Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 424/2016
PDF · 151.91 KB
No categories available
III. ÚS 424/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Martinom Olosom, advokátska kancelária, Karola Kašjaka 1, Rajecké
Teplice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.
29 T 7/2014 z 8. októbra 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 127/2015
z 19. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva podľa čl. 49 ústavy rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 29 T 7/2014 z 8. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 127/2015
z 19. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu
uznaný vinným zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 rokov. Poškodený bol s nárokom
na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Krajský súd napadnutým
uznesením odvolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že skutkové závery okresného súdu a krajského súdu
sú v zjavnom nesúlade s obsahom spisu a «oba súdy ústavne neprijateľným spôsobom
extenzívne vyložili resp. aplikovali hmotnoprávny pojem „sfalšovaný dôkaz“». Tiež
konštatoval, že „Rozsudok krajského súdu, ktorý sa plne stotožnil s vyslovenými závermi
a výrokom rozsudku súdu prvého stupňa ako i jeho procesným postupom, je vecne
nesprávny.“. Sťažovateľ poukázal aj na zásadu „nullum crimen sine lege“ a „nulla poena
sine lege“ a tiež na „zákaz analógie ako i extenzívneho výkladu a rozširovania znakov
trestného činu v neprospech subjektu“.
Sťažovateľ obšírnou trestnoprávnou argumentáciou odôvodňuje nesprávnosť
napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, nenaplnenie znakov objektívnej
a subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný
vinným. Tiež poukázal na protichodné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní
v právne a skutkovo obdobných veciach, keď uviedol, že „ohľadom postúpení pohľadávok
z 12.07.2012 bolo podaných viacero trestných oznámení, ktoré (s výnimkou tohto prípadu)
boli všetky právoplatne odmietnuté vyšetrovateľom a prokurátor ani na podnet
oznamovateľa nevidel vo veci dôvod na začatie trestného stíhania. Vyšetrovateľ
a prokuratúra posúdili identický právny a skutkový stav ako neexistenciu spáchania
trestného činu úplne odlišne, čo iba svedčí o zjavnej nedôvodnosti a zmätočnosti podanej
2
obžaloby a napadnutého rozsudku.“. Sťažovateľ poukázal aj na „arbitrárnosť hodnotenia
dôkazov a skutkového stavu, osvojovania si skutočností z vykonaných dôkazov, opomenutia
dôkazov a skutočností“, keď „V konaní nebol produkovaný jediný priamy dôkaz o spáchaní
skutku.“.
Sťažovateľ namietal aj nezákonnosť výroku o náhrade škody napadnutého rozsudku
okresného súdu, keďže poškodený „nárok na náhradu škody riadne neuplatnil a tento
matematicky nevyčíslil, súd tak nemohol poškodeného odkazovať s týmto (riadne
neuplatneným) nárokom na iné konanie“.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa
Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo zaručené podľa Čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa Čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
v Žiline sp. zn. 29T 7/2014 zo dňa 08.10.2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
1To 127/2015 zo dňa 19.01.2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 29T 7/2014 zo dňa 08.10.2015
a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To 127/2015 zo dňa 19.01.2016 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní uhradiť spoločne
a nerozdielne sťažovateľovi
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
trovy konania vo výške 363,79 EUR (slovom tristošesťdesiattri eur sedemdesiatdeväť
centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa
.“
II.
3
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 T 7/2014 z 8. októbra
2015, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal
4
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 T 7/2014 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 127/2015
z 19. januára 2016, ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zisťoval, či sťažovateľ v označenej veci
podal dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie, ktoré bolo
okresnému súdu doručené 21. apríla 2016. Dovolanie sťažovateľa ešte nebolo postúpené
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o ňom, teda možno konštatovať, že
ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
5
Zistená skutočnosť podania dovolania sťažovateľom vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je
zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu
ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším súdom ako
dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
6
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v uvedenej časti odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu, náhrada trov konania)
z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016
7