Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 262/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , súdneho exekútora,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,

advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa , 4 a 5, na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v

konaní vedenom pod. sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , súdneho exekútora, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla

2016 doručená sťažnosť , súdneho exekútora,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa , 4 a 5, na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „exekučné konanie“) a jeho uznesením z 20. januára 2016.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v exekučnom konaní

po predchádzajúcom zastavení exekúcie uložil oprávnenému zaplatiť sťažovateľovi trovy

za výkon exekučnej činnosti v sume 144,71 €. Podľa sťažovateľa „súd nepriznal

sťažovateľovi vyčíslené cestovné vo výške 322,28 Eur, ale len vo výške 58,20 Eur za cestu

za povinným. Súd mal za to, že cestovanie osobným motorovým vozidlom sťažovateľa je

nehospodárne a zbytočné navyšovanie trov exekúcie. V Uznesení porušovateľ ďalej uviedol,

že súdny exekútor nesplnil podmienky pre priznanie cestovného, keď nepredložil súdu

fotokópiu dokladu o kúpe pohonných látok o cestovných

náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práva,

sociálnych vecí a rodiny SR č. Súd túto položku ako nepreskúmateľnú

nepriznal.“.

3. Sťažovateľ v podstatnom svoju sťažnosť odôvodnil takto: «Sťažovateľ zastáva

názor, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II je ústavne neudržateľným

spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že

medzi napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom základných práv podľa

a práv podľa dohovoru označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

Sťažovateľ podal túto sťažnosť z dôvodu, že porušovateľ mu nepriznal odmenu

za pracovnú cestu z Humenného do Bratislavy a späť vo výške 322,28 Eur ale len vo výške

58,20 Eur.

Súd nepriznal cestovné vo výške 322,28 Eur, ale len vo výške 58,20 Eur za cestu

za povinným. Súd mal za to, že cestovanie sťažovateľa osobným motorovým vozidlom je

nehospodárne a zbytočné navyšovanie trov exekúcie. V Uznesení porušovateľ ďalej uviedol,

že súdny exekútor nesplnil podmienky pre priznanie cestovného, keď nepredložil súdu

fotokópiu dokladu o kúpe pohonných látok v zmysle

o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s oparením Ministerstva

práva, sociálnych vecí a rodiny SR č. Súd túto položku ako nepreskúmateľnú

nepriznal.

V zmysle o cestovných náhradách cenu pohonnej

látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá

súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len „doklad o kúpe“). Ak zamestnanec preukazuje cenu

pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže vypočítať

aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej

látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v Čase

nástupu na pracovnú cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len

„štatistický úrad“).

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že pri odôvodnení Uznesenia porušovateľa

došlo k zjavnému rozporu odôvodnenia napádaného rozhodnutia so zákonom

č. o cestovných náhradách.

Súd mal v danom prípade akceptovať cenu pohonnej látky, ktorá platila čase nástupu

sťažovateľa na cestu a bola zistená Štatistickým úradom SR.

Zároveň vyjadrenie porušovateľa, že súd má za to, že cestovanie osobným

motorovým vozidlom je nehospodárne a zbytočné navyšovanie trov exekúcie, môže obstáť

pri účastníkoch konania, ale nie pri súdnom exekútorovi, ktorý je v zmysle § 2 zákona

č. štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu

exekučných titulov (ďalej len „exekučná Činnosť“) a v zmysle § 5 má súdny exekútor

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Zároveň podľa §5

ods. 2 cit. zákona je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci.

Sťažovateľ má za to, že konaním porušovateľa došlo k zásahu do jeho základných

ľudských práv a slobôd, ktoré sú garantované SR v Čl. 20 ods. 1,4,5 a Čl. 46 ods. 1

a ods. 2.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté Uznesenie Okresného súdu možno považovať

za zjavne neodôvodnené a za arbitrárne, teda také ktoré je založené na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných

ustanovení Exekučného poriadku.»

4. V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v jeho veci takto

rozhodol:

„1. Základné právo , súdneho exekútora so sídlom

podľa Čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, Čl. 20 ods. 1,

. ods. 4, Čl. 20 ods. 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod. sp. zn. č. k. 53Er/47/20!2 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V, č.k.: zo dňa 20.01.2016 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 303,16 Eur (slovom: tristotri Eur aj šestnásť centov) na bankový účet právnej

zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky vedený

do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

9. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv uznesením okresného súdu

o náhrade trov a jeho argumentácia spočíva v tom, že „Súd nepriznal cestovné vo výške

322,28 Eur, ale len vo výške 58,20 Eur za cestu za povinným“. Z toho sťažovateľ odvodil

svoj názor, že napadnuté uznesenie okresného súdu možno považovať za zjavne

neodôvodnené a za arbitrárne, teda také, ktoré je založené na právnych záveroch, ktoré

nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

Exekučného poriadku.

10. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania a miera voľnej

úvahy súdu je v porovnaní s rozhodovaním vo veci samej celkom prirodzene väčšia.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním

o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by

vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie,

k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (napr. ). Vo veci

sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu nejde, posudzovaná

sťažnosť nemá ústavnoprávnu dimenziu, je klasickým pokračovaním sporu

pred všeobecnými súdmi a závery napadnutého uznesenia okresného súdu nie sú arbitrárne

alebo zjavne neodôvodnené. Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah ústavný

súd posudzoval podanú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní.

11. Zúžený pohľad na obsah sťažnosti v bode 9 zodpovedá realite, pretože sťažovateľ

sa v nej okrem citácie príslušných článkov a dohovoru, ako aj judikatúry ústavného

súdu zameral iba na kritiku spôsobu aplikácie jednoduchého zákona okresným súdom,

vrátane nedocenenia postavenia exekútora v exekučnom konaní, ale žiadny relevantný

dôvod porušenia svojich práv neuviedol.

12. Za týchto okolností musí ústavný súd pripomenúť, že nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z hľadiska namietaného porušenia základného práva garantovaného

a práva podľa čl. 6 ods. dohovoru ústavný súd konštatuje, že okresný súd napadnuté

rozhodnutie riadne a rozumným spôsobom odôvodnil, nepostupoval teda svojvoľne a jeho

rozhodnutie nenesie žiadne znaky arbitrárnosti, preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako

neopodstatnenú.

13. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok (sťažovateľ

bez bližšieho vysvetlenia namieta okrem aj a 5 ),

z pravidelnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak v postupe alebo rozhodnutí

všeobecného súdu nezistí porušenie ústavnoprocesných princípov, nemôže zároveň dôjsť

ani k porušeniu práv účastníka hmotnoprávnej povahy.

14. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok podľa

ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom

prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016