Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 267/2016
PDF · 205.88 KB
No categories available
III. ÚS 267/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
, , pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2015
z 9. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listiny“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 8 ods. 2 listiny
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Tdo 29/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany
sp. zn. 1 T 166/2011 zo 16. októbra 2011 odsúdený pre obzvlášť závažný zločin podľa
§ 172 ods. 1, písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona na trest odňatia slobody
v trvaní 120 mesiacov nepodmienečne. Toto rozhodnutie bolo uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 6 To 123/2013 z 19. decembra 2013 potvrdené, keď odvolanie sťažovateľa
bolo zamietnuté.
Dovolaním najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 29/2015 z 9. septembra 2015 bola
sťažnosť sťažovateľa odmietnutá.
Sťažovateľ namietal, že už z vyšetrovacieho spisu vyplýval nedostatočne popísaný
a zistený skutkový stav, poukázal v tejto súvislosti na výpovede
a predovšetkým namietal, že použitím agenta došlo k nezákonnému konaniu, čo
v konečnom dôsledku malo vplyv na jeho obvinenie a odsúdenie. Tvrdil tiež, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, že by sa dopustil trestného činu v uvedenom rozsahu
obžaloby. Okrem toho aj určená hodnota zaistených drog nezodpovedala skutočnému stavu
a vlastne nebola preukázaná jej hodnota.
Na základe toho žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu
v konaní pod sp. zn. 3 Tdo 29/2015, jeho uznesením z 9. septembra 2015 došlo k porušeniu
jeho ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušeniu práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiadal
napadnuté rozhodnutie zrušiť.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia už označených práv sťažovateľa
z dôvodu absencie popisu konania sťažovateľa v uznesení Prezídia Policajného zboru,
Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania
sp. zn. ČVS: PPZ-49/Bok-Z-2011 z 19. apríla 2011, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie. Sťažovateľ ďalej namieta neprípustné iniciatívne konanie agentky polície,
nezákonnosť použitia agenta Rakúskej republiky, ako aj nesprávne zistenie hodnoty
zaistených drog.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu
vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol:
«V súvislosti s namietaným dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného
poriadku (nezákonné použitie rakúskeho agenta) najvyšší súd považuje za potrebné uviesť,
že uvedenými námietkami, obsiahnutými v dovolaní, sa v priebehu konania podrobne
zaoberal tak prvostupňový) ako aj odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych
príslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra
2013, sp. zn. 1T 166/2011, s ktorým sa v plno1n rozsahu stotožňuje a v ďalšom naň
odkazuje.
Použitie agenta na odhaľovanie trestnej činnosti je upravené v ustanovení § 117
ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého agenta možno použiť na odhaľovanie, zisťovanie
a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestných činov extrémizmu, trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej
činnosti, pričom jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie
a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne
sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, alebo má
byť spáchaný taký trestný čin.
V zmysle § 117 ods. 5 Trestného poriadku príkaz na použitie agenta vydáva predseda
senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné
konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byt' odôvodnený aj skutkovými okolnosťami.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo
na základe žiadosti vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala
poznatkami zo strany rakúskej polície o dodávke omamných a psychotropných látok
zo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom tieto dodávky mala zabezpečovať osoba
vystupujúca pod menom . Z dôvodu preukázania vyššej dôveryhodnosti agenta odbor
špecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil možnosť použiť
na tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného
poriadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie
príkazu na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné
konanie Okresného súdu Trnava daný.
Možnosť použitia príslušníka policajného zboru iného štátu ako agenta upravuje
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci
podpísaná vo Viedni 13. februára 2004, uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 252/2005.
Uvedená zmluva v článku 10 umožňuje použitie agenta na objasnenie trestných
činov, pričom v odsekoch 1 až 6 je upravené použitie agenta jednou zmluvnou stranou
(napríklad Rakúskou republikou) na výsostnom území druhej zmluvnej strany (na území
Slovenskej republiky), pričom základným predpokladom na takéto použitie agenta je žiadosť
zo strany rakúskych justičných orgánov. Tieto ustanovenia sa teda použijú v prípade, ak
žiadajúca strana (Rakúska republika) vedie vlastné vyšetrovanie na vlastnom území a je
nutné, aby v záujme objasnenia veci pôsobil agent aj na území požiadanej strany (na území
Slovenskej republiky), pretože je to nevyhnutné na dôsledné objasnenie veci. Podobne by sa
uvedené ustanovenia aplikovali aj v prípadoch, ak by vyšetrovanie viedla Slovenská
republika na svojom území... Na tieto prípady potom nadväzuje aj ustanovenie § 117 ods.
14 Trestného poriadku, podľa ktorého agent môže plniť svoje úlohy i na území iného štátu.
O jeho vyslaní do zahraničia po predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov štátu...
V predmetnom prípade však nebolo možné použiť tieto ustanovenia, nakoľko
v uvedenej trestnej veci išlo o činnosť slovenskej polície, ktorá vyšetrovala trestnú činnosť
páchanú slovenskými občanmi, na území Slovenskej republiky a za účelom objasňovania
tejto trestnej činnosti len použila príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov.
V posudzovanej veci aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo možné aplikovať ustanovenie
článku 10 ods. 7 vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého zmluvné strany sú
oprávnené navzájom si poskytovať agentov, ktorí konajú z poverenia a pod vedením
príslušných orgánov druhej zmluvnej strany. Tento postup je zároveň v súlade aj
s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného poriadku, podľa ktorého agent je príslušník
Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu
prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov
zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného
zákona (ďalej len „korupcia“), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
S poukazom na vyššie uvedené možno podľa názoru dovolacieho súdu konštatovať,
že použitie príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov bolo vykonané v súlade
s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a Trestného poriadku...
Podľa § 117 ods. 2 Trestného poriadku konanie agenta musí byť v súlade s účelom
tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo
usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie
trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného
verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin
aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
Je potrebné rozlišovať, či konanie agenta pri objasňovaní trestnej činnosti spadá pod
tzv. skrytú aktivitu polície, alebo ide už o neprípustnú policajnú provokáciu...
Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje
skutočnosť, že polícia neiniciuje. t.j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný
čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však
nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až
s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin
a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu.
Je potrebné uviesť, že činnosť agentky vystupujúcej pod menom bola
od počiatku usmerňovaná prostredníctvom policajných orgánov Slovenskej republiky,
pričom k jej použitiu došlo až po tom, čo polícia disponovala informáciami súvisiacimi
s osobou vystupujúcou pod menom , ktorá mala distribuovať drogy.
Dovolací súd má za to, že v posudzovanom prípade orgány činné v trestnom konaní
za účelom odhalenia páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich
trestnoprávne postihnuteľnom správaní len vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade
obvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený preukázateľne osvojil úmysel trestný
čin spáchať.
Agent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má
pohybovať. Podstatné pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom
Trestného poriadku a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní,
alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu
drogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité množstvo drogy, zisťuje predajnú
cenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani nezákonnou a aktívnou
provokáciou...
Uznesenie vyšetrovateľa..., ktorým bolo vznesené obvinenie pre
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/,
písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona obsahuje všetky náležitosti vyžadované
ustanovením § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Z opisu skutku vyplýva, že obvinený
si zadovážil od obvineného psychotropnú látku, ktorú následne
prechovával do uskutočnenia predaja v pričom zo znenia je zrejmé, že obvinený
mu túto psychotropnú látku zabezpečil.
Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej
v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Totožnosť skutku je zachovaná, ak
je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne.
Totožnosť skutku neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho
skončenia o úplnú zhodu udalostí, o ktorých sa rozhoduje. Vykonávaním dôkazov sa získané
poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak niektoré
pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata skutku. Podstata skutku bude zachovaná, ak bude
zachovaná totožnosť konania alebo následku, prípadne aj ich čiastková zhoda.
Pre zachovanie totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré
skutok individualizujú (čas, miesto, spôsob vykonania, spolupáchatelia...), ak inak totožnosť
konania zostala zachovaná.
V posudzovanej veci na základe výsledkov vykonaného dokazovania prokurátor
v rámci obžaloby len spresnil konanie vo vzťahu k obvinenému , avšak
za súčasného zachovania totožnosti skutku...
Ak súd dospel k záveru, že hodnota drogy je spoľahlivo dokázaná použitím určitého
dôkazného prostriedku a nepovažoval za potrebné v uvedenom smere vykonať ďalšie
dokazovanie, takáto úvaha súdu nemôže byť skúmaná v jej dôkazno-hodnotiacej podstate.
Odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou skutkového zistenia
v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tdo 74/2014
uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky
pod č. 120/2014 pri trestnoprávnom postihu výroby, prechovávania a obchodovania
s omamnými látkam, psychotropnými látkami, jedmi a prekurzormi, okrem neoprávneného
prechovávania pre vlastnú potrebu. je zohľadnený účel tejto nelegálnej činnosti, resp.
súboru na seba nadväzujúcich činností. Tým je majetkový prospech, v konečnom dôsledku
nedosiahnuteľný bez fyzickej aplikácie dotknutej látky jej koncovými užívateľmi. Rozsah
činu pri trestnom čine podľa § 172 Trestného zákona nie je závislý na postavení páchateľa
ako výrobcu, predajcu, alebo na jeho zaradení v reťazci predaja omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora (ďalej len droga). Kvantifikácia rozsahu činu
zodpovedá hodnote drogy pri predaji koncovým užívateľom (konzumentom).
Okresný súd, ako aj krajský súd teda správne vyhodnotili konanie obvineného
ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
v zmysle § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona. Záver o spáchaní
trestného činu vo väčšom rozsahu možno vyvodiť z ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného
zákona, podľa ktorého škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok
malej škody (pričom malou škodou sa rozumie škoda prevyšujúca 266 Eur). Nakoľko
v predmetnej veci hodnota zaistenej drogy bola minimálne 9 317 Eur, táto škoda presahuje
dolnú hranicu škody väčšieho rozsahu, čím obvinený naplnil kvalifikovanú skutkovú
podstatu trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v zmysle § 172 ods. 2 písm. e/ Trestného
zákona.»
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu, tiež nezistil, že by aplikácia a výklad
citovaných ustanovení Trestného poriadku, ako aj zmluvy medzi Slovenskou republikou
a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci podpísanej vo Viedni 13. februára 2004
uverejnenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 252/2005 a s tým súvisiace
právne závery najvyššieho súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Rovnako nezistil, že by posudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou
či nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení veľmi podrobne
a precízne vyhodnotil všetky námietky sťažovateľa obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti,
a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi
napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených
základných práv sťažovateľa, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila
vysloviť ich porušenie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016