke primeranú a jasnú
odpoveď na jej podstatné námietky uvedené v dovolaní (tieto námietky pokračujú aj
v konaní pred ústavným súdom, pozri aj body 5 až 9) a v závere tiež konštatoval, že nezistil
skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP a prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 OSP. V žiadnom prípade však nie je
rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne a nepreskúmateľné, ako to tvrdí sťažovateľka,
pričom ústavný súd tiež nezistil, že by výklad ustanovení procesného kódexu všeobecnými
súdmi a ich závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keďže nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Podľa uvedených článkov ústavy a dohovoru právo na
spravodlivý súdny proces neznamená tiež právo na to, aby bol účastník konania pred súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Je v právomoci
súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/04, IV. ÚS 252/04).
19. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Navyše ústavný súd k tomu ešte poznamenáva, že v tejto veci išlo len o procesné
rozhodnutia (nie meritórne), ktoré boli vydané iba veľmi krátko (mesiac) po tom, ako
všeobecné súdy predtým priznali právoplatne navrhovateľovi oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov, kde účastníkom konania o oslobodenie od súdnych poplatkov bol iba
navrhovateľ, ktorý uvedené konanie svojím návrhom inicioval, nie však sťažovateľka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016