Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 468/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčekova 5,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 postupom bližšie neoznačených štátnych orgánov a ich

rozhodnutiami a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) postupom bližšie neoznačených štátnych orgánov a ich rozhodnutiami.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti vymedzuje, že odporcami, proti ktorým sťažnosť

smeruje, sú Úrad špeciálnej prokuratúry Pezinok (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)

v sťažnosti označovaný ako porušovateľ v I. rade a Národná kriminálna agentúra,

Národná protizločinecká jednotka, expozitúra Bratislava (ďalej len „NAKA“ alebo

„vyšetrovateľka“) ako porušovateľ v II. rade.

Následne v sťažnosti uvádza, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej

polície, oddelenia všeobecnej kriminality (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn.

ORP-1159/OVK-B2-2009 z 26. júna 2009 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu

všeobecného ohrozenia podľa v jednočinnom súbehu

s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa a na

skutkovom základe, že „doposiaľ neznámy páchateľ dňa 25. 06. 2009 od presne

nezisteného času do 03:15 hod dňa 26. 06. 2009 v ,

umiestnil na verejne prístupnom mieste vyhradenom pre parkovanie motorových vozidiel,

pod osobné motorové vozidlo zn. , doposiaľ

nezistený výbušný systém s časovým iniciátorom, ktorý v čase cca 03:15 hod. explodoval,

pričom došlo k poškodeniu vozidla zn. ,

ktorého vlastníkom je ,

držiteľom vozidla je

a tiež k poškodeniu vozidiel naokolo stojacich, detonáciou boli rozbité sklenené

výplne okien na bytoch a výklady okolitých obchodov, pričom celková škoda spôsobená

explóziou a následnou detonáciou bude vyčíslená dodatočne“, kde sťažovateľ bol

poškodeným. Trestné stíhanie bolo začaté vykonaním obhliadky miesta činu − explózie

26. júna 2009.

Uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-1159/1-OVK-B2-2009 z 12. februára 2010

bolo podľa uvedené trestné stíhanie prerušené z dôvodu, že

sa v danom čase nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie voči určitej

osobe.

2

Opatrením prezidenta Policajného zboru sp. zn. PPZ-NAKA-PZJ1-332-002/2014

bola 4. decembra 2014 určená výberová príslušnosť k predmetnému trestnému stíhaniu

vyšetrovateľky. Táto vyšetrovateľka následne 5. septembra 2014 uznesením podľa § 228

ods. 5 rozhodla o pokračovaní v predmetnom trestnom stíhaní

a zároveň, keďže na základe operatívno-pátracej činnosti príslušníkov NAKA bolo zistené,

že uvedený skutok mali spáchať osoby patriace do skupiny v tom istom konaní

začala trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa .

Sťažovateľ uvádza, že už týmto momentom mal za preukázané, že orgány činné

v trestnom konaní za plnej podpory úradu špeciálnej prokuratúry vyvinú maximálne úsilie,

aby zmanipulovali celé trestné konanie, k čomu podľa neho napokon aj došlo. Zastáva

názor, že jeho základné právo podľa bolo porušené od samotného

počiatku, teda už v prípravnom konaní, ako aj pred ním samotným. Podľa sťažovateľa už pri

začatí vyšetrovania vo veci samej nedošlo k náležitému zisteniu skutkového stavu, preto ani

nemohlo dôjsť zo strany orgánov činných v trestnom konaní k vydaniu zákonného

a spravodlivého rozhodnutia. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa

v predmetnej veci opakovane porušovali základné právne princípy a zásady trestného

konania.

Zistený skutkový stav v prípravnom konaní, ako i v konaní pred vznesením

obvinenia vyvoláva podľa sťažovateľa rad pochybností a nezodpovedaných otázok. Je toho

názoru, že v danom prípade orgány činné v trestnom konaní nehľadali objektívnu pravdu,

o čom svedčí nielen skutočnosť vznesenia obvinenia podľa nepravdivých skutočností, ale

i prieťahy a prvotná viditeľná nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej

veci.

Sťažovateľ uvádza, že v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia považuje

za potrebné poukázať na toto uznesenie a zároveň ústavnému súdu objasniť aj previazanosť

súvislostí, preto uvádza: «ako je verejne známe, v dňoch 12. septembra 2013

a 16. septembra 2013 sa osoba obvineného , ktorá vystupuje v procesnom

postavení chráneného svedka zúčastnila hlavného pojednávania na Špecializovanom

trestnom súde Pezinok, sp. zn. v trestnej veci a spol.

Prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov obrazového a zvukového záznamu

použitých na výsluch chránených svedkov (telemostu), v priamom prenose

podrobne opísal skutočnosti deklarujúce nielen jeho vedomosť o vyššie uvedenom

predmetnom skutku, avšak z obsahu jeho výpovede je nesporné, že tento skutok sám

inicioval, objednal a rovnako aj zosnoval. Počas tejto výpovede opísal

motív spáchania tohto skutku, pričom z jeho vyjadrení je nespochybniteľné, že týmto bola

akási jeho osobná pomsta voči osobe sťažovateľa.

Za dôležitú sťažovateľ považuje skutočnosť, že po celú túto dobu boli v pojednávacej

miestnosti osobne prítomní prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý mali možnosť

rovnako v priamom prenose sa oboznámiť so skutočnosťami uvádzanými

. Z ich obsahu je nepochybné, že i samotní prokurátori nadobudli okamžite

vedomosť o spáchaní tohto skutku osobou .

Najdôležitejšou skutočnosťou v danom smere je však tá okolnosť, ktorá nepochybne

tvorila základnú črtu, za akej k tomuto doslovne verejnému priznaniu

prišlo. Jeho priznaniu k výbuchu motorového vozidla sťažovateľa predchádzali nezákonné

a zmanipulované prehliadky v celách v priestoroch Ústavu na výkon väzby v prípade

viacerých obvinených, vtedajšej prebiehajúcej kauze a spol., pričom tento

protizákonný postup sa snažili orgány činné v trestnom konaní „zahmlieť a ospravedlniť“

jeho nevyhnutnosťou s predstieraním nutností úkonov vyhľadávania iných písomností.

Tvrdenie sťažovateľa o zneužití právomoci orgánov činných v trestnom konaní sa

následne plnohodnotne prejavilo v neoprávnenom zadržaní, či vyhotovovaní fotokópii

poznámok a prípravy obhajoby na proces, čo malo následne svoj odraz v samotnom

vyjadrení okrem iného aj k výbuchu motorového vozidla sťažovateľa. Neobstojí

v tomto smere žiadna argumentácia o domnelej nutnosti, resp. oprávnenom postupe. Každé

takéto vyjadrenie je výslovne klamstvom, nakoľko počas týchto prehliadok nie v jednom

prípade boli orgány činné v trestnom konaní sťažovateľom výslovne upozornené na časti

zadržaných listín tvoriace prípravu obhajoby, čo však nikto nielen nerešpektoval, avšak ani

sa uvedeným nezaoberal.

4

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že práve v prípade sťažovateľa sa práve takto

orgány činné v trestnom konaní dozvedeli o línii obhajoby, pričom súčasťou bola príprava

otázok adresovaných na svedka na vtedajšom blížiacom sa hlavnom pojednávaní,

ktoré zahŕňali aj dotazovanie sa k okolnostiam skutku výbuchu motorového vozidla

až priamo na hlavnom pojednávaní.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ namieta, že aj týmto krokom NAKA porušila jeho

základné právo na spravodlivý proces podľa , ako aj základné právo na

obhajobu podľa . Podľa sťažovateľa „je nepochybné, že ak na hlavnom

pojednávaní v dňoch 12. a 16. septembra. 2013, pristúpil k vyjadreniam

o výbuchu motorového vozidla spôsobom navodzujúcim dojem jeho spontánneho

vyjadrenia, k tomuto v skutočnosti nedošlo na základe dobrovoľného rozhodnutia

a už vôbec nie z dôvodu pravdovravnosti tohto svedka...“.

Predstieranie o aktívnom začatí vyšetrovania prípadu, v ktorom je sťažovateľ

v procesnom postavení poškodeného, poverený prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry

podľa sťažovateľa podporil argumentáciou o operatívno-pátracej činnosti, ktorá mala ustáliť

symbolické body v konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že žiadna operatívno-pátracia činnosť

sa nekonala, nebola ani potrebná, keďže sa priznal k spáchaniu tohto skutku

už v septembri 2013.

Sťažovateľ sa svojimi podnetmi v tejto veci viackrát obrátil na orgány činné

v trestnom konaní, kde sa ako poškodený domáhal rešpektovania svojich práv, no ich

nezáujem o skutočné prešetrenie trval dovtedy, kým situácia aj aktívne právne kroky

sťažovateľa sa nestali pre tieto orgány činné v trestnom konaní neúnosné. Z dôvodu

neudržateľnosti stavu nečinnosti tieto orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa

nakoniec ustálili „model“ vedenia línie predstieraného vyšetrovania, ako aj ustálenie

vytypovaných osôb a napokon došlo aj k samotnému vzneseniu obvinenia jednotlivým

osobám. Týmto konaním tieto orgány činné v trestnom konaní podľa neho postupovali

v rozpore so svojou zákonnou povinnosťou podľa a .

Sťažovateľ zastáva názor, že jedným z dôvodov nezáujmu o prešetrenie predmetnej

veci bol aj on sám, ako aj to, že z vyjadrení nepochybne vyplýva, že

on sám výbuch sťažovateľovho auta objednal a inicioval.

Dňa 3. júna 2015 vyšetrovateľka začala trestné stíhanie a zároveň vzniesla obvinenie

, , a

pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295

ods. 1 písm. a) v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej

veci podľa a spolupáchateľstvom podľa

a pre zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa . Podľa

sťažovateľa je toto uznesenie o vznesení obvinenia „právne vadné“, nepreskúmateľné

a zmätočné.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že ak v uznesení zo 7. apríla 2016 prokurátor úradu

špeciálnej prokuratúry poukazuje na to, že 5. septembra 2014 malo byť začaté trestné

stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

, potom je podľa neho na mieste poukázať na to, že o takomto postupe

sa sťažovateľ dozvedel až 16. marca 2016 pri preštudovaní spisového materiálu.

Rovnako je podľa neho potrebné podotknúť, že uznesenie o vznesení obvinenia

z 3. júna 2015 voči už uvedeným osobám takúto právnu kvalifikáciu neobsahuje, dokonca

nie je ňou ani len previazané. „Ak teda došlo k akejkoľvek úprave v právnej kvalifikácii, do

dnešného dňa sťažovateľovi táto nebola ako strane v konaní oznámená, či dokonca

signalizovaná.“ Uvedené je podľa neho v príkrom rozpore s .

Dňa 16. marca 2016 sa sťažovateľ tiež dozvedel o tom, že uznesením NAKA

zo 4. júna 2015 došlo v predmetnom trestnom stíhaní k vylúčeniu trestnej veci vedenej pre

zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného

zákona. Sťažovateľ zastáva názor, že toto uznesenie bolo odôvodnené podľa § 21 ods. 1

z dôvodu „predídenia“ prieťahov vo vyšetrovaní pod diktátom

6

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry. Táto argumentácia je podľa neho «absolútne

neakceptovateľná a to minimálne z dôvodu predchádzajúceho postupu orgánov činných

v trestnom konaní. Pokiaľ sa časové obdobie od septembra 2013 do dňa vznesenia

samotného obvinenia, ku ktorému došlo až dňa 3. 6. 2015 za okolností vyššie naznačených

nepovažuje za absolútne a predovšetkým vedomé umelé prieťahy vytvorené orgánmi

činnými v trestnom konaní, potom je argument ako aj myšlienka o existencii „možných“

prieťahov v konaní nielen prízemná, ale absolútne nelogická a vo vzťahu k sťažovateľovi

priam ponižujúca...

Sťažovateľ má za to, že výberová príslušnosť, o ktorú sa prokurátor opiera v danom

prípade bola ustálená a rovnako následne dôvodená práve previazanosťou okolností skutku

smerujúcich k páchaniu formou zločineckej skupiny, pričom práve jedine takáto právna

kvalifikácia umožňuje aktívne konanie Národnej kriminálnej agentúre ako porušovateľovi

v 2. rade. Napokon takéto závery vyslovil sám porušovateľ v 2. Rade, kedy dôvodil svoju

príslušnosť, čo vyplýva z obsahu spisového materiálu. Ak by hrozba potvrdenia

objektívnych skutočností smerujúcich k reálnemu pripísaniu participácie jednotlivých osôb

nebola prítomná, potom by uvedené vyšetrovanie mohlo byť ponechané v právomoci

Okresného riaditeľstva PZ, Odboru kriminálnej polície, Bratislava II, kde bolo spočiatku

začaté trestné stíhanie.

Toto tvrdenie je duplicitne podporené aj samotným vylúčením páchania skutku

formou zločineckej skupiny, čo dnes prokurátor na strane porušovateľa v 1. rade aplikuje

ako jeden z dôvodov v jednotlivých Uzneseniach o zastavení trestných stíhaní jednotlivých

obvinených. V konečnom dôsledku treba podotknúť, že nešlo o jediný prípade, kedy

inštitúcia Národnej kriminálnej agentúry za plnej podpory Úradu špeciálnej prokuratúry

postupovala uvedeným spôsobom...

Treba podotknúť, že aktívne konanie sa preukázalo a to v smere za každých okolností

a čo je najtragickejšie aj za každú cenu „ohraničiť“ osobu , ktorý sa

napokon dopustil podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní „len“ sprostredkovania

výbušniny použitej na samotný skutok. V každom prípade najväčšiu snahu orgány činné

v trestnom konaní nepochybne museli vyvinúť za účelom ustálenia osoby objednávateľa

spáchaného skutku...».

K uvedenému podľa sťažovateľa došlo tak, že ako objednávateľ predmetného skutku

bol označený . Sťažovateľ sa domnieva, že „už týmto momentom mal

sťažovateľ za deklarované, že dozorový prokurátor v danom prípade vystupuje pasívne a to

v každom smere. Ak by tomu tak nebolo, bol by sa aktívne sám zaoberal obsahom

jednotlivých výpovedí, z ktorých je nesporné, že označený ako domnelý

objednávateľ k výbuchu motorového vozidla zn. ku ktorému došlo dňa

26. júna 2009 sa síce formálne priznal, avšak z obsahu jeho výpovede vyplýva, že napriek

tomuto jeho prejavu nemohol a nemal žiadnu vedomosť o okolnostiach spáchania skutku

tak, ako k tomu došlo.“. Podľa sťažovateľa niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi konaním

a výbuchom jeho auta. Sťažovateľ je toho názoru, že bol to práve

, ktorý tento skutok spáchal, ku ktorému sa aj sám priznal. Jeho výpoveď

bola potvrdená podľa neho aj výpoveďami ďalších svedkov, neskôr už v postavení

obvinených. Zastáva názor, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry vedome opomenul

výpovede svedkov. Za danej situácie je podľa sťažovateľa poukazovanie na priznanie sa

k skutku absurdné, keďže tento sa na jednej strane priznáva k skutku,

no na druhej strane sa nevie vôbec vyjadriť k tomuto skutku – nevie uviesť motív, ustáliť

jednotlivé osoby, nepozná pôvod výbušniny.

Sťažovateľ poukazuje na to, že sa k tomuto skutku priznal

aj 9. septembra 2015 v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom, pracovisko

Banská Bystrica, sp. zn. . Podľa neho práve týmto konaním je dnes

preukázané, že napriek tomu, že požíva aktívne status chráneného svedka, vedome klamal,

a to aj vo vzťahu k tomuto skutku. Aj keď sa k skutku priznal, nikto ho nestíhal a nedošlo

ani k zmene jeho statusu, čím podľa sťažovateľa „došlo k hrubému porušeniu zásad

a pravidiel oprávnených zotrvávať v režime ochrany svedkov“.

Podľa sťažovateľa „vychádzajúc zo skutočnosti, že sa priznal

k výbuchu auta a to nie jedenkrát je nesporné, že postoj dozorového prokurátora je

ovplyvnený nie dôkaznou situáciou ako ani závažnosťou konania, ale jediným faktom, ktorý

v danom smere presiahol dôležitosť ako aj funkciu samotného zákona a to je, že ide o osobu

práve “.

8

Sťažovateľ ďalej uvádza, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry uzatvoril

s 18. novembra 2015 dohodu o vine a treste, pričom trest odňatia

slobody v trvaní 4 mesiacov, ktorý mu mal byť za skutok uložený, považuje za facku

spravodlivosti. Namieta, že napriek tomu, že ho tento prokurátor ubezpečoval, že sa bude

môcť k predmetnej veci vyjadriť na súde, ktorý bude rozhodovať o schválení tejto dohody

o vine a treste, toto mu napokon nebolo umožnené, práve naopak, o tomto konaní ani nebol

nikdy vyrozumený. O tom, že došlo k odsúdeniu , sa sťažovateľ

dozvedel až 16. marca 2016 pri preštudovaní spisu. V tejto súvislosti sťažovateľ zastáva

názor, že „argumentácia orgánov činných v trestnom konaní ako aj prokuratúry vo vzťahu

k jeho osobe ako poškodenému, musí byť podrobená ústavnoprávnemu skúmaniu“,

a zároveň konštatuje, že „výklad ako aj postup dozorovej prokuratúry je ústavne

neakceptovateľný“. Tvrdí, že v predmetnej veci došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). K porušeniu uvedených práv podľa sťažovateľa

došlo aj tým, že napriek tomu, že poškodený je stranou v konaní, NAKA a úrad špeciálnej

prokuratúry jeho osobu v predmetnej veci opomenuli.

Podľa sťažovateľa «premotivovanosť orgánov činných v trestnom konaní, prevýšila

panstvo práva v súčinnosti s panstvom zdravého rozumu a výsledkom takéhoto postupu

je ustálenie údajného stavu absolútneho právneho chaosu a to bez existencie organizátora,

návodcu.

Ide o absurditu a rovnako absurdné sú aj tvrdenia porušovateľa v 1. rade v znení, že

uvedené osoby mali prispieť k usvedčeniu spoluobvineného ktorý sa mal pod

ťarchou dôkazov priznať. Pokiaľ je možné ako ťarchu dôkazov označiť „tlak a psychický

nával“ zo strany orgánov činných v trestnom konaní, potom je možné sa stotožniť s

tvrdením v napádanom Uznesení o zastavení trestného stíhania zo dňa 07. apríla 2016,

ktoré tvorí prílohu...

So zreteľom na reálne skutočnosti, je nutné poznamenať, že rozpory v naznačenom

smere, pochybnosti a logické nedostatky v čase samotného vznesenia obvinenia

už existovali, sú súčasťou spisového materiálu a je teda irelevantné ich opomenúť a dôvodiť

vyššie uvádzanou argumentáciou.

V neposlednom rade sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru, je dokonca

povinnosťou dozorového orgánu, ktorým je v danom prípade prokurátor konať bezodkladne

a tento mal teda z úradnej povinnosti vyvinúť kroky smerujúce odstraňovať rozpory

vo výpovediach v trestnom konaní, na čo mu zákon poskytuje možnosti.

S poukázaním na postup dozorového prokurátora, je nespochybniteľné, že tento

prekročil hranice zákonnosti, zneužívajúc svoje postavenie...

Postoj prokuratúry vytvára dojem, že táto interpretáciu postavenia poškodeného

považuje za takú, ktorú je možné spôsobom vykazujúcim znaky arbitrárnosti znevažovať

a zasahovať do práv poškodeného ako jednej zo strán v trestnom konaní, nemajúc na zreteli

zásadu rovnosti strán v trestnom konaní. Tieto tvrdenia sťažovateľa sú podporené celým

priebehom v trestnom konaní.».

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom úradu špeciálnej prokuratúry v spojení

s postupom NAKA v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-759/NKA-PZ-BA-2014 nebol

náležite zistený skutkový stav ani správne právne posúdená vec, ich rozhodnutia sú

arbitrárne, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a práva podľa dohovoru.

Lehota na podanie tejto sťažnosti je podľa sťažovateľa zachovaná, pretože

o napadaných skutočnostiach sa dozvedel až 16. marca 2016.

V závere ešte uvádza, že vzhľadom na už uvedené opakované porušenia jeho práva

na spravodlivý proces zo strany úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA je toho názoru, že je

potrebné v konaní napadnutú dohodu o vine a treste v prípade uzavretú

18. novembra 2015 a schválenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

zo 17. decembra 2015 zrušiť ako nezákonnú a úradu špeciálnej prokuratúry

a NAKA prikázať ďalej vo veci konať.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a následne rozhodol týmto nálezom:

10

„1. Základné práva sťažovateľa podľa a podľa

Slovenskej republiky postupom ako aj rozhodnutiami porušovateľa v I. rade porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. 12. 2015, sp. zn.: 3 T/215/-

1098 (sťažovateľ chcel pravdepodobne uviesť sp. zn. , pozn.) a Uznesenie

Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 02. mája 2016, sp. zn.: VII/1 Gv 103/14/1000-82 sa

zrušujú v plnom rozsahu a vec sa vracia porušovateľovi v I. rade a porušovateľovi v II. rade

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur,

ktoré je Úrad špeciálnej prokuratúry povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia

vydaného nálezu.

4. Úrad špeciálnej prokuratúry Pezinok je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 296,44 Eur (za dva úkony právnej služby − príprava a prevzatie zastúpenia

a spísanie sťažnosti) na účet advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť podľa musí obsahovať

všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné náležitosti

uvedené v v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie

(petit) vyplývajúcimi z . Ústavný súd môže preto prijať

na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti

predpísané .

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia

sa domáha ( v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi

z ), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to

môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom. Napriek tomu

jeho sťažnosť neobsahuje kvalifikovaný petit (návrh na rozhodnutie ústavného súdu), ktorý

musí byť formulovaný presne, určito, zrozumiteľne a pritom tak, aby zodpovedal

právomoci, ktorú môže ústavný súd uplatniť v príslušnom type konania, teda takým

spôsobom, aby mohol byť právne nespochybniteľným východiskom pre rozhodnutie

ústavného súdu v uvedenej veci (m. m. , , ).

12

Návrh na rozhodnutie neobsahuje označenie orgánu, ktorým malo dôjsť k porušeniu

ním označených základných práv podľa . Aj keď sťažovateľ vo svojej sťažnosti

označil za porušovateľov svojich základných práv úrad špeciálnej prokuratúry a NAKA,

v bode 1 návrhu na rozhodnutie žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných

práv podľa a len porušovateľom v I. rade a jeho

rozhodnutiami, ktoré bližšie nešpecifikuje. Až z odôvodnenia sťažnosti však ústavný súd

zistil, že týmto porušovateľom má byť úrad špeciálnej prokuratúry. Rovnako tak až v závere

odôvodnenia sťažnosti ústavný súd zistil spisovú značku konania, v ktorom podľa tvrdenia

sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv (ide o spisovú značku konania

vedeného NAKA).

V bode 2 petitu sťažnosti sťažovateľ následne žiada, aby ústavný súd zrušil

„rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. 12. 2015, sp. zn: 3 T/215/-1098

a Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 02. mája 2016, sp. zn.:

VII/1 Gv 103/14/1000-82“ a vec vrátil porušovateľovi v I. rade a porušovateľovi v II. rade,

teda ako z odôvodnenia sťažnosti vyplýva úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA, na ďalšie

konanie. Sťažovateľ však k sťažnosti nepripojil uvedené rozhodnutia. Dokonca vo vzťahu

k uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 103/14/1000-82 z 2. mája 2016

(ďalej len „uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry“) sa sťažovateľ o tomto uznesení

žiadnym spôsobom nezmieňuje v odôvodnení sťažnosti. Jeho sťažnosť neobsahuje žiadnu

argumentáciu vo vzťahu k uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry, na základe ktorej by

ústavný súd mohol dospieť k záveru, že je potrebné toto uznesenie úradu špeciálnej

prokuratúry zrušiť a vec jej prípadne vrátiť na ďalšie konanie. Na druhej strane

z odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

zo 17. decembra 2015 bola schválená dohoda o vine a treste medzi

obvineným a prokurátorom, teda toto rozhodnutie

sa netýka sťažovateľa, a preto aj v prípade ak by jeho sťažnosť obsahovala predpísané

náležitosti, nebol by vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu osobou oprávnenou na podanie

sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že petit sťažnosti

je vyjadrený nejednoznačne a zároveň v ňom absentuje vecná súvislosť medzi odôvodnením

sťažnosti a jej petitom. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa

v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný

súd mohol konať a rozhodnúť. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí,

aký vyplýva z podania sťažovateľa, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný

odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , IV. ÚS

159/2010, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval,

že sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa

požiadavky sťažnosti podľa a v spojení s , a preto

14

jeho sťažnosť odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016