Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 249/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Ladislavom Švaňom, Veľká okružná 2721/39, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 25. júla 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 21. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. júla

2014 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2015 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení

odporcu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , bol účastníkom

konania o zaplatenie sumy 9 336,01 eur s príslušenstvom.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti, poukazujúc na skutkový stav veci predchádzajúci

podaniu ústavnej sťažnosti, uvádza, že „... upovedomením o začatí exekúcie sp. zn.

EX 73/2015-12 zo dňa 08.10.2015, doručeným... dňa 28.10.2015, začala súdna

exekútorka... na podklade poverenia na vykonanie exekúcie č. 5511-206994 vydaného

Okresným súdom Žilina dňa 10.08.2015 a na základe vykonateľného exekučného titulu na

peňažné plnenie - rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. -164 zo dňa

25.07.2015 a uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. -175 zo dňa 21.01.2015,

exekúciu proti sťažovateľovi, ako povinnému, v prospech navrhovateľky, ako oprávnenej, na

vymoženie trov exekúcie a pohľadávky oprávnenej, pozostávajúcej z istiny (pohľadávky) 9

336,01 eur, príslušenstva vo výške 9 775,62 eur a úrokov z omeškania 8,5 % ročne zo sumy

4 506,16 eur od 08.10.2015 do zaplatenia a úrokov z omeškania 10,5 % ročne zo sumy

4.829,85 eur od 08.10.2015 do zaplatenia.

Sťažovateľ, ako povinný, podal v zákonnej lehote námietky proti vyššie uvedenému

upovedomeniu o začatí exekúcie sp. zn. EX 73/2015, o ktorých nebolo do podania tejto

ústavnej sťažnosti rozhodnuté.

Až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie sa sťažovateľ z uvedeného

upovedomenia dozvedel, že exekučným titulom, na podklade ktorého je voči nemu vedená

exekúcia, má byť rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. -164 zo dňa

25.07.2015 a uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. -175 zo dňa 21.01.2015.

Z verejne dostupných zdrojov... sa sťažovateľ dozvedel, že voči nemu ako odporcovi

bol dňa 25.07.2014 vydaný rozsudok, pričom do okamihu prevzatia upovedomenia o začatí

exekúcie sťažovateľ nemal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, v ktorom by

vystupoval ako odporca.

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. -164 zo dňa

25.07.2014 sťažovateľ zistil, že Okresný súd Žilina mal uznesením zo dňa 21.03.2014

rozhodnúť o doručovaní písomností určených sťažovateľovi uložením v súdnom spise,

pričom podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia mala byť skutočnosť, že sťažovateľ

nepreberal súdne zásielky na adrese trvalého pobytu, vzhľadom k čomu konajúci súd mal

vykonať dopyt na matku sťažovateľa, ktorá súdu oznámila, že sťažovateľ žije a pracuje

v zahraničí a na adrese trvalého pobytu sa nezdržiava a keďže sa súdu ani rozsiahlym

šetrením nepodarilo zistiť adresu, na ktorú by bolo možné doručovať sťažovateľovi zásielky,

uznesením rozhodol o doručovaním písomností určených sťažovateľovi uložením v súdnom

spise.

Pre daný postup, t. j. doručovanie písomností určených sťažovateľovi uložením

v súdnom spise však nebol zákonný dôvod.

Vzhľadom k uvedenému sťažovateľ písomným podaním zo dňa 03.11.2015 požiadal

Okresný súd Žilina o doručenie rozsudku sp. zn. -164 zo dňa 25.07.2014

vrátane uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. -175 zo dňa 21.01.2015,

pričom podrobne poukázal na skutočnosti, podľa ktorých nebol daný postup na rozhodnutie

o doručovaní písomností sťažovateľovi uložením v súdnom spise.

Na uvedenú žiadosť sťažovateľa odpovedal Okresný súd Žilina listom zo dňa

08.01.2016, v ktorom uviedol, že rozsudok bol sťažovateľovi doručený uložením v súdnom

spise, v priebehu konania súd doručoval sťažovateľovi písomnosti na adresu uvedenú

v návrhu, a to aj prostredníctvom Obvodného oddelenia PZ vykonal šetrenie na zistenie

pobytu sťažovateľa a vzhľadom na skutočnosť, že sa nepodarilo sťažovateľovi písomnosti

doručovať a nepodarilo sa zistiť žiadne vhodné osoby, pôsobiace v prostredí blízkom

sťažovateľovi, ktoré by v prejednávanej veci prichádzali do úvahy, rozhodol súd uznesením

sp. zn. -114 zo dňa 21.03.2014, že písomnosti určené sťažovateľovi sa budú

doručovať ukladaním v spise. Keďže podľa názoru Okresného súdu Žilina boli všetky

písomnosti sťažovateľovi riadne doručené, súd nemá povinnosť tieto opätovne doručovať

sťažovateľovi.“.

3. S ohľadom na už uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutými rozhodnutiami

došlo k porušeniu jeho práv zaručených , listinou aj dohovorom (bod 1).

Sťažovateľovi nie je zrejmé, akým spôsobom vykonal okresný súd šetrenie týkajúce sa jeho

pobytu a miesta preberania písomností, keďže jeho matka, na ktorú okresný súd uskutočnil

dopyt, jeho adresu v zahraničí poznala.

Sťažovateľ v tejto súvislosti spochybňuje nielen hodnovernosť preukázania jeho

neznámeho pobytu zo strany okresného súdu, ale i skutočnosť, že okresný súd rozhodol

o doručovaní listín uložením v súdnom spise bez toho, aby sťažovateľovi ustanovil vo veci

opatrovníka v zmysle ustanovenia . Zároveň

dodáva, že „... len v prípade, ak by žiadna osoba nesúhlasila s ustanovením za opatrovníka,

mohol Okresný súd Žilina pristúpiť k riešeniu, ktoré mu ponúka , t. j.

uznesením rozhodnúť o doručovaní písomností uložením v súdnom spise. Uvedené

jednoznačne vyplýva z ust. , podľa ktorého súd rozhodne o doručovaní

písomností účastníkovi konania uložením v súdnom spise, ak nie je možné, aby účastníka

zastupoval súdom ustanovený opatrovník.“.

4. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „... okresný súd Žilina v konaní sp. zn.

nepostupoval spôsobom uvedeným v ust. v spojitosti s ,

a okrem toho odmietol sťažovateľovi doručiť rozsudok spolu s uznesením, odňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a možnosť reálne sa brániť proti postupu

a rozhodnutiu súdu. ...

Keďže neboli splnené podmienky pre doručovanie písomností sťažovateľovi uložením

v súdnom spise... exekučné tituly, a to rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.

164 zo dňa 25.07.2015 a uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. -175 zo dňa

21.01.2015, sa dosiaľ nestali právoplatnými a vykonateľnými, no napriek tomu sa na

základe uvedených rozhodnutí vedie nútený výkon proti sťažovateľovi.“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie označených práv

napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, tieto následne zruší, veci vráti okresnému súdu

na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná úhradu trov konania.

Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhuje i alternatívne znenie petitu sťažnosti,

v zmysle ktorého má ústavný súd po vyslovení porušenia označených práv napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu uložiť okresnému súdu povinnosť napadnuté rozhodnutia

sťažovateľovi doručiť a zároveň mu priznať úhradu trov konania.

6. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že rozsudok okresného súdu č. k.

-164 z 25. júla 2014 nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2014 a uznesenie

okresného súdu č. k. -175 z 21. januára 2015 nadobudlo právoplatnosť

10. marca 2015.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde v úvode poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania, ktorý je

v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu

návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na

začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv (m. m.

, , , ).

Z tohto dôvodu ústavný súd v posudzovanej veci preskúmaval výlučne len petitom

namietané porušenie označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

tvoriacimi podklad na začatie exekučného konania voči sťažovateľovi.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľom vymedzeným petitom ústavnej sťažnosti

považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, exekučné konanie prebiehajúce voči jeho osobe spolu s doterajšími

rozhodnutiami z neho vyplývajúcimi v podanej ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom

nenamietal. V sťažnosti ústavnému súdu len oznámil, že voči upovedomeniu o začatí

exekúcie podal námietky, o ktorých príslušný súd do času podania jeho ústavnej sťažnosti

nerozhodol.

10. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je tvrdenie

sťažovateľa, že postupom okresného súdu spočívajúcim v „riadnom nedoručení“

napadnutých rozhodnutí predstavujúcich vykonateľný exekučný titul prebiehajúceho

exekučného konania voči jeho osobe došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom

a k porušeniu jeho práv zaručených , listinou, ako aj dohovorom.

11. V kontexte napadnutých rozhodnutí okresného súdu (bod 1) sa ústavný súd

v prvom rade zameral na včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa. Podľa

sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

12. Na základe vykonanej lustrácie (bod 6) považoval ústavný súd za preukázané, že

ústavná sťažnosť bola podaná po lehote, keďže rozsudok okresného súdu č. k.

-164 z 25. júla 2014 nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2014 a uznesenie

okresného súdu č. k. -175 z 21. januára 2015 nadobudlo právoplatnosť

10. marca 2015.

Pretože sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po uplynutí 2-mesačnej lehoty,

ústavný súd sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

13. Ústavný súd zároveň pozornosť sťažovateľa upriamuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práv poskytuje. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

14. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním

vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom

sa podľa ustanovenia rozumie riadny opravný

prostriedok, mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný

právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

poskytuje.

15. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutými rozhodnutiami došlo

k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a reálne sa brániť proti postupu a rozhodnutiu

okresného súdu (bod 4), čím v konečnom dôsledku došlo k porušeniu označených práv (bod

1). Sťažovateľ spochybňuje náhradné doručenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu

a ich následnú právoplatnosť a vykonateľnosť.

Sťažovateľom tvrdenú sťažnostnú námietku odňatia možnosti konať pred súdom

v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu možno

nepochybne považovať za námietku odôvodňujúcu prípustnosť tak odvolania, ako aj

dovolania pre prípad, ak podkladové súdne rozhodnutia okresného súdu skutočne

nenadobudli/nemohli nadobudnúť právoplatnosť.

16. Vzhľadom na uvedené (bod 15) sťažovateľ mohol proti napadnutým

rozhodnutiam okresného súdu podať odvolanie, ako aj dovolanie ako účinný prostriedok

ochrany ním označených práv, čo však neurobil. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

17. Ústavný súd, berúc na zreteľ zmienený princíp subsidiarity (bod 13) a nevyužitie

možnosti sťažovateľa podať v predmetnej veci odvolanie a dovolanie (bod 15), odmietol

podanú sťažnosť podľa aj z dôvodu jej neprípustnosti.

18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že na sťažovateľom predostreté námietky

bude musieť v neposlednom rade reagovať v príslušnom exekučnom konaní i samotný

exekučný súd, ktorý sa bude musieť náležitým spôsobom vysporiadať so sťažovateľom

tvrdenou nevykonateľnosťou exekučného titulu (t. j. nevykonateľnosťou napadnutých

rozhodnutí okresného súdu, pozn.).

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016