Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 362/2016
PDF · 141.58 KB
No categories available
III. ÚS 362/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W4 s. r. o., Blagoevova 9, Bratislava,
zastúpenej advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 32/2015 z 9. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W4 s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W4 s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžf 32/2015 z 9. decembra 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej označených práv
namietaným uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jej odvolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 156/2014 z 13.
januára 2015. Týmto uznesením krajský súd zastavil konanie o návrhu sťažovateľky
na obnovu predchádzajúceho konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom bola sťažovateľka neúspešná. Krajský
súd a najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zhodne dospeli k záveru, že obnova
konania v tomto prípade (správne súdnictvo) nie je prípustná. Najvyšší súd
konštatoval, že opravný prostriedok v správnom súdnictve je prípustný len vtedy, ak
je to ustanovené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pričom obnova
konania ako mimoriadny opravný prostriedok vo veciach rozhodovania o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku nie je v tejto časti Občianskeho súdneho poriadku
upravená, preto je neprípustná. Sťažovateľka, naopak, zastáva názor, že § 246c ods. 1
OSP sa vzťahuje iba na riadne, nie mimoriadne opravné prostriedky.
3. Sťažovateľka „má však za to, že obnova konania ako mimoriadny opravný
prostriedok je kategoricky diametrálne odlišný od dovolania v tom že neodstraňuje
procesné nedostatky ani nespresňuje právny názor, ale skúma nové okolnosti resp.
skutočností ktoré vyšli najavo po právoplatnom rozhodnutí, ktoré v čase konania a
rozhodovania neboli známe. Tým sa pôvodné rozhodnutie súdu stáva potenciálne vadné
resp. úplne nulitné a bez faktického podkladu.“. Podľa sťažovateľky „Obnova konania je
nevyhnutná predovšetkým s ohľadom na nemožnosť nechať v platnosti rozhodnutie, ktoré je
v rozpore s právom Európskej únie. V rámci Európskej únie platí princíp prednosti práva
EÚ pred právom členských štátov. Tento princíp je implicitne zakotvený v Zmluve o
fungovaní EÚ. Zásadu prednosti Európsky súdny dvor potvrdil vo svojom rozsudku Costa v.
Enel 6/64, Stanovisku súdneho dvora 1/91 a je zakotvená takisto v Zmluve o Ústave pre
Európu.“.
4. Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil princíp zachovania právnej istoty
a odopiera jej výkon spravodlivosti.
5. Sťažovateľka vyhradzujúc si podrobnejšie dôvody predložiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:
„1. Najvyšší súd rozhodnutím č. 5Sžf/32/2015 zo dňa 09.12.2015 porušil právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v časti princípu zachovania právnej istoty
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č. 1Cob/124/2014 zo dňa 10.12.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené ani nebolo.
10. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia označených práv
namietaným uznesením najvyššieho súdu. Právnym jadrom jej dôvodov je neakceptovanie
takej interpretácie dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej
v správnom súdnictve je obnova konania neprípustná.
11. Problematika prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom
súdnictve je už dostatočne v judikatúre najvyššieho súdu, ale i ústavného súdu
rozpracovaná. Pokiaľ ide o ústavný súd, tento už viackrát vo svojich rozhodnutiach potvrdil
názor, že dovolanie v správnom súdnictve je neprípustné (napr. II. ÚS 65/2010, II. ÚS
87/09, IV. ÚS 208/08) a na tieto rozhodnutia sa odvoláva aj najvyšší súd v namietanom
uznesení. Ústavný súd nepovažuje za potrebné dôvody uvedeného záveru osobitne v tomto
uznesení opakovať, preto iba na uvedené rozhodnutia odkazuje, pričom však podotýka, že
tento názor vychádza z principiálnych hľadísk, preto sa nepochybne vzťahuje na všetky
mimoriadne opravné prostriedky, teda aj na obnovu konania.
12. V uvedených intenciách ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní sťažnosti a jej
príloh, ako aj namietaného uznesenia v spojení s rozhodnutím krajského súdu nezistil žiadne
relevantné dôvody, ktoré by nasvedčovali, že namietané uznesenie najvyššieho súdu je
arbitrárne alebo svojvoľné, či inak porušujúce sťažovateľkou označené práva, preto
sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
13. Ústavný súd už iba nad rámec k interpretácii § 246c ods. 1 OSP konštatuje, že
závery o neprípustnosti obnovy konania v správnom súdnictve sa, na rozdiel od toho, čo
tvrdí sťažovateľka, javia prima facie už pri použití obvyklých výkladových metód
(systematický, jazykovo-gramatický a logický výklad) ako nesporné. Kým prvá veta tohto
ustanovenia určuje pravidlo primeranej aplikácie („Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona.“), tak potom druhá veta je výnimkou z tohto pravidla („Opravný prostriedok je
prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.“), pričom samotná konštrukcia druhej vety
vylučuje splnenie podmienky primeraného použitia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku, pretože primerané použitie možno uplatniť iba v prípade „riešenia
otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti zákona“. Prípustnosť opravného
prostriedku v správnom súdnictve je explicitne upravené v druhej vete § 246c ods. 1 OSP
v spojení s ďalšími súvisiacimi ustanoveniami (napr. § 250ja ods. 1 OSP).
14. Ústavný súd zistil, že v stručnom obsahu sťažnosti absentujú konkrétne
a relevantné dôvody ústavnoprávneho charakteru, ktoré by akýmkoľvek spôsobom
navodzovali príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením označených práv sťažovateľky
a namietaným uznesením. Konštrukcia sťažovateľky o dodatočnom odôvodnení sťažnosti je
neprijateľná a v tejto súvislosti ústavný súd upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru,
z ktorej celkom jednoznačne vyplýva, že sťažnosť možno považovať za včas podanú, ak
v určenej lehote je nielen doručená ústavnému súdu, ale obsahuje aj všetky zákonom
predpísané náležitosti.
15. Obdobne musí ústavný súd poukázať na zmätočnosť petitu sťažnosti, v ktorom
1. a 2. bod vzájomne nekorešpondujú. Sťažovateľka v 1. bode navrhuje vysloviť porušenie
svojich práv namietaným uznesením, ale v 2. bode žiada zrušiť uznesenie krajského súdu.
Takýto petit je nevykonateľný najmä vzhľadom na čl. 127 ods. 2 prvú vetu ústavy.
16. Ústavný súd na základe všetkých skutočností uvedených v tomto odôvodnení
odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní s tým, že z dôvodov uvedených v bode
14 a 15 ju bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných skutočností.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2016