Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 337/2016
PDF · 177.21 KB
No categories available
I. ÚS 337/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o.,
Holubyho 12, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Ruzbašánom, AZARIOVÁ
& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 6/2015 zo 17. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016
doručená sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., Holubyho 12,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
10 Sžso 6/2015 zo 17. februára 2016 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podniká v oblasti
medzinárodnej kamiónovej dopravy a pre jej realizáciu zamestnáva vodičov nákladných
vozidiel, ktorí svoje pracovné povinnosti realizujú mimo administratívneho sídla
spoločnosti a mimo územia Slovenskej republiky.
Žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych
vecí a rodiny č. 2014/31251/13965/OPČ-SSZ z 10. apríla 2014, ktorým zmenilo
rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach
č. KEO/ZOSZ/ZAM/2013/36000/136935 z 21. februára 2013, ktorým bola sťažovateľke
uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov
so zdravotným postihnutím za rok 2010 v sume 2 631 €. Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom č. k. 7S/67/2014-48 z 12. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“) žalobu zamietol. V dôsledku odvolania sťažovateľky najvyšší súd svojím
rozsudkom zo 17. februára 2016 ako súd odvolací rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka namietala, že správne orgány, ako aj najvyšší súd a krajský súd
nesprávne vyložili § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách
zamestnanosti“), v dôsledku čoho bola sankcionovaná za postup, ktorý právna norma
nezakazuje. Trvala na tom, že si splnila všetky zákonom uložené povinnosti
zamestnávateľa, pričom z predložených dokladov (pracovné zmluvy a výkazy jázd)
vyplýva, že zamestnanci – vodiči vykonávali svoju pracovnú činnosť výlučne mimo územia
Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu jej zo zákona nevyplýva povinnosť zaplatiť
odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným
postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti k celkovému počtu
zamestnancov.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal s nastolenou právnou otázkou,
teda s otázkou miesta skutočného výkonu práce zamestnancov dostatočným spôsobom,
čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Zdôraznila základné atribúty právneho štátu,
teda ochranu základných práv, do ktorej je štátna moc oprávnená zasahovať len vo
výnimočných prípadoch. Z tohto dôvodu právna norma nemôže byť v prípade neurčitosti
vykladaná v neprospech sťažovateľky, ale na ťarchu štátnej moci.
Vo vzťahu k dôležitosti požiadavky ústavne konformného výkladu a aplikácie
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov sťažovateľka poukázala na
rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07,
I. ÚS 252/07, IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, I. ÚS 236/06, PL. ÚS 67/07 atď.). Vo vzťahu
k dôležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
poukázala na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), Ústavného súdu
Českej republiky (I. ÚS 1561/08) a Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2.
1998).
Podľa sťažovateľky je rozsudok najvyššieho súdu v priamom rozpore so zásadou
právnej istoty, porušuje jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy. Názor ústavného súdu považovala sťažovateľka
za podstatný pre dopad na jej vlastnícke práva v budúcnosti („povinnosť uhradiť odvody
vo výške niekoľko tisíc eur ročne“).
Sťažovateľka si uplatnila aj finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € z dôvodu
dlhotrvajúcej nepriaznivej a nekomfortnej situácie s negatívnym dopadom na jej majetkovú
sféru v súvislosti s vydaným rozsudkom najvyššieho súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s. r. o. vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/6/2015 zo dňa 17. 02. 2016.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vedené pod sp. zn.
10 Sžso/6/2015 zo dňa 17. 02. 2016 a vracia vec na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00
EUR..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 363,80 €..., ktoré je Najvyšší
súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu..., a to do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu ako vecne správny.
Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky s výkladom
a aplikáciou § 63 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého zamestnávateľom vyplýva
povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva najmenej
20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov
so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3, 2 %
z celkového počtu jeho zamestnancov [§ 63 ods. 1 písm. d)], a tiež v nespokojnosti
s nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že
najvyšší súd pri určovaní počtu zamestnancov nesprávne interpretoval a aplikoval § 63
ods. 3 zákona o službách zamestnanosti a do celkového počtu zamestnancov v rozpore
so zákonom započítal aj zamestnancov – vodičov plniacich úlohy sťažovateľky ako
zamestnávateľa v zahraničí, pričom sa nedostatočne vysporiadal so vznesenými námietkami
a dôkazmi smerujúcimi k preukázaniu nesprávnosti záverov správneho orgánu a následne aj
krajského súdu.
Z relevantnej časti odôvodenia rozsudku najvyššieho súdu po citácii § 3 ods. 1, § 4
ods. 1 a § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti a § 5 ods. 4 Zákonníka práce
vyplýva:
„Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno
považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom
použití ustanovení Zákonníka práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná. Žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná
medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne
postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie
iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce. Žalobca (sťažovateľka
v konaní pred ústavným súdom – pozn. ústavného súdu) nepreukázal a ani netvrdil, že
zamestnáva zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených
pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú
Košice.
Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že
zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby zamestnané
na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci
vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú
osobu.“
Ústavný súd konštatuje, že na pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom
závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby sa, ak Zákonník
práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka (§ 1 ods. 1 a 4 Zákonníka práce). Z toho tiež vyplýva požiadavka určitosti
podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, medzi ktoré patrí aj miesto výkonu práce [§ 43
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. Jeho určenie ako „jednotlivé európske krajiny podľa
pokynov zamestnávateľa“ túto požiadavku nespĺňa.
Právny záver najvyššieho súdu nevybočuje z logiky výkladu dotknutých právnych
predpisov, teda ich interpretácia a aplikácia bola realizovaná ústavne súladným spôsobom.
Najvyšší súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou
vznesené námietky, aplikoval na prerokúvaný prípad relevantné procesnoprávne
ustanovenia a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2
OSP. Jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za z ústavnoprávneho hľadiska
arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd v zhode so záverom najvyššieho súdu dodáva, že postaveniu
zamestnanca sťažovateľky v pozícii vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy zodpovedá
režim zamestnanca na zahraničnej pracovnej ceste (§ 57 Zákonníka práce), a nie
zamestnanca plniaceho úlohy zamestnávateľa v zahraničí, aký názor zastávala sťažovateľka.
Stabilná judikatúra ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,
I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Judikatúra, na ktorú vo svojej sťažnosti poukázala sťažovateľka, je síce relevantná
vo vzťahu k vzneseným námietkam dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska
zaistenia realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie, ako aj požiadavky na ústavne konformný výklad zákonom
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak z jej obsahu nevyplýva nijaký
zásadný argument z ústavnoprávneho hľadiska spochybňujúci rozhodnutie najvyššieho
súdu.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho
súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016