Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 251/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej

republiky, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce, zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Barbušom,

advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 12. augusta 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej republiky, š. p.,

o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2015 doručená sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky

Slovenskej republiky, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 12. augusta 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (ako

žalovaný, pozn.) o zaplatenie sumy 177 622,31 € s príslušenstvom. Okresný súd Zvolen

v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. zo 4. júna 2012 vyhovel žalobe žalobcu.

Proti označenému rozsudku Okresného súdu Zvolen podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. októbra 2012 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil. Sťažovateľ proti

uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažnosť pre porušenie jeho základných práv,

o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. z 2. júla 2014 tak, že okrem

iného zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu. Krajský súd znovu rozhodol

o odvolaní sťažovateľa napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom krajského súdu

uvádza, že vo veci podal dovolania a zároveň sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

„neodôvodnený až arbitrárny, neospravedlniteľný a neudržateľný“, pričom argumentuje

tým, že nebol rešpektovaný nález ústavného súdu sp. zn. z 2. júla 2014.

Podľa názoru sťažovateľa „nález ÚS vo svojom odôvodnení v ktorom je odvolací súd

viazaný vyslovil právny názor v zmysle ktorého Rámcovú zmluvu uzatvoril subjekt bez

právnej subjektivity. Podľa názoru ÚS tomu nasvedčuje hlavne IČO, ktoré patrilo

odštepnému závodu a ktoré už niekoľko rokov nepoužíval. Táto skutočnosť jednoznačne

nasvedčovala tomu, že Rámcovú zmluvu uzatvoril odštepný závod vo svojom mene, z čoho

jednoznačne vyplýva, že ide o neplatnú zmluvu, nakoľko odštepný závod nemá právnu

subjektivitu.“. Z uvedených dôvodov považuje závery uvedené v napadnutom rozsudku

krajského súdu za svojvoľné a v rozpore so zásadami ústavnosti.

K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podal dovolanie, a to podaním z 28. októbra 2015, pričom uvádza,

že v danom prípade ide o mimoriadny prostriedok, a hoci si je vedomý ustálenej judikatúry

2

ústavného súdu v obdobných prípadoch, je toho názoru, že ide o také hrubé porušenie jeho

označených práv, že v danom prípade je daná právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho označených

práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vzhľadom na informáciu uvedenú v sťažnosti v súčinnosti s Okresným

súdom Zvolen zisťoval, či sťažovateľ v označenej veci podal dovolanie. Ústavný súd zistil,

že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu skutočne podal dovolanie, ktoré

Okresnému súdu Zvolen doručil 28. októbra 2015. Dovolanie sťažovateľa bolo postúpené

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) 24. marca 2016 a ku dňu

rozhodovania o sťažnosti o ňom ešte nebolo rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť

preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

4

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším súdom ako

dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia

sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016