Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 430/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti GES Slovakia, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, zastúpenej

advokátkou JUDr. Slavomírou Šlégerovou, Letná 567/4, Šaľa, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 19. mája 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti GES Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GES Slovakia, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Slavomírou Šlégerovou, Letná 567/4, Šaľa, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. mája 2015 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Daňový úrad Bratislava (ďalej

len „daňový úrad“) 10. februára 2014 doručil sťažovateľke „oznámenie o daňovej kontrole

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti“ za

zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2013. Podaním z 12. februára 2014 sťažovateľka požiadala

daňový úrad o predĺženie lehoty na začatie daňovej kontroly, pričom daňový úrad iba

telefonicky „oznámil sťažovateľovi, že jeho žiadosť o predĺženie lehoty je bezpredmetná,

lebo daňová kontrola začala 05. 02. 2014. Podaním zo dňa 19. 02. 2014 sťažovateľ žiadal

daňový úrad o oznámenie dôvodu začatia kontroly. Na toto podanie daňový úrad reagoval

oznámením zo dňa 05. 03. 2014, kde iba uviedol, že daňová kontrola začala v súlade

s Daňovým poriadkom. Sťažovateľ žiadal daňový úrad aj o oznámenie, či daňovú kontrolu

vykonáva na základe konkrétneho podozrenia zo skrátenia dane. Na túto žiadosť, ani na

ďalšie žiadosti sťažovateľa daňový úrad žiadnym spôsobom nereagoval.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že uvedené úkony daňového úradu predstavujú

nezákonný zásah do jej práv, keďže daňový úrad nedisponoval vo vzťahu k nej konkrétnym

podozrením zo skrátenia dane. Vzhľadom na to sťažovateľka podala krajskému súdu návrh

na začatie konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

podľa (ďalej aj „OSP“), v ktorom argumentovala, že

«daňová kontrola, nie je riadnym výkonom správy daňového úradu, ale zneužitím svojej

právomoci. Sťažovateľ nespochybňoval právo daňového úradu vykonať daňovú kontrolu aj

u sťažovateľa, ale tomuto právu zodpovedá povinnosť transparentne deklarovať a

preukázať sťažovateľovi, na základe akých skutočností vykonáva daňovú kontrolu práve u

sťažovateľa (t. j. či na základe dožiadania orgánov činných v trestnom konaní, plánu

kontrol a pod.) tak, aby bolo bezpečne vylúčené, že sa nejedná o svojvoľné rozhodnutie,

resp. o druh štátnej „šikany“ a zneužitie výkonu práva vykonať daňovú kontrolu, pričom

neštandardnosť úkonov daňového úradu bola dokreslená napríklad tým, že úradné záznamy

z telefonického rozhovoru medzi konateľom sťažovateľa a zamestnancami daňového úradu

nezodpovedali skutočnosti ako aj tým, že ani jedno z podaní sťažovateľa doručených

daňovému úradu sa nenachádzalo v spise.».

Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľky zamietol. Podľa

sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru z dôvodu jeho

nepreskúmateľnosti a «pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov... v rozpore s § 157

ods. 2 .. KS v BA nedal odpoveď na otázku, či bola daňová kontrola začatá v súlade

s príslušnými právnymi predpismi, a zároveň v odôvodnení na strane 5 rozsudku uviedol:

„Samotné vedenie správneho konania, ktoré bolo v tomto prípade začaté v súlade

s právnymi predpismi nie je možné považovať podľa názoru súdu za nezákonný zásah

orgánu verejnej správy.“ Sťažovateľ nenamietal právomoc daňového úradu viesť správne

konanie, namietal to, že v danom prípade bola daňová kontrola začatá v rozpore

s právnymi predpismi, keďže jej začatie nebolo odôvodnené. Taktiež odôvodnenie rozsudku

na strane 4 (najmä druhý odsek) je absolútne nezrozumiteľné, gramaticky a vecne

nesprávne. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom KS v BA, že sa nemohol

domáhať pred KS v BA ochrany svojim návrhom, nakoľko táto ochrana je podľa názoru KS

v BA subsidiárna a svojich práv sa mal domáhať v rámci konania o preskúmaní

rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa a nasl. Ak je sťažovateľ

presvedčený o tom, že správny orgán svojim nezákonným zásahom porušuje jeho práva, je

na mieste sa domáhať súdnej ochrany podľa Opätovne konštatujeme, že

sťažovateľ sa návrhom nebránil proti právomoci daňového úradu viesť správne konanie, ale

proti nezákonne začatej daňovej kontrole. Ak daňová kontrola nie je začatá v súlade so

zákonom, jej začatie je jednoznačne nezákonným zásahom, ktorému

poskytuje príslušnú ochranu. Jej nerešpektovaním a vydaným rozhodnutím v podobe

rozsudku KS v BA porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

SR a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V

prospech záveru, že zo strany daňového úradu, resp. jeho nadriadeného subjektu, sa jedná

o nezákonný zásah svedčí aj to, že daňový úrad odmietol (bez legitímneho dôvodu)

sťažovateľa oboznámiť s dôvodom, na základe ktorého sa vykonávala daňová kontrola.».

Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol porušený aj

príkaz vyplývajúci z uprednostniť ústavne konformný výklad. Podľa

sťažovateľky výklad v napadnutom rozsudku krajského súdu „porušuje princíp

právnej istoty najmä v tom, že podanie návrhu na začatie konania podľa

v danom prípade KS v BA vylúčil a vychádzal z toho, že sťažovateľ sa mal svojich práv

domáhať postupom podľa a nasl. Tento výklad je v rozpore s SR.

nakoľko sťažovateľ sa domáhal ochrany podľa z dôvodu nezákonnosti

zásahu daňového úradu, ktorým bolo začatie daňovej kontroly bez uvedenia dôvodu.

Nedomáhal sa zrušenia celého správneho konania a rovnako nenamietal právomoc

daňového úradu ako správneho orgánu viesť správne konanie.“.

Daňová kontrola podľa sťažovateľky predstavuje zákonom aprobované obmedzenie

osobnej sféry jednotlivca a takéto obmedzenie «musí súčasne sledovať určitý cieľ a byť

vo vzťahu k tomuto cieľu primerané. V podmienkach materiálneho právneho štátu je preto

nevyhnutné trvať na požiadavke, aby také obmedzenie či narušenie autonómnej sféry

jednotlivca malo jasný a vopred zreteľný dôvod, legitimizujúci použitie takéhoto

obmedzenia, a takýto dôvod musí spočívať v konkrétnych skutočnostiach. Inak povedané,

v prípade daňovej kontroly nemôže byť takýmto dôvodom všeobecne formulovaný záujem

štátu na výbere daní, ktorý je účelom Daňového poriadku, ale musí existovať konkrétnymi

skutočnosťami podložené podozrenie, že konkrétny daňový subjekt, u ktorého je zahajovaná

daňová kontrola, zrejme svoju daňovú povinnosť nesplnil, alebo splnil, avšak v menšej

miere, ako by mal. ... V prípade akceptácie úplne voľnej úvahy správcu dane o tom, či začne

daňovú kontrolu, by bol vlastne takýto postup správcu dane založený na... prezumpcii viny,

resp. na predpoklade, že každý daňový subjekt svoju daňovú povinnosť skrátil, a preto je

možné - bez toho, že by existovalo konkrétne podozrenie správcom dane formulované, jeho

daňovú povinnosť preskúmať a preveriť. ... Sťažovateľ je toho názoru, že oznámenie

o daňovej kontrole daňového úradu neosvedčuje existenciu dôvodov, resp. existenciu

podozrenia daňového úradu, že v oznámení o daňovej kontrole uvedený druh dane

za príslušné zdaňovacie obdobie bol sťažovateľom krátený. Pokiaľ by takéto dôvody

fakticky existovali, neboli zjavne sťažovateľovi povedané a v oznámení o daňovej kontrole

zachytené. Úkon daňovej kontroly, resp. jej začatia v danom prípade je zásadným

nedostatkom, pre ktorý ho je možné hodnotiť ako rýdzo formálny, a preto neústavný úkon.

Ide o nedostatok a priori dôvodov k začatiu daňovej kontroly a absencia ich oznámenia

sťažovateľovi, ako aj ich neuvedenie v oznámení o začatí daňovej kontroly. Ak je daňová

kontrola jediným úkonom, potom to znamená, že dôvody a podozrenie musia existovať

v okamžiku začatia kontroly a musia byť správcom dane jednoznačne formulované

a daňovému subjektu oznámené a objektívne zachytené v oznámení o začatí daňovej

kontroly. ... Takýto postup správcu dane je neprípustným porušením vyššie vymedzenej

autonómnej sféry jednotlivca, a preto realizácia právomoci správcu dane je v rozpore s čl.

2 ods. 2 SR. Neústavnosť takéhoto postupu nemôže byť zhojená ani skutočnosťou, že

v priebehu daňovej kontroly bolo preukázané, že ku skráteniu dane zo strany sťažovateľa

(daňového subjektu) skutočne došlo. To nielen preto, že daňová kontrola predstavuje jeden

(nedeliteľný) procesný úkon, ale tiež preto, že „usvedčujúce“ dôkazy boli získané

protiústavným postupom. Je preto možné skonštatovať, že v danom prípade začala

u sťažovateľa, na jeho majetku, daňová kontrola neústavným spôsobom, pričom KS v BA

neposkytol sťažovateľovi požadovanú súdnu ochranu, čím v konečnom dôsledku došlo

k porušeniu jeho vlastníckeho práva, ktoré požíva ústavnú ochranu podľa čl. 20 ods. 1

SR a práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné ľudské právo

sťažovateľa vlastniť majetok podľa a právo

sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -54 zo dňa 19. 05. 2015, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -54 zo dňa 19. 05. 2015, sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 355,72 eur, ktorú je Krajský

súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na

ochranu majetku podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov na jej odmietnutie podľa , a to s prihliadnutím

na argumentáciu, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa

a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol jej návrh vo veci ochrany

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa zamietnutý ako

nedôvodný.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa

tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného

zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký

zbor podriadený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Podľa súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu

vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto

povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva

navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u

platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľka proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sú založené na tvrdení o jeho ústavnej neakceptovateľnosti

z dôvodu, že

- nenamietala právomoc daňového úradu viesť správne konanie, ale namietala to, že

daňová kontrola bola začatá v rozpore s právnymi predpismi, pričom takýto postup

daňového úradu je podľa jej názoru jednoznačne nezákonným zásahom, ktorému sa má

poskytnúť ochrana návrhom podľa ,

- právny záver krajského súdu, podľa ktorého sa mala domáhať ochrany svojich práv

postupom podľa a nasl. , je ústavne nekonformný, keďže sťažovateľka sa

domáhala ochrany podľa z dôvodu nezákonnosti zásahu daňového úradu,

ktorým bolo začatie daňovej kontroly bez uvedenia dôvodu, a nedomáhala sa zrušenia

celého správneho konania.

Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu, že

„prieskum zákonnosti postupu správneho orgánu v rámci správneho konania je súčasťou

prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy preto nie je možné v rámci

konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmavať

zákonnosť správneho konania, ktoré predchádza vydaniu administratívneho rozhodnutia“.

Vzhľadom na uvedené je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyjadrený

v napadnutom rozsudku je ústavne udržateľný, teda taký, ktorým nedošlo vo veci

sťažovateľky k porušeniu jej práv vyplývajúcich z a dohovoru.

V tej časti napadnutého rozsudku, ktorá je relevantná na posúdenie námietok

sťažovateľky, krajský súd uvádza:

„Nezákonný zásah bol definovaný prostredníctvom judikatúry tak, že v návrhu na

ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy fyzická alebo právnická osoba

tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmov, ide o nezákonný

zásah, zásah nie je rozhodnutím, zásah bol zameraný priamo proti fyzickej a právnickej

osobe alebo proti nim vykonaný, dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,

navrhovateľ vyčerpá prostriedky, ktorých použitie umožní osobitný predpis a návrh má

podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela najneskôr však

do 1 roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Za takýto zásah sa obvykle považujú určité faktické úkony orgánu verejnej správy,

jeho jednotlivých zamestnancov uskutočňované v rámci správneho konania, ale aj mimo

neho. Dôvod na uskutočnenie takýchto faktických úkonov býva rôzny. Tým, že je

v ustanovení § 250v ods. 3 veta prvá stanovené, že na podanie návrhu na ochranu pred

nezákonným zásahom je potrebné vyčerpať všetky ostatné prostriedky nápravy, ktoré

umožňujú osobitné predpisy je možné túto formu ochrany považovať za subsidiárnu.

Samotné vedenie správneho konania, ktoré bolo v tomto prípade začaté v súlade

s právnym predpismi nie je možné považovať podľa názoru súdu za nezákonný zásah

orgánu verejnej správy.

Správne konanie vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené

vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom

súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne

súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné úplne

negovať vedenie a účinky správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania

o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp.

prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by

zasahovalo do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu

súdnej moci s mocou výkonnou. Prieskum zákonnosti postupu správneho orgánu v rámci

správneho konania je súčasťou prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

preto nie je možné v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy preskúmavať zákonnosť správneho konania, ktoré predchádza vydaniu

administratívneho rozhodnutia (rozsudok NS SR ).“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd vykonal

v napadnutom rozsudku ústavne konformný výklad , a preto považuje tento

rozsudok, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý ako nedôvodný, z ústavného hľadiska

za akceptovateľný a udržateľný, osobitne z hľadiska záruk obsiahnutých v základnom práve

na súdnu ochranu podľa a práve na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku

Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma (m. m. , , , ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý účastník konania predkladá (, ).

V konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, bolo úlohou krajského

súdu v súlade s preskúmať, či sťažovateľkou konkrétne označeným postupom

daňového úradu došlo k nezákonnému zásahu do práv a chránených záujmov sťažovateľky,

resp. či sťažovateľka bola ukrátená na svojich právach a chránených záujmoch.

Je potrebné rovnako zdôrazniť i tú skutočnosť, že právomoc všeobecného súdu

vstúpiť autoritatívne do konfliktu medzi verejnou správou a jednotlivcom sa uplatňuje len

subsidiárne a len vtedy a tam, kde iná právna možnosť ochrany chýba. V súvislosti

s konaním o návrhu vo veci ochrany pred nezákonným zásahom podľa je

rozhodujúce, či namietaný zásah bol realizovaný v rámci správneho konania, ktoré bude

ukončené vydaním rozhodnutia, alebo mimo rámca akéhokoľvek správneho konania.

Krajský súd nemal pri svojom rozhodovaní pochybnosti o tom, že u sťažovateľky prebieha

daňová kontrola, ktorej súdny prieskum v čase, keď mu bol doručený návrh sťažovateľky,

by mohol predstavovať neprípustný zásah a ovplyvňovanie rozhodovacej činnosti

správneho orgánu, preto vychádzal z toho, že postup daňového úradu v rámci daňovej

kontroly nemožno považovať za nezákonný zásah v zmysle . V prípade, ak by

bol výsledok daňovej kontroly pre sťažovateľku nepriaznivý, nepochybne mala možnosť

uplatniť účinný právny prostriedok ochrany svojich práv v podobe žaloby podľa druhej

hlavy piatej časti ( a nasl.), v ktorej môže uplatniť aj

námietku nezákonnosti postupu daňového úradu, ktorý sťažovateľku podľa jej názoru

v rozpore s jeho povinnosťou neinformoval o dôvode vykonania daňovej kontroly.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa

aplikácie dotknutého ustanovenia nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným. S poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd konštatuje, že postup krajského

súdu v napadnutom rozsudku možno považovať za ústavne konformný a zodpovedajúci

doterajšej judikatúre všeobecných súdov (predovšetkým rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2012).

Na základe uvedených skutočností možno považovať napadnutý rozsudok krajského

súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky za ústavne akceptovateľný, t. j. nemožno z neho

vyvodiť také pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa , resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecnými

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa sťažovateľky krajský súd jej neposkytol „požadovanú súdnu ochranu“, čím

zároveň došlo k porušeniu jej vlastníckych práv, ktoré požívajú ústavnú ochranu podľa

a ochranu podľa dodatkového protokolu.

Z argumentácie sťažovateľky zjavne vyplýva, že k porušeniu jej základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu malo dôjsť v zásade z rovnakých dôvodov, ako k porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Za týchto

okolností v prípade, ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak nemožno reálne uvažovať ani o porušení základného práva podľa

, resp. práva podľa dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2016