Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 424/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Martinom Olosom, advokátska kancelária, Karola Kašjaka 1, Rajecké

Teplice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 8. októbra 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 19. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva podľa rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu

uznaný vinným zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a)

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka

s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 rokov. Poškodený bol s nárokom

na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Krajský súd napadnutým

uznesením odvolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že skutkové závery okresného súdu a krajského súdu

sú v zjavnom nesúlade s obsahom spisu a «oba súdy ústavne neprijateľným spôsobom

extenzívne vyložili resp. aplikovali hmotnoprávny pojem „sfalšovaný dôkaz“». Tiež

konštatoval, že „Rozsudok krajského súdu, ktorý sa plne stotožnil s vyslovenými závermi

a výrokom rozsudku súdu prvého stupňa ako i jeho procesným postupom, je vecne

nesprávny.“. Sťažovateľ poukázal aj na zásadu „nullum crimen sine lege“ a „nulla poena

sine lege“ a tiež na „zákaz analógie ako i extenzívneho výkladu a rozširovania znakov

trestného činu v neprospech subjektu“.

Sťažovateľ obšírnou trestnoprávnou argumentáciou odôvodňuje nesprávnosť

napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, nenaplnenie znakov objektívnej

a subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný

vinným. Tiež poukázal na protichodné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní

v právne a skutkovo obdobných veciach, keď uviedol, že „ohľadom postúpení pohľadávok

z 12.07.2012 bolo podaných viacero trestných oznámení, ktoré (s výnimkou tohto prípadu)

boli všetky právoplatne odmietnuté vyšetrovateľom a prokurátor ani na podnet

oznamovateľa nevidel vo veci dôvod na začatie trestného stíhania. Vyšetrovateľ

a prokuratúra posúdili identický právny a skutkový stav ako neexistenciu spáchania

trestného činu úplne odlišne, čo iba svedčí o zjavnej nedôvodnosti a zmätočnosti podanej

2

obžaloby a napadnutého rozsudku.“. Sťažovateľ poukázal aj na „arbitrárnosť hodnotenia

dôkazov a skutkového stavu, osvojovania si skutočností z vykonaných dôkazov, opomenutia

dôkazov a skutočností“, keď „V konaní nebol produkovaný jediný priamy dôkaz o spáchaní

skutku.“.

Sťažovateľ namietal aj nezákonnosť výroku o náhrade škody napadnutého rozsudku

okresného súdu, keďže poškodený „nárok na náhradu škody riadne neuplatnil a tento

matematicky nevyčíslil, súd tak nemohol poškodeného odkazovať s týmto (riadne

neuplatneným) nárokom na iné konanie“.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa

Čl. 46 ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo zaručené podľa Čl. 49

Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa Čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 08.10.2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 19.01.2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 08.10.2015

a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 19.01.2016 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní uhradiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

trovy konania vo výške 363,79 EUR (slovom tristošesťdesiattri eur sedemdesiatdeväť

centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa

.“

II.

3

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 8. októbra

2015, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane

základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal

4

na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 19. januára 2016, ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zisťoval, či sťažovateľ v označenej veci

podal dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie, ktoré bolo

okresnému súdu doručené 21. apríla 2016. Dovolanie sťažovateľa ešte nebolo postúpené

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o ňom, teda možno konštatovať, že

ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

5

Zistená skutočnosť podania dovolania sťažovateľom vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je

zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu

ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším súdom ako

dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

6

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v uvedenej časti odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu, náhrada trov konania)

z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016

7