Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 414/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

Vietnamská socialistická republika, prechodne bytom

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska

kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Šimonovič, pre namietané porušenie jeho základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa , základného práva na slobodu pohybu

a pobytu podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

doručená sťažnosť

Vietnamská socialistická republika, prechodne bytom

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

(ďalej len „“), základného práva na slobodu pohybu

a pobytu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2016

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 22. augusta 2013 Prezídium

Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Prešov, oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej

len „prvostupňový správny orgán“) začalo konanie vo veci zrušenia prechodného pobytu

sťažovateľovi na území Slovenskej republiky, ktorý mu bol na základe jeho žiadosti

o udelenie prechodného pobytu pre účely zamestnania podanej na Veľvyslanectve

Slovenskej republiky v Bangkoku 7. októbra 2008 podľa § 20 (v tom čase účinného) zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) udelený do 30. júna 2014.

K začatiu tohto konania prvostupňový správy orgán pristúpil po tom, ako zo svojej úradnej

činnosti zistil viacero prípadov, „kedy boli žiadateľmi, resp. istou skupinou žiadateľov,

predkladané falošné doklady o bezúhonnosti“, pričom opätovným preverením listinných

dokumentov, ktoré sťažovateľ k žiadosti pripojil, formou odbornej expertízy zistil, že ním

predložený „trestný register Vietnamskej socialistickej republiky vydaný provinčnou

justičnou správou Nghe An s evidenčným číslom zo dňa 22. 09. 2008“

je falošný. V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňový správy orgán pred

vydaním meritórneho rozhodnutia umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho podkladu

i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, v súvislosti s čím tento

uviedol, že „nemal vedomosť o tom, že sa jedná o falošný výpis z registra trestov“. Zistenú

skutočnosť prvostupňový správny orgán overil aj prostredníctvom Veľvyslanectva

Slovenskej republiky v Hanoji, ktoré mu 30. decembra 2013 zaslalo nótu Ministerstva

spravodlivosti Vietnamskej socialistickej republiky č. 857/CH-BTP z 2. decembra 2013,

z ktorej vyplýva, že výpis z trestného registra pod už uvedeným číslom Správou

spravodlivosti provincie Nghe An nebol vydaný, ako aj prostredníctvom Interpolu Hanoj,

ktorý, vychádzajúc z jeho oznámenia z 2. decembra 2013 zistil, že kompetentné justičné

orgány Vietnamskej socialistickej republiky nevydali žiadne oficiálne výpisy z registra

trestov pre fyzické osoby, medzi ktoré patril aj sťažovateľ, pričom konštatoval, že

„Vami zaslané dokumenty sú falošné“. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím

č. PPZ-HCP-PO6-KP-653-019/2014 z 1. júla 2014 z dôvodu zistenia skutočností, ktoré sú

dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. e)

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v zmysle § 36 ods. 1

písm. b) zákona o pobyte cudzincov zrušil prechodný pobyt sťažovateľa na území

Slovenskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správy orgán (okrem

iného) uviedol, že „splnomocnená osoba k svojmu vyjadreniu nedoložila žiadny relevantný

dôkaz, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil podklady, ktoré ku konaniu obstaral správny

orgán... Správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu prihliadal

aj na rodinný a súkromný život účastníka konania... Podľa vyjadrenia účastníka konania...

a podľa materiálov cudzineckej evidencie, účastník konania je slobodný, na území

Slovenskej republiky nemá žiadnym príbuzných v priamom rade, ktorí by boli závislí na

jeho pomoci... Správny orgán má za to, že dôsledky zrušenia prechodného pobytu účastníka

nie sú neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu... Vzhľadom na závažnosť

konania účastníka konania, zrušenie jeho prechodného pobytu na území Slovenskej

republiky nie je v rozpore s článkom 8 Dohovoru..., keďže správny orgán je povinný pri

rozhodovaní prihliadať aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro

spoločnosti, a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca.“. Prvostupňový

správny orgán zároveň poukázal na to, že v priebehu uvedeného konania 14. apríla 2014

sťažovateľ požiadal o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, avšak

toto konanie je prerušené do právoplatného rozhodnutia v konaní o zrušenie prechodného

pobytu sťažovateľovi na území Slovenskej republiky.

Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „druhostupňový správy

orgán“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo 17. septembra 2014 rozhodnutie

vydané prvostupňovým správnym orgánom potvrdilo a odvolanie sťažovateľa proti nemu

zamietlo.

Dňa 20. novembra 2014 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

druhostupňového správneho orgánu. Argumentoval pritom, že „v rozhodnutí napadnutom

žalobou absentuje primerané odôvodnenie a rozhodnutie len opisuje sled udalostí bez toho,

aby sa žalovaný orgán náležite vysporiadal s jeho tvrdeniami predovšetkým vo vzťahu

k otázke porušenia jeho práva na súkromný a rodinný život“. Sťažovateľ uviedol, že „nebol

nikdy vo Vietnamskej socialistickej republike súdne trestaný, nikdy žiaden trestný čin

nespáchal, preto nemohol predpokladať, že sporný výpis z registra trestov nie je pravý, lebo

údaje v ňom boli správne a pravdivé“. V tejto súvislosti navrhol „vykonať dôkaz, aby

pravosť výpisu z registra trestov overil správny orgán vo Vietname a aby bola preverená

jeho bezúhonnosť, ktorá je nesporná“. Sťažovateľ namietal aj to, že „správny orgán...

neskúmal otázku zavinenia žalobcu“ a že v konaní nesprávne aplikoval zákon o pobyte

cudzincov, pretože podľa jeho názoru mal aplikovať

Krajský súd rozsudkom č. k. -48 zo 14. júla 2015 žalobu

sťažovateľa zamietol, keď na nariadenom pojednávaní po vypočutí účastníkov konania,

oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a ostatným spisovým materiálom dospel

k záveru, že táto nie je dôvodná. V odôvodnení svojho rozsudku pritom (okrem iného)

uviedol:

„Vzhľadom na znenie zákonného ustanovenia § 36 ods. 6 písm. e) zákona

č. je zrejmé, že správny orgán vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,

keďže dostatočne preukázal, že predložený doklad je falošný.

Žalobcovi, ani jeho splnomocnenému zástupcovi sa v priebehu správneho konania,

ani v konaní na súde nepodarilo preukázať, že tento doklad je pravým dokladom a obsahom

žaloby ani nebolo spochybnenie záveru odbornej expertízy, ktorá konštatovala, že

predložený výpis z registra trestov je falošný.

Žalobca mal v správnom konaní zo strany správneho orgánu poskytnutý primeraný

priestor na vyjadrenie sa k veci, na predkladanie dôkazov a návrhov...

Tento postup správneho orgánu vyplýva aj z logického výkladu znenia § 36 ods. 2

písm. b) , z ktorého je zrejmé, že je možné zrušiť prechodný pobyt, t. j.

po jeho udelení, ak sa zistia skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti, t. j. aj

tie skutočnosti, ktoré sa zistia neskôr, ale existovali v čase, kedy bola žiadosť o prechodný

pobyt podaná. Zákon v tomto prípade neustanovuje lehotu, dokedy je možné a kedy nie,

preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre udelenie prechodného pobytu. Postup

správneho orgánu v tomto smere tak nebol rozporný so zákonom...

Súd sa stotožňuje s vyjadrením a argumentáciou žalovaného, že otázka bezúhonnosti

nie je v tomto konaní predmetom sporu a nie je dôvodom pre zrušenie prechodného pobytu.

Žalobca porušil zákon Slovenskej republiky tým, že predložil falošný doklad v konaní

o udelenie prechodného pobytu. Verejným záujmom štátu, na ktorý je povinný príslušný

správny orgán dbať, je dodržiavanie zákonov. Zo strany žalobcu preto týmto konaní

bezpochyby došlo k narušeniu verejného poriadku.

Správny orgán v tejto súvislosti postupoval správne, keď neaplikoval § 36 ods. 2

Bolo dostatočne preukázané, že žalobca je slobodný a bezdetný

a okrem dvoch bratrancov nemá na území Slovenskej republiky inú rodinu, jeho rodičia žijú

vo Vietnamskej socialistickej republike. Prechodný pobyt bol žalobcovi povolený na účel

zamestnania a tento účel sa nezmenil. Dopad a dôsledky zrušenia prechodného pobytu

na súkromný život žalobcu nie sú takého rozsahu, aby bol uprednostnený výlučne súkromný

záujem žalobcu zotrvať na území Slovenskej republiky bez ďalšieho...

Súd tak po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím v rozsahu sa dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že príslušný

správny orgán postupoval v konaní o zrušenie prechodného pobytu žalobcu zákonným

spôsobom, skutkový sta bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní boli aplikované

ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je tak v súlade

so zákonom“.

Na základe odvolania sťažovateľa, v ktorom namietal, že „krajský súd sa

nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu, na základe čoho dospel k nesprávnemu

právnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci“, najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. marca 2016 (ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

2. mája 2016) rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ opakujúc identické argumenty, aké vzniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, v sťažnosti namieta, že najvyšší súd „sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal

viacerými podstatnými skutočnosťami, ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom

prvého stupňa a v odvolacom konaní. Takýmto spôsobom porušil právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je esenciálnou zložkou a praktickou realizáciou

práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46

ods. 1 ... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru...

a zároveň tým bolo porušené právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, a právo sťažovateľa na pobyt podľa čl. 23

..., keďže následok zrušenia prechodného pobytu žalobcu je dobrovoľný odchod

cudzinca alebo administratívne vyhostenie cudzinca“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v priebehu odvolacieho konania pred

druhostupňovým správnym orgánom dodatočne preukázal svoju bezúhonnosť „opätovne

vyžiadaným a predloženým čistým výpisom z registra trestov“, ktorý podľa jeho názoru

potvrdzuje, že „ako osoba nie je spôsobilý ohroziť národnú bezpečnosť, verejnú

bezpečnosť, či ďalšie záujmy menované čl. 8 ods. 2. Dohovoru“, ktorý však druhostupňový

správny orgán nezohľadnil. Sťažovateľ „s odstupom času predpokladá, že k sfalšovaniu

dokumentu – výpisu z trestného registra zrejme došlo v procese jeho vybavovania, keď

žalobca na účel jeho prevzatia a doručenia do bydliska žalobcu vo Vietname splnomocnil

svojho známeho. Žalobca však okrem svojej výpovede do zápisnice, že dokument ako

verejnú listinu pokladal za originál, nevie preukázať, ako mohlo k sfalšovaniu dôjsť“.

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že „príslušný správny orgán postupoval

v konaní správne“ a tvrdí, zrušením prechodného pobytu „sa pretrhnú všetky sociálne

väzby, ktoré si v priebehu ôsmich rokov na Slovensku vybudoval, a ktoré naďalej plánoval

rozvíjať“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016 bolo porušené jeho

základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , základné právo na slobodu pohybu a pobytu podľa

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 363,79 €. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vydal

predbežné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

kvôli ujme, „ktorá by mohla mať z hľadiska následkov odchodu – vyhostenia

nenapraviteľné účinky“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2016, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu

č. k. -48 zo 14. júla 2015 o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa podľa

piatej časti domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

druhostupňového správneho orgánu vo veci zrušenia prechodného pobytu sťažovateľovi

na území Slovenskej republiky z dôvodu predloženia falošného výpisu z registra trestov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci

konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená

v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre stabilne

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje

rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať

podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko

z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje

rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné

zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj

rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija

a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje

každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,

s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,

č. 20772/92).

Z uvedených aspektov ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, s ktorého závermi nesúhlasí, a tvrdí, že

najvyšší súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil, pretože sa nevysporiadal so všetkými

argumentmi, ktoré uplatnil nielen vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ale aj

v žalobe a v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a druhostupňovým správnym

orgánom. Hoci sťažovateľ „s odstupom času“ už v sťažnosti nespochybňuje, že výpis

z trestného registra, ktorý predložil ako prílohu svojej žiadosti o udelenie prechodného

pobytu pre účely zamestnania, bol falošný, naďalej je presvedčený, že jeho argumenty sú

dostatočné na to, aby zvrátili právny následok rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi aj

všeobecnými súdmi spočívajúci v administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia

Slovenskej republiky, ktorý sa stále považuje za bezúhonnú osobu.

Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný v rámci

správneho súdnictva, ústavný súd pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti považoval

za potrebné zohľadniť špecifiká tohto typu súdnictva, keďže jeho úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí a postupov

na základe žalôb ( ) alebo opravných

prostriedkov ( ), teda aj to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

V súvislosti s nastolenou problematikou preto treba vziať do úvahy nielen to, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale je zároveň potrebné

vychádzať z účelu zákona o pobyte cudzincov (č. ), ku ktorému dôvodová

správa uvádza:

«Riešenie problematiky kontroly hraníc a pobytu cudzincov, ako aj riadenie

migračnej politiky patrí medzi prvoradé úlohy demokratickej a dynamicky sa rozvíjajúcej

spoločnosti založenej na princípoch slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Slovenská

republika od svojho vstupu medzi členské krajiny Európskej únie v roku 2004 plní úlohy

vytýčené Zmluvou o fungovaní Európskej únie v oblasti azylu, kontroly hraníc, pobytu

cudzincov a ochrany práv štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj práv občanov

Európskej únie a ich rodinných príslušníkov...

Už samotná príprava na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie si vyžiadala

výraznú a rozsiahlu zmenu v o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte

cudzincov“), ktorý sa formoval s cieľom vytvoriť legislatívnu základňu prispôsobenú

príslušnej legislatíve Európskej únie vo vzťahu k občanom tretích štátov a tiež k občanom

Európskej únie a ich rodinným príslušníkom. Súčasný zákon o pobyte cudzincov vzal

do úvahy aj príslušné ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Európskej

dohody, Schengenskej dohody a vykonávacej dohody k Schengenskej zmluve.

Dňom vstupu do Európskej únie Slovenská republika prevzala príslušnú časť acquis

upravujúce voľný pohyb osôb. V tejto súvislosti bol v priebehu rokov 2002 až 2011 zákon

o pobyte cudzincov novelizovaný 14 krát. Slovenská republika je povinná transponovať

smernice prijaté Radou Európskej únie a zákon o pobyte cudzincov je potrebné

systematicky prepojiť s európskym právom...

Základnými cieľmi nového zákona o kontrole hraníc a pobyte cudzincov je:

(...)

7. garantovanie dodržiavania práv a slobôd občanov Európskej únie a ich rodinných

príslušníkov a štátnych príslušníkov tretích krajín pri vstupe na územie Slovenskej republiky

a počas ich pobytu na území Slovenskej republiky a súčasne zabezpečovanie ochrany

záujmov spoločnosti, najmä bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie...

Štruktúra nového zákona sa zásadne neodlišuje od štruktúry súčasného zákona

o pobyte cudzincov, avšak rešpektuje požiadavky aplikačnej praxe vo vzťahu k úprave

niektorých kategórií cudzincov do samostatných, osobitných ustanovení. Bola upravená

logická nadväznosť jednotlivých ustanovení zákona. Vo väčšine svojich ustanovení spresnil

znenie v tých prípadoch, kde sa v praxi vyskytol nejednotný výklad alebo v prípadoch, kde

to vyžadovala potreba kompatibility s právnymi predpismi Európskej únie...

Na úseku pobytu cudzincov zákon o kontrole hraníc a pobyte cudzincov naďalej

zachováva existujúce druhy pobytu, a to prechodný pobyt, trvalý pobyt a tolerovaný pobyt.»

Ústavný súd konštatuje, že prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý

je oprávnený zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej

republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený, pritom upravujú ustanovenia

§ 20 až § 41 zákona o pobyte cudzincov. Jedným z dôvodov zrušenia prechodného pobytu

taxatívne upravených v § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je aj zistenie takých

skutočností, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu

vrátane prípadu, ak štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce

údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby. Uvedenie

nepravdivých, neúplných alebo zavádzajúcich údajov alebo predloženie falošných alebo

pozmenených dokladov alebo dokladov inej osoby v konaní podľa zákona o pobyte

cudzincov je zároveň jedným z dôvodov administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka

tretej krajiny upravených v § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

V podstate rovnakým spôsobom sankcionoval predloženie falošných dokladov

štátnym príslušníkom tretej krajiny aj , na ktorého znenie a aplikáciu

sa sťažovateľ odvolával.

Pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok sa preto ústavný súd

oboznámil s obsahovo pomerne rozsiahlym odôvodnením napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý uviedol:

«Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či v danom prípade prichádzal do úvahy

postup, ktorý zvolil správny orgán, keď zrušil žalobcovi prechodný pobyt na území

Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobcom predložený doklad o bezúhonnosti je falošným

dokladom, najmä keď žalobca argumentoval, že nie je spravodlivé, aby žalobca, ktorému sa

prísne formalisticky pripisuje predloženie falošných dokladov... niesol objektívnu

zodpovednosť a bol adresátom sankcie v podobe zrušenia jeho prechodného pobytu

za niečo, k čomu svojim konaním úmyselne neprispel, keďže o falošnosti predkladaného

dokladu nevedel a nemohol ovplyvniť jeho predloženie....

Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť

rozhodnutia správnych orgánov ani vecnú správnosť napadnutého rozsudku...

Účelom ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pri jeho

doslovnom výklade je v podstate sankcia – zrušenie prechodného pobytu tomu žiadateľovi,

ktorý predloží falošné alebo pozmenené doklady...

Podľa odvolacieho súdu bolo teda nepochybné, že žalobca predložil správnemu

orgánu falošný doklad a žalobca neponúkol správnemu orgánu žiadne vysvetlenie takéhoto

konania, ktoré by mohlo dovodzovať závery, že na jeho strane nedošlo k žiadnej

nepoctivosti.

Ani najvyššiemu súdu s poukazom na obsah administratívneho spisu neboli známe

žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca sa nedopustil konania, ktoré by

vysvetľovali alebo ospravedlňovali takéto konanie žalobcu a samotný fakt, že žalobca nemá

záznam v registri trestov, nebol dôvodom, aby na uvedenú nepoctivosť správny orgán

nezareagoval spôsobom ako učinil, teda sankcionovaním vo forme zrušenia prechodného

pobytu na účel zamestnania.

Pri zodpovedaní otázky, ktorú si položil odvolací súd v nadväznosti na uplatnenú

námietku žalobcu, či autoritatívne stanovené právo bolo aplikovateľné na prípad žalobcu

s poukazom na namietanú nespravodlivosť, dospel odvolací súd k záveru, že doslovná

interpretácia citovaného ustanovenia bola s poukazom na okolnosti daného prípadu podľa

najvyššieho súdu udržateľná, pretože neviedla k nespravodlivým dôsledkom a nebola ani

v rozpore s jeho účelom.

Na základe uvedeného v danom prípade, podľa odvolacieho súdu, preto prichádzala

do úvahy aplikácia ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v spojení

s § 33 ods. 4 psím. e), ktorého doslovné znenie v spojení na prípad žalobcu správny orgán

aplikoval, pretože žalobca nepreukázal, že na predložení falošného dokladu nemal podiel

viny...

Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú napokon aj odvolaciu námietku žalobcu,

týkajúcu sa nedostatočného zohľadnenia súkromného hľadiska pri strete dvoch práv, a to

práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a práva štátu na zásah

do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru)...

Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že v zmysle nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16. 12. 2009 (87/2009) „právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

... a Dohovoru... zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského

zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich

efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života

predpokladajú existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho)

rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti

neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom

blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo

krátko pred ním.“

V prípade žalobcu však existencia manželstva žalobcu, resp. iná forma rodinného

života nebola preukázaná a preto námietka žalobcu, že spadá do sféry ochrany

poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru nemohla obstáť...

Námietka žalobcu, že zrušenie prechodného pobytu bude mať dopad aj na jeho

súkromný život, pretože sa tým pretrhnú všetky sociálne väzby, ktoré si žalobca v priebehu

siedmych rokov na Slovensku vybudoval, rovnako nemohla obstáť, pretože správnym

orgánom nebolo možné vytknúť, že pri kolízii týchto dvoch práv... nevyargumentovali

uprednostnenie práva štátu na zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života...

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otázka bezúhonnosti žalobcu nebola v tomto

konaní predmetom sporu a nebola ani dôvodom pre zrušenia prechodného pobytu žalobcu...

Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného

za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu

podľa zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.»

Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil okolnosti,

ktoré by indikovali, že sťažovateľovi nielen v konaní pred týmto súdom, ale ani v konaniach

pred krajským súdom, druhostupňovým správnym orgánom a prvostupňovým správnym

orgánom, nebolo umožnené k veci sa vyjadriť, predniesť svoju právnu argumentáciu alebo

inak konať. Keďže sťažovateľ v podstate obsahovo identické námietky vznášal od počiatku

konania o zrušenie jeho prechodného pobytu, zo všetkých na vec sa vzťahujúcich

rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého

orgánu verejnej moci.

Je evidentné, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd neobmedzil len

na konštatovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu,

ale ako orgán verejnej moci, ktorý disponuje nielen právomocou, ale aj povinnosťou chrániť

práva fyzických osôb a právnických osôb tvrdiacich, že boli na nich ukrátené, námietku

sťažovateľa týkajúcu sa neoprávneného zásahu do jeho súkromného a rodinného života

policajný útvarom podrobil prieskumu, ktorý v plnej miere rešpektuje relevantnú judikatúru

ústavného súdu týkajúcu sa , resp. dohovoru. Možno preto

konštatovať, že najvyšší súd vzhľadom na druh a štádium napadnutého konania, ako aj

na obsah sťažovateľom podaného opravného prostriedku mu poskytol náležitú súdnu

ochranu, keďže sa jeho odvolacími námietkami zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

v dokazovaní vykonanom prvostupňovým správnym orgánom. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj

z relevantných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Na dodržiavaní požiadavky uvádzania pravdivých skutočností v individuálnych

sťažnostiach však trvá aj ESĽP, ktorý v minulosti judikoval, že v zásade smie byť

odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru každá sťažnosť, ak bola vedome

založená na nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk

(Řehák v. Česká republika, č. 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa ani základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa

(ktorého porušenie sťažovateľ ani osobitne neodôvodnil v zmysle

ods. 1 , preto túto námietku ústavný súd považoval len za súčasť

jeho argumentácie), z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa jeho administratívneho vyhostenia z územia

Slovenskej republiky ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, pretože začatie

takéhoto konania policajným útvarom sťažovateľ nielenže nepreukázal, ale v sťažnosti ani

netvrdil. Aj v prípade, že by tomu tak bolo, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje

sťažovateľovi opravné prostriedky, resp. iné právne prostriedky, vyčerpaním ktorých sa

ochrany svojich základných práv a slobôd môže účinne domáhať (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože stratili opodstatnenosť, resp.

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016