Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 337/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o.,

Holubyho 12, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Ruzbašánom, AZARIOVÁ

& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016

doručená sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., Holubyho 12,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. februára 2016 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podniká v oblasti

medzinárodnej kamiónovej dopravy a pre jej realizáciu zamestnáva vodičov nákladných

vozidiel, ktorí svoje pracovné povinnosti realizujú mimo administratívneho sídla

spoločnosti a mimo územia Slovenskej republiky.

Žalobou podľa a nasl. (ďalej len „OSP“)

sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych

vecí a rodiny č. /OPČ-SSZ z 10. apríla 2014, ktorým zmenilo

rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach

č. KEO/ZOSZ/ZAM/2013/36000/136935 z 21. februára 2013, ktorým bola sťažovateľke

uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov

so zdravotným postihnutím za rok 2010 v sume 2 631 €. Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom č. k. -48 z 12. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“) žalobu zamietol. V dôsledku odvolania sťažovateľky najvyšší súd svojím

rozsudkom zo 17. februára 2016 ako súd odvolací rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka namietala, že správne orgány, ako aj najvyšší súd a krajský súd

nesprávne vyložili o službách zamestnanosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách

zamestnanosti“), v dôsledku čoho bola sankcionovaná za postup, ktorý právna norma

nezakazuje. Trvala na tom, že si splnila všetky zákonom uložené povinnosti

zamestnávateľa, pričom z predložených dokladov (pracovné zmluvy a výkazy jázd)

vyplýva, že zamestnanci – vodiči vykonávali svoju pracovnú činnosť výlučne mimo územia

Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu jej zo zákona nevyplýva povinnosť zaplatiť

odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným

postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti k celkovému počtu

zamestnancov.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal s nastolenou právnou otázkou,

teda s otázkou miesta skutočného výkonu práce zamestnancov dostatočným spôsobom,

čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Zdôraznila základné atribúty právneho štátu,

teda ochranu základných práv, do ktorej je štátna moc oprávnená zasahovať len vo

výnimočných prípadoch. Z tohto dôvodu právna norma nemôže byť v prípade neurčitosti

vykladaná v neprospech sťažovateľky, ale na ťarchu štátnej moci.

Vo vzťahu k dôležitosti požiadavky ústavne konformného výkladu a aplikácie

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov sťažovateľka poukázala na

rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napr. , , ,

, , , , atď.). Vo vzťahu

k dôležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

poukázala na judikatúru ústavného súdu (, ), Ústavného súdu

Českej republiky () a Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2.

1998).

Podľa sťažovateľky je rozsudok najvyššieho súdu v priamom rozpore so zásadou

právnej istoty, porušuje jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle dohovoru, ako aj

právo vlastniť majetok podľa . Názor ústavného súdu považovala sťažovateľka

za podstatný pre dopad na jej vlastnícke práva v budúcnosti („povinnosť uhradiť odvody

vo výške niekoľko tisíc eur ročne“).

Sťažovateľka si uplatnila aj finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € z dôvodu

dlhotrvajúcej nepriaznivej a nekomfortnej situácie s negatívnym dopadom na jej majetkovú

sféru v súvislosti s vydaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s. r. o. vlastniť

majetok podľa a práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. 02. 2016.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vedené pod sp. zn.

zo dňa 17. 02. 2016 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00

EUR..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 363,80 €..., ktoré je Najvyšší

súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu..., a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky s výkladom

a aplikáciou § 63 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého zamestnávateľom vyplýva

povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva najmenej

20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov

so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3, 2 %

z celkového počtu jeho zamestnancov [§ 63 ods. 1 písm. d)], a tiež v nespokojnosti

s nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že

najvyšší súd pri určovaní počtu zamestnancov nesprávne interpretoval a aplikoval § 63

ods. 3 zákona o službách zamestnanosti a do celkového počtu zamestnancov v rozpore

so zákonom započítal aj zamestnancov – vodičov plniacich úlohy sťažovateľky ako

zamestnávateľa v zahraničí, pričom sa nedostatočne vysporiadal so vznesenými námietkami

a dôkazmi smerujúcimi k preukázaniu nesprávnosti záverov správneho orgánu a následne aj

krajského súdu.

Z relevantnej časti odôvodenia rozsudku najvyššieho súdu po citácii § 3 ods. 1, § 4

ods. 1 a zákona o službách zamestnanosti a

vyplýva:

„Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno

považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom

použití ustanovení alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná

medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne

postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie

iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje . Žalobca (sťažovateľka

v konaní pred ústavným súdom – pozn. ústavného súdu) nepreukázal a ani netvrdil, že

zamestnáva zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených

pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú

Košice.

Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že

zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby zamestnané

na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci

vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú

osobu.“

Ústavný súd konštatuje, že na pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom

závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby sa, ak Zákonník

práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka ( a ). Z toho tiež vyplýva požiadavka určitosti

podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, medzi ktoré patrí aj miesto výkonu práce [§ 43

ods. 1 písm. b) ]. Jeho určenie ako „jednotlivé európske krajiny podľa

pokynov zamestnávateľa“ túto požiadavku nespĺňa.

Právny záver najvyššieho súdu nevybočuje z logiky výkladu dotknutých právnych

predpisov, teda ich interpretácia a aplikácia bola realizovaná ústavne súladným spôsobom.

Najvyšší súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou

vznesené námietky, aplikoval na prerokúvaný prípad relevantné procesnoprávne

ustanovenia a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2

. Jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za z ústavnoprávneho hľadiska

arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd v zhode so záverom najvyššieho súdu dodáva, že postaveniu

zamestnanca sťažovateľky v pozícii vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy zodpovedá

režim zamestnanca na zahraničnej pracovnej ceste ( ), a nie

zamestnanca plniaceho úlohy zamestnávateľa v zahraničí, aký názor zastávala sťažovateľka.

Stabilná judikatúra ústavného súdu (, , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Judikatúra, na ktorú vo svojej sťažnosti poukázala sťažovateľka, je síce relevantná

vo vzťahu k vzneseným námietkam dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska

zaistenia realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj požiadavky na ústavne konformný výklad zákonom

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak z jej obsahu nevyplýva nijaký

zásadný argument z ústavnoprávneho hľadiska spochybňujúci rozhodnutie najvyššieho

súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho

súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa

dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením ().

Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľky podľa z .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016