Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 392/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVUNITED s. r. o., Špitálska 27,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou SEMANČÍN POLÁČEK s. r. o.,

Vajnorská 100/A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVUNITED s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. februára 2016 doručená a podaním doručeným 18. marca 2016 doplnená sťažnosť

obchodnej spoločnosti SLOVUNITED s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,

a 2, a (ďalej len

„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými

súdmi (krajským súdom ako prvostupňovým rozhodujúcim o žalobe v správnom súdnictve

a najvyšším súdom ako odvolacím) žalobou domáhal, aby súdy uložili Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) povinnosť doručiť sťažovateľovi rozhodnutie úradu

č. 0024/2014/E z 28. novembra 2013 (ďalej len „cenové rozhodnutie“) vydané na základe

o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o regulácii v sieťových odvetviach“), ktorým boli pre regulovaný subjekt

Stredoslovenská energetika – Distribúcia, a. s., schválené tarify za prístup do distribučnej

sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia.

Krajský súd konanie o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia úradu zastavil.

Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu potvrdil, čo sťažovateľ napáda podanou

sťažnosťou.

Nosnou argumentačnou líniou sťažovateľa v podanej sťažnosti je nesúhlas

so závermi všeobecných súdov, ktorými tieto zastali názor, že zákon o regulácii v sieťových

odvetviach „upravuje okruh možných účastníkov cenového konania, čo znamená, že v tomto

prípade nie je možné subsidiárne aplikovať ustanovenia Správneho poriadku [zákon

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“), pozn.] a považovať sťažovateľa za účastníka cenového konania.

Súd prvého stupňa vyzdvihol potrebu zúženého okruhu účastníkov cenového konania

s odôvodnením, že aplikáciou ustanovenia o účastníctve podľa Správneho poriadku by

musel Úrad konať s neprimerane veľkým počtom účastníkov konania“.

V ostatnej časti sťažnosti sťažovateľ z takto formulovaného predmetu odvodzuje

zásah do označených práv nedoručením mu vyjadrenia úradu k podanej žalobe, nestotožňuje

sa s podľa jeho názoru mylnou a účelovou interpretáciou rozhodnutí ústavného súdu na

posudzovanú vec a napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, pretože najmä:

a) všeobecné súdy ignorovali aplikáciu ustanovení Správneho poriadku na zákon

o regulácii v sieťových odvetviach – podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal so zásadným argumentom sťažovateľa, podľa

ktorého z ust. § 41 ods. 1 a ods. 2 Zákona o regulácii vyplýva, že na konanie

o cenovej regulácii sa vzťahujú ustanovenia o účastníctve podľa Správneho

poriadku, nakoľko ich zákonodarca z aplikácie nevylúčil.“,

b) všeobecné súdy svojím postupom ignorovali zámer zákonodarcu – podľa názoru

sťažovateľa „Najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal so zámerom zákonodarcu,

ktorý nevylúčil aplikáciu Správneho poriadku na účastníctvo v Zákone

o regulácii. Zákonodarca pri tom vyslovene takúto aplikáciu vylúčil pri iných

ustanoveniach Zákona o regulácii.“,

c) argumentácia najvyššieho súdu je nedôvodná – podľa vyjadrenia sťažovateľa

„Sťažovateľ považuje argument Najvyššieho súdu o veľkom počte účastníkov

cenového konania za absolútne neprípustný a rozporný s objektívnym právom,

ktoré vo viacerých prípadoch pripúšťa, ba priam ráta s veľkým počtom

účastníkov konania. Ako príklad konaní s veľkým počtom účastníkov sťažovateľ

uvádza konanie o líniových stavbách, územné konanie o umiestnení stavby podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon) alebo konanie o obnove pamiatkového fondu podľa Z.

z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. V žiadnom

z uvedených konaní nedochádza k opomenutiu účastníkov konania, ale konanie

prebehne štandardným spôsobom nanajvýš s pozmenenou formou doručovania

(verejnou vyhláškou).“,

d) všeobecné súdy vo veci ignorovali potrebu uplatnenia ústavne konformného

výkladu.

Sťažovateľ je toho názoru, že:

a) podľa dikcie § 14 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo

koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím

priamo dotknuté,

b) podľa dikcie § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach „účastníkom

cenového konania je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny. V prípade,

ak sa začalo cenové konanie na podnet úradu, účastníkom konania je regulovaný

subjekt, ktorého má úrad v úmysle cenovo regulovať“,

c) „Vyššie uvedená definícia nemá a ani nemôže mať za následok zúženie okruhu

účastníkov, ktorý je upravený v § 14 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko

aplikáciu správneho poriadku nevylučuje.“,

d) ďalej „Vzťah Zákona o regulácii a Správneho poriadku je upravený v § 41

Zákona o regulácii. Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 uvedeného zákona na konanie

podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem (a)

§ 33 ods. 2, ak sa v konaní vychádzalo iba z podkladov predložených účastníkom

konania a zároveň sa účastníkovi konania vyhovelo v plnom rozsahu, (b) § 62 až

68 a 71 až 80, ak ide o cenové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak.“,

e) a ďalej „Citované ustanovenie špecifikuje tie ustanovenia Správneho poriadku,

ktoré sa na konanie podľa Zákona o regulácii nevzťahujú. Sťažovateľ v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že ust. § 14 Správneho poriadku upravujúce účastníkov

konania sa v tomto zozname nenachádza, a teda sa na konanie podľa Zákona

o regulácii vzťahuje v plnej miere.“,

f) a navyše «zásada subsidiarity Správneho poriadku sa aplikuje aj na prípady,

kedy „osobitná právna úprava nerieši osobitný druh správneho konania v plnom

rozsahu.“ a tiež „... v prípadoch, keď to z osobitného právneho predpisu

explicitne nevyplýva“ (Potash, P., Hašanová, J., Zákon o správnom konaní

(správny poriadok). Komentár. C. H. Beck, Praha. 2012, str. 3).»,

a keďže je podľa názoru sťažovateľa tiež splnená podmienka dikcie zákona, že

„Cenové rozhodnutie priamo upravuje práva a povinnosti sťažovateľa, nakoľko mu priamo

ukladá povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy.“, zasahuje napadnuté

rozhodnutie do sťažovateľových práv.

Uvedeným sťažovateľ zdôvodňuje zásah do práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a po odôvodnení základného argumentu sťažnostnej logiky z tohto základu sťažovateľ

odvodzuje porušenie ďalších článkov od zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa

cez porušenie až po jej základné piliere, a

a neopomína ani podľa jeho názoru nedostatočnú kvalitu osobitného zákona.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2015 boli porušené

v záhlaví tejto sťažnosti označené práva, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podľa § 14 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené

záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj

ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch

alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach účastníkom cenového

konania je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny. Ak sa začalo cenové konanie na

podnet úradu, je účastníkom konania regulovaný subjekt, ktorého má úrad v úmysle cenovo

regulovať.

Podľa § 41ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem

a) § 33 ods. 2, ak sa v konaní vychádzalo iba z podkladov predložených účastníkom

konania a zároveň sa účastníkovi konania vyhovelo v plnom rozsahu,

b) § 62 až § 68 a § 71 až § 80, ak ide o cenové konanie, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal doručenia cenového rozhodnutia na

základe tvrdenia, že cenové rozhodnutie priamo zasahuje do jeho práv a povinností,

„nakoľko mu priamo ukladá povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy“.

Ťažiskom odôvodnenia zamietavých rozhodnutí všeobecných súdov v sťažovateľovej

veci bola otázka posúdenia účastníctva sťažovateľa v cenovom konaní.

Krajský súd zastal názor, že § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach

upravuje ako lex specialis účastníctvo v cenovom konaní reštriktívne vo vzťahu k § 14

Správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na subsidiárny charakter

Správneho poriadku vo vzťahu k zákonu o regulácii v sieťových odvetviach, najmä

na komplexnosť úpravy účastníctva v zákone o regulácii v sieťových odvetviach. Z toho

vyvodil, že okruh účastníkov konania v lex specialis nie je možné rozšíriť o ustanovenia

zákona lex generalis. Na základe uvedeného zastal názor, že úmyslom zákonodarcu bolo

zúženie okruhu účastníkov konania, čo podporil úvahou, že v opačnom prípade by do úvahy

spadalo nespočetné množstvo účastníkov konania, s ktorými by sa vo veci muselo konať.

S takým názorom sťažovateľ nesúhlasil a bránil svoj záujem prostredníctvom

odvolania. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí jednak dospel k záveru, že prípadné

doručovanie vyjadrenia úradu k žalobe sťažovateľa nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

o nej (krajským súdom bolo konanie po odôvodnení sporného postavenia účastníka

zastavené, pretože žaloba bola považovaná za podanú neoprávnenou osobou), a tiež

k záveru, že vo veciach upravených osobitnými zákonmi je potrebné postupovať prednostne

podľa osobitných predpisov, a len vtedy, ak osobitné predpisy neobsahujú potrebnú úpravu

na riešenie určitej procesnej otázky, možno použiť príslušné ustanovenie Správneho

poriadku.

S uvedeným sťažovateľ opäť nesúhlasil a bráni svoje záujmy prostredníctvom tejto

sťažnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súčasťou jeho stabilizovanej judikatúry

je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

Ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru

všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci

aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomína

a sťažnosť uplatnil ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Účel

sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva

diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

Všeobecné súdy, ako je už uvedené, sťažovateľovi zdôvodnili, z akých dôvodov

považovali subsidiárnu aplikáciu ustanovení Správneho poriadku o účastníkoch konania

za neprípustnú. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

Ani z hľadiska uplatnenej argumentácie nemôže ústavný súd prisvedčiť

sťažovateľovi. Sťažovateľ sa v prejednávanej veci domáha subsidiárnej aplikácie ustanovení

o účastníkoch konania podľa Správneho poriadku (lex generalis) na ustanovenia

o účastníkoch (cenového) konania podľa zákona o regulácii v sieťových odvetviach

(lex specialis).

Podľa názoru ústavného súdu bola všeobecnými súdmi prejednávaná vec z hľadiska

zmyslu a účelu právnej úpravy, ako aj z hľadiska legislatívnej techniky (resp. tvorby práva

v širšom kontexte) vyhodnotená ústavne konformne. Podľa názoru všeobecných súdov

ustanovenie § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach upravuje účastníctvo

v cenovom konaní reštriktívne voči § 14 Správneho poriadku. Uvedené podopreli úvahou

o zmysle naplnenia postavenia účastníka v cenovom konaní, podľa ktorej nie je účelné

do cenového konania priberať de facto neobmedzený, a tým aj neurčitý (v zmysle

objektívnej neurčiteľnosti) počet subjektov, s ktorou sa sťažovateľ nestotožnil. Z uvedeného

dôvodu a aj kvôli prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy aplikovali všeobecné súdy

na prejednávanú vec ustanovenia rýdzo lex specialis.

Sťažovateľovi je nutné vytknúť nesprávne pochopenie subsidiárneho charakteru

Správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom. Subsidiárne použitie Správneho

poriadku nemá ani podľa názoru ústavného súdu za cieľ dopĺňať úpravu lex specialis v tom

smere, že výkladom začne spätne pôsobiť proti zúžene upravenému okruhu účastníkov

konania v špeciálnom zákone tak, že znova bezvýnimočne rozšíri v špeciálnom zákone

zužujúco upravený okruh účastníkov konania na úroveň lex generalis. Z tohto pohľadu by

úprava špeciálneho zákona stratila opodstatnenie a vôbec by ju nebolo potrebné vydať.

Za ďalšie názor ústavného súdu podporuje aj koncepcia úpravy účastníkov cenového

konania v § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Okruh účastníkov

cenového konania je v predmetnom ustanovení upravený taxatívnou enumeráciou. Navyše,

z hľadiska legislatívnej techniky nejde o vymedzenie „niektorých ustanovení o účastníkoch

(cenového) konania“, ale o prostý výpočet účastníkov konania. Na prvý pohľad preto nič

nesignalizuje potrebu dopĺňať „niektoré ustanovenia o účastníkoch (cenového) konania“

subsidiárnou aplikáciou Správneho poriadku. Na predostretej veci nič nemení ani

ustanovenie § 41 ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach, ktorý vylučuje

subsidiárne použitie taxatívne určených ustanovení Správneho poriadku vo vzťahu

k cenovému konaniu (podľa logiky sťažovateľa z dôvodu, že § 14 Správneho poriadku sa

v ustanovení § 41 ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach nenachádza, je plne

aplikovateľný na cenové konanie). Čisto z formálneho uhla pohľadu sa totiž subsidiárna

aplikácia Správneho poriadku nejaví byť žiaducou v prípade úplnej (komplexnej) úpravy

určitej procesnej otázky v osobitnom (špeciálnom) predpise, naopak, môže byť žiaducou

v prípade úpravy neúplnej (úpravy „niektorých ustanovení o...“) počítajúcej s jej doplnením.

Z hľadiska odopretia zjavnej nespravodlivosti však nie je vylúčené aj príliš formalistický

prístup materiálne korigovať, čo však všeobecné súdy v posudzovanom prípade

neopomenuli a sťažovateľovi vysvetlili, že výklad, ktorý od nich požaduje, by aplikačne

dospel k zrejmej absurdnosti a z akého dôvodu by k takej situácii došlo, a preto

na posudzovanú vec subsidiárne Správny poriadok aplikovať odmietli.

V okolnostiach prípadu ústavný súd hodnotí úvahu všeobecných súdov za ústavne

akceptovateľnú a primerane argumentačne zdôvodnenú, pričom jej nechýba racionalita.

Napadnuté rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Z uvedených

dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Tej totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup a rozhodnutie ústavného

súdu odôvodňovala.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva zaručeného čl. 46 ods. 1

, a keďže argumentácia uvedená v sťažnosti smerovala primárne k vysloveniu

porušenia tohto článku, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu a je potrebné uviesť, že ich

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (v tomto prípade čl. 46 ods. 1

). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a , požiadavka na vyslovenie porušenia

a je v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného

súdu zjavne neopodstatnená ().

Obdobne pristupoval ústavný súd aj k posúdeniu namietaného porušenia ostatných

článkov [, , , , ,

čl. 152 ods. 4], keďže sťažovateľ ich porušenie v sťažnostnej logike odvodzuje od porušenia

, a predloženú sťažnosť odmietol v tejto časti tiež podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016