Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 339/2016
PDF · 172.63 KB
No categories available
I. ÚS 339/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a podpredsedu
vlády Slovenskej republiky a ministra vnútra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 a postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 42/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
a podpredsedu vlády Slovenskej republiky a ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„minister“) v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (ďalej aj „konanie
ministerstva“) a postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 (ďalej aj „konanie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 8. decembra 2008 trestne
stíhaný na základe uznesenia ministerstva ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 z 8. decembra
2008, ktoré bolo podľa jeho názoru vydané „nezákonným a neústavným štátnym orgánom
Slovenskej republiky v konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ úradu
inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie)“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že
„inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená z organizačnej štruktúry
Policajného zboru... Preto, podľa môjho názoru, je až druhoradé sa zaoberať otázkou, či
vyšetrovateľ inšpekčnej služby je orgánom činným v trestnom konaní alebo nie. Vo vzťahu k
nastolenej otázke nezákonnosti štátneho orgánu (inšpekčnej službe) je bezvýznamné sa
zaoberať otázkou, či policajti inšpekčnej služby boli zákonom predpísaným spôsobom
určení za vyšetrovateľov Policajného zboru. ... Z logiky veci vyplýva, že nelegitímny a
neústavný štátny orgán nemôže mať zákonných vyšetrovateľov. Pri nelegitímnom a
nezákonnom štátnom orgáne sa nemožno zaoberať otázkou nezávislosti. Tieto otázky by
pripadali do úvahy len vtedy, ak by ústavný súd rozhodol, že inšpekčná služba Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky je legitímnym a ústavným štátnym orgánom. ... ustanovenie § 6
ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. nemožno vyložiť ani tak, že o riadení určitej služby v rámci
Policajného zboru rozhodne podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky tak,
že ju bude riadiť on. ... Výklad, že citované ustanovenie umožňuje podpredsedovi vlády
a ministrovi vnútra Slovenskej republiky vyňať z organizačnej štruktúry Policajného zboru
vyšetrovací orgán (inšpekčnú službu) považujem za extrémne nenáležitý, svojvoľný, teda
nezákonný.“. Odmieta pritom právny výklad vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, ktoré
však nebolo vydané v trestnej veci sťažovateľa, ako aj zo stanoviska trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, pričom sa naopak
dovoláva aplikácie právnych názorov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 1/2015 z 29. mája 2015.
Nadväzne na uvedené sťažovateľ uvádza, že do jeho trestnej veci zasiahol aj minister
svojím rozkazom č. 11/2007 (ďalej len „rozkaz ministra“), ktorým mal zriadiť
„špecializovaný tím pri sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky a tým určil inšpekčnú službu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
na vyšetrovanie mojej trestnej veci ako colníka. ... Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že
inšpekčnú službu priamo riadi podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky,
ak by tak nebolo, tak špecializovaný tím by mal zriadiť generálny riaditeľ sekcie kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky alebo prezident Policajného
zboru, nikdy však nie politik. ... Ide o zásah, ktorý je protiústavný. ... ide o neoprávnený,
svojvoľný a mocenský zásah do konkrétnej vyšetrovanej veci. Trestný poriadok
podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra Slovenskej republiky nevytvoril žiadne podmienky,
na základe ktorých by mohol zasahovať do konkrétnej vyšetrovanej veci a ani zriadiť
špecializovaný vyšetrovací tím. ... Zásahy do základných práv a slobôd v súvislosti
s trestným konaním možno vykonať len na základe a v súlade s Trestným poriadkom.“.
Vo vzťahu k napádanému konaniu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že okresný
súd uznesením sp. zn. 1 T 42/2014 z 5. marca 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu
z 5. marca 2015“) odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi do prípravného konania.
Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť «i napriek tomu, že súd rozhodol
v môj prospech. ... Primárnym dôvodom podania sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného
súdu Trebišov (napriek jeho rozhodnutiu, že „skutok“ je nepreskúmateľný), ktorým vrátil
prokurátorovi obžalobu do prípravného konania (policajného vyšetrovania), je skutočnosť,
že Okresný súd Trebišov nesplnil svoju zákonnú povinnosť a navyše nerešpektoval ani
záväzný právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyslovený v jeho rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 604/2014 zo dňa 28.10.2014. Okresný súd Trebišov nielenže neskúmal
a nerozhodol o mnohopočetných námietkach k tajnému sledovaniu orgánmi verejnej moci
Slovenskej republiky, ale nechal ich bez povšimnutia a to dokonca bez toho, aby vysvetlil,
prečo tak neurobil. Vo vzťahu k tak závažnej námietke, akou tajné sledovanie orgánmi
verejnej moci nepochybne je, Okresný súd Trebišov odmietol rozhodnúť. ... Keďže Okresný
súd Trebišov v otázkach použitia informačno-technických prostriedkov nechal
mnohopočetné námietky bez povšimnutia a navyše nerešpektoval ani označené rozhodnutie
ústavného súdu, požiadal som Krajský súd v Košiciach, aby zistenú nezákonnosť v konaní
Okresného súdu Trebišov napravil.».
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy čl. 50 ods. 3 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8 ods.
1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ
Úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky... sp. zn. ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008)...
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8 ods. 1, ods. 2 a čl. 13
dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej
služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... sp. zn.
ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009... tým, že podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej
republiky v rozpore so zákonom (Trestným poriadkom) bez legislatívnej opory nezákonne
a neústavné priamo zasiahol do vyšetrovania sťažovateľovej veci, keď v rozpore s vecnou
príslušnosťou inšpekčnej služby zriadenou výlučne na vyšetrovanie trestných činov
policajtov rozkazom MV SR č. 11/2007 zriadil špecializovaný tím pri sekcii kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a tým určil inšpekčnú službu
na vyšetrovanie veci sťažovateľa ako colníka, porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8 ods. 1, ods. 2 a čl. 13
dohovoru bolo porušené, pretože prípravné konanie (tzv. policajné vyšetrovanie) ako
konanie predchádzajúce konaniu na Okresnom súde Trebišov sp. zn. 1 T 42/2014 proti
sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán - odbor inšpekčnej
služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky... a s touto závažnou námietkou sa Okresný súd Trebišov
odmieta zaoberať.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 €...
5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia... na účet
právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z obsahu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd
v prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Pokiaľ pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti dospeje ústavný súd k čiastkovému záveru, že ochrany
označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, je
možné sa domôcť prostredníctvom dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy
pred iným orgánom verejnej moci, sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie odmietne (napr. I. ÚS 103/02). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva
alebo slobody sťažovateľa prislúcha len za predpokladu, že právna úprava sťažovateľovi
neposkytuje inú účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Ústavný súd opakovane pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po
jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania.
Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že o sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu z 5. marca 2015 bolo už v čase podania sťažnosti ústavnému
súdu rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 To 31/2015-1446 z 21. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu
z 21. decembra 2015“), ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu z 5. marca 2015
podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil a okresnému súdu uložil vo veci
znovu konať a rozhodnúť. Ústavný súd súčasne poukazuje na obsah odôvodnenia uznesenia
krajského súdu z 21. decembra 2015, ktorý reagujúc na vznesené námietky uviedol, že
primárnou „úlohou okresného súdu bude zaoberať sa námietkou sťažovateľov (obvinených)
ohľadom zákonnosti použitia informačno-technických prostriedkov, a túto okolnosť vyriešiť
podľa § 7 Tr. por. ako predbežnú otázku“.
Je teda zrejmé, že v danom prípade existuje iný súd predpokladaný čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorý má právomoc skúmať (a prípadne aj uznať) porušenia sťažovateľom
označených práv, a tým zjednať nápravu ním tvrdeného porušenia. V súvislosti s tvrdením
sťažovateľa, že v jeho trestnej veci vykonával prípravné konania nezákonný a neústavný
štátny orgán, postačuje, aby sťažovateľ túto svoju argumentáciu o neústavnosti
a nezákonnosti orgánu, ktorý viedol vyšetrovanie, predložil v rámci súdneho konania
okresnému súdu, ktorý v súčasnosti vec prerokúva. Pokiaľ sťažovateľ poukazujúc na obsah
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015 namieta, že o tejto otázke
okresný súd nemôže rozhodovať, pretože by tým prekročil svoju právomoc, ústavný súd
pripomína, že podľa čl. 125 ods. 1 ústavy síce má právomoc konať o súlade právnych
predpisov, avšak len v osobitnom type konania a v prípadoch tam uvedených, nie však
v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ navyše ani nie je
oprávnený podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov, takýto návrh by však
v danej veci mohol podať v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy okresný súd.
Z uvedeného vyplýva, že z argumentácie sťažovateľa nemožno podľa ústavného súdu
vyvodiť existenciu takých dôvodov, pre ktoré by ústavný súd mohol predpokladať, že by
v rámci trestného konania v jeho veci nebolo možné dosiahnuť účinnú ochranu ním
označených práv. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť podanú proti ministerstvu, ministrovi a okresnému súdu napriek
sťažovateľom predloženej argumentácii odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016