Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 285/2016
PDF · 143.13 KB
No categories available
III. ÚS 285/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21,
Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3 Er 1365/2012 z 30. októbra 2012
a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 403/2015
z 15. decembra 2015 a takto
rozhodol:
1. Konanie o sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
z a s t a v u j e .
2. Návrhu obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., na priznanie
náhrady trov konania n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 Er 1365/2012 z 30. októbra 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE 403/2015 z 15. decembra 2015.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka je právnickou
osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi
sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou 23. novembra 2008 sa táto zaviazala platiť
dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné
za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade
s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“,
obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“), ktorý rozhodcovským
rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná
dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto
sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho
exekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
a že vykonaním kontroly postupu rozhodcovského súdu dospel k úplne opačným právnym
záverom ako rozhodcovský súd. Takýmto postupom podľa názoru sťažovateľky okresný
súd nanovo konštruoval skutkový stav bez toho, aby aj jej umožnil vyjadriť sa k správnosti,
pravosti a úplnosti okresným súdom nazhromaždených listinných dôkazov, čím zároveň
porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1. dohovoru. Keďže ani krajský súd
v odvolacom konaní nevykonal dokazovanie, takýmto „ne/konaním len potvrdil porušenia
práv sťažovateľky, ku ktorým v konaní už došlo na prvom stupni“. Z dôvodu, že „zákonný
nárok sťažovateľky na úhradu dlžného poistného..., ako aj ďalšie nároky sťažovateľky
voči povinnému sú na základe tohto rozhodnutia okresného súdu už súdne nevymožiteľné“,
boli podľa názoru sťažovateľky porušené aj jej práva majetkového charakteru zaručené
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že uvedený postup
a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi
normami vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného
súdu (IV. ÚS 95/2010, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C-472/11,
C-342/13), ktorého výklad smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov, pričom ich
zaväzuje zohľadniť to, či doložka znemožňuje po jednoinštančnom rozhodnutí
rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravný prostriedok
na všeobecný súd.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutým postupom a uznesením okresného súdu a napadnutým
postupom a uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
Dňa 26. apríla 2016 bolo ústavnému súdu doručené podanie, v ktorom mu
sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámila, že sťažnosť berie
v celom rozsahu späť z dôvodu, že po jej podaní jej bolo doručené opravné uznesenie
krajského súdu sp. zn. 41 CoE 403/2015 z 20. apríla 2016, ktorým opravil výrok
napadnutého uznesenia tak, že správne znie: „Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 3 Er 1365/2012-17 zo dňa 30. októbra 2012 zrušuje a vec vracia okresnému súdu
na ďalšie konanie“, čím sa jej sťažnosť stala bezpredmetnou. Z uvedeného dôvodu žiada
konanie o sťažnosti zastaviť a priznať jej náhradu trov konania pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia v sume 363,79 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svoju
sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne,
že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému
rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom
porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka podaním z 26. apríla 2016 vzala svoju sťažnosť
späť a ústavný súd z tejto sťažnosti nezistil existenciu skutočností, ktoré by mohli viesť
k záveru o neprípustnosti zastavenia konania, rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia (obdobne napr. III. ÚS 126/07, III. ÚS 203/2013, III. ÚS 408/2013,
III. ÚS 560/2013, III. ÚS 454/2014 a iné).
Sťažovateľka v podaní z 26. apríla 2016 požiadala, aby jej ústavný súd „vzhľadom
na okolnosti prípadu a obsah pôvodných rozhodnutí Okresného a Krajského súdu... priznal
náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €“.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že priznanie náhrady trov v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v zásade podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody orgánom verejnej moci.
V danom prípade k takémuto vysloveniu označených práv sťažovateľky nedošlo.
V súvislosti s uvedenou požiadavkou ústavný súd upriamuje pozornosť právneho
zástupcu sťažovateľky na to, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne
využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).
Ak právny zástupca sťažovateľky poukazuje na okolnosti daného prípadu, mal sa ešte
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu oboznámiť s celým obsahom napadnutého
rozsudku krajského súdu, z ktorého by ako osoba znalá práva musel zistiť, že pri jeho
vyhotovovaní došlo k chybe v písaní, pretože jeho výrok nekorešponduje s odôvodnením.
Zrejme to však neurobil, pretože aj odôvodnenie ním koncipovanej sťažnosti, ktoré
je v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde jednou zo všeobecných náležitostí návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom, nasvedčuje tomu, že si uvedený rozpor sám
nevšimol.
Vzniknutej situácii sa dalo predísť, ak by právny zástupca sťažovateľky, ktorý
v jej mene opakovane podáva obsahovo identické sťažnosti, rešpektoval skutočnosť,
že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyplývajúcej
z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nestačí v sťažnosti uviesť dátum, kedy sťažovateľ,
resp. právny zástupca sťažovateľa, to-ktoré rozhodnutie všeobecného súdu prevzal.
Rozhodnutie všeobecného súdu, na ktorom nie je riadne vyznačený dátum nadobudnutia
jeho právoplatnosti, nemožno považovať za zodpovedajúce zákonnej požiadavke
vyplývajúcej z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 441/2013).
Na základe uvedeného ústavný súd návrhu sťažovateľky na priznanie náhrady trov
konania nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016