Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 341/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, zastúpeného , advokátom a konateľom

spoločnosti , , vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

30. marca 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len ,,sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva „nebyť trestne stíhaný inak ako

z dôvodov a inak ako spôsobom uvedeným v zákone“ podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práv podľa a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 20. januára 2016 (ďalej aj

,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovatelia boli

rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len ,,prvostupňový súd“) sp. zn.

zo 7. októbra 2014 uznaní za vinných z pokračovacieho prečinu poškodzovania cudzej veci

v spolupáchateľstve podľa k na tam uvedenom

skutkovom základe a bol im za to uložený peňažný trest (každému vo výmere 2 000 €) a pre

prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, im bol stanovený

náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov a povinnosť nahradiť poškodeným

vzniknutú škodu.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd“) na podklade odvolania

sťažovateľov preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého

rozsudku a toto ako nedôvodné uznesením sp. zn. z 23. februára 2015

zamietol (zrušil v napadnutom rozsudku len výrok o povinnosti nahradiť škodu jednému

z poškodených s odkázaním tohto poškodeného so zvyškom uplatneného nároku na náhradu

škody v občianskom súdnom konaní).

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie na najvyššom

súde, v ktorom poukázali, že podľa (zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu) a súčasne aj podľa § 371 ods. 1 písm. i)

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku a na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) a tiež aj z dôvodu podľa § 374

ods. 3 , že vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom

opravnom prostriedku. Najvyšší súd uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie

odmietol z dôvodu, že nie sú naplnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)

a .

5. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv (v bode 1) podľa

a dohovoru uznesením najvyššieho súdu, rozsiahla časť ich sťažnostnej argumentácie však

smeruje proti odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu a odvolanie zamietajúcemu

uzneseniu krajského súdu. Týmto vytýkajú (argumentujúc aj s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu), že odôvodnenie ich rozhodnutí boli nedostatočné

a v príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti tiež uvádzajú, že najvyšší súd

sa v uznesení nedostatočne vysporiadal s ich námietkami porušenia ich práva na obhajobu

v dovolaní a s predloženými dôkazmi, a tvrdia, že skutkový stav je nedostatočne zistený.

Takisto poukazujú na to, že prvostupňový súd aj odvolací súd „porušili ich práva na

obhajobu“ a „dostatočné odôvodnenie“ v zmysle uvedených článkov dohovoru, pričom

v závere to isté vytýkajú aj najvyššiemu súdu.

6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

porušil ich základné právo „nebyť trestne stíhaný inak ako z dôvodov a inak ako spôsobom

uvedeným v zákone“ podľa a „právo na spravodlivé súdne konanie

podľa a a 3 písm. d) dohovoru“, zrušil uznesenie

najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadajú priznať aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50

ods. 1 v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné

oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne ). Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný

súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ). Z týchto hľadísk

potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté

dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu odvolacieho súdu.

10. Podľa nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon... Podľa každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý,

kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva... vyslúchať alebo dať vyslúchať

svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za

rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

11. Sťažovatelia v petite sťažnosti (bod 6) namietajú porušenie označených práv

podľa a dohovoru (bod 10) uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd v prvom rade

podotýka, že podľa (predtým ) je viazaný

návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú

v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení týchto práv

iba v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k ich porušeniu, a bližšie

sa nezaoberal ich námietkami v IV. časti odôvodnenia ich sťažnosti, ktorými mali

prvostupňový súd, resp. odvolací súd údajne porušiť ich právo na obhajobu, resp. právo na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže v petite sťažnosti sťažovatelia,

zastúpení advokátom, postup týchto súdov konkrétne nenamietali (odôvodnenie sťažnosti

nie je zosúladené s jej petitom).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva (na súdnu ochranu) podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu

12. Ústavný súd preskúmal nosné dôvody sťažovateľov uvedené v bode 4 a 5 tohto

rozhodnutia a zistil, že ich sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu je zjavne

neopodstatnená.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak

možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

14. Najvyšší súd v tejto veci po opísaní skutkových a právnych záverov

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu (s. 1 až s. 4), podstaty odvolacích a dovolacích

námietok sťažovateľov (pozri bod 4) a vyjadrenia prokurátora a poškodených (s. 6 a s. 7)

svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na s. 8 až s. 10 a k námietkam sťažovateľov

prezentovaným aj v sťažnosti pred ústavným súdom zaujal jasné a zrozumiteľné stanovisko

[k dovolacím dôvodom podľa , a ].

Tieto závery a úvahy nebolo potrebné už osobitne citovať, pretože ich sťažovatelia dobre

poznajú (uznesenie najvyššieho súdu bolo pripojené aj k ich sťažnosti).

15. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov vrátane najvyššieho súdu, ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu ochrany ústavnosti.

Tu je potrebné uviesť, že tak ako ústavný súd, ani najvyšší súd ako dovolací súd v trestných

veciach nie je skutkovým súdom, ktorý by bol oprávnený skúmať skutkovú stránku veci.

Ustanovenie výslovne vylučuje, aby dovolací súd

skúmal alebo menil správnosť a úplnosť zisteného skutku. Revízia skutkových zistení

dovolacím súdom by preto zakladala postup contra constitutionem ( ),

napr. obdobne pozri aj .

16. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje,

17. Ústavný súd na základe uvedeného preto uzatvára, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľmi namietaným

porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné ich

sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru (resp. práva na

obhajobu) uznesením najvyššieho súdu

18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa

najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného práva,

ktoré garantuje pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobom ustanoveným

zákonom. V danom prípade sťažovatelia svoju sťažnosť jednak bližšie neodôvodnili (§ 20

ods. 1 ) a navyše pozbavení osobnej slobody na základe rozsudku

prvostupňového súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu ani neboli, čo vylučuje

(i vzhľadom na odmietnutie ich sťažnosti v časti II.A) akúkoľvek možnosť dospieť

k prípadnému záveru o porušení ich základného práva podľa .

19. Čo sa týka údajného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, sťažovatelia 

v sťažnosti kvalifikovane zastúpení advokátom  takisto neuvádzajú nič ústavne významné,

v čom vidia porušenie tohto práva zo strany najvyššieho súdu. Z ich námietok možno

vyvodiť, že tieto dôvody sú v tom, že všeobecné súdy napr. nevypočuli dvoch

navrhovaných svedkov (odmietli návrh sťažovateľov na vykonanie dôkazov v trestnom

konaní), resp. nereagovali na ich argumenty v skutkových otázkach, napr. že „trvalé

porasty, ktoré mali byť zničené sa nachádzajú na mieste činu a sú nepoškodené“.

20. Ústavný súd zobral pritom do úvahy, že v rámci dohovoru poskytuje

autoritatívny výklad jeho jednotlivých článkov judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), čo platí aj pre jeho čl. 6 ods. 3 písm. d). Toto právo však nie je

absolútne v tom smere, že by mu zodpovedala povinnosť súdu vypočuť každého svedka,

o ktorého požiadal obžalovaný (rozsudok ESĽP z 22. 4. 1992, Vidal, rozsudok ESĽP

z 26. 3. 1996, Doorson).

21. Európsky súd pre ľudské práva viackrát potvrdil oprávnenie všeobecných súdov,

keď rozhodol, že „Prináleží zásadne vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o nutnosti alebo

vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli viesť súd k záveru, že je

nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru ak by určitá osoba nebola vypočutá ako svedok.“ (napr.

rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. 7. 1989, séria A, č. 158, bod 89; podobne aj rozsudok

Engel a spol. v. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, bod 81). Právo dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech môže byť obmedzené vnútroštátnymi

súdnymi orgánmi, ak nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obžalovaného,

resp. ak už nemajú význam pre zistenie pravdy (napr. Pisano v. Taliansko).

22. Judikatúra ESĽP týkajúca sa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je preto jednoznačná

v konštatovaní, že z neho nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy

navrhnuté v trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov).

23. Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa nevytvorila

možnosť porušenia práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, dôvodnosť

ktorej by bolo potrebné preskúmavať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na okraj

ústavný súd tiež poznamenáva, že v tejto súvislosti sťažovatelia ani neponúkli žiadnu

ústavnoprávnu argumentáciu, ktorú by bolo možné pri rozhodovaní ústavného súdu

zohľadniť.

24. Z tohto dôvodu preto ústavný súd rozhodol aj o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenej aj v časti namietajúcej porušenie ich práva

zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016