Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 378/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť INTEC PHARMA s. r. o., Elektrárenská 4, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. februára 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť INTEC PHARMA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2016

doručená sťažnosť INTEC PHARMA s. r. o., Elektrárenská 4, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. februára 2016 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky na vykonanie exekúcie

zo 6. augusta 2010 bola na Exekútorskom úrade Michalovce, Mgr. Marcela Zummerová,

Kpt. Nálepku 173/22, Michalovce (ďalej len „súdna exekútorka“), vedená exekúcia pod

sp. zn. EX 964/2010 o vymoženie pohľadávky sťažovateľky v sume 199,92 €

s príslušenstvom proti ,

(ďalej len „povinný“), a to na základe exekučného titulu – platobného rozkazu

okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2010.

Písomným oznámením z 10. februára 2011 oznámila súdna exekútorka sťažovateľke,

že u povinného nebol zistený žiaden hnuteľný, nehnuteľný, prípadne iný majetok,

speňažením ktorého by bolo možné uspokojenie pohľadávky. Z dôvodu nenavyšovania trov

exekúcie sťažovateľka podala súdnej exekútorke návrh na zastavenie exekúcie sp. zn.

EX 964/2010. Okresnému súdu bol 10. mája 2013 doručený návrh súdnej exekútorky

na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného spolu s vyčíslením trov exekúcie v sume

361,73 €.

Okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 11 Er 958/2010-

27, EX 964/2010 z 12. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu vydané vyšším

súdnym úradníkom“) zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

pre nemajetnosť povinného a zároveň zaviazal sťažovateľku na náhradu trov exekúcie

v sume 322,33 €.

Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu okresného súdu v časti trov

exekúcie odvolanie, v ktorom namietala predovšetkým značný nepomer medzi výškou

vymáhanej pohľadávky, ktorá je 199,92 €, a priznanými trovami exekúcie, ako aj

predbežnými trovami exekúcie vyčíslenými v upovedomení o začatí exekúcie.

Sťažovateľka namietala priznanie cestovných náhrad, ktoré boli priznané súdnej exekútorke

za cestu Michalovce − Nové Mesto nad Váhom − Trenčín a späť z dôvodu neúčelnosti

a neopodstatnenosti predmetnej cesty, za ktorú si táto vyúčtovala cestovné náhrady v sume

270,50 €. Taktiež namietala neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia, keďže

z neho nevyplývalo, kedy mala súdna exekútorka uskutočniť úkon, za ktorý jej boli

priznané cestovné náhrady, ani dôvod uskutočnenia takéhoto úkonu. Sťažovateľka taktiež

namietala uplatnenie DPH vo výške 20% zo sumy poštovného 10 €, ktorá predstavovala 2 €,

pretože tieto neboli dôvodne vyčíslené, pretože poštovné nepodlieha DPH.

Na základe podaného odvolania sa predchádzajúce uznesenie okresného súdu vydané

vyšším súdnym úradníkom zrušilo a vo veci rozhodla sudkyňa okresného súdu napadnutým

uznesením tak, že čiastočne vyhovela odvolaniu sťažovateľky a túto zaviazala nahradiť

súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 291,83 € do troch dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Sťažovateľka v sťažnosti cituje relevantné ustanovenia vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj

Exekučného poriadku a v súvislosti s priznaním cestovných náhrad súdnej exekútorke

poukazuje na to, že tieto nie sú podľa jej názoru účelné a súladné s cieľmi exekúcie, a preto

ich okresný súd nemal súdnej exekútorke priznať.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

odvíja sťažovateľka od toho, že okresný súd „rozhodol o náhrade trov konania súdneho

exekútora bez toho, aby na rozhodnutie o tejto veci vytvoril objektívne podmienky, vyslovil

predčasný právny záver o tom, že sťažovateľ je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi

trovy exekúcie vo výške 291,83 EUR, vrátane cestovného v sume 242 EUR...“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa malo dôjsť

podľa sťažovateľky tým, že okresný súd rozhodol napadnutým uznesením bez toho, aby sa

vysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, a bez toho, aby náležite zistil skutkový

stav, pričom neakceptoval ani jednu námietku a argument sťažovateľky a jednostranne

a účelovo prihliadal len na písomné podanie súdnej exekútorky.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

tým, že jej nebolo doručené vyčíslenie trov súdnej exekútorky, ani ďalšie listinné

doklady, na základe ktorých okresný súd rozhodol o trovách exekúcie. Preto je toho názoru,

že nemala „žiadnu možnosť vyjadriť sa k uplatneným trovám exekúcie v exekučnom konaní

č. k. EX 964/2010“ ani „možnosť poukázať na neúčelnosť a nehospodárnosť pracovnej

cesty deklarovanej, príp. na akékoľvek iné nezrovnalosti alebo zjavné nedostatky

v doložených podkladoch“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a , ako aj práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. februára 2016, ktoré aj zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zároveň sťažovateľka žiada o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu až do právoplatného

rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým rozhodol

o trovách exekúcie, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Podanie odvolania

proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné (§ 58 ods. 6 Exekučného poriadku).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich

garantovaných práv namietaným uznesením okresného súdu, sústredil na posúdenie jej

opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje

ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovateľka v petite sťažnosti tvrdí, že okresný súd napadnutým uznesením, ako aj

postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a a právo podľa dohovoru tým, že nevyhovel jej

odvolacím dôvodom a rozhodol o priznaní náhrady trov exekúcie (odmena za úkony

exekučnej činnosti, náhrada hotových výdavkov pozostávajúca z poštovného a cestovných

náhrad) súdnej exekútorke, na náhradu ktorých zaviazal sťažovateľku.

Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s priznanou výškou náhrady trov

exekúcie súdnej exekútorke (na uhradenie ktorých zaviazal okresný súd sťažovateľku), a to

v súvislosti s cestovnými náhradami, ktoré podľa jej názoru posúdil okresný súd v rozpore

s a vyhlášky č.

Sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu vyhodnotiť v podstate ako ďalší

opravný prostriedok. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka neuviedla žiadnu ústavne

významnú argumentáciu a jej argumentačná pozícia spočíva vo väčšej miere v rovine

podústavného práva (dokonca podzákonného práva).

Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že výklad a aplikácia príslušných

ustanovení zákona (v danom prípade ide o ustanovenia Exekučného poriadku), ktoré

upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria v zásade do výlučnej

právomoci všeobecného súdu.

Do výkladu všeobecného súdu môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne

v prípadoch, ak všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska

neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z

garantovaných práv.

Nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe

kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo

možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek

výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách

konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na

súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým

rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ). Nevyhnutné je tak, aby ústavný súd

zohľadnil aj závažnosť a intenzitu pochybenia súdu, voči ktorému sťažnosť smeruje, a určil,

či táto dosahuje ústavnoprávnu relevanciu, či by mohla odôvodniť vyslovenie porušenia

základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Okresný súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k priznaným cestovným náhradám

uviedol, že priznal „cestovné náhrady vo výške 242,00 € za služobnú cestu vykonanú dňa

20.10.2010 na trase Michalovce - Nové Mesto nad Váhom a späť (740 km) = 0,183 € x

740 km = 135,42 €; náhrada za spotrebované pohonné látky: 0,112 x 740 km x 1,293 € =

107,16 €. ... Súd sa nestotožnil s dôvodmi oprávneného uvedenými v odvolaní týkajúcich sa

cestovného, nakoľko je toho názoru, že práve oprávnený v rámci svojho dispozičného práva

rozhoduje, ktorého súdneho exekútora si vyberie za účelom vymoženia pohľadávky. Pokiaľ

by si oprávnený vybral súdneho exekútora v blízkosti sídla povinného, bolo by možné

predpokladať podstatne nižšie trovy exekúcie, pričom je na rozhodnutí súdneho exekútora

akým spôsobom resp. aké úkony exekučnej činnosti vykoná za účelom vymoženia

pohľadávky.“.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že Exekučný poriadok pripúšťa výnimky

zo zásady, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1). Oprávnený znáša trovy, ktoré

zavinil (§ 136 ods. 4 a § 203 ods. 1) alebo trovy exekúcie na nemajetného povinného (§ 203

ods. 2).

V prípade, ak nastane situácia podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, teda že

k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, súd má možnosť (teda nie povinnosť)

zaviazať oprávneného na náhradu nevyhnutných trov exekúcie.

V okolnostiach prerokúvanej veci je potrebné uviesť, že povinný, ktorý mal znášať

trovy exekúcie, je nemajetný, a preto je iba jedna možnosť vyplývajúca z relevantného

znenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade zastavenia exekúcie

z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša tieto trovy

oprávnený, teda de facto príslušný súd musí na ich náhradu zaviazať oprávneného, v našom

prípade sťažovateľku, aj keď zastavenie nezavinila a ani ho nemohla predvídať.

Inak povedané, súdnemu exekútorovi zákon priznáva nárok na úhradu trov, ktoré mu

v exekučnom konaní vzniknú, ak už neexistuje v konaní povinný, ktorý je zo zákona

vo väčšine prípadov povinný uhradiť trovy exekúcie, ak dôjde k jej zastaveniu z dôvodu, že

majetok povinného nepostačuje ani na náhradu trov exekúcie. Výklad zákonného

ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí iba

do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Je tu namieste aj to, že oprávnený musí niesť

čiastočne riziko možnej povinnosti v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné

zaviazať povinného. Okresný súd to odôvodňuje predovšetkým s poukazom na znenie § 196

Exekučného poriadku, pričom z tohto ustanovenia vyplýva, že súdny exekútor má vždy

nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času.

Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet

žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie

vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď v začatej

exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá

právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a podobne.

Okresný súd priznal súdnej exekútorke náhradu hotových výdavkov okrem iného

spočívajúcich aj v cestovných náhradách za cestu vykonanú 20. októbra 2010 (po dvoch

mesiacoch od vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pozn.) do miesta sídla povinného

v súlade s vyhláškou č. a o cestovných náhradách

v znení neskorších predpisov, pričom poukázal na to, že bolo v dispozícii sťažovateľky

zvoliť si súdneho exekútora aj bližšie k sídlu povinného, čím by sa znížili trovy exekúcie.

Len pre samotný nesúhlas sťažovateľky s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia

však jednoznačne nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej

neodôvodnenosti (mutatis mutandis ).

To, či sú účelné trovy, ktoré vznikli súdnej exekútorke v súvislosti s vykonaním

služobnej cesty do miesta sídla povinného, bolo otázkou skutkového a právneho posúdenia

konajúceho súdu v rámci jeho úvahy. Právny záver, ku ktorému na jej základe konajúci súd

dospeje, však nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať a posudzovať, pretože ako to už

bolo naznačené, nie je opravnou inštanciou v sústave všeobecných súdov a jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdmi vykonanej interpretácie a aplikácie

právnej úpravy s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (podobne aj , , , ,

).

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie Exekučného poriadku, ako aj

označených vyhlášok okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto

ustanovení, ktoré vo svojom texte nesporne obsahujú zákonné oprávnenie uloženia trov

zastavenej exekúcie okresným súdom oprávnenému, nie je nelogické alebo nad rámec § 196

Exekučného poriadku v spojení s § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, preto napadnutým

uznesením okresného súdu v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva

na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , a to tým, že

jej nebolo okresným súdom doručené vyčíslenie trov súdnej exekútorky, resp. iné listinné

dôkazy, ku ktorým by sa mohla vyjadriť, ako aj jej základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , keďže okresný súd účelovo prihliadal iba na písomné

podanie súdnej exekútorky.

Sťažovateľka mala možnosť sa so sumou uplatnených trov exekúcie vyčíslených

súdnou exekútorkou oboznámiť v uznesení okresného súdu vydaného vyšším súdnym

úradníkom, ako aj mala možnosť sa v jej exekučnej veci v spolupráci so súdnou

exekútorkou informovať o nich a taktiež mohla nazrieť do exekučného spisu. Nie je

pravdou, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie prihliadal iba na vyjadrenie

súdnej exekútorky, keďže táto si uplatnila trovy v celkovej sume 361,73 € a okresným

súdom jej bola priznaná náhrada nižšia, a to v sume 291,83 €.

Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že exekučné konanie je ovládané

všeobecnými zásadami platnými pre občianske súdne konanie. Vzhľadom na to, že ide

o osobitný druh občianskeho súdneho konania, sa niektoré zásady prejavujú výraznejšie,

niektoré menej. V súvislosti so základnými zásadami v exekučnom konaní je nevyhnutné

vychádzať zo základnej charakteristiky tohto konania, ktoré sa zásadne odlišuje

od základného, nachádzacieho konania. Cieľom základného konania je deklarovať alebo

konštituovať na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu právo, oprávnenie alebo

povinnosť. Cieľom exekučného konania je zabezpečiť vynútenie takéhoto rozhodnutia

oprávnenému subjektu z takéhoto rozhodnutia proti vôli povinného subjektu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na to, že toto ustanovenie garantuje preskúmavanie

zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom, pričom zároveň garantuje, že

z preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôžu byť vylúčené také

rozhodnutia (rozumej rozhodnutia orgánov verejnej správy), ktoré sa týkajú základných

práv alebo slobôd. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv rozhodnutím

všeobecného súdu, ktorý nie je orgánom verejnej správy. Za daných okolností neexistuje

príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu a porušením základného

práva sťažovateľky podľa .

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Ústavný súd v závere akcentuje, že v predmetnej veci ide o náhradu trov exekúcie,

a to konkrétne cestovných náhrad v sume 242 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide o tzv.

bagateľnú vec. Za daných okolností už samotný predmet veci v jednotlivých konaniach

zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už

pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž vylučuje u tzv.

bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už

potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia ani

ďalšími jej návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016