Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 251/2016
PDF · 129.26 KB
No categories available
III. ÚS 251/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej
republiky, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce, zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Barbušom,
advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 94/2015 z 12. augusta 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej republiky, š. p.,
o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2015 doručená sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky
Slovenskej republiky, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 43 Cob 94/2015 z 12. augusta 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (ako
žalovaný, pozn.) o zaplatenie sumy 177 622,31 € s príslušenstvom. Okresný súd Zvolen
v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. 16 Cb 36/2008 zo 4. júna 2012 vyhovel žalobe žalobcu.
Proti označenému rozsudku Okresného súdu Zvolen podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 166/2012 z 31. októbra 2012 tak, že
odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil. Sťažovateľ proti
uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažnosť pre porušenie jeho základných práv,
o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 430/2014 z 2. júla 2014 tak, že okrem
iného zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu. Krajský súd znovu rozhodol
o odvolaní sťažovateľa napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom krajského súdu
uvádza, že vo veci podal dovolania a zároveň sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je
„neodôvodnený až arbitrárny, neospravedlniteľný a neudržateľný“, pričom argumentuje
tým, že nebol rešpektovaný nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 430/2014 z 2. júla 2014.
Podľa názoru sťažovateľa „nález ÚS vo svojom odôvodnení v ktorom je odvolací súd
viazaný vyslovil právny názor v zmysle ktorého Rámcovú zmluvu uzatvoril subjekt bez
právnej subjektivity. Podľa názoru ÚS tomu nasvedčuje hlavne IČO, ktoré patrilo
odštepnému závodu a ktoré už niekoľko rokov nepoužíval. Táto skutočnosť jednoznačne
nasvedčovala tomu, že Rámcovú zmluvu uzatvoril odštepný závod vo svojom mene, z čoho
jednoznačne vyplýva, že ide o neplatnú zmluvu, nakoľko odštepný závod nemá právnu
subjektivitu.“. Z uvedených dôvodov považuje závery uvedené v napadnutom rozsudku
krajského súdu za svojvoľné a v rozpore so zásadami ústavnosti.
K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podal dovolanie, a to podaním z 28. októbra 2015, pričom uvádza,
že v danom prípade ide o mimoriadny prostriedok, a hoci si je vedomý ustálenej judikatúry
2
ústavného súdu v obdobných prípadoch, je toho názoru, že ide o také hrubé porušenie jeho
označených práv, že v danom prípade je daná právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho označených
práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vzhľadom na informáciu uvedenú v sťažnosti v súčinnosti s Okresným
súdom Zvolen zisťoval, či sťažovateľ v označenej veci podal dovolanie. Ústavný súd zistil,
že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu skutočne podal dovolanie, ktoré
Okresnému súdu Zvolen doručil 28. októbra 2015. Dovolanie sťažovateľa bolo postúpené
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) 24. marca 2016 a ku dňu
rozhodovania o sťažnosti o ňom ešte nebolo rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach
porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť
preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
4
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším súdom ako
dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia
sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016