Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 249/2016
PDF · 179.03 KB
No categories available
I. ÚS 249/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. Ladislavom Švaňom, Veľká okružná 2721/39, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.
4 C 221/2010 z 25. júla 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.
4 C 221/2010 z 21. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 221/2010 z 25. júla
2014 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 221/2010 z 21. januára 2015 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení
odporcu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 221/2010, bol účastníkom
konania o zaplatenie sumy 9 336,01 eur s príslušenstvom.
Sťažovateľ v úvode sťažnosti, poukazujúc na skutkový stav veci predchádzajúci
podaniu ústavnej sťažnosti, uvádza, že „... upovedomením o začatí exekúcie sp. zn.
EX 73/2015-12 zo dňa 08.10.2015, doručeným... dňa 28.10.2015, začala súdna
exekútorka... na podklade poverenia na vykonanie exekúcie č. 5511-206994 vydaného
Okresným súdom Žilina dňa 10.08.2015 a na základe vykonateľného exekučného titulu na
peňažné plnenie - rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-164 zo dňa
25.07.2015 a uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-175 zo dňa 21.01.2015,
exekúciu proti sťažovateľovi, ako povinnému, v prospech navrhovateľky, ako oprávnenej, na
vymoženie trov exekúcie a pohľadávky oprávnenej, pozostávajúcej z istiny (pohľadávky) 9
336,01 eur, príslušenstva vo výške 9 775,62 eur a úrokov z omeškania 8,5 % ročne zo sumy
4 506,16 eur od 08.10.2015 do zaplatenia a úrokov z omeškania 10,5 % ročne zo sumy
4.829,85 eur od 08.10.2015 do zaplatenia.
Sťažovateľ, ako povinný, podal v zákonnej lehote námietky proti vyššie uvedenému
upovedomeniu o začatí exekúcie sp. zn. EX 73/2015, o ktorých nebolo do podania tejto
ústavnej sťažnosti rozhodnuté.
Až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie sa sťažovateľ z uvedeného
upovedomenia dozvedel, že exekučným titulom, na podklade ktorého je voči nemu vedená
exekúcia, má byť rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-164 zo dňa
25.07.2015 a uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-175 zo dňa 21.01.2015.
Z verejne dostupných zdrojov... sa sťažovateľ dozvedel, že voči nemu ako odporcovi
bol dňa 25.07.2014 vydaný rozsudok, pričom do okamihu prevzatia upovedomenia o začatí
exekúcie sťažovateľ nemal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, v ktorom by
vystupoval ako odporca.
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-164 zo dňa
25.07.2014 sťažovateľ zistil, že Okresný súd Žilina mal uznesením zo dňa 21.03.2014
rozhodnúť o doručovaní písomností určených sťažovateľovi uložením v súdnom spise,
pričom podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia mala byť skutočnosť, že sťažovateľ
nepreberal súdne zásielky na adrese trvalého pobytu, vzhľadom k čomu konajúci súd mal
vykonať dopyt na matku sťažovateľa, ktorá súdu oznámila, že sťažovateľ žije a pracuje
v zahraničí a na adrese trvalého pobytu sa nezdržiava a keďže sa súdu ani rozsiahlym
šetrením nepodarilo zistiť adresu, na ktorú by bolo možné doručovať sťažovateľovi zásielky,
uznesením rozhodol o doručovaním písomností určených sťažovateľovi uložením v súdnom
spise.
Pre daný postup, t. j. doručovanie písomností určených sťažovateľovi uložením
v súdnom spise však nebol zákonný dôvod.
Vzhľadom k uvedenému sťažovateľ písomným podaním zo dňa 03.11.2015 požiadal
Okresný súd Žilina o doručenie rozsudku sp. zn. 4C/221/2010-164 zo dňa 25.07.2014
vrátane uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-175 zo dňa 21.01.2015,
pričom podrobne poukázal na skutočnosti, podľa ktorých nebol daný postup na rozhodnutie
o doručovaní písomností sťažovateľovi uložením v súdnom spise.
Na uvedenú žiadosť sťažovateľa odpovedal Okresný súd Žilina listom zo dňa
08.01.2016, v ktorom uviedol, že rozsudok bol sťažovateľovi doručený uložením v súdnom
spise, v priebehu konania súd doručoval sťažovateľovi písomnosti na adresu uvedenú
v návrhu, a to aj prostredníctvom Obvodného oddelenia PZ vykonal šetrenie na zistenie
pobytu sťažovateľa a vzhľadom na skutočnosť, že sa nepodarilo sťažovateľovi písomnosti
doručovať a nepodarilo sa zistiť žiadne vhodné osoby, pôsobiace v prostredí blízkom
sťažovateľovi, ktoré by v prejednávanej veci prichádzali do úvahy, rozhodol súd uznesením
sp. zn. 4C/221/2010-114 zo dňa 21.03.2014, že písomnosti určené sťažovateľovi sa budú
doručovať ukladaním v spise. Keďže podľa názoru Okresného súdu Žilina boli všetky
písomnosti sťažovateľovi riadne doručené, súd nemá povinnosť tieto opätovne doručovať
sťažovateľovi.“.
3. S ohľadom na už uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutými rozhodnutiami
došlo k porušeniu jeho práv zaručených ústavou, listinou aj dohovorom (bod 1).
Sťažovateľovi nie je zrejmé, akým spôsobom vykonal okresný súd šetrenie týkajúce sa jeho
pobytu a miesta preberania písomností, keďže jeho matka, na ktorú okresný súd uskutočnil
dopyt, jeho adresu v zahraničí poznala.
Sťažovateľ v tejto súvislosti spochybňuje nielen hodnovernosť preukázania jeho
neznámeho pobytu zo strany okresného súdu, ale i skutočnosť, že okresný súd rozhodol
o doručovaní listín uložením v súdnom spise bez toho, aby sťažovateľovi ustanovil vo veci
opatrovníka v zmysle ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň
dodáva, že „... len v prípade, ak by žiadna osoba nesúhlasila s ustanovením za opatrovníka,
mohol Okresný súd Žilina pristúpiť k riešeniu, ktoré mu ponúka § 48 ods. 4 OSP, t. j.
uznesením rozhodnúť o doručovaní písomností uložením v súdnom spise. Uvedené
jednoznačne vyplýva z ust. § 48 ods. 4 OSP, podľa ktorého súd rozhodne o doručovaní
písomností účastníkovi konania uložením v súdnom spise, ak nie je možné, aby účastníka
zastupoval súdom ustanovený opatrovník.“.
4. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „... okresný súd Žilina v konaní sp. zn. 4C/221/2010
nepostupoval spôsobom uvedeným v ust. § 29 ods. 2 OSP v spojitosti s § 48 ods. 4 OSP,
a okrem toho odmietol sťažovateľovi doručiť rozsudok spolu s uznesením, odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a možnosť reálne sa brániť proti postupu
a rozhodnutiu súdu. ...
Keďže neboli splnené podmienky pre doručovanie písomností sťažovateľovi uložením
v súdnom spise... exekučné tituly, a to rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-
164 zo dňa 25.07.2015 a uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C/221/2010-175 zo dňa
21.01.2015, sa dosiaľ nestali právoplatnými a vykonateľnými, no napriek tomu sa na
základe uvedených rozhodnutí vedie nútený výkon proti sťažovateľovi.“.
5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie označených práv
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, tieto následne zruší, veci vráti okresnému súdu
na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná úhradu trov konania.
Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhuje i alternatívne znenie petitu sťažnosti,
v zmysle ktorého má ústavný súd po vyslovení porušenia označených práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu uložiť okresnému súdu povinnosť napadnuté rozhodnutia
sťažovateľovi doručiť a zároveň mu priznať úhradu trov konania.
6. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že rozsudok okresného súdu č. k.
4 C 221/2010-164 z 25. júla 2014 nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2014 a uznesenie
okresného súdu č. k. 4 C 221/2010-175 z 21. januára 2015 nadobudlo právoplatnosť
10. marca 2015.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde v úvode poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania, ktorý je
v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu
návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na
začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Z tohto dôvodu ústavný súd v posudzovanej veci preskúmaval výlučne len petitom
namietané porušenie označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
tvoriacimi podklad na začatie exekučného konania voči sťažovateľovi.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľom vymedzeným petitom ústavnej sťažnosti
považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, exekučné konanie prebiehajúce voči jeho osobe spolu s doterajšími
rozhodnutiami z neho vyplývajúcimi v podanej ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom
nenamietal. V sťažnosti ústavnému súdu len oznámil, že voči upovedomeniu o začatí
exekúcie podal námietky, o ktorých príslušný súd do času podania jeho ústavnej sťažnosti
nerozhodol.
10. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je tvrdenie
sťažovateľa, že postupom okresného súdu spočívajúcim v „riadnom nedoručení“
napadnutých rozhodnutí predstavujúcich vykonateľný exekučný titul prebiehajúceho
exekučného konania voči jeho osobe došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom
a k porušeniu jeho práv zaručených ústavou, listinou, ako aj dohovorom.
11. V kontexte napadnutých rozhodnutí okresného súdu (bod 1) sa ústavný súd
v prvom rade zameral na včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa. Podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
12. Na základe vykonanej lustrácie (bod 6) považoval ústavný súd za preukázané, že
ústavná sťažnosť bola podaná po lehote, keďže rozsudok okresného súdu č. k.
4 C 221/2010-164 z 25. júla 2014 nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2014 a uznesenie
okresného súdu č. k. 4 C 221/2010-175 z 21. januára 2015 nadobudlo právoplatnosť
10. marca 2015.
Pretože sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po uplynutí 2-mesačnej lehoty,
ústavný súd sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
13. Ústavný súd zároveň pozornosť sťažovateľa upriamuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ
nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred
iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné
súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
14. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný
prostriedok, mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný
právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
poskytuje.
15. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 221/2010 a jeho napadnutými rozhodnutiami došlo
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a reálne sa brániť proti postupu a rozhodnutiu
okresného súdu (bod 4), čím v konečnom dôsledku došlo k porušeniu označených práv (bod
1). Sťažovateľ spochybňuje náhradné doručenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu
a ich následnú právoplatnosť a vykonateľnosť.
Sťažovateľom tvrdenú sťažnostnú námietku odňatia možnosti konať pred súdom
v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu možno
nepochybne považovať za námietku odôvodňujúcu prípustnosť tak odvolania, ako aj
dovolania pre prípad, ak podkladové súdne rozhodnutia okresného súdu skutočne
nenadobudli/nemohli nadobudnúť právoplatnosť.
16. Vzhľadom na uvedené (bod 15) sťažovateľ mohol proti napadnutým
rozhodnutiam okresného súdu podať odvolanie, ako aj dovolanie ako účinný prostriedok
ochrany ním označených práv, čo však neurobil. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.
17. Ústavný súd, berúc na zreteľ zmienený princíp subsidiarity (bod 13) a nevyužitie
možnosti sťažovateľa podať v predmetnej veci odvolanie a dovolanie (bod 15), odmietol
podanú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jej neprípustnosti.
18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že na sťažovateľom predostreté námietky
bude musieť v neposlednom rade reagovať v príslušnom exekučnom konaní i samotný
exekučný súd, ktorý sa bude musieť náležitým spôsobom vysporiadať so sťažovateľom
tvrdenou nevykonateľnosťou exekučného titulu (t. j. nevykonateľnosťou napadnutých
rozhodnutí okresného súdu, pozn.).
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016