Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 350/2016
PDF · 274.82 KB
No categories available
II. ÚS 350/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom,
Vajanského 33, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Košice I
č. k. 2 Pv 54/15/8802-29 z 8. marca 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom, Vajanského 33, Prešov, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej aj „okresná
prokuratúra“) č. k. 2 Pv 54/15/8802-29 z 8. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresnej prokuratúry“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že , advokátka so sídlom
v Košiciach (ďalej aj „oznamovateľka“), 12. septembra 2014 podala na okresnej
prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť
(ďalej aj „podozrivý“) voči sťažovateľovi v podstate tým, že sa mu 5.
septembra 2014 ako advokátskemu koncipientovi oznamovateľky po skončení súdneho
pojednávania, na ktorom sťažovateľ na základe poverenia oznamovateľky právne
zastupoval jej klientku ako protistranu , v
priestoroch pred budovou súdov v Košiciach vyhrážal slovami „ak ťa stretnem mimo súdu,
niekde na ulici alebo v krčme, tak si ťa podám“ a slovami „ak nezmeníš svoje správanie, zle
skončíš“, čím u sťažovateľa mal vzbudiť dôvodnú obavu z reálneho naplnenia citovaných
vyhrážok. Cieľom vyhrážok bolo podľa oznamovateľky zmarenie alebo sťaženie uplatnenia
práv v konaní pred súdom, ktoré v jej mene na pojednávaní
uplatňoval sťažovateľ.
Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice-
Staré Mesto (ďalej len „poverený príslušník“) ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 zo 7. októbra
2014 bola vec trestného oznámenia podľa § 197 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odovzdaná
Okresnému úradu Košice, odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej aj „okresný úrad“) na
prerokovanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pretože nebol dôvod na začatie trestného
stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
Proti uzneseniu o odovzdaní veci sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného
podal sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I uznesením
č. k. 1 Pn 999/14/8802-7 z 24. novembra 2014 ako nedôvodnú zamietol.
Dňa 16. decembra 2014 sťažovateľ podal na Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej
len „krajská prokuratúra“) podnet na preskúmanie postupu a rozhodnutia prokurátora
okresnej prokuratúry podľa vtedy platného znenia § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátor
krajskej prokuratúry prípisom č. k. 1 Kn 534/14/8800-6 z 15. januára 2015 sťažovateľovi
oznámil, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že postup povereného príslušníka
a prokurátora okresnej prokuratúry nebol v súlade so zákonom, a preto vydal záväzný pokyn
podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre, aby prokurátor okresnej prokuratúry
„prostredníctvom povereného príslušníka zabezpečil vydanie uznesenia o začatí trestného
stíhania vo veci prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. c)
Trestného zákona“. Prokurátor krajskej prokuratúry vo svojom prípise k podnetu
sťažovateľa okrem iného uviedol:
«Poverený príslušník na doplnenie podaného trestného oznámenia vyžiadal podľa
§ 196 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrenie od a
, ktorých vyjadrenia sa rozchádzajú. Vy ste sa vyjadrili, že po pojednávaní
o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď ste zastupovali bývalú
manželku podozrivého, sa Vám tento vyhrážal ujmou na zdraví, že keby Vás stretol niekde
na ulici alebo v krčme, tak si Vás podá, a že ak nezmeníte svoje správanie na pojednávaní,
tak zle skončíte. Keď ste sa ho spýtali, prečo sa Vám vyhráža, tieto vyhrážky zopakoval ešte
raz.
vo svojom vyjadrení uviedol, že po pojednávaní Vás pred
budovou súdov upozornil na Vaše nevhodné správanie sa na pojednávaní voči svedkovi
. Keď ste mu odporovali, že Vaše správanie nebolo neslušné, tak tento Vám
povedal, že keby ste spolu sedeli na pive a takto sa správali voči , tak Vám
rozbije „držku“. Podozrivý poprel, aby sa Vám vyhrážal tým, že skončíte zle, ak nezmeníte
svoje správanie na súde.
Z uvedeného možno vyvodiť záver o tom, že poverený príslušník PZ tieto rozpory
v tvrdeniach Vás oboch nijakým spôsobom neodstránil, pretože ďalšiu svedkyňu tohto
incidentu (pozn. ) nevypočul.»
Na základe pokynu prokurátora krajskej prokuratúry bolo 27. januára 2015 podľa
§ 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie vo veci prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.
Uznesením povereného príslušníka ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 z 10. februára
2015 bola vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného
zákona postúpená okresnému úradu na prerokovanie priestupku, pretože výsledky
skráteného vyšetrovania preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu. Proti uzneseniu o postúpení veci sťažovateľ podal sťažnosť,
ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 2 Pv 54/15/8802-6 z 18. marca 2015
ako nedôvodnú zamietol.
Dňa 30. apríla 2015 sťažovateľ podal na krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie
postupu prokurátora okresnej prokuratúry a jeho rozhodnutia z 18. marca 2015 o zamietnutí
sťažnosti proti uzneseniu o postúpení veci. Prokurátor krajskej prokuratúry prípisom
č. k. 1/1 KPt 457/15/8800-7 z 12. júla 2015 sťažovateľovi oznámil, že jeho podnet je
dôvodný, pretože uznesenie povereného príslušníka o postúpení veci bolo vydané na
základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bolo arbitrárne, a teda nezákonné, pričom
prokurátor okresnej prokuratúry rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa „akceptoval tieto
porušenia procesných noriem povereného príslušníka PZ v zmysle neúplne zisteného stavu
pri nevyčerpaní dostupných dôkazných prostriedkov“. Prokurátor krajskej prokuratúry
vo svojom prípise k podnetu sťažovateľa tiež uviedol:
„Poverený príslušník nijakým spôsobom nekonfrontoval tvrdenie
s Vašim tvrdením a tvrdením Vašej klientky. Na preverenie tvrdenia
o Vašom nevhodnom správaní sa voči svedkovi nevyžiadal
záznam z tohto verejného zasadnutia na príslušnom okresnom súde.
Až po takto doplnenom dokazovaní bude možné všetky nazhromaždené dôkazy riadne
vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku a následne aj zákonne
meritórne rozhodnúť.
Preto som prijal opatrenie na doplnenie dokazovania, po novom začatí trestného
stíhania vo veci.“
Na základe tohto (v poradí druhého) pokynu prokurátora krajskej prokuratúry bolo
9. septembra 2015 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie vo veci
prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.
Uznesením povereného príslušníka ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 zo 4. januára
2016 (zjavne nesprávne je v označenom uznesení uvedený dátum „04. 01. 2015“, pozn.)
bola vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného
zákona opätovne postúpená okresnému úradu na prerokovanie priestupku, pretože výsledky
skráteného vyšetrovania preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu.
Z uznesenia povereného príslušníka vyplýva, že po začatí trestného stíhania vo veci
boli vykonané tieto úkony:
- výsluch podozrivého (9. septembra 2015),
- výsluch poškodeného (sťažovateľa) (10. septembra 2015),
- výsluch svedkyne (29. septembra 2015),
- výsluch svedka (substitučne splnomocneného právneho
zástupcu podozrivého v konaní o vyporiadanie BSM bývalých manželov
) (14. decembra 2015),
- podanie vysvetlenia (svedkom vypočutým na
predmetnom pojednávaní vedenom v konaní o vyporiadanie BSM) (4. januára 2016),
- konfrontácia medzi poškodeným (sťažovateľom) a podozrivým (28. októbra 2015),
- konfrontácia medzi podozrivým a svedkyňou (4. novembra
2015),
- vyžiadanie zápisnice z predmetného pojednávania vedeného 5. septembra 2014
Okresným súdom Košice II vo veci vyporiadania BSM.
Poverený príslušník svoje rozhodnutie o postúpení veci odôvodnil v podstate tým, že
vykonaným dokazovaním nebolo dostatočne preukázané, že by sa podozrivý vyhrážal
sťažovateľovi smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom,
ktorý by mohol vzbudiť dôvodnú obavu z naplnenia vyhrážok. Poverený príslušník sa
priklonil k verzii konfliktnej udalosti podanej podozrivým, podľa ktorej dôvodom jeho slov
na adresu sťažovateľa, že „keby sedeli niekde na pive a on sa tak vyjadril na adresu pána
profesora, tak by mu rozbil držku“, bolo nevhodné správanie sa sťažovateľa voči svedkovi
na súdnom pojednávaní, ktoré predchádzalo skutkovej udalosti, čo bolo
potvrdené výpoveďou samotného , ako aj výpoveďou právneho zástupcu
podozrivého . Poverený príslušník tiež poukázal na to, že podozrivý
v tom čase nemal žiaden záznam v registri trestov, nebol v minulosti postihnutý za žiaden
priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, sťažovateľovi sa v minulosti nijakým
spôsobom nevyhrážal a ani po vyšetrovanej udalosti ho nijakým spôsobom nekontaktoval,
či už telefonicky, fyzicky, alebo iným spôsobom. Podľa povereného príslušníka
z vykonaného dokazovania vyplýva, že v danom prípade nebola naplnená skutková podstata
prečinu nebezpečného vyhrážania, avšak zo strany podozrivého šlo o protiprávne konanie,
ktoré odôvodňuje postih páchateľa v osobitnom konaní za spáchanie priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu.
Proti uzneseniu povereného príslušníka o postúpení veci zo 4. januára 2016
sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením
č. k. 2 Pv 54/15/8802-29 z 8. marca 2016 ako nedôvodnú zamietol.
Prokurátor okresnej prokuratúry po preskúmaní veci dospel k záveru, že sťažnosťou
napadnuté uznesenie povereného príslušníka je dôvodné, zákonné a vecne správne.
Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:
„Z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní a odôvodnenia sťažnosti nevyplývajú
také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali a odôvodňovali vznesenie obvinenia pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona...
Účelom trestného konania nie je zastrašenie a ani to, aby trestným konaním niekto
získal neoprávnenú výhodu v inom súdnom konaní...
Objektívna stránka tohto trestného činu (nebezpečného vyhrážania) spočíva
vo vyhrážaní sa inému smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou a to takým
spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu z naplnenia vyhrážok. Vyhrážka musí byť
prednesená takým spôsobom a za takých okolností, že to skutočne vzbudzuje dôvodnú obavu
z jej naplnenia a vyhrážka musí byť mienená vážne.
Z hľadiska zavinenia v zmysle § 15 Trestného zákona uvedený prečin vyžaduje
úmysel páchateľa porušiť záujem chránený Trestným zákonom a tento úmysel je potrebné
páchateľovi v trestnom konaní preukázať.“
Prokurátor okresnej prokuratúry ďalej poukázal na to, že podozrivý poprel, že by sa
vyhrážal sťažovateľovi spôsobom a slovami, ktoré boli uvedené v trestnom oznámení
a o ktorých vypovedal sťažovateľ i svedkyňa . Výpoveď uvedenej svedkyne
pritom prokurátor okresnej prokuratúry označil za nehodnovernú, keďže ide o bývalú
manželku podozrivého, „s ktorým sa súdi o vysporiadanie majetku po rozvode“.
Na základe argumentácie uvedenej vo svojom rozhodnutí prokurátor okresnej
prokuratúry dospel k záveru, že v danom prípade nejde o prečin nebezpečného vyhrážania,
ale ide o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, o ktorom rozhodne okresný úrad.
Tiež uviedol, že vznesenie obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku je závažným zásahom
do práv občana, a preto je prípustné len v prípade, že je dostatočne preukázané spáchanie
skutku, ktorý napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, konkrétnou osobou.
V závere prokurátor okresnej prokuratúry poukázal na to, že „poškodený má právo podať
trestné oznámenie a orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa trestným
oznámením zaoberať a rozhodnúť, ale posúdenie, či oznámený skutok napĺňa zákonné znaky
konkrétneho trestného činu podľa osobitnej časti Trestného zákona je v právomoci orgánov
činných v trestnom konaní“.
Dňa 4. apríla 2016 sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namieta
porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 54/15/8802-29 z 8. marca 2016.
Podľa sťažovateľa porušenie označeného základného práva spočíva v podstate v tom,
že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj jemu predchádzajúce uznesenie
povereného príslušníka vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z jednostranne
zameraného dokazovania a z jednostranného vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov
a tiež v tom, že uvedené rozhodnutia povereného príslušníka i prokurátora okresnej
prokuratúry sú nedostatočne odôvodnené.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu okrem iného cituje obsah svojej
sťažnosti podanej proti (v poradí druhému) uzneseniu povereného príslušníka o postúpení
veci, v ktorej okrem iného uviedol:
«Zo skutkovej vety napadnutého uznesenia vyplýva, že poverený príslušník
posudzoval tam uvedené vyhrážky: „ak ťa stretnem mimo súdu, niekde na ulici alebo
v krčme, tak si ťa podám“ a „ak nezmeníš svoje správanie, zle skončíš“.
„Z môjho výsluchu..., ako aj výsluchu ... vyplýva, že
došlo k vysloveniu aj ďalšej vyhrážky, a to „rozbijem ti držku“.
... je nepochybné, že v skutkovej vete napadnutého uznesenia absentuje vyhrážka
„rozbijem ti držku“, a z tohto dôvodu táto vyhrážka ani nebola posudzovaná v súvislosti
s ostatnými vyhrážkami...
Je všeobecne známou skutočnosťou, že slangovému výrazu „rozbijem ti držku“
zodpovedá v spisovnom slovenskom jazyku „fyzickému útoku útočníka na tvár obete
s cieľom spôsobiť jej devastačné poranenia“.
... je ťažko pochopiteľné, z akých úvah musel vychádzať poverený príslušník, keď
dospel k tomu, že podozrivý sa mi nevyhrážal ťažkou ujmou na zdraví...»
V sťažnosti proti uzneseniu povereného príslušníka sťažovateľ ďalej namietal
konštatovanie povereného príslušníka, že nevhodné správanie sťažovateľa na súdnom
pojednávaní voči svedkovi bolo potvrdené výpoveďou samotného svedka ,
ako aj výpoveďou (právneho zástupcu podozrivého). K tomu sťažovateľ
uviedol, že zo zápisnice z predmetného súdneho pojednávania nevyplýva, že by akákoľvek
osoba vrátane zákonnej sudkyne upozornila sťažovateľa na jeho údajne nevhodné správanie
sa na pojednávaní, či že by mu bolo uložené poriadkové opatrenie alebo iný druh
napomenutia za také správanie.
Sťažovateľ ďalej poverenému príslušníkovi vytýkal, že v konaní nevypočul zákonnú
sudkyňu, ktorá viedla predmetné pojednávanie bezprostredne predchádzajúce verbálnemu
útoku podozrivého na sťažovateľa, a že nevypočul ani oznamovateľku trestného činu
.
Podľa sťažovateľa z okolností prípadu je zrejmé, že cieľom verbálneho útoku
podozrivého bolo zastrašiť sťažovateľa, ktorý ako advokátsky koncipient na základe
poverenia advokátky poskytoval právnu pomoc, a tak mariť výkon
práv sťažovateľa, ako aj ako účastníčky súdneho konania.
Sťažovateľ tiež poukázal na to, že vo vyšetrovacom spise sa nachádzal „výpis
zo zoznamu páchateľov zo dňa 30. 9. 2014, z ktorého vyplýva, že dňa 23. 12. 2001 bolo
vznesené obvinenie pre dôvodné podozrenie zo spáchania
prečinu výtržníctva... a to napadnutím inej osoby v súbehu s prečinom ublíženia na
zdraví...“, pričom poverený príslušník napriek vedomosti o tejto skutočnosti nevykonal
žiadne úkony smerujúce k zisteniu, či v tejto veci bola na podozrivého podaná obžaloba
(podľa informácií sťažovateľa podaná bola), a naďalej vychádzal z predpokladu, že
zo strany podozrivého šlo o „ojedinelý skutok“.
Vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry namieta, že toto rozhodnutie je arbitrárne
a zjavne neodôvodnené, pretože ku skutkovým zisteniam nebola zaradená vyhrážka
„rozbijem ti držku“. Zároveň podľa sťažovateľa „z odôvodnenia napadnutého uznesenia
nie je zrejmé, ktorý obligatórny znak kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu nebezpečné
vyhrážanie podľa ust. § 360 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. nebol naplnený, a rovnako
absentuje aj akákoľvek právna úvaha prokurátora k takémuto záveru o jeho nenaplnení“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že použitie § 10 ods. 2 Trestného zákona ustanovujúceho
tzv. materiálny korektív, na ktorý sa vo svojom rozhodnutí odvoláva prokurátor okresnej
prokuratúry, je v danom prípade vylúčené, a to vzhľadom na podozrenie z naplnenia
kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania, pričom podľa
sťažovateľa „pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu umožniť aplikáciu tohto ustanovenia na
protiprávne konania zaradené do základných aj kvalifikovaných skutkových podstát, potom
by takéto rozdelenie z hľadiska závažnosti jednotlivých protiprávnych konaní nemalo žiadny
zmysel“.
Sťažovateľ tiež spochybňuje záver prokurátora okresnej prokuratúry
o nedôveryhodnosti výpovede svedkyne , keďže podľa sťažovateľa
samotná skutočnosť, že ide o bývalú manželku podozrivého, s ktorým sa súdi o vyporiadnie
ich bezpodielového spoluvlastníctva, nemôže automaticky spôsobovať nedôveryhodnosť jej
výpovede.
Sťažovateľ zastáva názor, že prokurátor okresnej prokuratúry na jeho námietky
uvedené v sťažnosti proti uzneseniu povereného príslušníka o postúpení veci fakticky
nereagoval, a napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry je preto svojvoľné, resp. arbitrárne.
V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namieta aj právnu kvalifikáciu skutku,
citujúc judikát R 25/1983, podľa ktorého „ak je vyhrážka usmrtením, ťažkou ujmou na
zdraví alebo inou ťažkou ujmou prostriedkom k vynúteniu určitého chovania, nejde o
trestný čin podľa § 360 TZ, ale o trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1 TZ“. V prípade
kvalifikácie predmetného skutku ako trestného činu vydierania by totiž šlo o zločin, pri
ktorom je vylúčené použitie § 10 ods. 2 Trestného zákona (materiálny korektív), na ktorom
je (podľa sťažovateľa nesprávne) založené napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry.
Procesnú prípustnosť sťažnosti vo vzťahu k § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, odôvodnil sťažovateľ tým, že po novele zákona o prokuratúre účinnej
od 1. 1. 2016 už nemá k dispozícii inštitút podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu
prokurátora podľa zákona o prokuratúre a účinný opravný prostriedok mu neposkytuje ani
Trestný poriadok, keďže v zmysle právnej praxe orgánov prokuratúry, ako aj podľa
judikatúry ústavného súdu, návrh generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na
zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 364 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku môže poškodený podať len v neprospech obvineného, a teda poškodený
takúto možnosť nemá v prípade, že ešte nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe (ako
tomu bolo aj v tomto prípade).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé konanie pred iným orgánom SR podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 2 Pv 54/15/8802-29
zo dňa 8. 3. 2016 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I
sp. zn. 2 Pv 54/15/8802-29 zo dňa 8. 3. 2016 a vec vracia Okresnej prokuratúre Košice I na
ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných
v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej
moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).
Poukazujúc na v časti I tohto uznesenia citovaný, resp. popísaný podstatný obsah
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry, ako aj podstatný obsah uznesenia povereného
príslušníka o postúpení veci, ktorého vydanie predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia
okresnej prokuratúry, a po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej
ústavný súd konštatuje, že príslušné orgány činné v trestnom konaní v danom prípade
venovali vybavovaniu trestného oznámenia sťažovateľa, ako aj jeho ďalších podaní
primeranú pozornosť a v konečnom dôsledku ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali
na všetky kľúčové otázky súvisiace s právnym posúdením predmetnej veci.
Napriek určitým nedostatkom v postupe príslušných orgánov činných v trestnom
konaní, ktoré sťažovateľ namietal v podaniach adresovaných týmto orgánom aj v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, dospel ústavný súd k záveru, že tieto nedostatky v súhrne
nedosahujú takú intenzitu, ktorá by mohla reálne viesť k vysloveniu porušeniu označeného
základného práva sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uznesenia
povereného príslušníka ČVS: ORP-3651/SM-KE-2014 zo 4. januára 2016, ktorým bola vec
(v poradí druhýkrát) postúpená podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku okresnému úradu na
prerokovanie priestupku, vyplýva, že poverený príslušník pred svojím rozhodnutím
v záujme náležitého zistenia skutkového stavu vykonal všetky procesné úkony,
nevyhnutnosť vykonania ktorých vyplývala z výhrad prokurátora krajskej prokuratúry, ktoré
v súvislosti s vybavovaním podnetov sťažovateľa vzniesol prokurátor krajskej prokuratúry
voči predošlému postupu prokurátora okresnej prokuratúry i postupu povereného
príslušníka. Napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry následne ústavne udržateľným
spôsobom objasňuje, prečo prokurátor okresnej prokuratúry považoval rozhodnutie
povereného príslušníka o postúpení veci za zákonné a vecne správne, pričom rozhodujúcou
skutočnosťou pre záver, že v danom prípade nejde o trestný čin, ale môže ísť o priestupok,
bolo zákonné uplatnenie tzv. materiálneho korektívu prečinu podľa § 10 ods. 2 Trestného
zákona, ktoré vychádzalo zo skutkového stavu objasneného v miere dostatočnej na
posúdenie závažnosti konania podozrivého.
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené zdôrazňuje, že trestné právo je v rámci
právneho poriadku prostriedkom ultima ratio, t. j. posledným najkrajnejším prostriedkom,
ktorý možno použiť. Aj podľa právnej teórie, ako aj ustálenej súdnej praxe má totiž trestná
represia len pomocnú úlohu a trestné právo sa má použiť len ako najkrajnejší právny
prostriedok (uplatnenie zásady subsidiarity) a len pri typovo najzávažnejších porušeniach
spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti (prostriedky
ostatných právnych odvetví) nie sú dostatočné. Princíp ultima ratio sa potom prejavuje aj
v obligatórnom posudzovaní kritérií závažnosti činu ustanovených v § 10 ods. 2 Trestného
zákona, a to pri všetkých konaniach, ktoré napĺňajú formálne znaky niektorej zo skutkových
podstát prečinu, bez ohľadu na to, či ide o prečin v rámci základnej alebo kvalifikovanej
skutkovej podstaty.
V nadväznosti na podstatu sťažnosti sťažovateľa, ktorá v konečnom dôsledku súvisí
s jeho nespokojnosťou s výsledkom vybavenia trestného oznámenia podaného v jeho veci,
ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v rámci ktorej už viackrát vyslovil,
že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe
podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy
ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej
republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej únie možno
vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť,
že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi
štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv
oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012). Pre účely ochrany
individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky
osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny
charakter a je závislé výlučne na vôli osoby, ktorá sa konaním inej osoby cíti byť na svojich
individuálnych právach dotknutá, bez nutnosti ingerencie štátnej moci v podobe trestného
stíhania porušovateľa týchto subjektívnych práv.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky výkonu
právomoci okresnej prokuratúry v namietanej veci sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto na predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016