Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 439/2016
PDF · 137.38 KB
No categories available
III. ÚS 439/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátkou JUDr. Gabrielou
Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 187/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
, a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra
2015 doručená sťažnosť
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 187/2013.
Sťažovatelia okrem iného v sťažnosti uviedli:
„... 14.08.2013 podali na Okresnom súde Martin žalobný návrh o vypratanie
nehnuteľnosti vo vzťahu k obchodnej spoločnosti so sídlom
a vo vzťahu k
so sídlom . Oba tieto subjekty neoprávnene,
bez súhlasu väčšiny podielových spoluvlastníkov a bez akéhokoľvek právneho titulu užívajú
nebytové priestory v administratívnej budove súpisné číslo 469, postavenej na parcele
o výmere 540 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria. ,
katastrálne územie: ...
Okresný súd Martin vo veci vydal dňa 16.01.2014 rozkaz na plnenie, voči ktorému
podal odpor odporca v rade 2/ - , - dňa
31.01.2014. Odporca v rade 1/ sa k podanému žalobnému návrhu do dnešného dňa
nevyjadril. Okresný súd Martin vo veci do dnešného dňa nevykonal ani len prvé
pojednávanie a vec právoplatne nerozhodol.“
Ďalej sťažovatelia uviedli:
„Dňa 09.04.2015... požiadali okresný súd o vytýčenie termínu pojednávania vo veci.
Následne okresný súd Uznesením zo dňa 11.05.2015, sp. zn.: 9C/187/2013-109, podľa ust.
§ 109 ods. (2) O.s.p. písm. c) O.s.p. súdne konanie prerušil, pričom sťažovatelia podali voči
predmetnému uzneseniu riadny opravný prostriedok, na základe ktorého Krajský súd
v Žiline uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, a to Uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.06.2015, sp. zn.: 6Co/409/2015-120.
Sťažovatelia dňa 21.08.2015 podali na Okresnom súde Martin sťažnosť na prieťahy
v konaní podľa ust. § 62 anasl. Zákona NR SR č. 757/2004 Z. z. Sťažovateľom v rade 1/ až
6/ odpovedala predsedníčka okresného súdu v tom smere, že zákonná sudkyňa koná
štandardne a vykonáva procesné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu.“
Keďže okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu v merite veci nerozhodol,
sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Martin, E. B. Lukáča 2A, 036 01 Martin v civilnom konaní vedenom
pod sp. zn.: 9 C/187/2013 porušil základné právo sťažovateľov v rade 1/ až 6/ na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. (1)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Okresnému súdu Martin v súdnom konaní
vedenom pod sp. zn.: 9 C/187/2013 prikazuje v civilnej veci sp. zn.: 9C/187/2013 konať bez
zbytočných prieťahov.“
Okrem tohto sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie každému v sume 3 000 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že
okresný súd nerozhodol o ich návrhu na začatie konania ani po 27 mesiacoch, pričom
zdôraznili, že „pokiaľ okresný súd vo veci aj vykonal nejaké procesné úkony, jednalo sa
výlučne o úkony jednoduché, nevyžadujúce si zvláštnu prípravu, ktoré však neviedli
k vydaniu rozhodnutia vo veci samej...“.
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a vychádzajúc aj
zo zistení na okresnom súde dospel k záveru, že sťažnosť v čase rozhodovania o nej je
zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj
postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak
„argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“
(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014).
Ústavný súd v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr.
II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože
konanie okresného súdu nevykazuje také znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania
ústavného súdu boli ústavne významné. V okolnostiach danej veci doba konania na
okresnom súde však nie je neprimerane dlhá a prieťahy, ktoré sa v konaní vyskytli, samy
osebe nedosahujú ústavne neprimeranú intenzitu.
Vychádzajúc z uvedeného a berúc do úvahy aj skutočnosť, že okresný súd v merite
veci rozhodol 24. novembra 2015 a v súčasnosti už nemôže ovplyvňovať priebeh
napadnutého konania (vec bola po podaní odvolania sťažovateľmi predložená 25. februára
2016 na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 ústavy).
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade, že
postupom okresného súdu bude dochádzať k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému
súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016