Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 371/2016
PDF · 281.13 KB
No categories available
II. ÚS 371/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti SUNDL, s. r. o., Opletalova 6664, Bratislava, zastúpenej advokátkou
JUDr. Alžbetou Skočdopolovou, Alexandra Rudnaya 23, Žilina, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoPr 2/2013
zo 14. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 237/2014 z 27. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SUNDL, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SUNDL, s. r. o., Opletalova 6664, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 CoPr 2/2013 zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 237/2014 z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že
(ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) 24. augusta 2012 domáhal určenia, že výpoveď daná sťažovateľom listom
z 30. apríla 2012 je neplatná a jeho pracovný pomer so sťažovateľom nepretržite trvá.
Domáhal sa aj uloženia povinnosti sťažovateľovi zaplatiť mu náhradu mzdy za čas, keď
z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru nemohol vykonávať prácu.
O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 14 Cpr 3/2012-100
z 5. februára 2013 tak, že ho zamietol. Konanie v časti o uloženie povinnosti sťažovateľovi
zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy zastavil.
Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh, podal navrhovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 10 CoPr 2/2013-138
zo 14. novembra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku zmenil tak,
že určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom sťažovateľa z 30. apríla 2012 je neplatná
a pracovný pomer navrhovateľa u sťažovateľa naďalej trvá. Rozhodol tiež, že rozsudok
okresného súdu vo výroku o čiastočnom zastavení konania, ktorý nebol odvolaním
napadnutý, „zostáva nedotknutý“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že toto
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Najvyšší súd rozhodol napadnutým
rozsudkom z 27. januára 2016 tak, že dovolanie zamietol.
Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na právny záver okresného súdu v jeho rozsudku
z 5. februára 2013, ktorý považoval výpoveď sťažovateľa za platnú s tým, že navrhovateľ
2
„sa stal nadbytočný vzhľadom na organizačnú zmenu, ktorým sa zrušila prevádzkareň
zamestnávateľa a zrušili sa pozície skladových pracovníkov
vykonávajúcich prácu s miestom výkonu práce v prevádzkarni“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na právny záver krajského súdu, podľa ktorého
sťažovateľ mal v rozhodnutí o organizačnej zmene uviesť, že „činnosť dovtedajších
zamestnancov zo zrušenej prevádzkarne bude zabezpečovaná počnúc 1. 5. 2012 výlučne
dodávateľským spôsobom v prevádzkarni “. Tento právny záver považuje
sťažovateľ za svojvoľný a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„Toto odôvodnenie odvolacieho súdu je svojvoľné, pretože sa nijako nedotýka
dôvodov zrušenej prevádzkarne a nevychádza zo zákona. V prevádzkarni
/iná obec/ bola činnosť sťažovateľa zabezpečovaná dodávateľsky aj pred
rozhodnutím o organizačnej zmene zrušenia prevádzkarne
Odvolací súd nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje aj svoj
právny záver, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s
jeho vysloveným právnym názorom. V namietanom rozhodnutí totiž odvolací súd bližšie
neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má na mysli, a v čom tento
ním tvrdený rozpor spočíva...“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil
s právnym záverom krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi organizačnou
zmenou – zrušením prevádzkarne a nadbytočnosťou navrhovateľa. Poukazuje tiež na právny
záver najvyššieho súdu, podľa ktorého neprichádzal do úvahy výpovedný dôvod podľa § 63
ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákonník práce“), t. j. nadbytočnosť navrhovateľa, „ktorá by bola v príčinnej
súvislosti s organizačnou zmenou, pretože bezprostredným následkom tejto zmeny bola
nemožnosť... (sťažovateľa, pozn.) prideľovať... (navrhovateľovi) prácu v dohodnutom
mieste výkonu práce“.
V súvislosti s právnymi závermi najvyššieho súdu a krajského súdu sťažovateľ ďalej
uvádza:
„Odôvodnenie dovolacieho súdu je nezrozumiteľné, neudržateľné, nevychádza
zo zákona ani z dostupnej judikatúry a je svojvoľné. Dovolací súd nevysvetlil dôvody svojho
rozhodnutia, ani o ktoré ustanovenie zákona opiera svoje rozhodnutie. Dovolací súd dospel
k rozdielnym skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal
akékoľvek dokazovanie.
Arbitrárnosť (svojvôľa) v súdnom rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu je
v danom prípade poznateľná zo zjavne iracionálnych myšlienkových konštrukcií vyložených
v odôvodneniach uvedených rozhodnutí. ...
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
sťažovateľ nemá povinnosť uviesť právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, pretože je
povinný iba pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, z ktorých nárok vyvodzuje. To
zároveň znamená, že je povinnosťou všeobecných súdov uplatnený nárok preskúmať
zo všetkých právnych hľadísk, ktoré je možné na skutočnosti tvrdené navrhovateľom
vzťahovať... V danom prípade dovolací súd formalisticky uvádza, že neprichádzal do úvahy
použitý výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ale výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Sťažovateľ ako zamestnávateľ však nemal
povinnosť uvádzať vo výpovedi citované ustanovenia, ale jeho povinnosťou bolo skutkovo
nezameniteľným spôsobom vymedziť dôvod výpovede. Táto podmienka bola v danom
prípade splnená. ...
V danom prípade súdy nereagovali na zasadnú, relevantnú námietku, súvisiacu
s predmetom súdnej ochrany prednesenú sťažovateľom v konaní, a to, že dôvod výpovede je
vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, že ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, ktorý
nedostatok je potrebné považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). V danom prípade
organizačná zmena súvisela výlučne so zrušením prevádzkarne zapísanej v živnostenskom
oprávnení, v súvislosti s ukončením nájmu podľa nájomnej zmluvy; zrušená prevádzkareň
nebola časťou sťažovateľa, ale len prenajatým priestorom, v ktorom vykonával svoju
činnosť. Nedošlo teda ani k zrušeniu ani k premiestneniu časti zamestnávateľa podľa § 63
ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Sťažovateľ sa predmetnou organizačnou zmenou musel
prispôsobiť situácii na trhu, v záujme udržania dôležitého klienta. ...
Odvolací aj dovolací súd rozhodli celkom formalisticky, svojvoľne (arbitrárne) bez
toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytol rozumné vysvetlenie
4
toho, čo sa medzi sťažovateľom a zamestnancom skutočne odohralo v súvislosti s
organizačnými zmenami v spoločnosti sťažovateľa.“
Sťažovateľ tiež poukazuje na judikatúru ústavného súdu, na judikatúru najvyššieho
súdu (uznesenie sp. zn. 4 M Cdo 5/2010 z 20. apríla 2011) a tiež na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3133/2005.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 36 odst. 1 Listiny...
rozsudkom dovolacieho Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2016 č. j. 6 Cdo/237/2014
v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2013 č. j.:
10 CoPr/2013-138 porušené bolo.
... Rozsudok dovolacieho Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2016 č. j.
6 Cdo/237/2014 a rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2013 č. j.:
10 CoPr/2013-138 sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, trov právneho zastúpenia... do 2
mesiacov od právoplatnosti nálezu vo výške SPOLU 363,79 EUR...“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z 27. januára 2016 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 14. novembra
2013 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Tento návrh odôvodňuje
sťažovateľ poukazom na ďalšie konania o náhradu mzdy, ktoré prebiehajú na okresnom
súde. Navrhovaným predbežným opatrením možno podľa sťažovateľa predísť prípadnému
konaniu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu vyplatenia náhrady mzdy. Táto
situácia môže viesť k existenčným problémom sťažovateľa vzhľadom na to, že tieto plnenia
nebude môcť vymôcť pre nemajetnosť povinnej osoby. Rozhodnutie ústavného súdu môže
takto „mať, v spojení s napadnutými rozhodnutiami, bezprostredný vplyv na hmotno-právne
pomery sťažovateľa a mohlo by dôjsť aj k poškodeniu jeho existenčných práv“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
6
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti rozsudku krajského súdu zo 14. novembra 2013 bolo prípustné dovolanie
vzhľadom na to, že krajský súd ako odvolací súd týmto rozsudkom zmenil rozsudok
okresného súdu ako súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 OSP). Sťažovateľ proti rozsudku
krajského súdu podal dovolanie z dôvodu, že toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], a to právneho posúdenia výpovedného
dôvodu podľa ustanovení Zákonníka práce. Dovolaciu argumentáciu sťažovateľa smerujúcu
proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd vecne preskúmal a napadnutým rozsudkom
z 27. januára 2016 dovolanie zamietol. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,
ktorú tento uplatnil na základe dovolania podaného sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval
ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 27. januára 2016 z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
8
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 27. januára
2016, ktorým zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu, poukázal na odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku a uviedol:
«Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom
zo 14. novembra 2013 sp. zn. 10 CoPr/2/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom
zamietajúcom výroku zmenil tak, že určil neplatnosť výpovede danej žalobcovi žalovanou
30. 4. 2012 a zároveň určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá. Na
rozdiel od prvostupňového súdu bol toho názoru, že nebol preukázaný základný predpoklad
platnosti výpovede danej žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to
príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou (vymedzenou žalovanou tak, že táto spočíva
v zrušení prevádzkarne v s následkom zrušenia dvoch pracovných miest vo funkcii
skladových pracovníkov v tejto prevádzke) a nadbytočnosťou žalobcu. Tento záver
odôvodnil tým, že žalovaná vo výpovedi, ani v rozhodnutí o organizačnej zmene neuviedla,
že organizačná zmena má spočívať v zabezpečení činnosti dovtedy vykonávanej žalobcom
v zrušenej prevádzkami dodávateľským spôsobom v inej prevádzkarni, do ktorej sa táto
činnosť presúva, resp. koncentruje, a že nadbytočnosť žalobcu má byť následkom tejto
skutočnosti. Nadbytočnosť žalobcu totiž vymedzila vo výpovedi aj v rozhodnutí
o organizačnej zmene tak, že táto je dôsledkom zrušenia prevádzkarne v s následným
zrušením pracovnej pozície žalobcu.»
Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol
svoje právne závery:
„Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O. s. p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú.
Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného
dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový
stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. V rámci
dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd skúma, či
zistený skutkový stav umožňoval, resp. neumožňoval právny záver, ku ktorému dospel
odvolací súd.
Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu zodpovedal
zistenému skutkovému stavu a bol správny. ...
10
Citované ustanovenia § 63 ods. 1 písm. a/ a b) Zákonníka práce vymedzujú
výpovedné dôvody spočívajúce v tom, že zamestnávateľ nemôže v dôsledku organizačných
zmien uvedených v týchto ustanoveniach zamestnancovi naďalej prideľovať prácu, ktorú
pre neho doteraz vykonával, a to buď vôbec (pri dôvode podľa § 63 ods. 1 písm. a/
Zákonníka práce) alebo preto, že zamestnanec sa v dôsledku takejto zmeny stal pre neho
nadbytočným (pri dôvode podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). Tieto výpovedné
dôvody majú spoločné to, že sa vzťahujú k organizačným zmenám, ktoré nastali u
zamestnávateľa. Zároveň sa však odlišujú, a to podľa toho, aká organizačná zmena nastala.
Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce podmieňuje možnosť výpovede
zamestnávateľom zrušením alebo premiestnením zamestnávateľa alebo jeho časti.
Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyžaduje pre možnosť výpovede
zamestnávateľom nadbytočnosť zamestnanca ako následok písomného rozhodnutia
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných
organizačných zmenách. Je teda zrejmé, že nadbytočnosť zamestnanca ako následok
rozhodnutia o organizačnej zmene zakladá výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, zatiaľ čo dôvodom výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce
je bez ďalšieho samotná organizačná zmena spočívajúca v zrušení alebo premiestnení
zamestnávateľa alebo jeho časti. Bezprostredným následkom takejto organizačnej zmeny je
(objektívne vzaté) nemožnosť zamestnávateľa plniť si základnú povinnosť vyplývajúcu z
pracovného pomeru, a to povinnosť prideľovať zamestnancovi dohodnutú prácu, resp.
prideľovať mu prácu v dohodnutom mieste výkonu práce. Tým je zároveň vylúčené, aby
bezprostredným následkom takejto organizačnej zmeny bola nadbytočnosť zamestnanca,
resp. jej skúmanie sa stáva bezpredmetné (ako prípadný ďalší následok v reťazení príčin a
následkov sa stáva právne bezvýznamnou). Inak povedané, nadbytočnosť zamestnanca môže
zakladať výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce len v prípade, že je
následkom takej organizačnej zmeny, pri ktorej zamestnávateľ môže (objektívne vzaté) i
naďalej (po prijatí organizačnej zmeny) zamestnancovi prideľovať dohodnutú prácu v
dohodnutom mieste výkonu práce, no jeho práca nie je (vôbec alebo v pôvodnom rozsahu)
pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 4 Cdo 102/2009).
V predmetnej veci bolo zo skutkového hľadiska okrem iného zistené, že žalobca
vykonával prácu skladového pracovníka v prevádzkarni žalovanej v , že miesto (sídlo)
tejto prevádzkarne bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu jeho práce,
a že listom žalovanej z 30. 4. 2012 mu bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce z dôvodu jeho nadbytočnosti vzhľadom na rozhodnutie o organizačnej
zmene, ktorá bola vymedzená tak, že s účinnosťou od 30. 4. 2012 sa ruší Prevádzkareň
, a že z dôvodu jej zrušenia sa rušia dve pracovné miesta v tejto
prevádzkarni, a to funkcie skladových pracovníkov.
Pokiaľ za tohto skutkového stavu odvolací súd vyslovil záver, že výpoveď daná
žalobcovi z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná
pre neexistenciu, resp. nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou žalobcu, bol tento jeho právny záver správny, aj keď z iných dôvodov, než
ktoré boli uvedené v odôvodnení jeho rozsudku. Rozhodnutím o zrušení prevádzkarne, ktorá
bola dohodnutým miestom výkonu práve žalobcu, sa žalovaná zbavila možnosti plniť
si základnú povinnosť tvoriacu obsah pracovného pomeru, a to povinnosť prideľovať
žalobcovi prácu v dohodnutom mieste výkonu práce. Z hľadiska uvažovania o príčinnej
súvislosti týmto bezprostredným následkom (ktorý by bez rozhodnutia o zrušení
prevádzkarne nenastal) bolo vylúčené, ako už bolo uvedené vyššie, aby bezprostredným
následkom takejto organizačnej zmeny bola nadbytočnosť žalobcu, resp. otázka jeho
nadbytočnosti sa stala bezpredmetnou.
Pre správne rozhodnutie veci nebolo potrebné riešiť otázku, či zrušená prevádzkareň
mala charakter časti žalovanej (aj keď zistené skutočnosti tomu nasvedčovali), a či teda
žalovaná mala vo vzťahu k žalobcovi použiť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce. Podstatné bolo to, že neprichádzal do úvahy použitý výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. t. j. nadbytočnosť žalobcu, ktorá by bola
v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou, pretože bezprostredným následkom tejto
zmeny bola nemožnosť žalobkyne prideľovať žalobcovi prácu v dohodnutom mieste výkonu
práce, túto skutočnosť napokon výslovne konštatovala aj samotná žalovaná v dovolaní
na strane 12 v prvom odseku, keď uviedla, že stratila objektívnu možnosť prideľovať
žalobcovi dohodnutý druh práce v dohodnutom mieste výkonu práce.
12
V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
21 Cdo 3133/2005, na ktoré v dovolaní poukazovala žalovaná, dovolací súd poznamenáva,
že toto rozhodnutie nebolo na daný prípad použiteľné, pretože z neho nevyplýva, že by sídlo
zrušenej časti či útvaru zamestnávateľa bolo odlišné od sídla jej ostatných častí či útvarov,
a že by bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce zamestnanca.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej smerujúce proti
správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p).“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu z 27. januára 2016.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na záver krajského súdu
v rozsudku zo 14. novembra 2013 (pri vymedzení obsahu jeho odôvodnenia, pozn.), podľa
ktorého nebola daná príčinná súvislosť medzi písomne vymedzenou organizačnou zmenou
(zrušenie prevádzkarne v a nadbytočnosťou navrhovateľa. Podľa krajského súdu
relevantným bolo rozhodnutie sťažovateľa vykonávať činnosť vykonávanú v zrušenej
prevádzkarni v inej prevádzkarni sťažovateľa dodávateľským spôsobom, pričom sťažovateľ
túto organizačnú zmenu neuviedol v písomnom rozhodnutí o organizačnej zmene. Najvyšší
súd sa stotožnil so záverom o neplatnosti výpovede pre neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi zrušením prevádzkarne a nadbytočnosťou navrhovateľa. Uviedol však,
že bezprostrednou príčinou (následkom) uvedenej organizačnej zmeny bola nemožnosť
sťažovateľa „prideľovať žalobcovi prácu v dohodnutom mieste výkone práce“. V rámci
uvažovania o príčinnej súvislosti bolo podľa najvyššieho súdu „týmto bezprostredným
následkom... vylúčené..., aby bezprostredným následkom takejto organizačnej zmeny bola
nadbytočnosť žalobcu...“.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „dovolací súd formalisticky uvádza, že
neprichádzal do úvahy použitý výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b)..., ale
výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce“. Tento argument neobstojí
z dôvodu, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku neuvádza právny záver, že bol daný
výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej jeho povinnosťou
nebolo uviesť správnu právnu kvalifikáciu, ale výpovedný dôvod správne skutkovo
vymedziť, pričom v tomto smere poukázal aj na § 79 ods. 1 OSP. Najvyšší súd poukázal
na organizačnú zmenu vyplývajúcu z písomného rozhodnutia sťažovateľa (t. j. zrušenie
prevádzky v pričom poukázal tiež na bezprostredný následok tejto organizačnej
zmeny, ktorý ale podľa neho nebol nadbytočnosť navrhovateľa. Z uvedeného je zrejmé,
že príslušná organizačná zmena nebola podľa najvyššieho súdu vo vzťahu k následku, ktorý
predpokladá § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (t. j. nadbytočnosť zamestnanca),
vymedzená dostatočne. Relevantné je tiež, že sťažovateľ neargumentuje, že písomne
vymedzená organizačná zmena predstavuje iný výpovedný dôvod podľa § 63 Zákonníka
práce. Naopak, sťažovateľ špecificky uvádza dôvody, pre ktoré sa domnieva, že ním
písomne vymedzená organizačná zmena nie je výpovedným dôvodom podľa § 63 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce.
Ústavný súd takto považuje výklad príslušných ustanovení Zákonníka práce –
predovšetkým § 63 ods. 1 písm. a) a b) – najvyšším súdom za jeden z možných výkladov.
Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery primerane odôvodnil, tieto
závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu predstavuje dostatočný podklad pre výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ktorým tento zamietol dovolanie sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo jeho práva na
14
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad predovšetkým § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce
najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016