Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 89/2011
PDF · 202.09 KB
No categories available
I. ÚS 89/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. D., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Ž.,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. apríla 2010 sp. zn. 1 Tdo 13/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. T. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 29. júla
2010 doručená sťažnosť Mgr. T. D. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 13/2010
z 28. apríla 2010 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol
rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,prvostupňový súd“)
sp. zn. 3 T 49/07 zo 4. novembra 2008 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa
§ 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a z trestného činu krádeže
podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na tam uvedenom
skutkovom základe. Za to bol odsúdený podľa § 235 ods. 1 a § 35 ods. 2 Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pričom
podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2
roky.
3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd“) na podklade odvolania
sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku
a zistil, že odvolanie obvineného je čiastočne dôvodné. Rozsudkom sp. zn. 2 Tov 6/2009
z 12. mája 2009 odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine vo vzťahu
k trestnému činu krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra
2005, ako aj celý výrok o treste. Zároveň sám rozhodol tak, že obvineného sťažovateľa
oslobodil spod obžaloby pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 a uložil mu pri nezmenenom výroku o vine vo vzťahu
k trestnému činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra
2005 trest odňatia slobody na 1 rok, pričom mu jeho výkon podmienečne odložil na
skúšobnú dobu 18 mesiacov.
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie na najvyššom
súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol.
5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že svoje rozhodnutie založil na ustanoveniach
§ 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, na čo neboli splnené
zákonné podmienky. Podľa sťažovateľa ,,Dovolací súd rozhodol na základe aplikácie
normy, ktorá nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a neboli splnené
zákonom predpísané podmienky na jej použitie a preto porušil právo sťažovateľa na
spravodlivý proces priznaný čí. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. Ďalej sťažovateľ
vytýka najvyššiemu súdu, že opomenul princíp spravodlivosti a uprednostnil (absolutizoval)
formalizmus vo svojom prístupe k dovolacím dôvodom. V tejto súvislosti sťažovateľ
uviedol: ,,Formálnym odmietnutím do volacieho dôvodu podľa § 371 písm. i/ Tr. por.
dovolací súd odmietol vykonávať spravodlivosť. Aj záver dovolacieho súdu o správnosti
právneho posúdenia skutku musí vychádzať z poznania skutku. Pravda je cesta k
spravodlivosti a ak sa dovolací súd vzdáva práva zistiť pravdu o skutku, nemôže
spravodlivo rozhodnúť o správnosti právneho posúdenia skutku zisteného súdmi nižšieho
stupňa.
Sťažovateľ vo svojej veci poukazuje na to, že obžaloba bola podaná pre štyri skutky.
Zo všetkých skutkov ho usvedčoval jediný svedok - poškodený. Okrem jeho výpovede
neexistovali žiadne priame ani nepriame dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, čo potvrdil
vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd. Paradoxne súdy pri dvoch skutkoch poškodenému
neuverili a sťažovateľ bol spod obžaloby oslobodený a pri dvoch skutkoch poškodenému
uverili a sťažovateľ bol uznaným vinným.
Súdy posudzovali pravdivosť výpovede dvoch osôb bez ďalších dôkazov. Na jednej
strane stojí výpoveď sťažovateľa ako občana, ktorý viedol bezúhonný život a policajta, ktorý
bol v služobnej činnosti hodnotený nadriadenými kladne. Na strane druhej stojí poškodený,
ktorý bol viackrát súdom potrestaný.
V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu
obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký
posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok
jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi
spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Výpoveď svedka - poškodeného nebola takým
dôkazom a napriek tomu bol sťažovateľ odsúdený.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd
porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1
v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené
rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval
rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu.
10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371
ods. l písm. c) a i) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že bolo zásadným spôsobom
porušené jeho právo na obhajobu a že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:
,,Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania
je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne
korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov
druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už
len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez
toho aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám
vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o
dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por.
Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým
zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného to
teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený
spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku odvolacieho súdu.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli
zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť
takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne
k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.
Podľa § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom
konaní postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace
proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch
vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.
Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom
konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po
vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza
k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne
pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu
dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti.
Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo
vyššie citovanom ustanovení § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej
orgány postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení
orgánov činných v trestnom konám znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre
súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah
dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v
obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v
porovnám s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci
vykonané.
Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že
výpoveď poškodeného nie je hodnoverným dôkazom, je preto treba považovať z hľadiska
naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. za irelevantnú.
V daných súvislostiach najvyšší súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov
činných v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.
Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci
prípravného konania a vojenský obvodový, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov
súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami ako
aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382
písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí odmietol.“
11. Pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie
najvyššiemu súdu, ktorý vo vyjadrení z 20. decembra 2010 zotrval na použitej argumentácii
v súvislosti s dovolaním tak, ako je rozvedená v napadnutom uznesení, a navrhol sťažnosť
sťažovateľa odmietnuť.
12. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára:
V uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu
postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom
prípade neporušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal
sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené
dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Odôvodnenie
uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak najvyšší súd
primeraným spôsobom reaguje na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje,
že dovolací súd v zásade nie je skutkovým súdom, a v závere uvádza, že vzhľadom
na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku.
13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný
súd uvádza:
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd postupoval bez opory v zákone podľa § 2 ods. 5
a 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 napriek tomu, že obžaloba bola
podaná na prvostupňovom súde za účinnosti nového Trestného poriadku účinného od 1.
januára 2006, podľa ktorého mali všeobecné súdy v jeho trestnej veci postupovať. Ani
z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu a ani z jeho vyjadrenia doručeného
ústavnému súdu pritom nevyplýva dôvod aplikácie uvedených ustanovení v konaní
o dovolaní najvyšším súdom. Z pohľadu ústavného súdu je však významný charakter
a obsah uvedených ustanovení, ktoré tak tzv. starý, ako aj tzv. nový Trestný poriadok radia
medzi základné zásady trestného konania. Ustanoveniam § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 tak, ako ich v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval
najvyšší súd, zodpovedajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006.
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 orgány činné
v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú
z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj
okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby
umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.
15. Z uvedeného vyplýva, že najvyšším súdom uvádzané (aplikované) základné
zásady trestného konania mali obdobné normatívne vyjadrenie tak v starom ako aj v novom
Trestnom poriadku, a preto sú úvahy sťažovateľa ústavne irelevantné. Navyše možno
uviesť, že najvyšší súd poukazom na tieto zásady reagoval na tvrdený dôvod dovolania –
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu – k čomu môže dôjsť nielen v konaní pred
súdom, ale aj v prípravnom konaní.
16. Vo vzťahu k ostatným sťažnostným dôvodom možno uviesť, že tak ako ústavný
súd, ani najvyšší súd ako dovolací súd v trestných veciach nie je skutkovým súdom, ktorý
by bol oprávnený skúmať skutkovú stránku veci. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku výslovne vylučuje, aby dovolací súd skúmal alebo menil správnosť
a úplnosť zisteného skutku. Revízia skutkových zistení dovolacím súdom by preto zakladala
postup contra constitutionem (čl. 2 ods. 2 ústavy). Dovolaciemu súdu prislúcha v tomto
smere výlučne posúdenie právnej kvalifikácie zisteného skutku. Z obsahu odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní (rovnako ako neskôr
v sťažnosti) uviedol, že považuje výpoveď poškodeného za účelovú a nehodnovernú. Podľa
jeho presvedčenia (formulovaného v dovolaní) mu vina nebola preukázaná a súd nesprávne
právne posúdil zistený skutok, keďže skutok, z ktorého je obvinený, sa nestal. Z uvedeného
je zrejmé, že sťažovateľ sa v dovolaní dovolával revízie skutkových zistení, na čo mu dal
najvyšší súd jasnú, zákonnú a ústavne konformnú odpoveď, v zmysle ktorej je pre dovolací
súd rozhodujúce skutkové zistenie, že sťažovateľ ako obvinený spáchal skutok tak, ako to je
uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Na tomto závere neprislúcha ústavnému súdu nič
meniť, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2011