Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 527/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,

Rastislavova 784/68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Žalobca ( ) podal voči sťažovateľke žalobu, ktorou sa domáhal

zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd rozsudkom č. k.

-222 z 29. septembra 2014 rozhodol tak, že okrem iného zrušil napadnutý

rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka sa proti tomuto rozsudku odvolala. Krajský súd

rozsudkom č. k. -251 zo 6. októbra 2015 rozhodol tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v obdobných veciach podala dovolania

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ich však odmietol

z dôvodu neprípustnosti, čo odôvodnil tým, že ide o dovolanie v obdobnej veci, aká už bola

v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom. Podľa sťažovateľky je

preto zrejmé, že jej najvyšší súd neposkytol a ani neposkytne účinnú ochranu jej

garantovaných práv, a tak je ústavná sťažnosť jediným možným prostriedkom ochrany ňou

označených práv.

Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súdy

postupovali v rozpore nielen s predpismi Slovenskej republiky, ale aj so smernicou

93/13/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie. Uvádza, že ak „súd v konaní

posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky ako podmienky, tak súd by musel

vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať tzv. test primeranosti podmienky

a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa – k tomuto však nedošlo“. V rámci testu primeranosti „ten, kto mieni označiť

podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol

nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa A TO V ČASE

UZAVRETIA ZMLUVY (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je bežný, ale

dokonca HRUBÝ... Je nepochybné, že aj rozhodnutie o tom, že prípadný skutkovo zistený

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa musí byť presvedčivo

a preskúmateľne zdôvodnené logickým myšlienkovým postupom, pričom súd musí uviesť

premisy a skutkové zistenia z ktorých vychádzal...“. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (C-472/11), z ktorého pre súdy

vyplýva povinnosť „opodstatniť vyhlásenie podmienky za neprijateľnú podmienku

skutkovými a právnymi závermi získanými postupom podľa čl. 4 Smernice (u nás § 53

ods. 10 )“. Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (C-342/13),

uvádza, že súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje spotrebiteľa práva na

prerokovanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup sťažuje. „V danom

prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá (ani dohodnuté)

ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy rozhodcovského

konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych predpisov na

ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom prípade

rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný súd.“

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „práve test primeranosti podmienky by mohol tvoriť základ

pre vyslovenie neprijateľnosti podmienky a nie ako to uvádza odvolací súd, že je daný

dôvod neprijateľnosti a preto test ani nie je potrebné vykonať“.

Vo vzťahu k odvolaciemu súdu sťažovateľka namieta skutočnosť, že sa s jej

„odvolacími námietkami vyporiadal stručne a nekonkrétne, resp. sa s nimi nevyporiadal

vôbec, nakoľko na odvolacie námietky odvolací súd vôbec nereagoval a ani neposkytol

stanovisko k tomu, či tieto námietky sú alebo nie sú relevantné a prečo. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.“. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie

okresného súdu stručným spôsobom, vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa sťažovateľky však toto ustanovenie nemožno aplikovať mechanicky, keďže

pri „aplikácii tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť požiadavky vyplývajúce z práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danom prípade je zrejmé, že neboli

splnené podmienky pre aplikáciu ust. , dokonca ani pre potvrdenie rozsudku.“.

Namieta, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva dostatočné odpovede na jej

námietky voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, a teda nie je zrejmé, že by sa odvolací súd

skutočne zaoberal podstatnými otázkami a že len bez ďalšieho jednoducho neprevzal

závery, ku ktorým dospel nižší súd.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie procesných práv. Uvádza, že je „ustálenou

praxou Krajského súdu v Prešove, že nezasiela sám ani cestou súdu prvého stupňa

vyjadrenia protistrany k odvolaniu účastníka konania, a k tomuto došlo aj v tomto prípade“,

pričom v tejto súvislosti uvádza aj rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa požiadavky,

aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania. Tento postup podľa

sťažovateľky „zakladá porušenie práva odporcu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách ako aj dovolací dôvod podľa ust.

– odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj porušenie zásady

rovnosti účastníkov konania“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom okresného

súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že

využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľka spolu so sťažnosťou

nedoručila rozsudok okresného súdu. V zmysle sa

k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažnosť bolo preto možné v tejto časti odmietnuť aj pre nesplnenie náležitostí

predpísaných zákonom.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom krajského

súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu a jeho

napadnutým rozsudkom sťažovateľka primárne namieta nesprávne posúdenie

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nevysporiadanie sa s námietkami uvedenými

v odvolaní, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol: „V prejednávanej právnej

veci v zmysle článku XV. Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou predmetnej

poistnej zmluvy, bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky vzájomné spory a sporné

nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.

Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov.

Súčasťou týchto Všeobecných obchodných podmienok pre poistenie dojednávané

Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s., je aj časť XVII. – Záverečné ustanovenia

a v rámci nich osobitné zmluvné dojednania pod čl. 01/2007, ktoré v bode 2. formulujú vôľu

účastníkov v prípade akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. týchto Všeobecných poistných podmienok

a toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že takýmto spôsobom sa zabezpečilo

individuálne dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky, čo by znamenalo, že ak aj ide

o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskom vzťahu, pri jej individuálnom

dojednaní je potrebné túto rešpektovať.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (, ), ktorá sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou

týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v rámci Všeobecných zmluvných

podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala, že ani takto

formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne

dojednanej zmluvnej podmienky.

Súd prvého stupňa správne konštatuje, že zmluvná podmienka obsahujúca

rozhodcovskú doložku v článku XV. VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach je

neprijateľná, a teda neplatná. Správne súd prvého stupňa žalobe vyhovel. Odvolací súd sa

stotožňuje s tým, že bol daný aj zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku

podľa ust.

K odvolacej námietke žalovaného, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá

individuálne a súd nesprávne vyložil záznam o požiadavkách a potrebách klienta podpísaný

žalobcom, odvolací súd uvádza, že ide o predtlačený formulár, ktorý obsahuje časť

o sťažnostiach na vykonávanie sprostredkovania poistenia sprostredkovateľom poistenia

a v jej rámci informáciu, že na mimosúdne vyrovnanie možno využiť inštitút

rozhodcovského konania v zmysle o rozhodcovskom konaní

a všeobecných obchodných podmienok. Uvedené je absolútne bezvýznamné pre tento spor,

nepreukazuje, že by boli poskytnuté informácie spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní, ale

upozorňuje len na možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov

z poistenia, ale zo sprostredkovania poistenia.

K odvolacej námietke žalovaného, že v danom prípade bolo potrebné vykonať test

primeranosti a že došlo k zníženiu gama nákladov, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na

uznaný dôvod podľa ust. Z.z čo do nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu týmito námietkami sa odvolací súd nezaoberal.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

považovať za arbitrárne. Hoci sa, vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu,

v záujme presvedčivosti argumentáciu okresného súdu rozvinul a vyjadril sa k podstatným

námietkam sťažovateľky. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

v postupe a záveroch krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s argumentáciou krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti vo vzťahu k postupu krajského súdu ďalej uvádza,

že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany k ňou podanému odvolaniu. „Z odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu ako aj z výroku o trovách konania vyplýva, že k podanému

odvolaniu sa vyjadril právny zástupca žalobcu. Je už ustálenou praxou Krajského súdu

v Prešove, že nezasiela sám ani cestou súdu prvého stupňa vyjadrenia protistrany

k odvolaniu účastníka konania, a k tomu došlo aj v tomto prípade.“ Zároveň následne

uvádza, že je „zrejmé, že vyššie popísaný nesprávny postup súdu v odvolacom konaní

zakladá porušenie práva odporcu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ľudských právach a základných slobodách ako aj dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f)

– odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj porušenie zásady rovnosti účastníkov

konania“. Zo sťažnosti však vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka

dovolanie nepodala. Sťažovateľka to odôvodnila tým, že už v obdobných veciach dovolania

na najvyššom súde podala. Tieto boli následne odmietnuté ako neprípustné, „pričom

v posledných veciach rozhodovaných Najvyšším súdom SR Najvyšší súd odmietal podané

dovolania sťažovateľom a to z dôvodu podľa v spojení s

písm. c/ , teda že je neprípustné, pričom záver o neprípustnosti dovolania Najvyšší súd

odvodil z toho, že ide o dovolanie v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť

predmetom konania pred dovolacím súdom (napr. uznesenie NS SR kde

poukázal na konania vedené pred NS SR pod sp. zn. , ,

, , , , ,

)“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že svoju právomoc podľa čl. 127

ods. 1 môže uplatniť až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú

ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. a ani zákon o ústavnom

súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi

ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne

požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Napriek tomu, že sťažovateľka sama uvádza, že ňou namietaný postup krajského

súdu mohol viesť k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorý tak môže zakladať

prípustnosť dovolania podľa , dovolanie

nepodala. Nemožno prijať argument sťažovateľky, v zmysle ktorého je tak jediným

možným prostriedkom ochrany ňou označených práv. Sťažovateľka nepreukázala, že aj táto

námietka, totiž že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany k ňou podanému odvolaniu

krajským súdom, bola opakovane obsahom ňou podaných dovolaní na najvyššom súde,

ktoré boli následne odmietané s poukázaním na § 243b ods. 7 Občianskeho súdneho

poriadku. Opakované odmietanie obdobných, resp. totožných dovolaní podaných

sťažovateľkou ako neprípustných, hoci aj so skráteným odôvodnením v zmysle § 243b

ods. 7 neznamená, že v prípade, ak vo svojom dovolaní

uvedie aj inú alebo novú právne relevantnú skutočnosť, ktorá v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku môže zakladať prípustnosť dovolania, bude automaticky odmietnuté.

Nemožno preto takýmto spôsobom dospieť k záveru, že dovolanie v tomto prípade nebolo

možným prostriedkom nápravy ňou namietaného porušenia práv.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa v spojení s ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016