Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 341/2016
PDF · 187.38 KB
No categories available
I. ÚS 341/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpeného , advokátom a konateľom
spoločnosti , , vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tdo 66/2015 z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
30. marca 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len ,,sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva „nebyť trestne stíhaný inak ako
z dôvodov a inak ako spôsobom uvedeným v zákone“ podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 66/2015 z 20. januára 2016 (ďalej aj
,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovatelia boli
rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len ,,prvostupňový súd“) sp. zn. 4 T 74/2009
zo 7. októbra 2014 uznaní za vinných z pokračovacieho prečinu poškodzovania cudzej veci
v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 245 ods. 1 Trestného zákona na tam uvedenom
skutkovom základe a bol im za to uložený peňažný trest (každému vo výmere 2 000 €) a pre
prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, im bol stanovený
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov a povinnosť nahradiť poškodeným
vzniknutú škodu.
3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd“) na podklade odvolania
sťažovateľov preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého
rozsudku a toto ako nedôvodné uznesením sp. zn. 23 To 3/2015 z 23. februára 2015
zamietol (zrušil v napadnutom rozsudku len výrok o povinnosti nahradiť škodu jednému
z poškodených s odkázaním tohto poškodeného so zvyškom uplatneného nároku na náhradu
škody v občianskom súdnom konaní).
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie na najvyššom
súde, v ktorom poukázali, že podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu) a súčasne aj podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku a na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) a tiež aj z dôvodu podľa § 374
ods. 3 Trestného poriadku, že vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom
opravnom prostriedku. Najvyšší súd uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie
odmietol z dôvodu, že nie sú naplnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)
a § 374 ods. 3 Trestného poriadku.
5. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv (v bode 1) podľa ústavy
a dohovoru uznesením najvyššieho súdu, rozsiahla časť ich sťažnostnej argumentácie však
smeruje proti odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu a odvolanie zamietajúcemu
uzneseniu krajského súdu. Týmto vytýkajú (argumentujúc aj s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva a ústavného súdu), že odôvodnenie ich rozhodnutí boli nedostatočné
a v príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti tiež uvádzajú, že najvyšší súd
sa v uznesení nedostatočne vysporiadal s ich námietkami porušenia ich práva na obhajobu
v dovolaní a s predloženými dôkazmi, a tvrdia, že skutkový stav je nedostatočne zistený.
Takisto poukazujú na to, že prvostupňový súd aj odvolací súd „porušili ich práva na
obhajobu“ a „dostatočné odôvodnenie“ v zmysle uvedených článkov dohovoru, pričom
v závere to isté vytýkajú aj najvyššiemu súdu.
6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd
porušil ich základné právo „nebyť trestne stíhaný inak ako z dôvodov a inak ako spôsobom
uvedeným v zákone“ podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a „právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru“, zrušil uznesenie
najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadajú priznať aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50
ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné
oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne I. ÚS 429/2014). Pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný
súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk
potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté
dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu odvolacieho súdu.
10. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý,
kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva... vyslúchať alebo dať vyslúchať
svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za
rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...
11. Sťažovatelia v petite sťažnosti (bod 6) namietajú porušenie označených práv
podľa ústavy a dohovoru (bod 10) uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd v prvom rade
podotýka, že podľa § 20 ods. 4 (predtým § 20 ods. 3) zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú
v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení týchto práv
iba v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k ich porušeniu, a bližšie
sa nezaoberal ich námietkami v IV. časti odôvodnenia ich sťažnosti, ktorými mali
prvostupňový súd, resp. odvolací súd údajne porušiť ich právo na obhajobu, resp. právo na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže v petite sťažnosti sťažovatelia,
zastúpení advokátom, postup týchto súdov konkrétne nenamietali (odôvodnenie sťažnosti
nie je zosúladené s jej petitom).
II.A
K namietanému porušeniu základného práva (na súdnu ochranu) podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu
12. Ústavný súd preskúmal nosné dôvody sťažovateľov uvedené v bode 4 a 5 tohto
rozhodnutia a zistil, že ich sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu je zjavne
neopodstatnená.
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak
možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08,
14. Najvyšší súd v tejto veci po opísaní skutkových a právnych záverov
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu (s. 1 až s. 4), podstaty odvolacích a dovolacích
námietok sťažovateľov (pozri bod 4) a vyjadrenia prokurátora a poškodených (s. 6 a s. 7)
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na s. 8 až s. 10 a k námietkam sťažovateľov
prezentovaným aj v sťažnosti pred ústavným súdom zaujal jasné a zrozumiteľné stanovisko
[k dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) a § 374 ods. 3 Trestného poriadku].
Tieto závery a úvahy nebolo potrebné už osobitne citovať, pretože ich sťažovatelia dobre
poznajú (uznesenie najvyššieho súdu bolo pripojené aj k ich sťažnosti).
15. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov vrátane najvyššieho súdu, ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu ochrany ústavnosti.
Tu je potrebné uviesť, že tak ako ústavný súd, ani najvyšší súd ako dovolací súd v trestných
veciach nie je skutkovým súdom, ktorý by bol oprávnený skúmať skutkovú stránku veci.
Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku výslovne vylučuje, aby dovolací súd
skúmal alebo menil správnosť a úplnosť zisteného skutku. Revízia skutkových zistení
dovolacím súdom by preto zakladala postup contra constitutionem (čl. 2 ods. 2 ústavy),
napr. obdobne pozri aj I. ÚS 89/2011.
16. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje,
17. Ústavný súd na základe uvedeného preto uzatvára, že nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľmi namietaným
porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné ich
sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru (resp. práva na
obhajobu) uznesením najvyššieho súdu
18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného práva,
ktoré garantuje pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobom ustanoveným
zákonom. V danom prípade sťažovatelia svoju sťažnosť jednak bližšie neodôvodnili (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a navyše pozbavení osobnej slobody na základe rozsudku
prvostupňového súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu ani neboli, čo vylučuje
(i vzhľadom na odmietnutie ich sťažnosti v časti II.A) akúkoľvek možnosť dospieť
k prípadnému záveru o porušení ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
19. Čo sa týka údajného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, sťažovatelia
v sťažnosti kvalifikovane zastúpení advokátom takisto neuvádzajú nič ústavne významné,
v čom vidia porušenie tohto práva zo strany najvyššieho súdu. Z ich námietok možno
vyvodiť, že tieto dôvody sú v tom, že všeobecné súdy napr. nevypočuli dvoch
navrhovaných svedkov (odmietli návrh sťažovateľov na vykonanie dôkazov v trestnom
konaní), resp. nereagovali na ich argumenty v skutkových otázkach, napr. že „trvalé
porasty, ktoré mali byť zničené sa nachádzajú na mieste činu a sú nepoškodené“.
20. Ústavný súd zobral pritom do úvahy, že v rámci dohovoru poskytuje
autoritatívny výklad jeho jednotlivých článkov judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“), čo platí aj pre jeho čl. 6 ods. 3 písm. d). Toto právo však nie je
absolútne v tom smere, že by mu zodpovedala povinnosť súdu vypočuť každého svedka,
o ktorého požiadal obžalovaný (rozsudok ESĽP z 22. 4. 1992, Vidal, rozsudok ESĽP
z 26. 3. 1996, Doorson).
21. Európsky súd pre ľudské práva viackrát potvrdil oprávnenie všeobecných súdov,
keď rozhodol, že „Prináleží zásadne vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o nutnosti alebo
vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli viesť súd k záveru, že je
nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru ak by určitá osoba nebola vypočutá ako svedok.“ (napr.
rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. 7. 1989, séria A, č. 158, bod 89; podobne aj rozsudok
Engel a spol. v. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, bod 81). Právo dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech môže byť obmedzené vnútroštátnymi
súdnymi orgánmi, ak nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obžalovaného,
resp. ak už nemajú význam pre zistenie pravdy (napr. Pisano v. Taliansko).
22. Judikatúra ESĽP týkajúca sa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je preto jednoznačná
v konštatovaní, že z neho nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy
navrhnuté v trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov).
23. Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa nevytvorila
možnosť porušenia práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, dôvodnosť
ktorej by bolo potrebné preskúmavať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na okraj
ústavný súd tiež poznamenáva, že v tejto súvislosti sťažovatelia ani neponúkli žiadnu
ústavnoprávnu argumentáciu, ktorú by bolo možné pri rozhodovaní ústavného súdu
zohľadniť.
24. Z tohto dôvodu preto ústavný súd rozhodol aj o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenej aj v časti namietajúcej porušenie ich práva
zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016