Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 414/2016
PDF · 319.41 KB
No categories available
III. ÚS 414/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
Vietnamská socialistická republika, prechodne bytom
, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska
kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Šimonovič, pre namietané porušenie jeho základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu pohybu
a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016
doručená sťažnosť
Vietnamská socialistická republika, prechodne bytom
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodu pohybu
a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 22. augusta 2013 Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Prešov, oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej
len „prvostupňový správny orgán“) začalo konanie vo veci zrušenia prechodného pobytu
sťažovateľovi na území Slovenskej republiky, ktorý mu bol na základe jeho žiadosti
o udelenie prechodného pobytu pre účely zamestnania podanej na Veľvyslanectve
Slovenskej republiky v Bangkoku 7. októbra 2008 podľa § 20 (v tom čase účinného) zákona
č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z. z.“) udelený do 30. júna 2014.
K začatiu tohto konania prvostupňový správy orgán pristúpil po tom, ako zo svojej úradnej
činnosti zistil viacero prípadov, „kedy boli žiadateľmi, resp. istou skupinou žiadateľov,
predkladané falošné doklady o bezúhonnosti“, pričom opätovným preverením listinných
dokumentov, ktoré sťažovateľ k žiadosti pripojil, formou odbornej expertízy zistil, že ním
predložený „trestný register Vietnamskej socialistickej republiky vydaný provinčnou
justičnou správou Nghe An s evidenčným číslom zo dňa 22. 09. 2008“
je falošný. V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňový správy orgán pred
vydaním meritórneho rozhodnutia umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho podkladu
i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, v súvislosti s čím tento
uviedol, že „nemal vedomosť o tom, že sa jedná o falošný výpis z registra trestov“. Zistenú
skutočnosť prvostupňový správny orgán overil aj prostredníctvom Veľvyslanectva
Slovenskej republiky v Hanoji, ktoré mu 30. decembra 2013 zaslalo nótu Ministerstva
spravodlivosti Vietnamskej socialistickej republiky č. 857/CH-BTP z 2. decembra 2013,
z ktorej vyplýva, že výpis z trestného registra pod už uvedeným číslom Správou
spravodlivosti provincie Nghe An nebol vydaný, ako aj prostredníctvom Interpolu Hanoj,
ktorý, vychádzajúc z jeho oznámenia z 2. decembra 2013 zistil, že kompetentné justičné
orgány Vietnamskej socialistickej republiky nevydali žiadne oficiálne výpisy z registra
trestov pre fyzické osoby, medzi ktoré patril aj sťažovateľ, pričom konštatoval, že
„Vami zaslané dokumenty sú falošné“. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím
č. PPZ-HCP-PO6-KP-653-019/2014 z 1. júla 2014 z dôvodu zistenia skutočností, ktoré sú
dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. e)
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v zmysle § 36 ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov zrušil prechodný pobyt sťažovateľa na území
Slovenskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správy orgán (okrem
iného) uviedol, že „splnomocnená osoba k svojmu vyjadreniu nedoložila žiadny relevantný
dôkaz, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil podklady, ktoré ku konaniu obstaral správny
orgán... Správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu prihliadal
aj na rodinný a súkromný život účastníka konania... Podľa vyjadrenia účastníka konania...
a podľa materiálov cudzineckej evidencie, účastník konania je slobodný, na území
Slovenskej republiky nemá žiadnym príbuzných v priamom rade, ktorí by boli závislí na
jeho pomoci... Správny orgán má za to, že dôsledky zrušenia prechodného pobytu účastníka
nie sú neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu... Vzhľadom na závažnosť
konania účastníka konania, zrušenie jeho prechodného pobytu na území Slovenskej
republiky nie je v rozpore s článkom 8 Dohovoru..., keďže správny orgán je povinný pri
rozhodovaní prihliadať aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro
spoločnosti, a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca.“. Prvostupňový
správny orgán zároveň poukázal na to, že v priebehu uvedeného konania 14. apríla 2014
sťažovateľ požiadal o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, avšak
toto konanie je prerušené do právoplatného rozhodnutia v konaní o zrušenie prechodného
pobytu sťažovateľovi na území Slovenskej republiky.
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „druhostupňový správy
orgán“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo 17. septembra 2014 rozhodnutie
vydané prvostupňovým správnym orgánom potvrdilo a odvolanie sťažovateľa proti nemu
zamietlo.
Dňa 20. novembra 2014 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
druhostupňového správneho orgánu. Argumentoval pritom, že „v rozhodnutí napadnutom
žalobou absentuje primerané odôvodnenie a rozhodnutie len opisuje sled udalostí bez toho,
aby sa žalovaný orgán náležite vysporiadal s jeho tvrdeniami predovšetkým vo vzťahu
k otázke porušenia jeho práva na súkromný a rodinný život“. Sťažovateľ uviedol, že „nebol
nikdy vo Vietnamskej socialistickej republike súdne trestaný, nikdy žiaden trestný čin
nespáchal, preto nemohol predpokladať, že sporný výpis z registra trestov nie je pravý, lebo
údaje v ňom boli správne a pravdivé“. V tejto súvislosti navrhol „vykonať dôkaz, aby
pravosť výpisu z registra trestov overil správny orgán vo Vietname a aby bola preverená
jeho bezúhonnosť, ktorá je nesporná“. Sťažovateľ namietal aj to, že „správny orgán...
neskúmal otázku zavinenia žalobcu“ a že v konaní nesprávne aplikoval zákon o pobyte
cudzincov, pretože podľa jeho názoru mal aplikovať zákon č. 48/2002 Z. z.
Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Scud/19/2014-48 zo 14. júla 2015 žalobu
sťažovateľa zamietol, keď na nariadenom pojednávaní po vypočutí účastníkov konania,
oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a ostatným spisovým materiálom dospel
k záveru, že táto nie je dôvodná. V odôvodnení svojho rozsudku pritom (okrem iného)
uviedol:
„Vzhľadom na znenie zákonného ustanovenia § 36 ods. 6 písm. e) zákona
č. 404/2011 Z. z. je zrejmé, že správny orgán vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,
keďže dostatočne preukázal, že predložený doklad je falošný.
Žalobcovi, ani jeho splnomocnenému zástupcovi sa v priebehu správneho konania,
ani v konaní na súde nepodarilo preukázať, že tento doklad je pravým dokladom a obsahom
žaloby ani nebolo spochybnenie záveru odbornej expertízy, ktorá konštatovala, že
predložený výpis z registra trestov je falošný.
Žalobca mal v správnom konaní zo strany správneho orgánu poskytnutý primeraný
priestor na vyjadrenie sa k veci, na predkladanie dôkazov a návrhov...
Tento postup správneho orgánu vyplýva aj z logického výkladu znenia § 36 ods. 2
písm. b) zákona č. 404/2011, z ktorého je zrejmé, že je možné zrušiť prechodný pobyt, t. j.
po jeho udelení, ak sa zistia skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti, t. j. aj
tie skutočnosti, ktoré sa zistia neskôr, ale existovali v čase, kedy bola žiadosť o prechodný
pobyt podaná. Zákon v tomto prípade neustanovuje lehotu, dokedy je možné a kedy nie,
preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre udelenie prechodného pobytu. Postup
správneho orgánu v tomto smere tak nebol rozporný so zákonom...
Súd sa stotožňuje s vyjadrením a argumentáciou žalovaného, že otázka bezúhonnosti
nie je v tomto konaní predmetom sporu a nie je dôvodom pre zrušenie prechodného pobytu.
Žalobca porušil zákon Slovenskej republiky tým, že predložil falošný doklad v konaní
o udelenie prechodného pobytu. Verejným záujmom štátu, na ktorý je povinný príslušný
správny orgán dbať, je dodržiavanie zákonov. Zo strany žalobcu preto týmto konaní
bezpochyby došlo k narušeniu verejného poriadku.
Správny orgán v tejto súvislosti postupoval správne, keď neaplikoval § 36 ods. 2
zákona č. 404/2001 Z. z. Bolo dostatočne preukázané, že žalobca je slobodný a bezdetný
a okrem dvoch bratrancov nemá na území Slovenskej republiky inú rodinu, jeho rodičia žijú
vo Vietnamskej socialistickej republike. Prechodný pobyt bol žalobcovi povolený na účel
zamestnania a tento účel sa nezmenil. Dopad a dôsledky zrušenia prechodného pobytu
na súkromný život žalobcu nie sú takého rozsahu, aby bol uprednostnený výlučne súkromný
záujem žalobcu zotrvať na území Slovenskej republiky bez ďalšieho...
Súd tak po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím v rozsahu sa dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že príslušný
správny orgán postupoval v konaní o zrušenie prechodného pobytu žalobcu zákonným
spôsobom, skutkový sta bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní boli aplikované
ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je tak v súlade
so zákonom“.
Na základe odvolania sťažovateľa, v ktorom namietal, že „krajský súd sa
nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu, na základe čoho dospel k nesprávnemu
právnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci“, najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016 (ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
2. mája 2016) rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ opakujúc identické argumenty, aké vzniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, v sťažnosti namieta, že najvyšší súd „sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal
viacerými podstatnými skutočnosťami, ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom
prvého stupňa a v odvolacom konaní. Takýmto spôsobom porušil právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je esenciálnou zložkou a praktickou realizáciou
práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
a zároveň tým bolo porušené právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, a právo sťažovateľa na pobyt podľa čl. 23
Ústavy..., keďže následok zrušenia prechodného pobytu žalobcu je dobrovoľný odchod
cudzinca alebo administratívne vyhostenie cudzinca“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v priebehu odvolacieho konania pred
druhostupňovým správnym orgánom dodatočne preukázal svoju bezúhonnosť „opätovne
vyžiadaným a predloženým čistým výpisom z registra trestov“, ktorý podľa jeho názoru
potvrdzuje, že „ako osoba nie je spôsobilý ohroziť národnú bezpečnosť, verejnú
bezpečnosť, či ďalšie záujmy menované čl. 8 ods. 2. Dohovoru“, ktorý však druhostupňový
správny orgán nezohľadnil. Sťažovateľ „s odstupom času predpokladá, že k sfalšovaniu
dokumentu – výpisu z trestného registra zrejme došlo v procese jeho vybavovania, keď
žalobca na účel jeho prevzatia a doručenia do bydliska žalobcu vo Vietname splnomocnil
svojho známeho. Žalobca však okrem svojej výpovede do zápisnice, že dokument ako
verejnú listinu pokladal za originál, nevie preukázať, ako mohlo k sfalšovaniu dôjsť“.
Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že „príslušný správny orgán postupoval
v konaní správne“ a tvrdí, zrušením prechodného pobytu „sa pretrhnú všetky sociálne
väzby, ktoré si v priebehu ôsmich rokov na Slovensku vybudoval, a ktoré naďalej plánoval
rozvíjať“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016 bolo porušené jeho
základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základné právo na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23
ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 363,79 €. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vydal
predbežné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
kvôli ujme, „ktorá by mohla mať z hľadiska následkov odchodu – vyhostenia
nenapraviteľné účinky“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu
č. k. 14 Scud/19/2014-48 zo 14. júla 2015 o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
druhostupňového správneho orgánu vo veci zrušenia prechodného pobytu sťažovateľovi
na území Slovenskej republiky z dôvodu predloženia falošného výpisu z registra trestov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov
aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie
základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená
v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore
s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre stabilne
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje
rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko
z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje
rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné
zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj
rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija
a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje
každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka
konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne
neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,
s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,
č. 20772/92).
Z uvedených aspektov ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, s ktorého závermi nesúhlasí, a tvrdí, že
najvyšší súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil, pretože sa nevysporiadal so všetkými
argumentmi, ktoré uplatnil nielen vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ale aj
v žalobe a v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a druhostupňovým správnym
orgánom. Hoci sťažovateľ „s odstupom času“ už v sťažnosti nespochybňuje, že výpis
z trestného registra, ktorý predložil ako prílohu svojej žiadosti o udelenie prechodného
pobytu pre účely zamestnania, bol falošný, naďalej je presvedčený, že jeho argumenty sú
dostatočné na to, aby zvrátili právny následok rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi aj
všeobecnými súdmi spočívajúci v administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia
Slovenskej republiky, ktorý sa stále považuje za bezúhonnú osobu.
Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný v rámci
správneho súdnictva, ústavný súd pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti považoval
za potrebné zohľadniť špecifiká tohto typu súdnictva, keďže jeho úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí a postupov
na základe žalôb (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) alebo opravných
prostriedkov (§ 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda aj to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
V súvislosti s nastolenou problematikou preto treba vziať do úvahy nielen to, že
správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale je zároveň potrebné
vychádzať z účelu zákona o pobyte cudzincov (č. 404/2011 Z. z.), ku ktorému dôvodová
správa uvádza:
«Riešenie problematiky kontroly hraníc a pobytu cudzincov, ako aj riadenie
migračnej politiky patrí medzi prvoradé úlohy demokratickej a dynamicky sa rozvíjajúcej
spoločnosti založenej na princípoch slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Slovenská
republika od svojho vstupu medzi členské krajiny Európskej únie v roku 2004 plní úlohy
vytýčené Zmluvou o fungovaní Európskej únie v oblasti azylu, kontroly hraníc, pobytu
cudzincov a ochrany práv štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj práv občanov
Európskej únie a ich rodinných príslušníkov...
Už samotná príprava na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie si vyžiadala
výraznú a rozsiahlu zmenu v zákone č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“), ktorý sa formoval s cieľom vytvoriť legislatívnu základňu prispôsobenú
príslušnej legislatíve Európskej únie vo vzťahu k občanom tretích štátov a tiež k občanom
Európskej únie a ich rodinným príslušníkom. Súčasný zákon o pobyte cudzincov vzal
do úvahy aj príslušné ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Európskej
dohody, Schengenskej dohody a vykonávacej dohody k Schengenskej zmluve.
Dňom vstupu do Európskej únie Slovenská republika prevzala príslušnú časť acquis
upravujúce voľný pohyb osôb. V tejto súvislosti bol v priebehu rokov 2002 až 2011 zákon
o pobyte cudzincov novelizovaný 14 krát. Slovenská republika je povinná transponovať
smernice prijaté Radou Európskej únie a zákon o pobyte cudzincov je potrebné
systematicky prepojiť s európskym právom...
Základnými cieľmi nového zákona o kontrole hraníc a pobyte cudzincov je:
(...)
7. garantovanie dodržiavania práv a slobôd občanov Európskej únie a ich rodinných
príslušníkov a štátnych príslušníkov tretích krajín pri vstupe na územie Slovenskej republiky
a počas ich pobytu na území Slovenskej republiky a súčasne zabezpečovanie ochrany
záujmov spoločnosti, najmä bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie...
Štruktúra nového zákona sa zásadne neodlišuje od štruktúry súčasného zákona
o pobyte cudzincov, avšak rešpektuje požiadavky aplikačnej praxe vo vzťahu k úprave
niektorých kategórií cudzincov do samostatných, osobitných ustanovení. Bola upravená
logická nadväznosť jednotlivých ustanovení zákona. Vo väčšine svojich ustanovení spresnil
znenie v tých prípadoch, kde sa v praxi vyskytol nejednotný výklad alebo v prípadoch, kde
to vyžadovala potreba kompatibility s právnymi predpismi Európskej únie...
Na úseku pobytu cudzincov zákon o kontrole hraníc a pobyte cudzincov naďalej
zachováva existujúce druhy pobytu, a to prechodný pobyt, trvalý pobyt a tolerovaný pobyt.»
Ústavný súd konštatuje, že prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý
je oprávnený zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej
republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený, pritom upravujú ustanovenia
§ 20 až § 41 zákona o pobyte cudzincov. Jedným z dôvodov zrušenia prechodného pobytu
taxatívne upravených v § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je aj zistenie takých
skutočností, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu
vrátane prípadu, ak štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce
údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby. Uvedenie
nepravdivých, neúplných alebo zavádzajúcich údajov alebo predloženie falošných alebo
pozmenených dokladov alebo dokladov inej osoby v konaní podľa zákona o pobyte
cudzincov je zároveň jedným z dôvodov administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka
tretej krajiny upravených v § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
V podstate rovnakým spôsobom sankcionoval predloženie falošných dokladov
štátnym príslušníkom tretej krajiny aj zákon č. 48/2002 Z. z., na ktorého znenie a aplikáciu
sa sťažovateľ odvolával.
Pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok sa preto ústavný súd
oboznámil s obsahovo pomerne rozsiahlym odôvodnením napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý uviedol:
«Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či v danom prípade prichádzal do úvahy
postup, ktorý zvolil správny orgán, keď zrušil žalobcovi prechodný pobyt na území
Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobcom predložený doklad o bezúhonnosti je falošným
dokladom, najmä keď žalobca argumentoval, že nie je spravodlivé, aby žalobca, ktorému sa
prísne formalisticky pripisuje predloženie falošných dokladov... niesol objektívnu
zodpovednosť a bol adresátom sankcie v podobe zrušenia jeho prechodného pobytu
za niečo, k čomu svojim konaním úmyselne neprispel, keďže o falošnosti predkladaného
dokladu nevedel a nemohol ovplyvniť jeho predloženie....
Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť
rozhodnutia správnych orgánov ani vecnú správnosť napadnutého rozsudku...
Účelom ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pri jeho
doslovnom výklade je v podstate sankcia – zrušenie prechodného pobytu tomu žiadateľovi,
ktorý predloží falošné alebo pozmenené doklady...
Podľa odvolacieho súdu bolo teda nepochybné, že žalobca predložil správnemu
orgánu falošný doklad a žalobca neponúkol správnemu orgánu žiadne vysvetlenie takéhoto
konania, ktoré by mohlo dovodzovať závery, že na jeho strane nedošlo k žiadnej
nepoctivosti.
Ani najvyššiemu súdu s poukazom na obsah administratívneho spisu neboli známe
žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca sa nedopustil konania, ktoré by
vysvetľovali alebo ospravedlňovali takéto konanie žalobcu a samotný fakt, že žalobca nemá
záznam v registri trestov, nebol dôvodom, aby na uvedenú nepoctivosť správny orgán
nezareagoval spôsobom ako učinil, teda sankcionovaním vo forme zrušenia prechodného
pobytu na účel zamestnania.
Pri zodpovedaní otázky, ktorú si položil odvolací súd v nadväznosti na uplatnenú
námietku žalobcu, či autoritatívne stanovené právo bolo aplikovateľné na prípad žalobcu
s poukazom na namietanú nespravodlivosť, dospel odvolací súd k záveru, že doslovná
interpretácia citovaného ustanovenia bola s poukazom na okolnosti daného prípadu podľa
najvyššieho súdu udržateľná, pretože neviedla k nespravodlivým dôsledkom a nebola ani
v rozpore s jeho účelom.
Na základe uvedeného v danom prípade, podľa odvolacieho súdu, preto prichádzala
do úvahy aplikácia ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v spojení
s § 33 ods. 4 psím. e), ktorého doslovné znenie v spojení na prípad žalobcu správny orgán
aplikoval, pretože žalobca nepreukázal, že na predložení falošného dokladu nemal podiel
viny...
Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú napokon aj odvolaciu námietku žalobcu,
týkajúcu sa nedostatočného zohľadnenia súkromného hľadiska pri strete dvoch práv, a to
práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a práva štátu na zásah
do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru)...
Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že v zmysle nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16. 12. 2009 (87/2009) „právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2
Ústavy... a čl. 8 Dohovoru... zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského
zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich
efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života
predpokladajú existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho)
rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti
neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom
blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo
krátko pred ním.“
V prípade žalobcu však existencia manželstva žalobcu, resp. iná forma rodinného
života nebola preukázaná a preto námietka žalobcu, že spadá do sféry ochrany
poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru nemohla obstáť...
Námietka žalobcu, že zrušenie prechodného pobytu bude mať dopad aj na jeho
súkromný život, pretože sa tým pretrhnú všetky sociálne väzby, ktoré si žalobca v priebehu
siedmych rokov na Slovensku vybudoval, rovnako nemohla obstáť, pretože správnym
orgánom nebolo možné vytknúť, že pri kolízii týchto dvoch práv... nevyargumentovali
uprednostnenie práva štátu na zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života...
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otázka bezúhonnosti žalobcu nebola v tomto
konaní predmetom sporu a nebola ani dôvodom pre zrušenia prechodného pobytu žalobcu...
Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného
za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu
podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.»
Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil okolnosti,
ktoré by indikovali, že sťažovateľovi nielen v konaní pred týmto súdom, ale ani v konaniach
pred krajským súdom, druhostupňovým správnym orgánom a prvostupňovým správnym
orgánom, nebolo umožnené k veci sa vyjadriť, predniesť svoju právnu argumentáciu alebo
inak konať. Keďže sťažovateľ v podstate obsahovo identické námietky vznášal od počiatku
konania o zrušenie jeho prechodného pobytu, zo všetkých na vec sa vzťahujúcich
rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého
orgánu verejnej moci.
Je evidentné, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd neobmedzil len
na konštatovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu,
ale ako orgán verejnej moci, ktorý disponuje nielen právomocou, ale aj povinnosťou chrániť
práva fyzických osôb a právnických osôb tvrdiacich, že boli na nich ukrátené, námietku
sťažovateľa týkajúcu sa neoprávneného zásahu do jeho súkromného a rodinného života
policajný útvarom podrobil prieskumu, ktorý v plnej miere rešpektuje relevantnú judikatúru
ústavného súdu týkajúcu sa čl. 19 ods. 2 ústavy, resp. čl. 8 ods. 1 dohovoru. Možno preto
konštatovať, že najvyšší súd vzhľadom na druh a štádium napadnutého konania, ako aj
na obsah sťažovateľom podaného opravného prostriedku mu poskytol náležitú súdnu
ochranu, keďže sa jeho odvolacími námietkami zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
v dokazovaní vykonanom prvostupňovým správnym orgánom. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné
a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj
z relevantných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Na dodržiavaní požiadavky uvádzania pravdivých skutočností v individuálnych
sťažnostiach však trvá aj ESĽP, ktorý v minulosti judikoval, že v zásade smie byť
odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru každá sťažnosť, ak bola vedome
založená na nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk
(Řehák v. Česká republika, č. 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy ani základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa
čl. 23 ods. 1 ústavy (ktorého porušenie sťažovateľ ani osobitne neodôvodnil v zmysle § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto túto námietku ústavný súd považoval len za súčasť
jeho argumentácie), z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa jeho administratívneho vyhostenia z územia
Slovenskej republiky ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, pretože začatie
takéhoto konania policajným útvarom sťažovateľ nielenže nepreukázal, ale v sťažnosti ani
netvrdil. Aj v prípade, že by tomu tak bolo, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje
sťažovateľovi opravné prostriedky, resp. iné právne prostriedky, vyčerpaním ktorých sa
ochrany svojich základných práv a slobôd môže účinne domáhať (§ 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože stratili opodstatnenosť, resp.
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016