Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 392/2016
PDF · 221.3 KB
No categories available
III. ÚS 392/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVUNITED s. r. o., Špitálska 27,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou SEMANČÍN POLÁČEK s. r. o.,
Vajnorská 100/A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžf 15/2015 z 9. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVUNITED s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. februára 2016 doručená a podaním doručeným 18. marca 2016 doplnená sťažnosť
obchodnej spoločnosti SLOVUNITED s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané
porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Sžf 15/2015 z 9. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými
súdmi (krajským súdom ako prvostupňovým rozhodujúcim o žalobe v správnom súdnictve
a najvyšším súdom ako odvolacím) žalobou domáhal, aby súdy uložili Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) povinnosť doručiť sťažovateľovi rozhodnutie úradu
č. 0024/2014/E z 28. novembra 2013 (ďalej len „cenové rozhodnutie“) vydané na základe
zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o regulácii v sieťových odvetviach“), ktorým boli pre regulovaný subjekt
Stredoslovenská energetika – Distribúcia, a. s., schválené tarify za prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia.
Krajský súd konanie o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia úradu zastavil.
Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu potvrdil, čo sťažovateľ napáda podanou
sťažnosťou.
Nosnou argumentačnou líniou sťažovateľa v podanej sťažnosti je nesúhlas
so závermi všeobecných súdov, ktorými tieto zastali názor, že zákon o regulácii v sieťových
odvetviach „upravuje okruh možných účastníkov cenového konania, čo znamená, že v tomto
prípade nie je možné subsidiárne aplikovať ustanovenia Správneho poriadku [zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“), pozn.] a považovať sťažovateľa za účastníka cenového konania.
Súd prvého stupňa vyzdvihol potrebu zúženého okruhu účastníkov cenového konania
s odôvodnením, že aplikáciou ustanovenia o účastníctve podľa Správneho poriadku by
musel Úrad konať s neprimerane veľkým počtom účastníkov konania“.
V ostatnej časti sťažnosti sťažovateľ z takto formulovaného predmetu odvodzuje
zásah do označených práv nedoručením mu vyjadrenia úradu k podanej žalobe, nestotožňuje
sa s podľa jeho názoru mylnou a účelovou interpretáciou rozhodnutí ústavného súdu na
posudzovanú vec a napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, pretože najmä:
a) všeobecné súdy ignorovali aplikáciu ustanovení Správneho poriadku na zákon
o regulácii v sieťových odvetviach – podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal so zásadným argumentom sťažovateľa, podľa
ktorého z ust. § 41 ods. 1 a ods. 2 Zákona o regulácii vyplýva, že na konanie
o cenovej regulácii sa vzťahujú ustanovenia o účastníctve podľa Správneho
poriadku, nakoľko ich zákonodarca z aplikácie nevylúčil.“,
b) všeobecné súdy svojím postupom ignorovali zámer zákonodarcu – podľa názoru
sťažovateľa „Najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal so zámerom zákonodarcu,
ktorý nevylúčil aplikáciu Správneho poriadku na účastníctvo v Zákone
o regulácii. Zákonodarca pri tom vyslovene takúto aplikáciu vylúčil pri iných
ustanoveniach Zákona o regulácii.“,
c) argumentácia najvyššieho súdu je nedôvodná – podľa vyjadrenia sťažovateľa
„Sťažovateľ považuje argument Najvyššieho súdu o veľkom počte účastníkov
cenového konania za absolútne neprípustný a rozporný s objektívnym právom,
ktoré vo viacerých prípadoch pripúšťa, ba priam ráta s veľkým počtom
účastníkov konania. Ako príklad konaní s veľkým počtom účastníkov sťažovateľ
uvádza konanie o líniových stavbách, územné konanie o umiestnení stavby podľa
zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) alebo konanie o obnove pamiatkového fondu podľa zákona č. 49/2002 Z.
z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. V žiadnom
z uvedených konaní nedochádza k opomenutiu účastníkov konania, ale konanie
prebehne štandardným spôsobom nanajvýš s pozmenenou formou doručovania
(verejnou vyhláškou).“,
d) všeobecné súdy vo veci ignorovali potrebu uplatnenia ústavne konformného
výkladu.
Sťažovateľ je toho názoru, že:
a) podľa dikcie § 14 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo
koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím
priamo dotknuté,
b) podľa dikcie § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach „účastníkom
cenového konania je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny. V prípade,
ak sa začalo cenové konanie na podnet úradu, účastníkom konania je regulovaný
subjekt, ktorého má úrad v úmysle cenovo regulovať“,
c) „Vyššie uvedená definícia nemá a ani nemôže mať za následok zúženie okruhu
účastníkov, ktorý je upravený v § 14 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko
aplikáciu správneho poriadku nevylučuje.“,
d) ďalej „Vzťah Zákona o regulácii a Správneho poriadku je upravený v § 41
Zákona o regulácii. Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 uvedeného zákona na konanie
podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem (a)
§ 33 ods. 2, ak sa v konaní vychádzalo iba z podkladov predložených účastníkom
konania a zároveň sa účastníkovi konania vyhovelo v plnom rozsahu, (b) § 62 až
68 a 71 až 80, ak ide o cenové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak.“,
e) a ďalej „Citované ustanovenie špecifikuje tie ustanovenia Správneho poriadku,
ktoré sa na konanie podľa Zákona o regulácii nevzťahujú. Sťažovateľ v tejto
súvislosti zdôrazňuje, že ust. § 14 Správneho poriadku upravujúce účastníkov
konania sa v tomto zozname nenachádza, a teda sa na konanie podľa Zákona
o regulácii vzťahuje v plnej miere.“,
f) a navyše «zásada subsidiarity Správneho poriadku sa aplikuje aj na prípady,
kedy „osobitná právna úprava nerieši osobitný druh správneho konania v plnom
rozsahu.“ a tiež „... v prípadoch, keď to z osobitného právneho predpisu
explicitne nevyplýva“ (Potash, P., Hašanová, J., Zákon o správnom konaní
(správny poriadok). Komentár. C. H. Beck, Praha. 2012, str. 3).»,
a keďže je podľa názoru sťažovateľa tiež splnená podmienka dikcie zákona, že
„Cenové rozhodnutie priamo upravuje práva a povinnosti sťažovateľa, nakoľko mu priamo
ukladá povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy.“, zasahuje napadnuté
rozhodnutie do sťažovateľových práv.
Uvedeným sťažovateľ zdôvodňuje zásah do práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a po odôvodnení základného argumentu sťažnostnej logiky z tohto základu sťažovateľ
odvodzuje porušenie ďalších článkov ústavy od zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa
cez porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy až po jej základné piliere, čl. 1 a čl. 2 ústavy
a neopomína ani podľa jeho názoru nedostatočnú kvalitu osobitného zákona.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 15/2015 z 9. novembra 2015 boli porušené
v záhlaví tejto sťažnosti označené práva, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa § 14 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj
ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
Podľa § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach účastníkom cenového
konania je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny. Ak sa začalo cenové konanie na
podnet úradu, je účastníkom konania regulovaný subjekt, ktorého má úrad v úmysle cenovo
regulovať.
Podľa § 41ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach na konanie podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem
a) § 33 ods. 2, ak sa v konaní vychádzalo iba z podkladov predložených účastníkom
konania a zároveň sa účastníkovi konania vyhovelo v plnom rozsahu,
b) § 62 až § 68 a § 71 až § 80, ak ide o cenové konanie, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal doručenia cenového rozhodnutia na
základe tvrdenia, že cenové rozhodnutie priamo zasahuje do jeho práv a povinností,
„nakoľko mu priamo ukladá povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy“.
Ťažiskom odôvodnenia zamietavých rozhodnutí všeobecných súdov v sťažovateľovej
veci bola otázka posúdenia účastníctva sťažovateľa v cenovom konaní.
Krajský súd zastal názor, že § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach
upravuje ako lex specialis účastníctvo v cenovom konaní reštriktívne vo vzťahu k § 14
Správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na subsidiárny charakter
Správneho poriadku vo vzťahu k zákonu o regulácii v sieťových odvetviach, najmä
na komplexnosť úpravy účastníctva v zákone o regulácii v sieťových odvetviach. Z toho
vyvodil, že okruh účastníkov konania v lex specialis nie je možné rozšíriť o ustanovenia
zákona lex generalis. Na základe uvedeného zastal názor, že úmyslom zákonodarcu bolo
zúženie okruhu účastníkov konania, čo podporil úvahou, že v opačnom prípade by do úvahy
spadalo nespočetné množstvo účastníkov konania, s ktorými by sa vo veci muselo konať.
S takým názorom sťažovateľ nesúhlasil a bránil svoj záujem prostredníctvom
odvolania. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí jednak dospel k záveru, že prípadné
doručovanie vyjadrenia úradu k žalobe sťažovateľa nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie
o nej (krajským súdom bolo konanie po odôvodnení sporného postavenia účastníka
zastavené, pretože žaloba bola považovaná za podanú neoprávnenou osobou), a tiež
k záveru, že vo veciach upravených osobitnými zákonmi je potrebné postupovať prednostne
podľa osobitných predpisov, a len vtedy, ak osobitné predpisy neobsahujú potrebnú úpravu
na riešenie určitej procesnej otázky, možno použiť príslušné ustanovenie Správneho
poriadku.
S uvedeným sťažovateľ opäť nesúhlasil a bráni svoje záujmy prostredníctvom tejto
sťažnosti.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súčasťou jeho stabilizovanej judikatúry
je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru
všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci
aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomína
a sťažnosť uplatnil ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Účel
sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva
diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.
Všeobecné súdy, ako je už uvedené, sťažovateľovi zdôvodnili, z akých dôvodov
považovali subsidiárnu aplikáciu ustanovení Správneho poriadku o účastníkoch konania
za neprípustnú. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
Ani z hľadiska uplatnenej argumentácie nemôže ústavný súd prisvedčiť
sťažovateľovi. Sťažovateľ sa v prejednávanej veci domáha subsidiárnej aplikácie ustanovení
o účastníkoch konania podľa Správneho poriadku (lex generalis) na ustanovenia
o účastníkoch (cenového) konania podľa zákona o regulácii v sieťových odvetviach
(lex specialis).
Podľa názoru ústavného súdu bola všeobecnými súdmi prejednávaná vec z hľadiska
zmyslu a účelu právnej úpravy, ako aj z hľadiska legislatívnej techniky (resp. tvorby práva
v širšom kontexte) vyhodnotená ústavne konformne. Podľa názoru všeobecných súdov
ustanovenie § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach upravuje účastníctvo
v cenovom konaní reštriktívne voči § 14 Správneho poriadku. Uvedené podopreli úvahou
o zmysle naplnenia postavenia účastníka v cenovom konaní, podľa ktorej nie je účelné
do cenového konania priberať de facto neobmedzený, a tým aj neurčitý (v zmysle
objektívnej neurčiteľnosti) počet subjektov, s ktorou sa sťažovateľ nestotožnil. Z uvedeného
dôvodu a aj kvôli prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy aplikovali všeobecné súdy
na prejednávanú vec ustanovenia rýdzo lex specialis.
Sťažovateľovi je nutné vytknúť nesprávne pochopenie subsidiárneho charakteru
Správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom. Subsidiárne použitie Správneho
poriadku nemá ani podľa názoru ústavného súdu za cieľ dopĺňať úpravu lex specialis v tom
smere, že výkladom začne spätne pôsobiť proti zúžene upravenému okruhu účastníkov
konania v špeciálnom zákone tak, že znova bezvýnimočne rozšíri v špeciálnom zákone
zužujúco upravený okruh účastníkov konania na úroveň lex generalis. Z tohto pohľadu by
úprava špeciálneho zákona stratila opodstatnenie a vôbec by ju nebolo potrebné vydať.
Za ďalšie názor ústavného súdu podporuje aj koncepcia úpravy účastníkov cenového
konania v § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Okruh účastníkov
cenového konania je v predmetnom ustanovení upravený taxatívnou enumeráciou. Navyše,
z hľadiska legislatívnej techniky nejde o vymedzenie „niektorých ustanovení o účastníkoch
(cenového) konania“, ale o prostý výpočet účastníkov konania. Na prvý pohľad preto nič
nesignalizuje potrebu dopĺňať „niektoré ustanovenia o účastníkoch (cenového) konania“
subsidiárnou aplikáciou Správneho poriadku. Na predostretej veci nič nemení ani
ustanovenie § 41 ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach, ktorý vylučuje
subsidiárne použitie taxatívne určených ustanovení Správneho poriadku vo vzťahu
k cenovému konaniu (podľa logiky sťažovateľa z dôvodu, že § 14 Správneho poriadku sa
v ustanovení § 41 ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach nenachádza, je plne
aplikovateľný na cenové konanie). Čisto z formálneho uhla pohľadu sa totiž subsidiárna
aplikácia Správneho poriadku nejaví byť žiaducou v prípade úplnej (komplexnej) úpravy
určitej procesnej otázky v osobitnom (špeciálnom) predpise, naopak, môže byť žiaducou
v prípade úpravy neúplnej (úpravy „niektorých ustanovení o...“) počítajúcej s jej doplnením.
Z hľadiska odopretia zjavnej nespravodlivosti však nie je vylúčené aj príliš formalistický
prístup materiálne korigovať, čo však všeobecné súdy v posudzovanom prípade
neopomenuli a sťažovateľovi vysvetlili, že výklad, ktorý od nich požaduje, by aplikačne
dospel k zrejmej absurdnosti a z akého dôvodu by k takej situácii došlo, a preto
na posudzovanú vec subsidiárne Správny poriadok aplikovať odmietli.
V okolnostiach prípadu ústavný súd hodnotí úvahu všeobecných súdov za ústavne
akceptovateľnú a primerane argumentačne zdôvodnenú, pričom jej nechýba racionalita.
Napadnuté rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Z uvedených
dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie.
Tej totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup a rozhodnutie ústavného
súdu odôvodňovala.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, a keďže argumentácia uvedená v sťažnosti smerovala primárne k vysloveniu
porušenia tohto článku, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je potrebné uviesť, že ich
aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne
určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (v tomto prípade čl. 46 ods. 1
ústavy). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy, požiadavka na vyslovenie porušenia
čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného
súdu zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).
Obdobne pristupoval ústavný súd aj k posúdeniu namietaného porušenia ostatných
článkov ústavy [čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3,
čl. 152 ods. 4], keďže sťažovateľ ich porušenie v sťažnostnej logike odvodzuje od porušenia
čl. 46 ods. 1 ústavy, a predloženú sťažnosť odmietol v tejto časti tiež podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016