Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 262/2016
PDF · 174.73 KB
No categories available
III. ÚS 262/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , súdneho exekútora,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,
advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v
konaní vedenom pod. sp. zn. 53 Er 47/2012 a jeho uznesením z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , súdneho exekútora, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla
2016 doručená sťažnosť , súdneho exekútora,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
53 Er 47/2012 (ďalej aj „exekučné konanie“) a jeho uznesením z 20. januára 2016.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v exekučnom konaní
po predchádzajúcom zastavení exekúcie uložil oprávnenému zaplatiť sťažovateľovi trovy
za výkon exekučnej činnosti v sume 144,71 €. Podľa sťažovateľa „súd nepriznal
sťažovateľovi vyčíslené cestovné vo výške 322,28 Eur, ale len vo výške 58,20 Eur za cestu
za povinným. Súd mal za to, že cestovanie osobným motorovým vozidlom sťažovateľa je
nehospodárne a zbytočné navyšovanie trov exekúcie. V Uznesení porušovateľ ďalej uviedol,
že súdny exekútor nesplnil podmienky pre priznanie cestovného, keď nepredložil súdu
fotokópiu dokladu o kúpe pohonných látok § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práva,
sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z.z. Súd túto položku ako nepreskúmateľnú
nepriznal.“.
3. Sťažovateľ v podstatnom svoju sťažnosť odôvodnil takto: «Sťažovateľ zastáva
názor, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II je ústavne neudržateľným
spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že
medzi napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
Sťažovateľ podal túto sťažnosť z dôvodu, že porušovateľ mu nepriznal odmenu
za pracovnú cestu z Humenného do Bratislavy a späť vo výške 322,28 Eur ale len vo výške
58,20 Eur.
Súd nepriznal cestovné vo výške 322,28 Eur, ale len vo výške 58,20 Eur za cestu
za povinným. Súd mal za to, že cestovanie sťažovateľa osobným motorovým vozidlom je
nehospodárne a zbytočné navyšovanie trov exekúcie. V Uznesení porušovateľ ďalej uviedol,
že súdny exekútor nesplnil podmienky pre priznanie cestovného, keď nepredložil súdu
fotokópiu dokladu o kúpe pohonných látok v zmysle § 7 zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s oparením Ministerstva
práva, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z.z. Súd túto položku ako nepreskúmateľnú
nepriznal.
V zmysle § 7 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách cenu pohonnej
látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá
súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len „doklad o kúpe“). Ak zamestnanec preukazuje cenu
pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže vypočítať
aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej
látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v Čase
nástupu na pracovnú cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len
„štatistický úrad“).
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že pri odôvodnení Uznesenia porušovateľa
došlo k zjavnému rozporu odôvodnenia napádaného rozhodnutia so zákonom
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách.
Súd mal v danom prípade akceptovať cenu pohonnej látky, ktorá platila čase nástupu
sťažovateľa na cestu a bola zistená Štatistickým úradom SR.
Zároveň vyjadrenie porušovateľa, že súd má za to, že cestovanie osobným
motorovým vozidlom je nehospodárne a zbytočné navyšovanie trov exekúcie, môže obstáť
pri účastníkoch konania, ale nie pri súdnom exekútorovi, ktorý je v zmysle § 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
exekučných titulov (ďalej len „exekučná Činnosť“) a v zmysle § 5 má súdny exekútor
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Zároveň podľa §5
ods. 2 cit. zákona je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci.
Sťažovateľ má za to, že konaním porušovateľa došlo k zásahu do jeho základných
ľudských práv a slobôd, ktoré sú garantované Ústavou SR v Čl. 20 ods. 1,4,5 a Čl. 46 ods. 1
a ods. 2.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté Uznesenie Okresného súdu možno považovať
za zjavne neodôvodnené a za arbitrárne, teda také ktoré je založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných
ustanovení Exekučného poriadku.»
4. V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v jeho veci takto
rozhodol:
„1. Základné právo , súdneho exekútora so sídlom
podľa Čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, Čl. 20 ods. 1,
čl. 20. ods. 4, Čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod. sp. zn. č. k. 53Er/47/20!2 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V, č.k.: 53Er 47/2012 zo dňa 20.01.2016 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 303,16 Eur (slovom: tristotri Eur aj šestnásť centov) na bankový účet právnej
zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky vedený
do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
9. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv uznesením okresného súdu
o náhrade trov a jeho argumentácia spočíva v tom, že „Súd nepriznal cestovné vo výške
322,28 Eur, ale len vo výške 58,20 Eur za cestu za povinným“. Z toho sťažovateľ odvodil
svoj názor, že napadnuté uznesenie okresného súdu možno považovať za zjavne
neodôvodnené a za arbitrárne, teda také, ktoré je založené na právnych záveroch, ktoré
nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení
Exekučného poriadku.
10. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania a miera voľnej
úvahy súdu je v porovnaní s rozhodovaním vo veci samej celkom prirodzene väčšia.
Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním
o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by
vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie,
k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (napr. I. ÚS 5/2011). Vo veci
sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu nejde, posudzovaná
sťažnosť nemá ústavnoprávnu dimenziu, je klasickým pokračovaním sporu
pred všeobecnými súdmi a závery napadnutého uznesenia okresného súdu nie sú arbitrárne
alebo zjavne neodôvodnené. Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah ústavný
súd posudzoval podanú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní.
11. Zúžený pohľad na obsah sťažnosti v bode 9 zodpovedá realite, pretože sťažovateľ
sa v nej okrem citácie príslušných článkov ústavy a dohovoru, ako aj judikatúry ústavného
súdu zameral iba na kritiku spôsobu aplikácie jednoduchého zákona okresným súdom,
vrátane nedocenenia postavenia exekútora v exekučnom konaní, ale žiadny relevantný
dôvod porušenia svojich práv neuviedol.
12. Za týchto okolností musí ústavný súd pripomenúť, že nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z hľadiska namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. dohovoru ústavný súd konštatuje, že okresný súd napadnuté
rozhodnutie riadne a rozumným spôsobom odôvodnil, nepostupoval teda svojvoľne a jeho
rozhodnutie nenesie žiadne znaky arbitrárnosti, preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako
neopodstatnenú.
13. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok (sťažovateľ
bez bližšieho vysvetlenia namieta okrem čl. 20 ods. 1 ústavy aj čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy),
z pravidelnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak v postupe alebo rozhodnutí
všeobecného súdu nezistí porušenie ústavnoprocesných princípov, nemôže zároveň dôjsť
ani k porušeniu práv účastníka hmotnoprávnej povahy.
14. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom
prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016