Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 179/2016
PDF · 228.04 KB
No categories available
II. ÚS 179/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Timeou Schwarcovou, Pražská 4, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 97/2010, za účasti Okresného súdu Košice II, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 97/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
37 C 97/2010 k o n a l bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. Timey Schwarcovej, Pražská 4, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. Timeou Schwarcovou, Pražská 4, Košice, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 97/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konania
o priznanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 37 C 97/2010 v procesnom postavení žalobcu. Návrh na začatie konania bol
okresnému súdu doručený 21. júna 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Navrhovateľ bol pred 14 rokmi na základe odborného vyšetrenia operovaný
na očnej klinike. Pre zhoršenie videnia na základe vyšetrenia u odporcu mu bolo
odporúčané, aby podstúpil operáciu oboch očí u odporcu. Prvý operačný zákrok bol
vykonaný 21. 9. 2007.
Na základe neuspokojivého výsledku boli vykonané ďalšie dve operácie a zrak sa mu
výrazne zhoršil. Navrhovateľ bol si vedomý, že reálne existujú dôvody na náhradu
bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia a obrátil sa so svojim návrhom na Okresný
súd Košice II s dôverou, že tento prípad súd vyrieši v blízkom čase, keďže boli predložené
lekárske správy, zdravotná dokumentácia...
Uvedené konanie sa začalo podaním návrhu na začatie konania zo dňa 21. 06. 2010.
V priebehu rokov 2010 až 2016 sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, avšak vo veci nebolo
rozhodnuté. Znalecký posudok na vyžiadanie súdu bol vypracovaný v roku 2012 a znalec
bol vypočutý na poslednom pojednávaní dňa 25. 11. 2013.
S ohľadom na skutočnosť, že konanie na okresnom súde už opäť trvá druhý rok
navrhovateľ využil aj svoje právo... a dňa 18. 11. 2015 podal... sťažnosť na prieťahy
v konaní. “
Podľa názoru sťažovateľa „Takéto konanie, resp. nekonanie súdu... znamená
zreteľné časové odsunutie súdnej ochrany navrhovateľa vo veci a tým odstránenie jeho
právnej neistoty.
Je možné predpokladať, že po dlhšom čase priznané právo v súdnom konaní nie je
možné efektívne vymáhať výkonom rozhodnutia, a tak zavŕšiť nastolenie spravodlivosti
z dôvodu, že nastali také zmeny, ktoré bránia nútenému uplatneniu práva, najčastejšia
nemajetnosť povinného subjektu, resp. jeho neexistencia. Navrhovateľovi tieto prieťahy
v konaní zapríčinené dlhodobým rozhodovaním a konaním súdu vo veci samej tiež bránia
v spravodlivom odškodnení na zdraví, ktoré bolo navrhovateľovi poškodené v dôsledku
nesprávneho postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany odporcu.
Z uvedeného dôvodu navrhovateľ uplatňuje nárok na primerané odškodnenie
vo výške 5 000,- € a to z titulu spôsobenej morálnej, psychickej a finančnej ujmy, ktorá mu
vznikla v dôsledku nečinnosti súdu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Košice II. v právnej veci
o náhrade bolestného a sťažení spoločenského uplatnenia došlo k porušeniu ústavného
práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd preto prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby vo veci bez zbytočného
odkladu ďalej konal.
Zároveň Ústavný súd priznáva navrhovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške
5 000. - € z dôvodu morálnej, psychickej a finančnej ujmy spôsobenej nekonaním
Okresného súdu Košice II“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu
o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. 1 SprV 101/2016 zo 16. februára 2016, v ktorom uvádza „chronológiu
vo veci vykonaných úkonov:
- žalobu o finančné plnenie z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
podal sťažovateľ na tunajšom súde dňa 21. 6. 2010. S podaním žaloby požiadal
o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v predmetnom spore.
- dožiadaniami zo dňa 6. 7. 2010 boli zisťované majetkové pomery sťažovateľa.
Odpovede a doklady boli súdu predložené v mesiaci júl 2010.
- uznesením zo dňa 2. 9. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. 9. 2010, bolo
sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v spore.
- dňa 16. 11. 2010 bola žaloba zaslaná na vyjadrenie žalovanému, ktorý svoje
stanovisko doručil súdu 21. 12. 2010. Zároveň podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka
do konania.
- dňa 11. 1. 2011 dal konajúci sudca pokyn pre doručenie stanoviska žalovaného
právnemu zástupcovi žalobcu a zároveň ho vyzval k oznámeniu, či súhlasí so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania. Výzvu zaslal tiež poisťovni, ktorá mala v konaní ako
vedľajší účastník vystupovať.
- žiadané vyjadrenia boli doručené v dňoch 2. 2. a 3. 2. 2011.
- dňa 24. 2. 2011 bol určený termín pojednávania na deň 11. 4. 2011.
- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia
znaleckého dokazovania.
- dňa 6. 5. 2011 doručila právna zástupkyňa žalobcu otázky, ktoré mali byť
predmetom znaleckého dokazovania.
- uznesením zo dňa 25. 5. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. 6. 2011, bolo
vo veci nariadené znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru Zdravotníctvo, odvetvie
Oftamológia.
- znalecký posudok spolu s vyúčtovaním znaleckej odmeny bol súdu doručený dňa
23. 3. 2012.
- dňa 4. 4. 2012 bol daný pokyn pre doručenie znaleckého posudku účastníkom
konania.
- uznesením zo dňa 20. 4. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. 5. 2012, bolo
rozhodnuté o znalečnom.
- vyjadrenia účastníkov konania a vedľajšieho účastníka boli súdu doručené v dňoch
11. 5., 15. 5. a 21. 5. 2012.
- dňa 21. 3. 2013 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 13. 5. 2013.
- dňa 10. 5. 2013 bolo právnym zástupcom účastníkov konania oznámené zrušenie
pojednávania, určeného na 13. 5. 2013, z dôvodu ospravedlnenia znalca, ktorý bol na toto
pojednávanie predvolaný.
- dňa 21. 8. 2013 bol určený nový termín pojednávania na deň 30. 9. 2013.
- z dôvodu neprevzatia si predvolania na pojednávanie ustanoveným znalcom bolo
pojednávanie odročené na 25. 11. 2013.
- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia
listinných dokladov zo strany žalovaného.
- doklady boli predložené 9. 12. 2013.
- uznesením zo dňa 11. 2. 2014 súd pripustil, aby z konania vystúpil vedľajší
účastník.
- dňa 7. 3. 2014 sa žalovaný proti uzneseniu odvolal.
- dňa 13. 3. 2014 bolo odvolanie zasielané právnemu zástupcovi žalobcu
a vedľajšiemu účastníkovi.
- dňa 5. 5. 2014 bol spis zaslaný na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu
v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 10. 10. 2014, kedy bol vrátený so zrušujúcim
uznesením.
- uznesením zo dňa 12. 2. 2015 bolo rozhodnuté o znalečnom.
- dňa 23. 12. 2015 bol vykonaný telefonický pokus o skontaktovanie sa so znalcom
v odbore Oftalmológia.
Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné konštatovať, ako som
to uviedol aj v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa, adresovanú predsedovi súdu, že v konaní
došlo zo strany súdu k prieťahom, a to v období od 21. 5. 2012 do 21. 3. 2013
a od 12. 2. 2015.
Je však tiež potrebné uviesť, že dĺžka predmetného konania bola ovplyvnená aj jeho
skutkovou obtiažnosťou, keď vo veci bolo nutné vykonať znalecké dokazovanie znalcom
z odboru, ktorých je v zozname znalcov zapísaných minimálne (podľa zistenia z 23. 12.
2015 dokonca len jediný), čo výrazným spôsobom ovplyvňuje dĺžku vykonania znaleckého
posudku (spis sa u súdneho znalca nachádzal od júna 2011 do marca 2012). V dôsledku
podaného odvolania sa spis tiež od 5. 5. 2014 do 10. 10. 2014 nachádzal na odvolacom
Krajskom súde v Košiciach. Za toto obdobie podľa môjho názoru nemôže niesť
zodpovednosť tunajší súd.“.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 37 C 97/2010 zistil, že
popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedu okresného súdu
zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa vychádzal. Navyše bolo zistené, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 37 C
97/2010 z 11. februára 2014, ktorým okresný súd povolil, aby vedľajší účastník vystúpil z
konania, bolo uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 5 Co 480/2014 z 10. septembra 2014
zrušené z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“).
Uznesením č. k. II. ÚS 179/2016-14 z 24. februára 2016 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 97/2010.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti a zároveň
oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. 1 SprV/145/2016 z 9. marca 2016 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný
súd upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti doplnil,
pričom v označenom prípise okrem iného uviedol:
„... dňa 1. 3. 2016 prebehla e-mailová komunikácia so súdnym znalcom, ktorého súd
chcel poveriť v danej veci vypracovaním znaleckého posudku. Keďže oslovený znalec
oznámil, že znaleckú činnosť už nevykonáva, bol dňa 4. 3. 2016 oslovený odborník
v uvedenom odbore, ktorému bolo oznámené, že tunajší súd potrebuje odborné posúdenie
v jeho odbore, avšak v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR
momentálne nie je registrovaná žiadna fyzická osoba ani znalecká organizácia či znalecký
ústav v odvetví Oftalmológia. Na základe uvedeného bol vyzvaný, či by bol ochotný súdu
zodpovedať sporné otázky vypracovaním písomného znaleckého posudku.
Oslovený odborník ešte v uvedený deň súdu odpovedal, že vzhľadom k svojej
pracovnej zaneprázdnenosti nemôže žiadosti vyhovieť a súdu odporučil obrátiť sa
na znalcov v Českej republike.
Uvedená skutočnosť teda zdôrazňuje skutkovú obtiažnosť danej veci, na ktorú som
poukazoval už vo svojom vyjadrení zo dňa 16. 2. 2016.“
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu
sp. zn. 1 SprV/101/2016 zo 16. februára 2016 a sp. zn. 1 SprV/145/2016 z 9. marca 2016
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 30. marca 2016
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniam predsedu
okresného súdu uviedla:
„... chceme poukázať na skutočnosť, že znalecký posudok vo veci bol súdu doručený
už dňa 23. 3. 2012, pričom aj žalobca k svojmu návrhu predložil stanovisko od odborníkov
k jeho zdravotnému stavu. Vzhľadom na to, že ide o poškodenie zdravia žalobcu,
považujeme konanie za neprimerane zdĺhavé.“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s
§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 97/2010 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konania o priznanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia tvoria
bežnú časť civilnoprávnej agendy všeobecných súdov, pričom k tejto problematike existuje
rozsiahla a v zásade ustálená judikatúra. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec
za právne zložitú. Zo skutkového hľadiska ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorú
možno považovať za fakticky zložitejšiu (najmä z dôvodu potreby vykonať znalecké
dokazovanie znalcom z vedného odboru, pre ktorý je v zozname znalcov vedenom
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky zapísaný jeden znalec). Ústavný súd
zároveň ale konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec
ani po uplynutí takmer šiestich rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné
pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je účastníkom konania, v súvislosti s prieťahmi
v tomto konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 37 C 97/2010 vyplýva, že v doterajšom priebehu
napadnutého konania sa vyskytli obdobia neodôvodnenej nečinnosti (napr. od 20. apríla
2012 do 21. marca 2013, od 12. februára 2015 až dosiaľ, keď okresný súd nevykonal žiadny
procesne relevantný úkon), ako i neefektívna, resp. nesústredená činnosť okresného súdu.
Nesústredenosť postupu okresného súdu možno vidieť aj v tom, že okresný súd predložil
odvolaciemu súdu odvolanie žalovaného proti uzneseniu sp. zn. 37 C 97/2010 z 11. februára
2014, ktorým povolil, aby vedľajší účastník vystúpil z konania, a ktoré odvolací súd
uznesením sp. zn. 5 Co 480/2014 z 10. septembra 2014 zrušil z dôvodov podľa § 221 ods. 1
písm. f) a h) OSP. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty
účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania (takmer šesť
rokov), predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľa, ale i skutočnosť, že ide o fakticky
zložitejšie konanie, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo
k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené tak neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj
neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd
rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 97/2010 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy
obdobia jeho neodôvodnenej nečinnosti, doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého
konania, jeho predmet a význam pre sťažovateľa, dospel ústavný súd k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátkou JUDr. Timeou Schwarcovou, Pražská 4, Košice. Ústavný súd vychádzal
pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 € (za 2 úkony urobené
v roku 2016).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľovi priznal za každý úkon vykonaný v roku 2016 sumu 143 €,
čo predstavuje sumu 286 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané
v roku 2015 po 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016