Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 314/2016
PDF · 131.13 KB
No categories available
III. ÚS 314/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci
namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa „čl. 19, čl. 20, čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon
č. 23/1991 Zb.) a čl. 6, čl. 8, čl. 13 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení neskorších dodatkových protokolov“ postupom Okresného súdu Prešov
v konaní sp. zn. 20 Er/2182/1977 a jeho uznesením z 23. marca 2015 a postupom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 26 CoE 48/2014 a jeho uznesením zo 14. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 19, čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6, čl. 8
a čl. 13 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
sp. zn. 20 Er/2182/1977 a jeho uznesením z 23. marca 2015 a postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 CoE 48/2014 a jeho uznesením zo 14. októbra
2014.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi sa vedie
exekúcia, pričom okresný súd svojím uznesením č. k. 20 Er 2182/1997-141 z 23. marca
2015 zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie, keďže sa riadil právnym názorom
uvedeným krajským súdom v uznesení sp. zn. 26 CoE 48/2014 zo 14. októbra 2014.
Sťažovateľ poukázal na to, že „Nakoľko proti uzneseniu porušovateľa v 1. rade zo dňa
23.03.2015 (uznesenie pod č. k. 20Er/2182/1997-141) nemohol sťažovateľ podať dovolanie
pre zmenu právnej úpravy, pokúsil sa využiť mimoriadny opravný prostriedok - podnet
na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi SR v auguste 2015.
Nakoľko bol tento podnet vybavený Krajskou prokuratúrou v Prešove odmietnutím, podal
sťažovateľ opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania v novembri 2015, ktorý
bol vybavený listom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16.02.2016, ktorý bol doručený
sťažovateľovi dňa 03.03.2016. Sťažovateľ tým pri využití mimoriadneho opravného
prostriedku nebol úspešný.“.
3. Sťažovateľ na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhol, aby
po prerokovaní sťažnosti ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom porušujúcim čl. 19, čl. 20, čl. 46 Ústavy SR, čl. 2 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) a čl. 6. čl. 8, čl. 13 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších dodatkových protokolov došlo
zo strany porušovateľa v 1. rade a porušovateľa v 2. rade k zásahu do uvedených práv
sťažovateľa.
3. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 26CoE/48/2014 zo dňa 14.10.2014 a uznesenie
Okresného súdu Prešov č. k. 20Er/2182/1997-141 zo dňa 23.03.2015 sa zrušujú.
4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré sú
Okresný súd Prešov a Krajský súd Prešov povinní zaplatiť im do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
8. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich práv postupom okresného
súdu a krajského súdu, pričom zároveň navrhuje uznesenie okresného súdu sp. zn.
20 Er 2182/1977 z 23. marca 2015 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 26 CoE 48/2014
zo 14. októbra 2014 zrušiť.
9. Ústavný súd musí poukázať § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie
tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
10. Ústavný súd poukazuje na to, že zo znenia samotnej sťažnosti vyplýva, že obidve
napadnuté uznesenia súdov museli nadobudnúť právoplatnosť najneskôr v auguste 2015,
kedy sťažovateľ podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Sťažnosť
sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 20. apríla 2016, teda zjavne po uplynutí
zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd predmetnú
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
11. Ústavný súd navyše poznamenáva, že z odôvodnenia predbežne prerokúvanej
sťažnosti nepriamo vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa je potrebné počítať lehotu
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia oznámenia Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o spôsobe vybavenia jeho podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania (3. marca 2016). Sťažovateľ tak zrejme považoval
sťažnosť za podanú včas.
Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, konštatuje, že prípadné
počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia v sťažnosti uvedeného odloženia
opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou nemá
žiadnu právnu relevanciu, pretože toto rozhodnutie sťažovateľ svojou sťažnosťou ani
nenapáda.
Ústavný súd v týchto prípadoch vychádza z podstatného právneho rozdielu medzi
dovolaním podaným účastníkom konania a mimoriadnym dovolaním, ktoré môže podať
generálny prokurátor.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť a je na jeho voľnej
úvahe rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto
súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).
Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok
nápravy práv zaručených sťažovateľom čl. 127 ods. 1 ústavy (na rozdiel od dovolania),
preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizácie
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal
nedostatkami sťažnosti z hľadiska zákonom predpísaných náležitostí (k sťažnosti nie je
pripojené splnomocnenie na právne zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom) ani
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. mája 2016