Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 89/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. D., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Ž.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. apríla 2010 sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. T. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 29. júla

2010 doručená sťažnosť Mgr. T. D. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2010 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol

rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,prvostupňový súd“)

sp. zn. zo 4. novembra 2008 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa

účinného do 31. decembra 2005 a z trestného činu krádeže

podľa účinného do 31. decembra 2005 na tam uvedenom

skutkovom základe. Za to bol odsúdený podľa a

účinného do 31. decembra 2005 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pričom

podľa a účinného do 31. decembra 2005

mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2

roky.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd“) na podklade odvolania

sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku

a zistil, že odvolanie obvineného je čiastočne dôvodné. Rozsudkom sp. zn.

z 12. mája 2009 odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine vo vzťahu

k trestnému činu krádeže podľa účinného do 31. decembra

2005, ako aj celý výrok o treste. Zároveň sám rozhodol tak, že obvineného sťažovateľa

oslobodil spod obžaloby pre trestný čin krádeže podľa

účinného do 31. decembra 2005 a uložil mu pri nezmenenom výroku o vine vo vzťahu

k trestnému činu vydierania podľa účinného do 31. decembra

2005 trest odňatia slobody na 1 rok, pričom mu jeho výkon podmienečne odložil na

skúšobnú dobu 18 mesiacov.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie na najvyššom

súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol.

5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že svoje rozhodnutie založil na ustanoveniach

a účinného do 31. decembra 2005, na čo neboli splnené

zákonné podmienky. Podľa sťažovateľa ,,Dovolací súd rozhodol na základe aplikácie

normy, ktorá nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a neboli splnené

zákonom predpísané podmienky na jej použitie a preto porušil právo sťažovateľa na

spravodlivý proces priznaný čí. 46 ods. 1 a dohovoru.“. Ďalej sťažovateľ

vytýka najvyššiemu súdu, že opomenul princíp spravodlivosti a uprednostnil (absolutizoval)

formalizmus vo svojom prístupe k dovolacím dôvodom. V tejto súvislosti sťažovateľ

uviedol: ,,Formálnym odmietnutím do volacieho dôvodu podľa

dovolací súd odmietol vykonávať spravodlivosť. Aj záver dovolacieho súdu o správnosti

právneho posúdenia skutku musí vychádzať z poznania skutku. Pravda je cesta k

spravodlivosti a ak sa dovolací súd vzdáva práva zistiť pravdu o skutku, nemôže

spravodlivo rozhodnúť o správnosti právneho posúdenia skutku zisteného súdmi nižšieho

stupňa.

Sťažovateľ vo svojej veci poukazuje na to, že obžaloba bola podaná pre štyri skutky.

Zo všetkých skutkov ho usvedčoval jediný svedok - poškodený. Okrem jeho výpovede

neexistovali žiadne priame ani nepriame dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, čo potvrdil

vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd. Paradoxne súdy pri dvoch skutkoch poškodenému

neuverili a sťažovateľ bol spod obžaloby oslobodený a pri dvoch skutkoch poškodenému

uverili a sťažovateľ bol uznaným vinným.

Súdy posudzovali pravdivosť výpovede dvoch osôb bez ďalších dôkazov. Na jednej

strane stojí výpoveď sťažovateľa ako občana, ktorý viedol bezúhonný život a policajta, ktorý

bol v služobnej činnosti hodnotený nadriadenými kladne. Na strane druhej stojí poškodený,

ktorý bol viackrát súdom potrestaný.

V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu

obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký

posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok

jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi

spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Výpoveď svedka - poškodeného nebola takým

dôkazom a napriek tomu bol sťažovateľ odsúdený.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu

a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1

v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené

rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonov (vrátane a ) s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval

rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371

ods. l písm. c) a i) spočívajúce v tom, že bolo zásadným spôsobom

porušené jeho právo na obhajobu a že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania

je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne

korigovať len odvolací súd (, ). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov

druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už

len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez

toho aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o

dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa

Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného to

teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený

spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku odvolacieho súdu.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného

v dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli

zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť

takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne

k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.

Podľa účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom

konaní postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace

proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch

vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.

Podľa účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom

konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich

obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po

vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo

vyššie citovanom ustanovení účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej

orgány postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení

orgánov činných v trestnom konám znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre

súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah

dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v

obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v

porovnám s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci

vykonané.

Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že

výpoveď poškodeného nie je hodnoverným dôkazom, je preto treba považovať z hľadiska

naplnenia dovolacieho dôvodu podľa za irelevantnú.

V daných súvislostiach najvyšší súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov

činných v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.

Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci

prípravného konania a vojenský obvodový, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov

súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami ako

aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

písm. c/ dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí odmietol.“

11. Pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie

najvyššiemu súdu, ktorý vo vyjadrení z 20. decembra 2010 zotrval na použitej argumentácii

v súvislosti s dovolaním tak, ako je rozvedená v napadnutom uznesení, a navrhol sťažnosť

sťažovateľa odmietnuť.

12. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára:

V uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom

prípade neporušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal

sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené

dôvody dovolania podľa a . Odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak najvyšší súd

primeraným spôsobom reaguje na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje,

že dovolací súd v zásade nie je skutkovým súdom, a v závere uvádza, že vzhľadom

na absenciu dôvodov dovolania podľa dovolanie odmietol podľa

.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

14. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný

súd uvádza:

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd postupoval bez opory v zákone podľa § 2 ods. 5

a 6 účinného do 31. decembra 2005 napriek tomu, že obžaloba bola

podaná na prvostupňovom súde za účinnosti nového účinného od 1.

januára 2006, podľa ktorého mali všeobecné súdy v jeho trestnej veci postupovať. Ani

z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu a ani z jeho vyjadrenia doručeného

ústavnému súdu pritom nevyplýva dôvod aplikácie uvedených ustanovení v konaní

o dovolaní najvyšším súdom. Z pohľadu ústavného súdu je však významný charakter

a obsah uvedených ustanovení, ktoré tak tzv. starý, ako aj tzv. nový radia

medzi základné zásady trestného konania. Ustanoveniam a

účinného do 31. decembra 2005 tak, ako ich v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval

najvyšší súd, zodpovedajú ustanovenia a účinného

od 1. januára 2006.

Podľa účinného od 1. januára 2006 orgány činné

v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú

dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú

z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom

konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj

okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby

umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa účinného od 1. januára 2006 orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán.

15. Z uvedeného vyplýva, že najvyšším súdom uvádzané (aplikované) základné

zásady trestného konania mali obdobné normatívne vyjadrenie tak v starom ako aj v novom

, a preto sú úvahy sťažovateľa ústavne irelevantné. Navyše možno

uviesť, že najvyšší súd poukazom na tieto zásady reagoval na tvrdený dôvod dovolania –

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu – k čomu môže dôjsť nielen v konaní pred

súdom, ale aj v prípravnom konaní.

16. Vo vzťahu k ostatným sťažnostným dôvodom možno uviesť, že tak ako ústavný

súd, ani najvyšší súd ako dovolací súd v trestných veciach nie je skutkovým súdom, ktorý

by bol oprávnený skúmať skutkovú stránku veci. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i)

výslovne vylučuje, aby dovolací súd skúmal alebo menil správnosť

a úplnosť zisteného skutku. Revízia skutkových zistení dovolacím súdom by preto zakladala

postup contra constitutionem ( ). Dovolaciemu súdu prislúcha v tomto

smere výlučne posúdenie právnej kvalifikácie zisteného skutku. Z obsahu odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní (rovnako ako neskôr

v sťažnosti) uviedol, že považuje výpoveď poškodeného za účelovú a nehodnovernú. Podľa

jeho presvedčenia (formulovaného v dovolaní) mu vina nebola preukázaná a súd nesprávne

právne posúdil zistený skutok, keďže skutok, z ktorého je obvinený, sa nestal. Z uvedeného

je zrejmé, že sťažovateľ sa v dovolaní dovolával revízie skutkových zistení, na čo mu dal

najvyšší súd jasnú, zákonnú a ústavne konformnú odpoveď, v zmysle ktorej je pre dovolací

súd rozhodujúce skutkové zistenie, že sťažovateľ ako obvinený spáchal skutok tak, ako to je

uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Na tomto závere neprislúcha ústavnému súdu nič

meniť, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011