Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 527/2016
PDF · 214.52 KB
No categories available
II. ÚS 527/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,
Rastislavova 784/68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 94/2013 a jeho
rozsudkom z 29. septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 291/2015 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 94/2013 a jeho rozsudkom
z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 291/2015 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Žalobca ( ) podal voči sťažovateľke žalobu, ktorou sa domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 552/2012
z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd rozsudkom č. k.
25 C 94/2013-222 z 29. septembra 2014 rozhodol tak, že okrem iného zrušil napadnutý
rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka sa proti tomuto rozsudku odvolala. Krajský súd
rozsudkom č. k. 5 Co 291/2014-251 zo 6. októbra 2015 rozhodol tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v obdobných veciach podala dovolania
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ich však odmietol
z dôvodu neprípustnosti, čo odôvodnil tým, že ide o dovolanie v obdobnej veci, aká už bola
v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom. Podľa sťažovateľky je
preto zrejmé, že jej najvyšší súd neposkytol a ani neposkytne účinnú ochranu jej ústavou
garantovaných práv, a tak je ústavná sťažnosť jediným možným prostriedkom ochrany ňou
označených práv.
Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súdy
postupovali v rozpore nielen s predpismi Slovenskej republiky, ale aj so smernicou
93/13/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie. Uvádza, že ak „súd v konaní
posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky ako podmienky, tak súd by musel
vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať tzv. test primeranosti podmienky
a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa – k tomuto však nedošlo“. V rámci testu primeranosti „ten, kto mieni označiť
podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol
nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa A TO V ČASE
UZAVRETIA ZMLUVY (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je bežný, ale
dokonca HRUBÝ... Je nepochybné, že aj rozhodnutie o tom, že prípadný skutkovo zistený
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa musí byť presvedčivo
a preskúmateľne zdôvodnené logickým myšlienkovým postupom, pričom súd musí uviesť
premisy a skutkové zistenia z ktorých vychádzal...“. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (C-472/11), z ktorého pre súdy
vyplýva povinnosť „opodstatniť vyhlásenie podmienky za neprijateľnú podmienku
skutkovými a právnymi závermi získanými postupom podľa čl. 4 Smernice (u nás § 53
ods. 10 OZ)“. Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (C-342/13),
uvádza, že súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje spotrebiteľa práva na
prerokovanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup sťažuje. „V danom
prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá (ani dohodnuté)
ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy rozhodcovského
konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom prípade
rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný súd.“
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „práve test primeranosti podmienky by mohol tvoriť základ
pre vyslovenie neprijateľnosti podmienky a nie ako to uvádza odvolací súd, že je daný
dôvod neprijateľnosti a preto test ani nie je potrebné vykonať“.
Vo vzťahu k odvolaciemu súdu sťažovateľka namieta skutočnosť, že sa s jej
„odvolacími námietkami vyporiadal stručne a nekonkrétne, resp. sa s nimi nevyporiadal
vôbec, nakoľko na odvolacie námietky odvolací súd vôbec nereagoval a ani neposkytol
stanovisko k tomu, či tieto námietky sú alebo nie sú relevantné a prečo. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.“. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie
okresného súdu stručným spôsobom, vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Podľa sťažovateľky však toto ustanovenie nemožno aplikovať mechanicky, keďže
pri „aplikácii tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť požiadavky vyplývajúce z práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danom prípade je zrejmé, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 219 O.s.p., dokonca ani pre potvrdenie rozsudku.“.
Namieta, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva dostatočné odpovede na jej
námietky voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, a teda nie je zrejmé, že by sa odvolací súd
skutočne zaoberal podstatnými otázkami a že len bez ďalšieho jednoducho neprevzal
závery, ku ktorým dospel nižší súd.
Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie procesných práv. Uvádza, že je „ustálenou
praxou Krajského súdu v Prešove, že nezasiela sám ani cestou súdu prvého stupňa
vyjadrenia protistrany k odvolaniu účastníka konania, a k tomuto došlo aj v tomto prípade“,
pričom v tejto súvislosti uvádza aj rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa požiadavky,
aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania. Tento postup podľa
sťažovateľky „zakladá porušenie práva odporcu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách ako aj dovolací dôvod podľa ust.
§ 237 písm. f) O.s.p. – odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj porušenie zásady
rovnosti účastníkov konania“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom okresného
súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že
využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Nad rámec ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľka spolu so sťažnosťou
nedoručila rozsudok okresného súdu. V zmysle § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa
k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Sťažnosť bolo preto možné v tejto časti odmietnuť aj pre nesplnenie náležitostí
predpísaných zákonom.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom krajského
súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu a jeho
napadnutým rozsudkom sťažovateľka primárne namieta nesprávne posúdenie
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nevysporiadanie sa s námietkami uvedenými
v odvolaní, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol: „V prejednávanej právnej
veci v zmysle článku XV. Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou predmetnej
poistnej zmluvy, bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky vzájomné spory a sporné
nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.
Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov.
Súčasťou týchto Všeobecných obchodných podmienok pre poistenie dojednávané
Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s., je aj časť XVII. – Záverečné ustanovenia
a v rámci nich osobitné zmluvné dojednania pod čl. 01/2007, ktoré v bode 2. formulujú vôľu
účastníkov v prípade akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. týchto Všeobecných poistných podmienok
a toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.
Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že takýmto spôsobom sa zabezpečilo
individuálne dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky, čo by znamenalo, že ak aj ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskom vzťahu, pri jej individuálnom
dojednaní je potrebné túto rešpektovať.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 3/2013), ktorá sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou
týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v rámci Všeobecných zmluvných
podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala, že ani takto
formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne
dojednanej zmluvnej podmienky.
Súd prvého stupňa správne konštatuje, že zmluvná podmienka obsahujúca
rozhodcovskú doložku v článku XV. VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach je
neprijateľná, a teda neplatná. Správne súd prvého stupňa žalobe vyhovel. Odvolací súd sa
stotožňuje s tým, že bol daný aj zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
K odvolacej námietke žalovaného, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá
individuálne a súd nesprávne vyložil záznam o požiadavkách a potrebách klienta podpísaný
žalobcom, odvolací súd uvádza, že ide o predtlačený formulár, ktorý obsahuje časť
o sťažnostiach na vykonávanie sprostredkovania poistenia sprostredkovateľom poistenia
a v jej rámci informáciu, že na mimosúdne vyrovnanie možno využiť inštitút
rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a všeobecných obchodných podmienok. Uvedené je absolútne bezvýznamné pre tento spor,
nepreukazuje, že by boli poskytnuté informácie spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní, ale
upozorňuje len na možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov
z poistenia, ale zo sprostredkovania poistenia.
K odvolacej námietke žalovaného, že v danom prípade bolo potrebné vykonať test
primeranosti a že došlo k zníženiu gama nákladov, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na
uznaný dôvod podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z čo do nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu týmito námietkami sa odvolací súd nezaoberal.“
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno
považovať za arbitrárne. Hoci sa, vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu,
v záujme presvedčivosti argumentáciu okresného súdu rozvinul a vyjadril sa k podstatným
námietkam sťažovateľky. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
v postupe a záveroch krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho
arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s argumentáciou krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti vo vzťahu k postupu krajského súdu ďalej uvádza,
že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany k ňou podanému odvolaniu. „Z odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu ako aj z výroku o trovách konania vyplýva, že k podanému
odvolaniu sa vyjadril právny zástupca žalobcu. Je už ustálenou praxou Krajského súdu
v Prešove, že nezasiela sám ani cestou súdu prvého stupňa vyjadrenia protistrany
k odvolaniu účastníka konania, a k tomu došlo aj v tomto prípade.“ Zároveň následne
uvádza, že je „zrejmé, že vyššie popísaný nesprávny postup súdu v odvolacom konaní
zakladá porušenie práva odporcu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách ako aj dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f)
O.s.p. – odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj porušenie zásady rovnosti účastníkov
konania“. Zo sťažnosti však vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka
dovolanie nepodala. Sťažovateľka to odôvodnila tým, že už v obdobných veciach dovolania
na najvyššom súde podala. Tieto boli následne odmietnuté ako neprípustné, „pričom
v posledných veciach rozhodovaných Najvyšším súdom SR Najvyšší súd odmietal podané
dovolania sťažovateľom a to z dôvodu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p., teda že je neprípustné, pričom záver o neprípustnosti dovolania Najvyšší súd
odvodil z toho, že ide o dovolanie v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť
predmetom konania pred dovolacím súdom (napr. uznesenie NS SR 3Cdo 265/2015 kde
poukázal na konania vedené pred NS SR pod sp. zn. 5 Cdo 460/2014, 3 Cdo 102/2014,
3 Cdo 260/2014, 3 Cdo 332/2014, 3 Cdo 368/2014, 3 Cdo 474/2014, 3 Cdo 99/2015,
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že svoju právomoc podľa čl. 127
ods. 1 ústavy môže uplatniť až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú
ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava a ani zákon o ústavnom
súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi
ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne
požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Napriek tomu, že sťažovateľka sama uvádza, že ňou namietaný postup krajského
súdu mohol viesť k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorý tak môže zakladať
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, dovolanie
nepodala. Nemožno prijať argument sťažovateľky, v zmysle ktorého je tak jediným
možným prostriedkom ochrany ňou označených práv. Sťažovateľka nepreukázala, že aj táto
námietka, totiž že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany k ňou podanému odvolaniu
krajským súdom, bola opakovane obsahom ňou podaných dovolaní na najvyššom súde,
ktoré boli následne odmietané s poukázaním na § 243b ods. 7 Občianskeho súdneho
poriadku. Opakované odmietanie obdobných, resp. totožných dovolaní podaných
sťažovateľkou ako neprípustných, hoci aj so skráteným odôvodnením v zmysle § 243b
ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku neznamená, že v prípade, ak vo svojom dovolaní
uvedie aj inú alebo novú právne relevantnú skutočnosť, ktorá v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku môže zakladať prípustnosť dovolania, bude automaticky odmietnuté.
Nemožno preto takýmto spôsobom dospieť k záveru, že dovolanie v tomto prípade nebolo
možným prostriedkom nápravy ňou namietaného porušenia práv.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016