Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 350/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom,

Vajanského 33, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Okresnej prokuratúry Košice I

č. k. -29 z 8. marca 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom, Vajanského 33, Prešov, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej aj „okresná

prokuratúra“) č. k. -29 z 8. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že , advokátka so sídlom

v Košiciach (ďalej aj „oznamovateľka“), 12. septembra 2014 podala na okresnej

prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu nebezpečného

vyhrážania podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého sa mal dopustiť

(ďalej aj „podozrivý“) voči sťažovateľovi v podstate tým, že sa mu 5.

septembra 2014 ako advokátskemu koncipientovi oznamovateľky po skončení súdneho

pojednávania, na ktorom sťažovateľ na základe poverenia oznamovateľky právne

zastupoval jej klientku ako protistranu , v

priestoroch pred budovou súdov v Košiciach vyhrážal slovami „ak ťa stretnem mimo súdu,

niekde na ulici alebo v krčme, tak si ťa podám“ a slovami „ak nezmeníš svoje správanie, zle

skončíš“, čím u sťažovateľa mal vzbudiť dôvodnú obavu z reálneho naplnenia citovaných

vyhrážok. Cieľom vyhrážok bolo podľa oznamovateľky zmarenie alebo sťaženie uplatnenia

práv v konaní pred súdom, ktoré v jej mene na pojednávaní

uplatňoval sťažovateľ.

Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice-

Staré Mesto (ďalej len „poverený príslušník“) ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 zo 7. októbra

2014 bola vec trestného oznámenia podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odovzdaná

Okresnému úradu Košice, odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej aj „okresný úrad“) na

prerokovanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pretože nebol dôvod na začatie trestného

stíhania alebo na postup podľa .

Proti uzneseniu o odovzdaní veci sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného

podal sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I uznesením

č. k. -7 z 24. novembra 2014 ako nedôvodnú zamietol.

Dňa 16. decembra 2014 sťažovateľ podal na Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej

len „krajská prokuratúra“) podnet na preskúmanie postupu a rozhodnutia prokurátora

okresnej prokuratúry podľa vtedy platného znenia

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátor

krajskej prokuratúry prípisom č. k. -6 z 15. januára 2015 sťažovateľovi

oznámil, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že postup povereného príslušníka

a prokurátora okresnej prokuratúry nebol v súlade so zákonom, a preto vydal záväzný pokyn

podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre, aby prokurátor okresnej prokuratúry

„prostredníctvom povereného príslušníka zabezpečil vydanie uznesenia o začatí trestného

stíhania vo veci prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. c)

“. Prokurátor krajskej prokuratúry vo svojom prípise k podnetu

sťažovateľa okrem iného uviedol:

«Poverený príslušník na doplnenie podaného trestného oznámenia vyžiadal podľa

vyjadrenie od a

, ktorých vyjadrenia sa rozchádzajú. Vy ste sa vyjadrili, že po pojednávaní

o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď ste zastupovali bývalú

manželku podozrivého, sa Vám tento vyhrážal ujmou na zdraví, že keby Vás stretol niekde

na ulici alebo v krčme, tak si Vás podá, a že ak nezmeníte svoje správanie na pojednávaní,

tak zle skončíte. Keď ste sa ho spýtali, prečo sa Vám vyhráža, tieto vyhrážky zopakoval ešte

raz.

vo svojom vyjadrení uviedol, že po pojednávaní Vás pred

budovou súdov upozornil na Vaše nevhodné správanie sa na pojednávaní voči svedkovi

. Keď ste mu odporovali, že Vaše správanie nebolo neslušné, tak tento Vám

povedal, že keby ste spolu sedeli na pive a takto sa správali voči , tak Vám

rozbije „držku“. Podozrivý poprel, aby sa Vám vyhrážal tým, že skončíte zle, ak nezmeníte

svoje správanie na súde.

Z uvedeného možno vyvodiť záver o tom, že poverený príslušník PZ tieto rozpory

v tvrdeniach Vás oboch nijakým spôsobom neodstránil, pretože ďalšiu svedkyňu tohto

incidentu (pozn. ) nevypočul.»

Na základe pokynu prokurátora krajskej prokuratúry bolo 27. januára 2015 podľa

začaté trestné stíhanie vo veci prečinu nebezpečného

vyhrážania podľa a .

Uznesením povereného príslušníka ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 z 10. februára

2015 bola vec podľa s poukazom na Trestného

zákona postúpená okresnému úradu na prerokovanie priestupku, pretože výsledky

skráteného vyšetrovania preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o priestupok proti

občianskemu spolunažívaniu. Proti uzneseniu o postúpení veci sťažovateľ podal sťažnosť,

ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. -6 z 18. marca 2015

ako nedôvodnú zamietol.

Dňa 30. apríla 2015 sťažovateľ podal na krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie

postupu prokurátora okresnej prokuratúry a jeho rozhodnutia z 18. marca 2015 o zamietnutí

sťažnosti proti uzneseniu o postúpení veci. Prokurátor krajskej prokuratúry prípisom

č. k. 1/1 KPt 457/15/8800-7 z 12. júla 2015 sťažovateľovi oznámil, že jeho podnet je

dôvodný, pretože uznesenie povereného príslušníka o postúpení veci bolo vydané na

základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bolo arbitrárne, a teda nezákonné, pričom

prokurátor okresnej prokuratúry rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa „akceptoval tieto

porušenia procesných noriem povereného príslušníka PZ v zmysle neúplne zisteného stavu

pri nevyčerpaní dostupných dôkazných prostriedkov“. Prokurátor krajskej prokuratúry

vo svojom prípise k podnetu sťažovateľa tiež uviedol:

„Poverený príslušník nijakým spôsobom nekonfrontoval tvrdenie

s Vašim tvrdením a tvrdením Vašej klientky. Na preverenie tvrdenia

o Vašom nevhodnom správaní sa voči svedkovi nevyžiadal

záznam z tohto verejného zasadnutia na príslušnom okresnom súde.

Až po takto doplnenom dokazovaní bude možné všetky nazhromaždené dôkazy riadne

vyhodnotiť v súlade s ustanovením a následne aj zákonne

meritórne rozhodnúť.

Preto som prijal opatrenie na doplnenie dokazovania, po novom začatí trestného

stíhania vo veci.“

Na základe tohto (v poradí druhého) pokynu prokurátora krajskej prokuratúry bolo

9. septembra 2015 podľa začaté trestné stíhanie vo veci

prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a .

Uznesením povereného príslušníka ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 zo 4. januára

2016 (zjavne nesprávne je v označenom uznesení uvedený dátum „04. 01. 2015“, pozn.)

bola vec podľa s poukazom na Trestného

zákona opätovne postúpená okresnému úradu na prerokovanie priestupku, pretože výsledky

skráteného vyšetrovania preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o priestupok proti

občianskemu spolunažívaniu.

Z uznesenia povereného príslušníka vyplýva, že po začatí trestného stíhania vo veci

boli vykonané tieto úkony:

- výsluch podozrivého (9. septembra 2015),

- výsluch poškodeného (sťažovateľa) (10. septembra 2015),

- výsluch svedkyne (29. septembra 2015),

- výsluch svedka (substitučne splnomocneného právneho

zástupcu podozrivého v konaní o vyporiadanie BSM bývalých manželov

) (14. decembra 2015),

- podanie vysvetlenia (svedkom vypočutým na

predmetnom pojednávaní vedenom v konaní o vyporiadanie BSM) (4. januára 2016),

- konfrontácia medzi poškodeným (sťažovateľom) a podozrivým (28. októbra 2015),

- konfrontácia medzi podozrivým a svedkyňou (4. novembra

2015),

- vyžiadanie zápisnice z predmetného pojednávania vedeného 5. septembra 2014

Okresným súdom Košice II vo veci vyporiadania BSM.

Poverený príslušník svoje rozhodnutie o postúpení veci odôvodnil v podstate tým, že

vykonaným dokazovaním nebolo dostatočne preukázané, že by sa podozrivý vyhrážal

sťažovateľovi smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom,

ktorý by mohol vzbudiť dôvodnú obavu z naplnenia vyhrážok. Poverený príslušník sa

priklonil k verzii konfliktnej udalosti podanej podozrivým, podľa ktorej dôvodom jeho slov

na adresu sťažovateľa, že „keby sedeli niekde na pive a on sa tak vyjadril na adresu pána

profesora, tak by mu rozbil držku“, bolo nevhodné správanie sa sťažovateľa voči svedkovi

na súdnom pojednávaní, ktoré predchádzalo skutkovej udalosti, čo bolo

potvrdené výpoveďou samotného , ako aj výpoveďou právneho zástupcu

podozrivého . Poverený príslušník tiež poukázal na to, že podozrivý

v tom čase nemal žiaden záznam v registri trestov, nebol v minulosti postihnutý za žiaden

priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, sťažovateľovi sa v minulosti nijakým

spôsobom nevyhrážal a ani po vyšetrovanej udalosti ho nijakým spôsobom nekontaktoval,

či už telefonicky, fyzicky, alebo iným spôsobom. Podľa povereného príslušníka

z vykonaného dokazovania vyplýva, že v danom prípade nebola naplnená skutková podstata

prečinu nebezpečného vyhrážania, avšak zo strany podozrivého šlo o protiprávne konanie,

ktoré odôvodňuje postih páchateľa v osobitnom konaní za spáchanie priestupku proti

občianskemu spolunažívaniu.

Proti uzneseniu povereného príslušníka o postúpení veci zo 4. januára 2016

sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením

č. k. -29 z 8. marca 2016 ako nedôvodnú zamietol.

Prokurátor okresnej prokuratúry po preskúmaní veci dospel k záveru, že sťažnosťou

napadnuté uznesenie povereného príslušníka je dôvodné, zákonné a vecne správne.

Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní a odôvodnenia sťažnosti nevyplývajú

také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali a odôvodňovali vznesenie obvinenia pre prečin

nebezpečného vyhrážania podľa , ...

Účelom trestného konania nie je zastrašenie a ani to, aby trestným konaním niekto

získal neoprávnenú výhodu v inom súdnom konaní...

Objektívna stránka tohto trestného činu (nebezpečného vyhrážania) spočíva

vo vyhrážaní sa inému smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou a to takým

spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu z naplnenia vyhrážok. Vyhrážka musí byť

prednesená takým spôsobom a za takých okolností, že to skutočne vzbudzuje dôvodnú obavu

z jej naplnenia a vyhrážka musí byť mienená vážne.

Z hľadiska zavinenia v zmysle uvedený prečin vyžaduje

úmysel páchateľa porušiť záujem chránený a tento úmysel je potrebné

páchateľovi v trestnom konaní preukázať.“

Prokurátor okresnej prokuratúry ďalej poukázal na to, že podozrivý poprel, že by sa

vyhrážal sťažovateľovi spôsobom a slovami, ktoré boli uvedené v trestnom oznámení

a o ktorých vypovedal sťažovateľ i svedkyňa . Výpoveď uvedenej svedkyne

pritom prokurátor okresnej prokuratúry označil za nehodnovernú, keďže ide o bývalú

manželku podozrivého, „s ktorým sa súdi o vysporiadanie majetku po rozvode“.

Na základe argumentácie uvedenej vo svojom rozhodnutí prokurátor okresnej

prokuratúry dospel k záveru, že v danom prípade nejde o prečin nebezpečného vyhrážania,

ale ide o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, o ktorom rozhodne okresný úrad.

Tiež uviedol, že vznesenie obvinenia podľa je závažným zásahom

do práv občana, a preto je prípustné len v prípade, že je dostatočne preukázané spáchanie

skutku, ktorý napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, konkrétnou osobou.

V závere prokurátor okresnej prokuratúry poukázal na to, že „poškodený má právo podať

trestné oznámenie a orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa trestným

oznámením zaoberať a rozhodnúť, ale posúdenie, či oznámený skutok napĺňa zákonné znaky

konkrétneho trestného činu podľa osobitnej časti je v právomoci orgánov

činných v trestnom konaní“.

Dňa 4. apríla 2016 sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

uznesením okresnej prokuratúry č. k. -29 z 8. marca 2016.

Podľa sťažovateľa porušenie označeného základného práva spočíva v podstate v tom,

že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj jemu predchádzajúce uznesenie

povereného príslušníka vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z jednostranne

zameraného dokazovania a z jednostranného vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov

a tiež v tom, že uvedené rozhodnutia povereného príslušníka i prokurátora okresnej

prokuratúry sú nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu okrem iného cituje obsah svojej

sťažnosti podanej proti (v poradí druhému) uzneseniu povereného príslušníka o postúpení

veci, v ktorej okrem iného uviedol:

«Zo skutkovej vety napadnutého uznesenia vyplýva, že poverený príslušník

posudzoval tam uvedené vyhrážky: „ak ťa stretnem mimo súdu, niekde na ulici alebo

v krčme, tak si ťa podám“ a „ak nezmeníš svoje správanie, zle skončíš“.

„Z môjho výsluchu..., ako aj výsluchu ... vyplýva, že

došlo k vysloveniu aj ďalšej vyhrážky, a to „rozbijem ti držku“.

... je nepochybné, že v skutkovej vete napadnutého uznesenia absentuje vyhrážka

„rozbijem ti držku“, a z tohto dôvodu táto vyhrážka ani nebola posudzovaná v súvislosti

s ostatnými vyhrážkami...

Je všeobecne známou skutočnosťou, že slangovému výrazu „rozbijem ti držku“

zodpovedá v spisovnom slovenskom jazyku „fyzickému útoku útočníka na tvár obete

s cieľom spôsobiť jej devastačné poranenia“.

... je ťažko pochopiteľné, z akých úvah musel vychádzať poverený príslušník, keď

dospel k tomu, že podozrivý sa mi nevyhrážal ťažkou ujmou na zdraví...»

V sťažnosti proti uzneseniu povereného príslušníka sťažovateľ ďalej namietal

konštatovanie povereného príslušníka, že nevhodné správanie sťažovateľa na súdnom

pojednávaní voči svedkovi bolo potvrdené výpoveďou samotného svedka ,

ako aj výpoveďou (právneho zástupcu podozrivého). K tomu sťažovateľ

uviedol, že zo zápisnice z predmetného súdneho pojednávania nevyplýva, že by akákoľvek

osoba vrátane zákonnej sudkyne upozornila sťažovateľa na jeho údajne nevhodné správanie

sa na pojednávaní, či že by mu bolo uložené poriadkové opatrenie alebo iný druh

napomenutia za také správanie.

Sťažovateľ ďalej poverenému príslušníkovi vytýkal, že v konaní nevypočul zákonnú

sudkyňu, ktorá viedla predmetné pojednávanie bezprostredne predchádzajúce verbálnemu

útoku podozrivého na sťažovateľa, a že nevypočul ani oznamovateľku trestného činu

.

Podľa sťažovateľa z okolností prípadu je zrejmé, že cieľom verbálneho útoku

podozrivého bolo zastrašiť sťažovateľa, ktorý ako advokátsky koncipient na základe

poverenia advokátky poskytoval právnu pomoc, a tak mariť výkon

práv sťažovateľa, ako aj ako účastníčky súdneho konania.

Sťažovateľ tiež poukázal na to, že vo vyšetrovacom spise sa nachádzal „výpis

zo zoznamu páchateľov zo dňa 30. 9. 2014, z ktorého vyplýva, že dňa 23. 12. 2001 bolo

vznesené obvinenie pre dôvodné podozrenie zo spáchania

prečinu výtržníctva... a to napadnutím inej osoby v súbehu s prečinom ublíženia na

zdraví...“, pričom poverený príslušník napriek vedomosti o tejto skutočnosti nevykonal

žiadne úkony smerujúce k zisteniu, či v tejto veci bola na podozrivého podaná obžaloba

(podľa informácií sťažovateľa podaná bola), a naďalej vychádzal z predpokladu, že

zo strany podozrivého šlo o „ojedinelý skutok“.

Vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry namieta, že toto rozhodnutie je arbitrárne

a zjavne neodôvodnené, pretože ku skutkovým zisteniam nebola zaradená vyhrážka

„rozbijem ti držku“. Zároveň podľa sťažovateľa „z odôvodnenia napadnutého uznesenia

nie je zrejmé, ktorý obligatórny znak kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu nebezpečné

vyhrážanie podľa ust. § 360 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. nebol naplnený, a rovnako

absentuje aj akákoľvek právna úvaha prokurátora k takémuto záveru o jeho nenaplnení“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že použitie ustanovujúceho

tzv. materiálny korektív, na ktorý sa vo svojom rozhodnutí odvoláva prokurátor okresnej

prokuratúry, je v danom prípade vylúčené, a to vzhľadom na podozrenie z naplnenia

kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania, pričom podľa

sťažovateľa „pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu umožniť aplikáciu tohto ustanovenia na

protiprávne konania zaradené do základných aj kvalifikovaných skutkových podstát, potom

by takéto rozdelenie z hľadiska závažnosti jednotlivých protiprávnych konaní nemalo žiadny

zmysel“.

Sťažovateľ tiež spochybňuje záver prokurátora okresnej prokuratúry

o nedôveryhodnosti výpovede svedkyne , keďže podľa sťažovateľa

samotná skutočnosť, že ide o bývalú manželku podozrivého, s ktorým sa súdi o vyporiadnie

ich bezpodielového spoluvlastníctva, nemôže automaticky spôsobovať nedôveryhodnosť jej

výpovede.

Sťažovateľ zastáva názor, že prokurátor okresnej prokuratúry na jeho námietky

uvedené v sťažnosti proti uzneseniu povereného príslušníka o postúpení veci fakticky

nereagoval, a napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry je preto svojvoľné, resp. arbitrárne.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namieta aj právnu kvalifikáciu skutku,

citujúc judikát R 25/1983, podľa ktorého „ak je vyhrážka usmrtením, ťažkou ujmou na

zdraví alebo inou ťažkou ujmou prostriedkom k vynúteniu určitého chovania, nejde o

trestný čin podľa , ale o trestný čin vydierania podľa “. V prípade

kvalifikácie predmetného skutku ako trestného činu vydierania by totiž šlo o zločin, pri

ktorom je vylúčené použitie (materiálny korektív), na ktorom

je (podľa sťažovateľa nesprávne) založené napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry.

Procesnú prípustnosť sťažnosti vo vzťahu k § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov, odôvodnil sťažovateľ tým, že po novele zákona o prokuratúre účinnej

od 1. 1. 2016 už nemá k dispozícii inštitút podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu

prokurátora podľa zákona o prokuratúre a účinný opravný prostriedok mu neposkytuje ani

, keďže v zmysle právnej praxe orgánov prokuratúry, ako aj podľa

judikatúry ústavného súdu, návrh generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na

zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 364 ods. 1 písm. c)

môže poškodený podať len v neprospech obvineného, a teda poškodený

takúto možnosť nemá v prípade, že ešte nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe (ako

tomu bolo aj v tomto prípade).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé konanie pred iným orgánom SR podľa čl. 46

ods. 1 SR uznesením Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. -29

zo dňa 8. 3. 2016 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I

sp. zn. -29 zo dňa 8. 3. 2016 a vec vracia Okresnej prokuratúre Košice I na

ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných

v trestnom konaní, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej

moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ).

Poukazujúc na v časti I tohto uznesenia citovaný, resp. popísaný podstatný obsah

napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry, ako aj podstatný obsah uznesenia povereného

príslušníka o postúpení veci, ktorého vydanie predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia

okresnej prokuratúry, a po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej

ústavný súd konštatuje, že príslušné orgány činné v trestnom konaní v danom prípade

venovali vybavovaniu trestného oznámenia sťažovateľa, ako aj jeho ďalších podaní

primeranú pozornosť a v konečnom dôsledku ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali

na všetky kľúčové otázky súvisiace s právnym posúdením predmetnej veci.

Napriek určitým nedostatkom v postupe príslušných orgánov činných v trestnom

konaní, ktoré sťažovateľ namietal v podaniach adresovaných týmto orgánom aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, dospel ústavný súd k záveru, že tieto nedostatky v súhrne

nedosahujú takú intenzitu, ktorá by mohla reálne viesť k vysloveniu porušeniu označeného

základného práva sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uznesenia

povereného príslušníka ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 zo 4. januára 2016, ktorým bola vec

(v poradí druhýkrát) postúpená podľa okresnému úradu na

prerokovanie priestupku, vyplýva, že poverený príslušník pred svojím rozhodnutím

v záujme náležitého zistenia skutkového stavu vykonal všetky procesné úkony,

nevyhnutnosť vykonania ktorých vyplývala z výhrad prokurátora krajskej prokuratúry, ktoré

v súvislosti s vybavovaním podnetov sťažovateľa vzniesol prokurátor krajskej prokuratúry

voči predošlému postupu prokurátora okresnej prokuratúry i postupu povereného

príslušníka. Napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry následne ústavne udržateľným

spôsobom objasňuje, prečo prokurátor okresnej prokuratúry považoval rozhodnutie

povereného príslušníka o postúpení veci za zákonné a vecne správne, pričom rozhodujúcou

skutočnosťou pre záver, že v danom prípade nejde o trestný čin, ale môže ísť o priestupok,

bolo zákonné uplatnenie tzv. materiálneho korektívu prečinu podľa § 10 ods. 2 Trestného

zákona, ktoré vychádzalo zo skutkového stavu objasneného v miere dostatočnej na

posúdenie závažnosti konania podozrivého.

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené zdôrazňuje, že trestné právo je v rámci

právneho poriadku prostriedkom ultima ratio, t. j. posledným najkrajnejším prostriedkom,

ktorý možno použiť. Aj podľa právnej teórie, ako aj ustálenej súdnej praxe má totiž trestná

represia len pomocnú úlohu a trestné právo sa má použiť len ako najkrajnejší právny

prostriedok (uplatnenie zásady subsidiarity) a len pri typovo najzávažnejších porušeniach

spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti (prostriedky

ostatných právnych odvetví) nie sú dostatočné. Princíp ultima ratio sa potom prejavuje aj

v obligatórnom posudzovaní kritérií závažnosti činu ustanovených v § 10 ods. 2 Trestného

zákona, a to pri všetkých konaniach, ktoré napĺňajú formálne znaky niektorej zo skutkových

podstát prečinu, bez ohľadu na to, či ide o prečin v rámci základnej alebo kvalifikovanej

skutkovej podstaty.

V nadväznosti na podstatu sťažnosti sťažovateľa, ktorá v konečnom dôsledku súvisí

s jeho nespokojnosťou s výsledkom vybavenia trestného oznámenia podaného v jeho veci,

ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v rámci ktorej už viackrát vyslovil,

že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe

podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“

(, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej

republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej únie možno

vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť,

že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi

štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa

pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom

tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana

celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv

oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. ). Pre účely ochrany

individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky

osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny

charakter a je závislé výlučne na vôli osoby, ktorá sa konaním inej osoby cíti byť na svojich

individuálnych právach dotknutá, bez nutnosti ingerencie štátnej moci v podobe trestného

stíhania porušovateľa týchto subjektívnych práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky výkonu

právomoci okresnej prokuratúry v namietanej veci sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom

označeného základného práva podľa , a preto na predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016