Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 378/2016
PDF · 222.15 KB
No categories available
III. ÚS 378/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť INTEC PHARMA s. r. o., Elektrárenská 4, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 958/2010 a jeho uznesením zo 4. februára 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť INTEC PHARMA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2016
doručená sťažnosť INTEC PHARMA s. r. o., Elektrárenská 4, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 958/2010 a jeho uznesením zo 4. februára 2016 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky na vykonanie exekúcie
zo 6. augusta 2010 bola na Exekútorskom úrade Michalovce, Mgr. Marcela Zummerová,
Kpt. Nálepku 173/22, Michalovce (ďalej len „súdna exekútorka“), vedená exekúcia pod
sp. zn. EX 964/2010 o vymoženie pohľadávky sťažovateľky v sume 199,92 €
s príslušenstvom proti ,
(ďalej len „povinný“), a to na základe exekučného titulu – platobného rozkazu
okresného súdu sp. zn. 8 Rob 87/2010 z 19. marca 2010.
Písomným oznámením z 10. februára 2011 oznámila súdna exekútorka sťažovateľke,
že u povinného nebol zistený žiaden hnuteľný, nehnuteľný, prípadne iný majetok,
speňažením ktorého by bolo možné uspokojenie pohľadávky. Z dôvodu nenavyšovania trov
exekúcie sťažovateľka podala súdnej exekútorke návrh na zastavenie exekúcie sp. zn.
EX 964/2010. Okresnému súdu bol 10. mája 2013 doručený návrh súdnej exekútorky
na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného spolu s vyčíslením trov exekúcie v sume
361,73 €.
Okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 11 Er 958/2010-
27, EX 964/2010 z 12. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu vydané vyšším
súdnym úradníkom“) zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
pre nemajetnosť povinného a zároveň zaviazal sťažovateľku na náhradu trov exekúcie
v sume 322,33 €.
Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu okresného súdu v časti trov
exekúcie odvolanie, v ktorom namietala predovšetkým značný nepomer medzi výškou
vymáhanej pohľadávky, ktorá je 199,92 €, a priznanými trovami exekúcie, ako aj
predbežnými trovami exekúcie vyčíslenými v upovedomení o začatí exekúcie.
Sťažovateľka namietala priznanie cestovných náhrad, ktoré boli priznané súdnej exekútorke
za cestu Michalovce − Nové Mesto nad Váhom − Trenčín a späť z dôvodu neúčelnosti
a neopodstatnenosti predmetnej cesty, za ktorú si táto vyúčtovala cestovné náhrady v sume
270,50 €. Taktiež namietala neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia, keďže
z neho nevyplývalo, kedy mala súdna exekútorka uskutočniť úkon, za ktorý jej boli
priznané cestovné náhrady, ani dôvod uskutočnenia takéhoto úkonu. Sťažovateľka taktiež
namietala uplatnenie DPH vo výške 20% zo sumy poštovného 10 €, ktorá predstavovala 2 €,
pretože tieto neboli dôvodne vyčíslené, pretože poštovné nepodlieha DPH.
Na základe podaného odvolania sa predchádzajúce uznesenie okresného súdu vydané
vyšším súdnym úradníkom zrušilo a vo veci rozhodla sudkyňa okresného súdu napadnutým
uznesením tak, že čiastočne vyhovela odvolaniu sťažovateľky a túto zaviazala nahradiť
súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 291,83 € do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Sťažovateľka v sťažnosti cituje relevantné ustanovenia vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Zb.“), ako aj
Exekučného poriadku a v súvislosti s priznaním cestovných náhrad súdnej exekútorke
poukazuje na to, že tieto nie sú podľa jej názoru účelné a súladné s cieľmi exekúcie, a preto
ich okresný súd nemal súdnej exekútorke priznať.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
odvíja sťažovateľka od toho, že okresný súd „rozhodol o náhrade trov konania súdneho
exekútora bez toho, aby na rozhodnutie o tejto veci vytvoril objektívne podmienky, vyslovil
predčasný právny záver o tom, že sťažovateľ je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie vo výške 291,83 EUR, vrátane cestovného v sume 242 EUR...“.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy malo dôjsť
podľa sťažovateľky tým, že okresný súd rozhodol napadnutým uznesením bez toho, aby sa
vysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, a bez toho, aby náležite zistil skutkový
stav, pričom neakceptoval ani jednu námietku a argument sťažovateľky a jednostranne
a účelovo prihliadal len na písomné podanie súdnej exekútorky.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy tým, že jej nebolo doručené vyčíslenie trov súdnej exekútorky, ani ďalšie listinné
doklady, na základe ktorých okresný súd rozhodol o trovách exekúcie. Preto je toho názoru,
že nemala „žiadnu možnosť vyjadriť sa k uplatneným trovám exekúcie v exekučnom konaní
č. k. EX 964/2010“ ani „možnosť poukázať na neúčelnosť a nehospodárnosť pracovnej
cesty deklarovanej, príp. na akékoľvek iné nezrovnalosti alebo zjavné nedostatky
v doložených podkladoch“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 958/2010 a jeho uznesením
zo 4. februára 2016, ktoré aj zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň sťažovateľka žiada o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu až do právoplatného
rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv podľa
ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým rozhodol
o trovách exekúcie, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Podanie odvolania
proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné (§ 58 ods. 6 Exekučného poriadku).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavou
garantovaných práv namietaným uznesením okresného súdu, sústredil na posúdenie jej
opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje
ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Sťažovateľka v petite sťažnosti tvrdí, že okresný súd napadnutým uznesením, ako aj
postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nevyhovel jej
odvolacím dôvodom a rozhodol o priznaní náhrady trov exekúcie (odmena za úkony
exekučnej činnosti, náhrada hotových výdavkov pozostávajúca z poštovného a cestovných
náhrad) súdnej exekútorke, na náhradu ktorých zaviazal sťažovateľku.
Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s priznanou výškou náhrady trov
exekúcie súdnej exekútorke (na uhradenie ktorých zaviazal okresný súd sťažovateľku), a to
v súvislosti s cestovnými náhradami, ktoré podľa jej názoru posúdil okresný súd v rozpore
s § 22 ods. 1 a § 23 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Zb.
Sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu vyhodnotiť v podstate ako ďalší
opravný prostriedok. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka neuviedla žiadnu ústavne
významnú argumentáciu a jej argumentačná pozícia spočíva vo väčšej miere v rovine
podústavného práva (dokonca podzákonného práva).
Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že výklad a aplikácia príslušných
ustanovení zákona (v danom prípade ide o ustanovenia Exekučného poriadku), ktoré
upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria v zásade do výlučnej
právomoci všeobecného súdu.
Do výkladu všeobecného súdu môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne
v prípadoch, ak všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska
neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z ústavou
garantovaných práv.
Nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe
kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo
možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek
výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách
konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na
súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým
rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011). Nevyhnutné je tak, aby ústavný súd
zohľadnil aj závažnosť a intenzitu pochybenia súdu, voči ktorému sťažnosť smeruje, a určil,
či táto dosahuje ústavnoprávnu relevanciu, či by mohla odôvodniť vyslovenie porušenia
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Okresný súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k priznaným cestovným náhradám
uviedol, že priznal „cestovné náhrady vo výške 242,00 € za služobnú cestu vykonanú dňa
20.10.2010 na trase Michalovce - Nové Mesto nad Váhom a späť (740 km) = 0,183 € x
740 km = 135,42 €; náhrada za spotrebované pohonné látky: 0,112 x 740 km x 1,293 € =
107,16 €. ... Súd sa nestotožnil s dôvodmi oprávneného uvedenými v odvolaní týkajúcich sa
cestovného, nakoľko je toho názoru, že práve oprávnený v rámci svojho dispozičného práva
rozhoduje, ktorého súdneho exekútora si vyberie za účelom vymoženia pohľadávky. Pokiaľ
by si oprávnený vybral súdneho exekútora v blízkosti sídla povinného, bolo by možné
predpokladať podstatne nižšie trovy exekúcie, pričom je na rozhodnutí súdneho exekútora
akým spôsobom resp. aké úkony exekučnej činnosti vykoná za účelom vymoženia
pohľadávky.“.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že Exekučný poriadok pripúšťa výnimky
zo zásady, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1). Oprávnený znáša trovy, ktoré
zavinil (§ 136 ods. 4 a § 203 ods. 1) alebo trovy exekúcie na nemajetného povinného (§ 203
ods. 2).
V prípade, ak nastane situácia podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, teda že
k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, súd má možnosť (teda nie povinnosť)
zaviazať oprávneného na náhradu nevyhnutných trov exekúcie.
V okolnostiach prerokúvanej veci je potrebné uviesť, že povinný, ktorý mal znášať
trovy exekúcie, je nemajetný, a preto je iba jedna možnosť vyplývajúca z relevantného
znenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade zastavenia exekúcie
z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša tieto trovy
oprávnený, teda de facto príslušný súd musí na ich náhradu zaviazať oprávneného, v našom
prípade sťažovateľku, aj keď zastavenie nezavinila a ani ho nemohla predvídať.
Inak povedané, súdnemu exekútorovi zákon priznáva nárok na úhradu trov, ktoré mu
v exekučnom konaní vzniknú, ak už neexistuje v konaní povinný, ktorý je zo zákona
vo väčšine prípadov povinný uhradiť trovy exekúcie, ak dôjde k jej zastaveniu z dôvodu, že
majetok povinného nepostačuje ani na náhradu trov exekúcie. Výklad zákonného
ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí iba
do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Je tu namieste aj to, že oprávnený musí niesť
čiastočne riziko možnej povinnosti v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné
zaviazať povinného. Okresný súd to odôvodňuje predovšetkým s poukazom na znenie § 196
Exekučného poriadku, pričom z tohto ustanovenia vyplýva, že súdny exekútor má vždy
nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času.
Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet
žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie
vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď v začatej
exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá
právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a podobne.
Okresný súd priznal súdnej exekútorke náhradu hotových výdavkov okrem iného
spočívajúcich aj v cestovných náhradách za cestu vykonanú 20. októbra 2010 (po dvoch
mesiacoch od vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pozn.) do miesta sídla povinného
v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Zb. a zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
v znení neskorších predpisov, pričom poukázal na to, že bolo v dispozícii sťažovateľky
zvoliť si súdneho exekútora aj bližšie k sídlu povinného, čím by sa znížili trovy exekúcie.
Len pre samotný nesúhlas sťažovateľky s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia
však jednoznačne nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej
neodôvodnenosti (mutatis mutandis IV. ÚS 121/08).
To, či sú účelné trovy, ktoré vznikli súdnej exekútorke v súvislosti s vykonaním
služobnej cesty do miesta sídla povinného, bolo otázkou skutkového a právneho posúdenia
konajúceho súdu v rámci jeho úvahy. Právny záver, ku ktorému na jej základe konajúci súd
dospeje, však nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať a posudzovať, pretože ako to už
bolo naznačené, nie je opravnou inštanciou v sústave všeobecných súdov a jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdmi vykonanej interpretácie a aplikácie
právnej úpravy s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie Exekučného poriadku, ako aj
označených vyhlášok okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto
ustanovení, ktoré vo svojom texte nesporne obsahujú zákonné oprávnenie uloženia trov
zastavenej exekúcie okresným súdom oprávnenému, nie je nelogické alebo nad rámec § 196
Exekučného poriadku v spojení s § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, preto napadnutým
uznesením okresného súdu v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva
na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to tým, že
jej nebolo okresným súdom doručené vyčíslenie trov súdnej exekútorky, resp. iné listinné
dôkazy, ku ktorým by sa mohla vyjadriť, ako aj jej základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže okresný súd účelovo prihliadal iba na písomné
podanie súdnej exekútorky.
Sťažovateľka mala možnosť sa so sumou uplatnených trov exekúcie vyčíslených
súdnou exekútorkou oboznámiť v uznesení okresného súdu vydaného vyšším súdnym
úradníkom, ako aj mala možnosť sa v jej exekučnej veci v spolupráci so súdnou
exekútorkou informovať o nich a taktiež mohla nazrieť do exekučného spisu. Nie je
pravdou, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie prihliadal iba na vyjadrenie
súdnej exekútorky, keďže táto si uplatnila trovy v celkovej sume 361,73 € a okresným
súdom jej bola priznaná náhrada nižšia, a to v sume 291,83 €.
Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že exekučné konanie je ovládané
všeobecnými zásadami platnými pre občianske súdne konanie. Vzhľadom na to, že ide
o osobitný druh občianskeho súdneho konania, sa niektoré zásady prejavujú výraznejšie,
niektoré menej. V súvislosti so základnými zásadami v exekučnom konaní je nevyhnutné
vychádzať zo základnej charakteristiky tohto konania, ktoré sa zásadne odlišuje
od základného, nachádzacieho konania. Cieľom základného konania je deklarovať alebo
konštituovať na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu právo, oprávnenie alebo
povinnosť. Cieľom exekučného konania je zabezpečiť vynútenie takéhoto rozhodnutia
oprávnenému subjektu z takéhoto rozhodnutia proti vôli povinného subjektu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
ústavný súd poukazuje na to, že toto ustanovenie ústavy garantuje preskúmavanie
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom, pričom zároveň garantuje, že
z preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôžu byť vylúčené také
rozhodnutia (rozumej rozhodnutia orgánov verejnej správy), ktoré sa týkajú základných
práv alebo slobôd. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv rozhodnutím
všeobecného súdu, ktorý nie je orgánom verejnej správy. Za daných okolností neexistuje
príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu a porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Ústavný súd v závere akcentuje, že v predmetnej veci ide o náhradu trov exekúcie,
a to konkrétne cestovných náhrad v sume 242 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide o tzv.
bagateľnú vec. Za daných okolností už samotný predmet veci v jednotlivých konaniach
zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už
pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv.
bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už
potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia ani
ďalšími jej návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2016