Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 468/2016
PDF · 266.13 KB
No categories available
II. ÚS 468/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčekova 5,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom bližšie neoznačených štátnych orgánov a ich
rozhodnutiami a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom bližšie neoznačených štátnych orgánov a ich rozhodnutiami.
Sťažovateľ v úvode sťažnosti vymedzuje, že odporcami, proti ktorým sťažnosť
smeruje, sú Úrad špeciálnej prokuratúry Pezinok (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)
v sťažnosti označovaný ako porušovateľ v I. rade a Národná kriminálna agentúra,
Národná protizločinecká jednotka, expozitúra Bratislava (ďalej len „NAKA“ alebo
„vyšetrovateľka“) ako porušovateľ v II. rade.
Následne v sťažnosti uvádza, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej
polície, oddelenia všeobecnej kriminality (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn.
ORP-1159/OVK-B2-2009 z 26. júna 2009 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu
všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na
skutkovom základe, že „doposiaľ neznámy páchateľ dňa 25. 06. 2009 od presne
nezisteného času do 03:15 hod dňa 26. 06. 2009 v ,
umiestnil na verejne prístupnom mieste vyhradenom pre parkovanie motorových vozidiel,
pod osobné motorové vozidlo zn. , doposiaľ
nezistený výbušný systém s časovým iniciátorom, ktorý v čase cca 03:15 hod. explodoval,
pričom došlo k poškodeniu vozidla zn. ,
ktorého vlastníkom je ,
držiteľom vozidla je
a tiež k poškodeniu vozidiel naokolo stojacich, detonáciou boli rozbité sklenené
výplne okien na bytoch a výklady okolitých obchodov, pričom celková škoda spôsobená
explóziou a následnou detonáciou bude vyčíslená dodatočne“, kde sťažovateľ bol
poškodeným. Trestné stíhanie bolo začaté vykonaním obhliadky miesta činu − explózie
26. júna 2009.
Uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-1159/1-OVK-B2-2009 z 12. februára 2010
bolo podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku uvedené trestné stíhanie prerušené z dôvodu, že
sa v danom čase nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie voči určitej
osobe.
2
Opatrením prezidenta Policajného zboru sp. zn. PPZ-NAKA-PZJ1-332-002/2014
bola 4. decembra 2014 určená výberová príslušnosť k predmetnému trestnému stíhaniu
vyšetrovateľky. Táto vyšetrovateľka následne 5. septembra 2014 uznesením podľa § 228
ods. 5 Trestného poriadku rozhodla o pokračovaní v predmetnom trestnom stíhaní
a zároveň, keďže na základe operatívno-pátracej činnosti príslušníkov NAKA bolo zistené,
že uvedený skutok mali spáchať osoby patriace do skupiny v tom istom konaní
začala trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Trestného zákona.
Sťažovateľ uvádza, že už týmto momentom mal za preukázané, že orgány činné
v trestnom konaní za plnej podpory úradu špeciálnej prokuratúry vyvinú maximálne úsilie,
aby zmanipulovali celé trestné konanie, k čomu podľa neho napokon aj došlo. Zastáva
názor, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené od samotného
počiatku, teda už v prípravnom konaní, ako aj pred ním samotným. Podľa sťažovateľa už pri
začatí vyšetrovania vo veci samej nedošlo k náležitému zisteniu skutkového stavu, preto ani
nemohlo dôjsť zo strany orgánov činných v trestnom konaní k vydaniu zákonného
a spravodlivého rozhodnutia. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa
v predmetnej veci opakovane porušovali základné právne princípy a zásady trestného
konania.
Zistený skutkový stav v prípravnom konaní, ako i v konaní pred vznesením
obvinenia vyvoláva podľa sťažovateľa rad pochybností a nezodpovedaných otázok. Je toho
názoru, že v danom prípade orgány činné v trestnom konaní nehľadali objektívnu pravdu,
o čom svedčí nielen skutočnosť vznesenia obvinenia podľa nepravdivých skutočností, ale
i prieťahy a prvotná viditeľná nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej
veci.
Sťažovateľ uvádza, že v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia považuje
za potrebné poukázať na toto uznesenie a zároveň ústavnému súdu objasniť aj previazanosť
súvislostí, preto uvádza: «ako je verejne známe, v dňoch 12. septembra 2013
a 16. septembra 2013 sa osoba obvineného , ktorá vystupuje v procesnom
postavení chráneného svedka zúčastnila hlavného pojednávania na Špecializovanom
trestnom súde Pezinok, sp. zn. PK-2 T 14/2013 v trestnej veci a spol.
Prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov obrazového a zvukového záznamu
použitých na výsluch chránených svedkov (telemostu), v priamom prenose
podrobne opísal skutočnosti deklarujúce nielen jeho vedomosť o vyššie uvedenom
predmetnom skutku, avšak z obsahu jeho výpovede je nesporné, že tento skutok sám
inicioval, objednal a rovnako aj zosnoval. Počas tejto výpovede opísal
motív spáchania tohto skutku, pričom z jeho vyjadrení je nespochybniteľné, že týmto bola
akási jeho osobná pomsta voči osobe sťažovateľa.
Za dôležitú sťažovateľ považuje skutočnosť, že po celú túto dobu boli v pojednávacej
miestnosti osobne prítomní prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý mali možnosť
rovnako v priamom prenose sa oboznámiť so skutočnosťami uvádzanými
. Z ich obsahu je nepochybné, že i samotní prokurátori nadobudli okamžite
vedomosť o spáchaní tohto skutku osobou .
Najdôležitejšou skutočnosťou v danom smere je však tá okolnosť, ktorá nepochybne
tvorila základnú črtu, za akej k tomuto doslovne verejnému priznaniu
prišlo. Jeho priznaniu k výbuchu motorového vozidla sťažovateľa predchádzali nezákonné
a zmanipulované prehliadky v celách v priestoroch Ústavu na výkon väzby v prípade
viacerých obvinených, vtedajšej prebiehajúcej kauze a spol., pričom tento
protizákonný postup sa snažili orgány činné v trestnom konaní „zahmlieť a ospravedlniť“
jeho nevyhnutnosťou s predstieraním nutností úkonov vyhľadávania iných písomností.
Tvrdenie sťažovateľa o zneužití právomoci orgánov činných v trestnom konaní sa
následne plnohodnotne prejavilo v neoprávnenom zadržaní, či vyhotovovaní fotokópii
poznámok a prípravy obhajoby na proces, čo malo následne svoj odraz v samotnom
vyjadrení okrem iného aj k výbuchu motorového vozidla sťažovateľa. Neobstojí
v tomto smere žiadna argumentácia o domnelej nutnosti, resp. oprávnenom postupe. Každé
takéto vyjadrenie je výslovne klamstvom, nakoľko počas týchto prehliadok nie v jednom
prípade boli orgány činné v trestnom konaní sťažovateľom výslovne upozornené na časti
zadržaných listín tvoriace prípravu obhajoby, čo však nikto nielen nerešpektoval, avšak ani
sa uvedeným nezaoberal.
4
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že práve v prípade sťažovateľa sa práve takto
orgány činné v trestnom konaní dozvedeli o línii obhajoby, pričom súčasťou bola príprava
otázok adresovaných na svedka na vtedajšom blížiacom sa hlavnom pojednávaní,
ktoré zahŕňali aj dotazovanie sa k okolnostiam skutku výbuchu motorového vozidla
až priamo na hlavnom pojednávaní.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ namieta, že aj týmto krokom NAKA porušila jeho
základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Podľa sťažovateľa „je nepochybné, že ak na hlavnom
pojednávaní v dňoch 12. a 16. septembra. 2013, pristúpil k vyjadreniam
o výbuchu motorového vozidla spôsobom navodzujúcim dojem jeho spontánneho
vyjadrenia, k tomuto v skutočnosti nedošlo na základe dobrovoľného rozhodnutia
a už vôbec nie z dôvodu pravdovravnosti tohto svedka...“.
Predstieranie o aktívnom začatí vyšetrovania prípadu, v ktorom je sťažovateľ
v procesnom postavení poškodeného, poverený prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry
podľa sťažovateľa podporil argumentáciou o operatívno-pátracej činnosti, ktorá mala ustáliť
symbolické body v konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že žiadna operatívno-pátracia činnosť
sa nekonala, nebola ani potrebná, keďže sa priznal k spáchaniu tohto skutku
už v septembri 2013.
Sťažovateľ sa svojimi podnetmi v tejto veci viackrát obrátil na orgány činné
v trestnom konaní, kde sa ako poškodený domáhal rešpektovania svojich práv, no ich
nezáujem o skutočné prešetrenie trval dovtedy, kým situácia aj aktívne právne kroky
sťažovateľa sa nestali pre tieto orgány činné v trestnom konaní neúnosné. Z dôvodu
neudržateľnosti stavu nečinnosti tieto orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa
nakoniec ustálili „model“ vedenia línie predstieraného vyšetrovania, ako aj ustálenie
vytypovaných osôb a napokon došlo aj k samotnému vzneseniu obvinenia jednotlivým
osobám. Týmto konaním tieto orgány činné v trestnom konaní podľa neho postupovali
v rozpore so svojou zákonnou povinnosťou podľa § 2 ods. 6 a 10 Trestného poriadku.
Sťažovateľ zastáva názor, že jedným z dôvodov nezáujmu o prešetrenie predmetnej
veci bol aj on sám, ako aj to, že z vyjadrení nepochybne vyplýva, že
on sám výbuch sťažovateľovho auta objednal a inicioval.
Dňa 3. júna 2015 vyšetrovateľka začala trestné stíhanie a zároveň vzniesla obvinenie
, , a
pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295
ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej
veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona a pre zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Podľa
sťažovateľa je toto uznesenie o vznesení obvinenia „právne vadné“, nepreskúmateľné
a zmätočné.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že ak v uznesení zo 7. apríla 2016 prokurátor úradu
špeciálnej prokuratúry poukazuje na to, že 5. septembra 2014 malo byť začaté trestné
stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona, potom je podľa neho na mieste poukázať na to, že o takomto postupe
sa sťažovateľ dozvedel až 16. marca 2016 pri preštudovaní spisového materiálu.
Rovnako je podľa neho potrebné podotknúť, že uznesenie o vznesení obvinenia
z 3. júna 2015 voči už uvedeným osobám takúto právnu kvalifikáciu neobsahuje, dokonca
nie je ňou ani len previazané. „Ak teda došlo k akejkoľvek úprave v právnej kvalifikácii, do
dnešného dňa sťažovateľovi táto nebola ako strane v konaní oznámená, či dokonca
signalizovaná.“ Uvedené je podľa neho v príkrom rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.
Dňa 16. marca 2016 sa sťažovateľ tiež dozvedel o tom, že uznesením NAKA
zo 4. júna 2015 došlo v predmetnom trestnom stíhaní k vylúčeniu trestnej veci vedenej pre
zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného
zákona. Sťažovateľ zastáva názor, že toto uznesenie bolo odôvodnené podľa § 21 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodu „predídenia“ prieťahov vo vyšetrovaní pod diktátom
6
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry. Táto argumentácia je podľa neho «absolútne
neakceptovateľná a to minimálne z dôvodu predchádzajúceho postupu orgánov činných
v trestnom konaní. Pokiaľ sa časové obdobie od septembra 2013 do dňa vznesenia
samotného obvinenia, ku ktorému došlo až dňa 3. 6. 2015 za okolností vyššie naznačených
nepovažuje za absolútne a predovšetkým vedomé umelé prieťahy vytvorené orgánmi
činnými v trestnom konaní, potom je argument ako aj myšlienka o existencii „možných“
prieťahov v konaní nielen prízemná, ale absolútne nelogická a vo vzťahu k sťažovateľovi
priam ponižujúca...
Sťažovateľ má za to, že výberová príslušnosť, o ktorú sa prokurátor opiera v danom
prípade bola ustálená a rovnako následne dôvodená práve previazanosťou okolností skutku
smerujúcich k páchaniu formou zločineckej skupiny, pričom práve jedine takáto právna
kvalifikácia umožňuje aktívne konanie Národnej kriminálnej agentúre ako porušovateľovi
v 2. rade. Napokon takéto závery vyslovil sám porušovateľ v 2. Rade, kedy dôvodil svoju
príslušnosť, čo vyplýva z obsahu spisového materiálu. Ak by hrozba potvrdenia
objektívnych skutočností smerujúcich k reálnemu pripísaniu participácie jednotlivých osôb
nebola prítomná, potom by uvedené vyšetrovanie mohlo byť ponechané v právomoci
Okresného riaditeľstva PZ, Odboru kriminálnej polície, Bratislava II, kde bolo spočiatku
začaté trestné stíhanie.
Toto tvrdenie je duplicitne podporené aj samotným vylúčením páchania skutku
formou zločineckej skupiny, čo dnes prokurátor na strane porušovateľa v 1. rade aplikuje
ako jeden z dôvodov v jednotlivých Uzneseniach o zastavení trestných stíhaní jednotlivých
obvinených. V konečnom dôsledku treba podotknúť, že nešlo o jediný prípade, kedy
inštitúcia Národnej kriminálnej agentúry za plnej podpory Úradu špeciálnej prokuratúry
postupovala uvedeným spôsobom...
Treba podotknúť, že aktívne konanie sa preukázalo a to v smere za každých okolností
a čo je najtragickejšie aj za každú cenu „ohraničiť“ osobu , ktorý sa
napokon dopustil podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní „len“ sprostredkovania
výbušniny použitej na samotný skutok. V každom prípade najväčšiu snahu orgány činné
v trestnom konaní nepochybne museli vyvinúť za účelom ustálenia osoby objednávateľa
spáchaného skutku...».
K uvedenému podľa sťažovateľa došlo tak, že ako objednávateľ predmetného skutku
bol označený . Sťažovateľ sa domnieva, že „už týmto momentom mal
sťažovateľ za deklarované, že dozorový prokurátor v danom prípade vystupuje pasívne a to
v každom smere. Ak by tomu tak nebolo, bol by sa aktívne sám zaoberal obsahom
jednotlivých výpovedí, z ktorých je nesporné, že označený ako domnelý
objednávateľ k výbuchu motorového vozidla zn. ku ktorému došlo dňa
26. júna 2009 sa síce formálne priznal, avšak z obsahu jeho výpovede vyplýva, že napriek
tomuto jeho prejavu nemohol a nemal žiadnu vedomosť o okolnostiach spáchania skutku
tak, ako k tomu došlo.“. Podľa sťažovateľa niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi konaním
a výbuchom jeho auta. Sťažovateľ je toho názoru, že bol to práve
, ktorý tento skutok spáchal, ku ktorému sa aj sám priznal. Jeho výpoveď
bola potvrdená podľa neho aj výpoveďami ďalších svedkov, neskôr už v postavení
obvinených. Zastáva názor, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry vedome opomenul
výpovede svedkov. Za danej situácie je podľa sťažovateľa poukazovanie na priznanie sa
k skutku absurdné, keďže tento sa na jednej strane priznáva k skutku,
no na druhej strane sa nevie vôbec vyjadriť k tomuto skutku – nevie uviesť motív, ustáliť
jednotlivé osoby, nepozná pôvod výbušniny.
Sťažovateľ poukazuje na to, že sa k tomuto skutku priznal
aj 9. septembra 2015 v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom, pracovisko
Banská Bystrica, sp. zn. BB-3 T 17/2015. Podľa neho práve týmto konaním je dnes
preukázané, že napriek tomu, že požíva aktívne status chráneného svedka, vedome klamal,
a to aj vo vzťahu k tomuto skutku. Aj keď sa k skutku priznal, nikto ho nestíhal a nedošlo
ani k zmene jeho statusu, čím podľa sťažovateľa „došlo k hrubému porušeniu zásad
a pravidiel oprávnených zotrvávať v režime ochrany svedkov“.
Podľa sťažovateľa „vychádzajúc zo skutočnosti, že sa priznal
k výbuchu auta a to nie jedenkrát je nesporné, že postoj dozorového prokurátora je
ovplyvnený nie dôkaznou situáciou ako ani závažnosťou konania, ale jediným faktom, ktorý
v danom smere presiahol dôležitosť ako aj funkciu samotného zákona a to je, že ide o osobu
práve “.
8
Sťažovateľ ďalej uvádza, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry uzatvoril
s 18. novembra 2015 dohodu o vine a treste, pričom trest odňatia
slobody v trvaní 4 mesiacov, ktorý mu mal byť za skutok uložený, považuje za facku
spravodlivosti. Namieta, že napriek tomu, že ho tento prokurátor ubezpečoval, že sa bude
môcť k predmetnej veci vyjadriť na súde, ktorý bude rozhodovať o schválení tejto dohody
o vine a treste, toto mu napokon nebolo umožnené, práve naopak, o tomto konaní ani nebol
nikdy vyrozumený. O tom, že došlo k odsúdeniu , sa sťažovateľ
dozvedel až 16. marca 2016 pri preštudovaní spisu. V tejto súvislosti sťažovateľ zastáva
názor, že „argumentácia orgánov činných v trestnom konaní ako aj prokuratúry vo vzťahu
k jeho osobe ako poškodenému, musí byť podrobená ústavnoprávnemu skúmaniu“,
a zároveň konštatuje, že „výklad ako aj postup dozorovej prokuratúry je ústavne
neakceptovateľný“. Tvrdí, že v predmetnej veci došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). K porušeniu uvedených práv podľa sťažovateľa
došlo aj tým, že napriek tomu, že poškodený je stranou v konaní, NAKA a úrad špeciálnej
prokuratúry jeho osobu v predmetnej veci opomenuli.
Podľa sťažovateľa «premotivovanosť orgánov činných v trestnom konaní, prevýšila
panstvo práva v súčinnosti s panstvom zdravého rozumu a výsledkom takéhoto postupu
je ustálenie údajného stavu absolútneho právneho chaosu a to bez existencie organizátora,
návodcu.
Ide o absurditu a rovnako absurdné sú aj tvrdenia porušovateľa v 1. rade v znení, že
uvedené osoby mali prispieť k usvedčeniu spoluobvineného ktorý sa mal pod
ťarchou dôkazov priznať. Pokiaľ je možné ako ťarchu dôkazov označiť „tlak a psychický
nával“ zo strany orgánov činných v trestnom konaní, potom je možné sa stotožniť s
tvrdením v napádanom Uznesení o zastavení trestného stíhania zo dňa 07. apríla 2016,
ktoré tvorí prílohu...
So zreteľom na reálne skutočnosti, je nutné poznamenať, že rozpory v naznačenom
smere, pochybnosti a logické nedostatky v čase samotného vznesenia obvinenia
už existovali, sú súčasťou spisového materiálu a je teda irelevantné ich opomenúť a dôvodiť
vyššie uvádzanou argumentáciou.
V neposlednom rade sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru, je dokonca
povinnosťou dozorového orgánu, ktorým je v danom prípade prokurátor konať bezodkladne
a tento mal teda z úradnej povinnosti vyvinúť kroky smerujúce odstraňovať rozpory
vo výpovediach v trestnom konaní, na čo mu zákon poskytuje možnosti.
S poukázaním na postup dozorového prokurátora, je nespochybniteľné, že tento
prekročil hranice zákonnosti, zneužívajúc svoje postavenie...
Postoj prokuratúry vytvára dojem, že táto interpretáciu postavenia poškodeného
považuje za takú, ktorú je možné spôsobom vykazujúcim znaky arbitrárnosti znevažovať
a zasahovať do práv poškodeného ako jednej zo strán v trestnom konaní, nemajúc na zreteli
zásadu rovnosti strán v trestnom konaní. Tieto tvrdenia sťažovateľa sú podporené celým
priebehom v trestnom konaní.».
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom úradu špeciálnej prokuratúry v spojení
s postupom NAKA v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-759/NKA-PZ-BA-2014 nebol
náležite zistený skutkový stav ani správne právne posúdená vec, ich rozhodnutia sú
arbitrárne, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Lehota na podanie tejto sťažnosti je podľa sťažovateľa zachovaná, pretože
o napadaných skutočnostiach sa dozvedel až 16. marca 2016.
V závere ešte uvádza, že vzhľadom na už uvedené opakované porušenia jeho práva
na spravodlivý proces zo strany úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA je toho názoru, že je
potrebné v konaní napadnutú dohodu o vine a treste v prípade uzavretú
18. novembra 2015 a schválenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
3 T 215/2015 zo 17. decembra 2015 zrušiť ako nezákonnú a úradu špeciálnej prokuratúry
a NAKA prikázať ďalej vo veci konať.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a následne rozhodol týmto nálezom:
10
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom ako aj rozhodnutiami porušovateľa v I. rade porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. 12. 2015, sp. zn.: 3 T/215/-
1098 (sťažovateľ chcel pravdepodobne uviesť sp. zn. 3 T 215/2015, pozn.) a Uznesenie
Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 02. mája 2016, sp. zn.: VII/1 Gv 103/14/1000-82 sa
zrušujú v plnom rozsahu a vec sa vracia porušovateľovi v I. rade a porušovateľovi v II. rade
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur,
ktoré je Úrad špeciálnej prokuratúry povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia
vydaného nálezu.
4. Úrad špeciálnej prokuratúry Pezinok je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 296,44 Eur (za dva úkony právnej služby − príprava a prevzatie zastúpenia
a spísanie sťažnosti) na účet advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pripomína, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí obsahovať
všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti
uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie
(petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd môže preto prijať
na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia
sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi
z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom. Napriek tomu
jeho sťažnosť neobsahuje kvalifikovaný petit (návrh na rozhodnutie ústavného súdu), ktorý
musí byť formulovaný presne, určito, zrozumiteľne a pritom tak, aby zodpovedal
právomoci, ktorú môže ústavný súd uplatniť v príslušnom type konania, teda takým
spôsobom, aby mohol byť právne nespochybniteľným východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci (m. m. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04, IV. ÚS 15/08).
12
Návrh na rozhodnutie neobsahuje označenie orgánu, ktorým malo dôjsť k porušeniu
ním označených základných práv podľa ústavy. Aj keď sťažovateľ vo svojej sťažnosti
označil za porušovateľov svojich základných práv úrad špeciálnej prokuratúry a NAKA,
v bode 1 návrhu na rozhodnutie žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy len porušovateľom v I. rade a jeho
rozhodnutiami, ktoré bližšie nešpecifikuje. Až z odôvodnenia sťažnosti však ústavný súd
zistil, že týmto porušovateľom má byť úrad špeciálnej prokuratúry. Rovnako tak až v závere
odôvodnenia sťažnosti ústavný súd zistil spisovú značku konania, v ktorom podľa tvrdenia
sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv (ide o spisovú značku konania
vedeného NAKA).
V bode 2 petitu sťažnosti sťažovateľ následne žiada, aby ústavný súd zrušil
„rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. 12. 2015, sp. zn: 3 T/215/-1098
a Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 02. mája 2016, sp. zn.:
VII/1 Gv 103/14/1000-82“ a vec vrátil porušovateľovi v I. rade a porušovateľovi v II. rade,
teda ako z odôvodnenia sťažnosti vyplýva úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA, na ďalšie
konanie. Sťažovateľ však k sťažnosti nepripojil uvedené rozhodnutia. Dokonca vo vzťahu
k uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 103/14/1000-82 z 2. mája 2016
(ďalej len „uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry“) sa sťažovateľ o tomto uznesení
žiadnym spôsobom nezmieňuje v odôvodnení sťažnosti. Jeho sťažnosť neobsahuje žiadnu
argumentáciu vo vzťahu k uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry, na základe ktorej by
ústavný súd mohol dospieť k záveru, že je potrebné toto uznesenie úradu špeciálnej
prokuratúry zrušiť a vec jej prípadne vrátiť na ďalšie konanie. Na druhej strane
z odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
3 T 215/2015 zo 17. decembra 2015 bola schválená dohoda o vine a treste medzi
obvineným a prokurátorom, teda toto rozhodnutie
sa netýka sťažovateľa, a preto aj v prípade ak by jeho sťažnosť obsahovala predpísané
náležitosti, nebol by vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu osobou oprávnenou na podanie
sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že petit sťažnosti
je vyjadrený nejednoznačne a zároveň v ňom absentuje vecná súvislosť medzi odôvodnením
sťažnosti a jej petitom. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí,
aký vyplýva z podania sťažovateľa, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný
odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09, IV. ÚS
159/2010, II. ÚS 522/2014).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval,
že sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa
požiadavky sťažnosti podľa § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, a preto
14
jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016