Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 253/2016
PDF · 142.35 KB
No categories available
III. ÚS 253/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
Rakúska republika, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o.,
Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Syrový, PhD.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 258/2015 z 26. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. februára 2016 doručená sťažnosť , ,
Rakúska republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 258/2015
z 26. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca bol účastníkom
konania v právnej veci o náhradu škody v sume 2 222,97 € vedenej na Okresnom súdu
Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 164/2007. Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodol
rozsudkom z 19. novembra 2013 tak, že žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania
sťažovateľa rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý svojím rozsudkom
sp. zn. 9 Co 19/2014 zo 16. septembra 2014 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.
Sťažovateľ sa v sťažnosti nestotožňuje s právnym názorom dovolacieho súdu,
predostiera vlastné právne posúdenie veci a je toho názoru, že najvyšší súd nesprávne
posúdil prípustnosť jeho dovolania založenú na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
teda na tvrdení, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru sťažovateľa
nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu napĺňa už
uvedený dôvod prípustnosti jeho dovolania. Záver najvyššieho súdu o nezistení existencie
dôvodov prípustnosti jeho dovolania považuje sťažovateľ za formalistický, povrchný
a arbitrárny.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 46
ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26.11.2015 so sp. zn. 4 Cdo 258/2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dna 26.11.2015 so sp. zn.
4 Cdo 258/2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
2
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť navrhovateľom trovy
konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
3
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia
domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili
za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd preto námietky vo vzťahu k meritórnemu
rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu považoval len za súčasť sťažovateľovej
právnej argumentácie.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.
Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
4
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojich označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou, pretože podľa jeho názoru odôvodnenie napadnutého
uznesenia je nedostatočné, nesprávne, a tým aj ústavne neudržateľné.
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil
s názorom sťažovateľa týkajúcim sa prípustnosti jeho dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP, čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ
v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzal ďalej len
dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c), ktoré samy osebe nezakladajú
prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci
konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
5
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne
ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesného
práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia
námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval
vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovateľ sám stanovil
rozsah a predmet svojej sťažnosti, pričom za porušovateľa svojich práv označil len najvyšší
súd. Sťažovateľ konkrétne svojou sťažnosťou napádal len napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu ako výsledok dovolacieho konania. Rozsah prieskumu v rámci dovolacieho konania je
však striktne limitovaný a viazaný na existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť
dovolania. Pokiaľ dôvody prípustnosti dovolania neexistujú, čo v konkrétnom prípade
konštatoval aj najvyšší súd, nemožno dovolaciemu súdu vyčítať to a vidieť v tom porušenie
základných práv alebo slobôd, že najvyšší súd sa meritórne nezaoberal ďalšími
namietanými skutočnosťami, ktorými možno odôvodniť dovolanie, ale ktoré prípustnosť
dovolania samy nezakladajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016
6