Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 367/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti SPIŠ JMD s. r. o., Kamenárska 4/7, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom

JUDr. Ivanom Jurčišinom, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -427

z 18. marca 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SPIŠ JMD s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SPIŠ JMD s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-427 z 18. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou

v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. , v ktorom sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 53 995,50 €

s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo.

Okresný súd o tejto žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k.

-402 z 28. februára 2013, ktorým ju v celom rozsahu zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok okresného súdu postupom

podľa ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa

sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa krajskému súdu

vytýka, že „... potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa vôbec zaoberal

dôvodmi, ktoré uviedol žalobca v podanom odvolaní“. Sťažovateľka namieta, že v dôsledku

toho je napadnuté rozhodnutie „nesprávne, arbitrárne, nepreskúmateľné a zjavne

neodôvodnené“.

Sťažovateľka krajskému súdu konkrétne vytýka nesprávne právne posúdenie veci

v otázke existencie a platnosti postúpenia pohľadávky, ako aj v otázke doručovania spornej

faktúry. Zároveň sťažovateľka namieta, že krajský súd sa „nezaoberal podstatnou otázkou

konania a to vznikom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného“. Sťažovateľka

krajskému súdu ďalej vytýka, že neprihliadal na jej námietku porušenia dobrých mravov

v obchodných vzťahoch. Sťažovateľka z uvedených dôvodov v nadväznosti na rozhodnutie

2

okresného súdu spochybňuje objektívnosť, správnosť a preskúmateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv rozsudkom krajského

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, aby toto rozhodnutie zrušil a aby rozhodol

o povinnosti krajského súdu uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej

právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

4

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu, nesprávnom právnom posúdení

veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva

uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávnom a neúplnom zistení skutkového stavu veci,

namieta aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti sa domáha ich prehodnotenia, v rámci

čoho predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že „súd prvého stupňa žalobu

zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu uplatňovaného nároku a nie z dôvodu

žalovaným uplatňovaného práva zo zodpovednosti za vady, a preto odvolací súd

nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že súd vzhľadom na námietky žalobcu

neaplikoval ustanovenie § 562 ods. 2 Obč. zák., ktoré stanovuje lehoty, v ktorých

objednávateľ je povinný uplatniť si právo z vád diela...

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa považoval námietky žalobcu týkajúce

sa investora a s tým spojené návrhy na doplnenie dokazovania za nedôvodné, nakoľko

právny predchodca nebol v zmluvnom vzťahu s investorom diela.

Predmetná pohľadávka bola vyfakturovaná fa č. 07001 z 10. 5. 2007 a splatnou

sa mala stať 24. 5. 2007 a podľa obsahu faktúry predstavovala cenu za stavebné práce

za mesiac apríl 2007. Písomným podaním zo dňa 31. 7. 2007 zaslal žalovaný právnemu

predchodcovi žalobcu spoločnosti k odsúhlaseniu

inventarizáciu záväzkov k 31. 7. 2007, na ktoré spoločnosť reagovala listom zo dňa

4. 9. 2007, doručeným odporcovi 6. 9. 2007 a oznámila, že voči žalovanému má pohľadávky

z faktúr 060012 a 060012 ale iné pohľadávky, a teda ani predmetnú pohľadávku, napriek

tomu, že bola v tom čase splatná, žalovanému neoznámila. Samotným právnym

predchodcom žalobcu dňa 4. 9. 2007 vypracovaná inventarizácia nepotvrdzuje tvrdenie

žalobcu, a preto sa odvolací súd stotožnil so súdom prvého stupňa, že sa žalobcovi, ktorý

znáša dôkazné bremeno ani v priebehu konania nepodarilo spôsobom vylučujúcim

akúkoľvek pochybnosť preukázať ním uplatnený nárok.“.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

6

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej

okresný súd uviedol toto:

„Faktúra č. 070001 nespĺňa podmienky zmluvy o dielo č. 012/2005/P/3. Nebola

vystavená v čase dohodnutom v čl. VII ods. 5 ZoD, t. j. v dobe reálneho vykonania prác,

ktoré mali byť touto faktúrou žalovanému účtované. Neobsahuje povinné náležitosti

dojednané v čl. VII ods. 8 resp. 9...

Ide o faktúru fiktívnu, vystavenú za fiktívne úkony a fiktívne obdobie mesiaca apríl

2007, v ktorom právny predchodca žalobcu už na stavbe nepracoval. Žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, že jeho právny predchodca pre žalovaného vykonal práce

fakturované fa. 070001, ktorých úhrady sa v konaní domáhal...

S poukazom na uvedené skutočnosti, preto súd dospel k záveru, že žalobou

uplatňovaný nárok je z hľadiska jeho pravosti a výšky v celom rozsahu nepreukázaný,

neopodstatnený a bez opory v hmotnom práve.“

Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti

v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré

by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú

neudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len

opakovaním jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovala

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne

výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený ani

povinný vstupovať (m. m. , ).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu

ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi závermi

všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy

všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa

a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016

8