Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 70/2016
PDF · 168.59 KB
No categories available
III. ÚS 70/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti , , zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Pochom, advokátska kancelária, Hviezdoslavova 3, Bardejov,
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 602/2000 takto
rozhodol:
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 602/2000 p o r u š e n é b o l o .
Okresnému súdu Svidník p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 602/2000
konal bez zbytočných prieťahov.
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €
(slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. Vladimíra Pocha, advokátska kancelária,
Hviezdoslavova 3, Bardejov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 70/2015 z 2. februára 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C
602/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2
Predmetom napadnutého konania, ktorého sa sťažnosť týka, je rozhodovanie
o návrhu sťažovateľa na vyslovenie „neplatnosti zrušenia nájomnej zmluvy a priznania
finančnej náhrady“. Napadnuté konanie začalo podaním návrhu 30. augusta 2000, teda
od podania návrhu vo veci uplynulo takmer 16 rokov. Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté
konanie trvá neprimerane dlho, je zdĺhavé, neefektívne a nehospodárne.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu boli porušené jeho označené práva, zároveň
požadoval priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
doručeným ústavnému súdu 22. marca 2016, v ktorom vyjadril súhlas s upustením
od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom a poskytol stručné
vyjadrenie k priebehu konania, ktoré obsahovalo stručný prehľad procesných úkonov súdu,
ktorými rozhodol vo veci samej. Ústavný súd pre potreby svojho rozhodnutia preskúmal
predložený súdny spis a zistil, že okresný súd vykonal vo veci množstvo procesných
úkonov, nariadil termíny veľkého počtu pojednávaní (23), z ktorých podstatná časť bola
odročovaná najmä pre neúčasť účastníkov konania. Dňa 2. marca 2016 okresný súd vyhlásil
rozsudok vo veci.
Okresný súd sa k skutkovej a právnej zložitosti sporu vo svojom vyjadrení
nevyjadril.
Sťažovateľ v stanovisku doručenom ústavnému súdu 29. apríla 2016 vyjadril súhlas
s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom
a konštatoval, že „bolo vytýčených neúmerne veľa pojednávaní... na písomné výzvy súdu
k mojej osobnej účasti som promptne reagoval svojimi ospravedlneniami, ale nikdy som
nežiadal pri nich o ich odročenie“.
3
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
4
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ
navrhovateľom o určenie neplatnosti právneho úkonu a priznania v návrhu označenej sumy,
ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende
všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej
náročnosti prerokovávanej veci.
5
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd v tejto súvislosti zistil, že pôvodný návrh sťažovateľa bol neúplný a nejasný, sťažovateľ
svoj návrh v priebehu konania dopĺňal − menil, ako aj pre svoj zdravotný stav sa
pojednávaní nezúčastňoval. Tieto skutočnosti sťažovali postup súdu a čas potrebný
na odstránenie vád sťažovateľových podaní tiež prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého
konania, preto ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľ v doterajšom priebehu konania
poskytoval primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagoval včas, bolo potrebné
tieto skutočnosti zohľadniť pri určení finančného zadosťučinenia.
3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd bez toho, aby bližšie hodnotil jednotlivé úseky napadnutého konania,
konštatuje, že konanie ako celok je poznačené nesústredenou a neefektívnou činnosťou
súdu, keďže doterajšia dĺžka konania predstavuje takmer 16 rokov, čo je ústavne
neakceptovateľné. Jednoznačným dôkazom toho je aj skutočnosť, že krajský súd dvakrát
zrušil rozsudok okresného súdu, raz krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu,
ktorým bolo podanie sťažovateľa odmietnuté, a raz rozsudok okresného súdu potvrdil,
pričom tento rozsudok krajského súdu bol zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 329/2010 z 10. marca 2010, v dôsledku čoho krajský súd opäť zrušil prvostupňový
rozsudok. Aj pri zohľadnení čiastočného pričinenia sťažovateľa k doterajšej dĺžke
napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní
dopustil zbytočných prieťahov. Ako príklad zbytočných prieťahov je možné poukázať
na prieťah spočívajúci v nečinnosti okresného súdu v trvaní približne jeden a pol roka
(obdobie od 18. júla 2011, keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu
sp. zn. 20 Co 80/2011, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia
návrhu, do 4. januára 2013, keď okresný súd vyzval Slovenský pozemkový fond oznámiť,
kto užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa).
6
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 602/2000 konal
bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného
súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená, hoci okresný súd už vo veci meritórne
rozhodol rozsudkom z 2. marca 2016, z vyjadrenia sťažovateľa z 26. apríla 2016 vyplynulo,
že proti označenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, v dôsledku ktorého môže
dôjsť k opätovnému zrušeniu rozsudku vo veci samej, a tým aj k vráteniu veci okresnému
súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
7
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 €, ktoré odôvodnil pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, ktorú sťažovateľ považuje
za ujmu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ktorá
predstavuje necelých 16 rokov, a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného
prípadu a najmä fakt, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € sťažovateľovi za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil
náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú vyčíslil v sume 223,46 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
8
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014
v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2015 po 8,39 €. Uplatnená náhrada trov konania právnym
zástupcom sťažovateľa nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný súd, preto požadovanú
náhradu trov konania ústavný súd priznal v plnej výške.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2016
9