Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 362/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W4 s. r. o., Blagoevova 9, Bratislava,

zastúpenej advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 9. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W4 s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W4 s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. decembra 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej označených práv

namietaným uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jej odvolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13.

januára 2015. Týmto uznesením krajský súd zastavil konanie o návrhu sťažovateľky

na obnovu predchádzajúceho konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom bola sťažovateľka neúspešná. Krajský

súd a najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zhodne dospeli k záveru, že obnova

konania v tomto prípade (správne súdnictvo) nie je prípustná. Najvyšší súd

konštatoval, že opravný prostriedok v správnom súdnictve je prípustný len vtedy, ak

je to ustanovené v piatej časti , pričom obnova

konania ako mimoriadny opravný prostriedok vo veciach rozhodovania o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti

nie je v tejto časti

upravená, preto je neprípustná. Sťažovateľka, naopak, zastáva názor, že § 246c ods. 1

sa vzťahuje iba na riadne, nie mimoriadne opravné prostriedky.

3. Sťažovateľka „má však za to, že obnova konania ako mimoriadny opravný

prostriedok je kategoricky diametrálne odlišný od dovolania v tom že neodstraňuje

procesné nedostatky ani nespresňuje právny názor, ale skúma nové okolnosti resp.

skutočností ktoré vyšli najavo po právoplatnom rozhodnutí, ktoré v čase konania a

rozhodovania neboli známe. Tým sa pôvodné rozhodnutie súdu stáva potenciálne vadné

resp. úplne nulitné a bez faktického podkladu.“. Podľa sťažovateľky „Obnova konania je

nevyhnutná predovšetkým s ohľadom na nemožnosť nechať v platnosti rozhodnutie, ktoré je

v rozpore s právom Európskej únie. V rámci Európskej únie platí princíp prednosti práva

EÚ pred právom členských štátov. Tento princíp je implicitne zakotvený v Zmluve o

fungovaní EÚ. Zásadu prednosti Európsky súdny dvor potvrdil vo svojom rozsudku Costa v.

Enel 6/64, Stanovisku súdneho dvora 1/91 a je zakotvená takisto v Zmluve o Ústave pre

Európu.“.

4. Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil princíp zachovania právnej istoty

a odopiera jej výkon spravodlivosti.

5. Sťažovateľka vyhradzujúc si podrobnejšie dôvody predložiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd rozhodnutím č. zo dňa 09.12.2015 porušil právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v časti princípu zachovania právnej istoty

podľa a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. zo dňa 10.12.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené ani nebolo.

10. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia označených práv

namietaným uznesením najvyššieho súdu. Právnym jadrom jej dôvodov je neakceptovanie

takej interpretácie dotknutých ustanovení , podľa ktorej

v správnom súdnictve je obnova konania neprípustná.

11. Problematika prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom

súdnictve je už dostatočne v judikatúre najvyššieho súdu, ale i ústavného súdu

rozpracovaná. Pokiaľ ide o ústavný súd, tento už viackrát vo svojich rozhodnutiach potvrdil

názor, že dovolanie v správnom súdnictve je neprípustné (napr. , II. ÚS

87/09, ) a na tieto rozhodnutia sa odvoláva aj najvyšší súd v namietanom

uznesení. Ústavný súd nepovažuje za potrebné dôvody uvedeného záveru osobitne v tomto

uznesení opakovať, preto iba na uvedené rozhodnutia odkazuje, pričom však podotýka, že

tento názor vychádza z principiálnych hľadísk, preto sa nepochybne vzťahuje na všetky

mimoriadne opravné prostriedky, teda aj na obnovu konania.

12. V uvedených intenciách ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní sťažnosti a jej

príloh, ako aj namietaného uznesenia v spojení s rozhodnutím krajského súdu nezistil žiadne

relevantné dôvody, ktoré by nasvedčovali, že namietané uznesenie najvyššieho súdu je

arbitrárne alebo svojvoľné, či inak porušujúce sťažovateľkou označené práva, preto

sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

13. Ústavný súd už iba nad rámec k interpretácii konštatuje, že

závery o neprípustnosti obnovy konania v správnom súdnictve sa, na rozdiel od toho, čo

tvrdí sťažovateľka, javia prima facie už pri použití obvyklých výkladových metód

(systematický, jazykovo-gramatický a logický výklad) ako nesporné. Kým prvá veta tohto

ustanovenia určuje pravidlo primeranej aplikácie („Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona.“), tak potom druhá veta je výnimkou z tohto pravidla („Opravný prostriedok je

prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.“), pričom samotná konštrukcia druhej vety

vylučuje splnenie podmienky primeraného použitia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku, pretože primerané použitie možno uplatniť iba v prípade „riešenia

otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti zákona“. Prípustnosť opravného

prostriedku v správnom súdnictve je explicitne upravené v druhej vete

v spojení s ďalšími súvisiacimi ustanoveniami (napr. ).

14. Ústavný súd zistil, že v stručnom obsahu sťažnosti absentujú konkrétne

a relevantné dôvody ústavnoprávneho charakteru, ktoré by akýmkoľvek spôsobom

navodzovali príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením označených práv sťažovateľky

a namietaným uznesením. Konštrukcia sťažovateľky o dodatočnom odôvodnení sťažnosti je

neprijateľná a v tejto súvislosti ústavný súd upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru,

z ktorej celkom jednoznačne vyplýva, že sťažnosť možno považovať za včas podanú, ak

v určenej lehote je nielen doručená ústavnému súdu, ale obsahuje aj všetky zákonom

predpísané náležitosti.

15. Obdobne musí ústavný súd poukázať na zmätočnosť petitu sťažnosti, v ktorom

1. a 2. bod vzájomne nekorešpondujú. Sťažovateľka v 1. bode navrhuje vysloviť porušenie

svojich práv namietaným uznesením, ale v 2. bode žiada zrušiť uznesenie krajského súdu.

Takýto petit je nevykonateľný najmä vzhľadom na prvú vetu .

16. Ústavný súd na základe všetkých skutočností uvedených v tomto odôvodnení

odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní s tým, že z dôvodov uvedených v bode

14 a 15 ju bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných skutočností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2016