Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 371/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti SUNDL, s. r. o., Opletalova 6664, Bratislava, zastúpenej advokátkou

JUDr. Alžbetou Skočdopolovou, Alexandra Rudnaya 23, Žilina, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 14. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SUNDL, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SUNDL, s. r. o., Opletalova 6664, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že

(ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) 24. augusta 2012 domáhal určenia, že výpoveď daná sťažovateľom listom

z 30. apríla 2012 je neplatná a jeho pracovný pomer so sťažovateľom nepretržite trvá.

Domáhal sa aj uloženia povinnosti sťažovateľovi zaplatiť mu náhradu mzdy za čas, keď

z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru nemohol vykonávať prácu.

O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -100

z 5. februára 2013 tak, že ho zamietol. Konanie v časti o uloženie povinnosti sťažovateľovi

zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy zastavil.

Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh, podal navrhovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -138

zo 14. novembra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku zmenil tak,

že určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom sťažovateľa z 30. apríla 2012 je neplatná

a pracovný pomer navrhovateľa u sťažovateľa naďalej trvá. Rozhodol tiež, že rozsudok

okresného súdu vo výroku o čiastočnom zastavení konania, ktorý nebol odvolaním

napadnutý, „zostáva nedotknutý“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že toto

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)

(ďalej len „OSP“)]. Najvyšší súd rozhodol napadnutým

rozsudkom z 27. januára 2016 tak, že dovolanie zamietol.

Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na právny záver okresného súdu v jeho rozsudku

z 5. februára 2013, ktorý považoval výpoveď sťažovateľa za platnú s tým, že navrhovateľ

2

„sa stal nadbytočný vzhľadom na organizačnú zmenu, ktorým sa zrušila prevádzkareň

zamestnávateľa a zrušili sa pozície skladových pracovníkov

vykonávajúcich prácu s miestom výkonu práce v prevádzkarni“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na právny záver krajského súdu, podľa ktorého

sťažovateľ mal v rozhodnutí o organizačnej zmene uviesť, že „činnosť dovtedajších

zamestnancov zo zrušenej prevádzkarne bude zabezpečovaná počnúc 1. 5. 2012 výlučne

dodávateľským spôsobom v prevádzkarni “. Tento právny záver považuje

sťažovateľ za svojvoľný a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Toto odôvodnenie odvolacieho súdu je svojvoľné, pretože sa nijako nedotýka

dôvodov zrušenej prevádzkarne a nevychádza zo zákona. V prevádzkarni

/iná obec/ bola činnosť sťažovateľa zabezpečovaná dodávateľsky aj pred

rozhodnutím o organizačnej zmene zrušenia prevádzkarne

Odvolací súd nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje aj svoj

právny záver, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s

jeho vysloveným právnym názorom. V namietanom rozhodnutí totiž odvolací súd bližšie

neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má na mysli, a v čom tento

ním tvrdený rozpor spočíva...“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil

s právnym záverom krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi organizačnou

zmenou – zrušením prevádzkarne a nadbytočnosťou navrhovateľa. Poukazuje tiež na právny

záver najvyššieho súdu, podľa ktorého neprichádzal do úvahy výpovedný dôvod podľa § 63

ods. 1 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), t. j. nadbytočnosť navrhovateľa, „ktorá by bola v príčinnej

súvislosti s organizačnou zmenou, pretože bezprostredným následkom tejto zmeny bola

nemožnosť... (sťažovateľa, pozn.) prideľovať... (navrhovateľovi) prácu v dohodnutom

mieste výkonu práce“.

V súvislosti s právnymi závermi najvyššieho súdu a krajského súdu sťažovateľ ďalej

uvádza:

„Odôvodnenie dovolacieho súdu je nezrozumiteľné, neudržateľné, nevychádza

zo zákona ani z dostupnej judikatúry a je svojvoľné. Dovolací súd nevysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia, ani o ktoré ustanovenie zákona opiera svoje rozhodnutie. Dovolací súd dospel

k rozdielnym skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal

akékoľvek dokazovanie.

Arbitrárnosť (svojvôľa) v súdnom rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu je

v danom prípade poznateľná zo zjavne iracionálnych myšlienkových konštrukcií vyložených

v odôvodneniach uvedených rozhodnutí. ...

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia ,

sťažovateľ nemá povinnosť uviesť právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, pretože je

povinný iba pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, z ktorých nárok vyvodzuje. To

zároveň znamená, že je povinnosťou všeobecných súdov uplatnený nárok preskúmať

zo všetkých právnych hľadísk, ktoré je možné na skutočnosti tvrdené navrhovateľom

vzťahovať... V danom prípade dovolací súd formalisticky uvádza, že neprichádzal do úvahy

použitý výpovedný dôvod podľa ale výpovedný dôvod

podľa . Sťažovateľ ako zamestnávateľ však nemal

povinnosť uvádzať vo výpovedi citované ustanovenia, ale jeho povinnosťou bolo skutkovo

nezameniteľným spôsobom vymedziť dôvod výpovede. Táto podmienka bola v danom

prípade splnená. ...

V danom prípade súdy nereagovali na zasadnú, relevantnú námietku, súvisiacu

s predmetom súdnej ochrany prednesenú sťažovateľom v konaní, a to, že dôvod výpovede je

vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, že ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, ktorý

nedostatok je potrebné považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). V danom prípade

organizačná zmena súvisela výlučne so zrušením prevádzkarne zapísanej v živnostenskom

oprávnení, v súvislosti s ukončením nájmu podľa nájomnej zmluvy; zrušená prevádzkareň

nebola časťou sťažovateľa, ale len prenajatým priestorom, v ktorom vykonával svoju

činnosť. Nedošlo teda ani k zrušeniu ani k premiestneniu časti zamestnávateľa podľa § 63

ods. 1 písm. a) . Sťažovateľ sa predmetnou organizačnou zmenou musel

prispôsobiť situácii na trhu, v záujme udržania dôležitého klienta. ...

Odvolací aj dovolací súd rozhodli celkom formalisticky, svojvoľne (arbitrárne) bez

toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytol rozumné vysvetlenie

4

toho, čo sa medzi sťažovateľom a zamestnancom skutočne odohralo v súvislosti s

organizačnými zmenami v spoločnosti sťažovateľa.“

Sťažovateľ tiež poukazuje na judikatúru ústavného súdu, na judikatúru najvyššieho

súdu (uznesenie sp. zn. z 20. apríla 2011) a tiež na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. .

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ...

a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 36 odst. 1 Listiny...

rozsudkom dovolacieho Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2016 č. j.

v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2013 č. j.:

-138 porušené bolo.

... Rozsudok dovolacieho Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2016 č. j.

a rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2013 č. j.:

-138 sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, trov právneho zastúpenia... do 2

mesiacov od právoplatnosti nálezu vo výške SPOLU 363,79 EUR...“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 27. januára 2016 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 14. novembra

2013 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Tento návrh odôvodňuje

sťažovateľ poukazom na ďalšie konania o náhradu mzdy, ktoré prebiehajú na okresnom

súde. Navrhovaným predbežným opatrením možno podľa sťažovateľa predísť prípadnému

konaniu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu vyplatenia náhrady mzdy. Táto

situácia môže viesť k existenčným problémom sťažovateľa vzhľadom na to, že tieto plnenia

nebude môcť vymôcť pre nemajetnosť povinnej osoby. Rozhodnutie ústavného súdu môže

takto „mať, v spojení s napadnutými rozhodnutiami, bezprostredný vplyv na hmotno-právne

pomery sťažovateľa a mohlo by dôjsť aj k poškodeniu jeho existenčných práv“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

6

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti rozsudku krajského súdu zo 14. novembra 2013 bolo prípustné dovolanie

vzhľadom na to, že krajský súd ako odvolací súd týmto rozsudkom zmenil rozsudok

okresného súdu ako súdu prvého stupňa ( ). Sťažovateľ proti rozsudku

krajského súdu podal dovolanie z dôvodu, že toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [ ], a to právneho posúdenia výpovedného

dôvodu podľa ustanovení . Dovolaciu argumentáciu sťažovateľa smerujúcu

proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd vecne preskúmal a napadnutým rozsudkom

z 27. januára 2016 dovolanie zamietol. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,

ktorú tento uplatnil na základe dovolania podaného sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval

ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa odmietol

pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

z 27. januára 2016 z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

8

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 27. januára

2016, ktorým zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu, poukázal na odôvodnenie

preskúmavaného rozsudku a uviedol:

«Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom

zo 14. novembra 2013 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom

zamietajúcom výroku zmenil tak, že určil neplatnosť výpovede danej žalobcovi žalovanou

30. 4. 2012 a zároveň určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá. Na

rozdiel od prvostupňového súdu bol toho názoru, že nebol preukázaný základný predpoklad

platnosti výpovede danej žalobcovi podľa , a to

príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou (vymedzenou žalovanou tak, že táto spočíva

v zrušení prevádzkarne v s následkom zrušenia dvoch pracovných miest vo funkcii

skladových pracovníkov v tejto prevádzke) a nadbytočnosťou žalobcu. Tento záver

odôvodnil tým, že žalovaná vo výpovedi, ani v rozhodnutí o organizačnej zmene neuviedla,

že organizačná zmena má spočívať v zabezpečení činnosti dovtedy vykonávanej žalobcom

v zrušenej prevádzkami dodávateľským spôsobom v inej prevádzkarni, do ktorej sa táto

činnosť presúva, resp. koncentruje, a že nadbytočnosť žalobcu má byť následkom tejto

skutočnosti. Nadbytočnosť žalobcu totiž vymedzila vo výpovedi aj v rozhodnutí

o organizačnej zmene tak, že táto je dôsledkom zrušenia prevádzkarne v s následným

zrušením pracovnej pozície žalobcu.»

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol

svoje právne závery:

„Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú.

Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym

posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový

stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. V rámci

dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd skúma, či

zistený skutkový stav umožňoval, resp. neumožňoval právny záver, ku ktorému dospel

odvolací súd.

Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu zodpovedal

zistenému skutkovému stavu a bol správny. ...

10

Citované ustanovenia a vymedzujú

výpovedné dôvody spočívajúce v tom, že zamestnávateľ nemôže v dôsledku organizačných

zmien uvedených v týchto ustanoveniach zamestnancovi naďalej prideľovať prácu, ktorú

pre neho doteraz vykonával, a to buď vôbec (pri dôvode podľa § 63 ods. 1 písm. a/

) alebo preto, že zamestnanec sa v dôsledku takejto zmeny stal pre neho

nadbytočným (pri dôvode podľa ). Tieto výpovedné

dôvody majú spoločné to, že sa vzťahujú k organizačným zmenám, ktoré nastali u

zamestnávateľa. Zároveň sa však odlišujú, a to podľa toho, aká organizačná zmena nastala.

Ustanovenie podmieňuje možnosť výpovede

zamestnávateľom zrušením alebo premiestnením zamestnávateľa alebo jeho časti.

Ustanovenie vyžaduje pre možnosť výpovede

zamestnávateľom nadbytočnosť zamestnanca ako následok písomného rozhodnutia

zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo

o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných

organizačných zmenách. Je teda zrejmé, že nadbytočnosť zamestnanca ako následok

rozhodnutia o organizačnej zmene zakladá výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b)

, zatiaľ čo dôvodom výpovede podľa

je bez ďalšieho samotná organizačná zmena spočívajúca v zrušení alebo premiestnení

zamestnávateľa alebo jeho časti. Bezprostredným následkom takejto organizačnej zmeny je

(objektívne vzaté) nemožnosť zamestnávateľa plniť si základnú povinnosť vyplývajúcu z

pracovného pomeru, a to povinnosť prideľovať zamestnancovi dohodnutú prácu, resp.

prideľovať mu prácu v dohodnutom mieste výkonu práce. Tým je zároveň vylúčené, aby

bezprostredným následkom takejto organizačnej zmeny bola nadbytočnosť zamestnanca,

resp. jej skúmanie sa stáva bezpredmetné (ako prípadný ďalší následok v reťazení príčin a

následkov sa stáva právne bezvýznamnou). Inak povedané, nadbytočnosť zamestnanca môže

zakladať výpovedný dôvod podľa len v prípade, že je

následkom takej organizačnej zmeny, pri ktorej zamestnávateľ môže (objektívne vzaté) i

naďalej (po prijatí organizačnej zmeny) zamestnancovi prideľovať dohodnutú prácu v

dohodnutom mieste výkonu práce, no jeho práca nie je (vôbec alebo v pôvodnom rozsahu)

pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. júna 2010 sp. zn. ).

V predmetnej veci bolo zo skutkového hľadiska okrem iného zistené, že žalobca

vykonával prácu skladového pracovníka v prevádzkarni žalovanej v , že miesto (sídlo)

tejto prevádzkarne bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu jeho práce,

a že listom žalovanej z 30. 4. 2012 mu bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)

z dôvodu jeho nadbytočnosti vzhľadom na rozhodnutie o organizačnej

zmene, ktorá bola vymedzená tak, že s účinnosťou od 30. 4. 2012 sa ruší Prevádzkareň

, a že z dôvodu jej zrušenia sa rušia dve pracovné miesta v tejto

prevádzkarni, a to funkcie skladových pracovníkov.

Pokiaľ za tohto skutkového stavu odvolací súd vyslovil záver, že výpoveď daná

žalobcovi z dôvodu nadbytočnosti podľa je neplatná

pre neexistenciu, resp. nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou

a nadbytočnosťou žalobcu, bol tento jeho právny záver správny, aj keď z iných dôvodov, než

ktoré boli uvedené v odôvodnení jeho rozsudku. Rozhodnutím o zrušení prevádzkarne, ktorá

bola dohodnutým miestom výkonu práve žalobcu, sa žalovaná zbavila možnosti plniť

si základnú povinnosť tvoriacu obsah pracovného pomeru, a to povinnosť prideľovať

žalobcovi prácu v dohodnutom mieste výkonu práce. Z hľadiska uvažovania o príčinnej

súvislosti týmto bezprostredným následkom (ktorý by bez rozhodnutia o zrušení

prevádzkarne nenastal) bolo vylúčené, ako už bolo uvedené vyššie, aby bezprostredným

následkom takejto organizačnej zmeny bola nadbytočnosť žalobcu, resp. otázka jeho

nadbytočnosti sa stala bezpredmetnou.

Pre správne rozhodnutie veci nebolo potrebné riešiť otázku, či zrušená prevádzkareň

mala charakter časti žalovanej (aj keď zistené skutočnosti tomu nasvedčovali), a či teda

žalovaná mala vo vzťahu k žalobcovi použiť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a)

. Podstatné bolo to, že neprichádzal do úvahy použitý výpovedný dôvod

podľa . t. j. nadbytočnosť žalobcu, ktorá by bola

v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou, pretože bezprostredným následkom tejto

zmeny bola nemožnosť žalobkyne prideľovať žalobcovi prácu v dohodnutom mieste výkonu

práce, túto skutočnosť napokon výslovne konštatovala aj samotná žalovaná v dovolaní

na strane 12 v prvom odseku, keď uviedla, že stratila objektívnu možnosť prideľovať

žalobcovi dohodnutý druh práce v dohodnutom mieste výkonu práce.

12

V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

, na ktoré v dovolaní poukazovala žalovaná, dovolací súd poznamenáva,

že toto rozhodnutie nebolo na daný prípad použiteľné, pretože z neho nevyplýva, že by sídlo

zrušenej časti či útvaru zamestnávateľa bolo odlišné od sídla jej ostatných častí či útvarov,

a že by bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce zamestnanca.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej smerujúce proti

správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p).“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu z 27. januára 2016.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na záver krajského súdu

v rozsudku zo 14. novembra 2013 (pri vymedzení obsahu jeho odôvodnenia, pozn.), podľa

ktorého nebola daná príčinná súvislosť medzi písomne vymedzenou organizačnou zmenou

(zrušenie prevádzkarne v a nadbytočnosťou navrhovateľa. Podľa krajského súdu

relevantným bolo rozhodnutie sťažovateľa vykonávať činnosť vykonávanú v zrušenej

prevádzkarni v inej prevádzkarni sťažovateľa dodávateľským spôsobom, pričom sťažovateľ

túto organizačnú zmenu neuviedol v písomnom rozhodnutí o organizačnej zmene. Najvyšší

súd sa stotožnil so záverom o neplatnosti výpovede pre neexistenciu príčinnej súvislosti

medzi zrušením prevádzkarne a nadbytočnosťou navrhovateľa. Uviedol však,

že bezprostrednou príčinou (následkom) uvedenej organizačnej zmeny bola nemožnosť

sťažovateľa „prideľovať žalobcovi prácu v dohodnutom mieste výkone práce“. V rámci

uvažovania o príčinnej súvislosti bolo podľa najvyššieho súdu „týmto bezprostredným

následkom... vylúčené..., aby bezprostredným následkom takejto organizačnej zmeny bola

nadbytočnosť žalobcu...“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „dovolací súd formalisticky uvádza, že

neprichádzal do úvahy použitý výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b)..., ale

výpovedný dôvod podľa “. Tento argument neobstojí

z dôvodu, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku neuvádza právny záver, že bol daný

výpovedný dôvod podľa .

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej jeho povinnosťou

nebolo uviesť správnu právnu kvalifikáciu, ale výpovedný dôvod správne skutkovo

vymedziť, pričom v tomto smere poukázal aj na . Najvyšší súd poukázal

na organizačnú zmenu vyplývajúcu z písomného rozhodnutia sťažovateľa (t. j. zrušenie

prevádzky v pričom poukázal tiež na bezprostredný následok tejto organizačnej

zmeny, ktorý ale podľa neho nebol nadbytočnosť navrhovateľa. Z uvedeného je zrejmé,

že príslušná organizačná zmena nebola podľa najvyššieho súdu vo vzťahu k následku, ktorý

predpokladá (t. j. nadbytočnosť zamestnanca),

vymedzená dostatočne. Relevantné je tiež, že sťažovateľ neargumentuje, že písomne

vymedzená organizačná zmena predstavuje iný výpovedný dôvod podľa § 63 Zákonníka

práce. Naopak, sťažovateľ špecificky uvádza dôvody, pre ktoré sa domnieva, že ním

písomne vymedzená organizačná zmena nie je výpovedným dôvodom podľa § 63 ods. 1

písm. a) .

Ústavný súd takto považuje výklad príslušných ustanovení –

predovšetkým § 63 ods. 1 písm. a) a b) – najvyšším súdom za jeden z možných výkladov.

Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery primerane odôvodnil, tieto

závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu predstavuje dostatočný podklad pre výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ktorým tento zamietol dovolanie sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny alebo

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny alebo jeho práva na

14

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad predovšetkým a

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016