Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 470/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti JA-PaG, s. r. o., Družstevná 6795/1A, Šaľa,

zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária,

Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť

majetok podľa , práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141

ods. 1 postupom a rozsudkom Okresného súdu Galanta

sp. zn. z 11. decembra 2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti JA-PaG, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2015 doručená sťažnosť spoločnosti JA-PaG, s. r. o., Družstevná 6795/1A, Šaľa (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1,

a postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. decembra 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v konaní vedenom

pred okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie 6 555,32 € s príslušenstvom.

Okresný súd v uvedenej veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom z 11. decembra 2013 tak,

že žalobu zamietol. Sťažovateľka proti označenému rozsudku okresného súdu podala

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu skutkovo a právne

argumentuje v neprospech právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v uvedenej

veci a tvrdí, že jej vec bola nesprávne právne posúdená prvostupňovým, ako aj odvolacím

súdom. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta, že krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal ústavne konformnú odpoveď na jej odvolacie

námietky, preto vyslovuje domnienku, že postupom a označenými rozhodnutiami vo veci

konajúcich súdov došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla rozhodnúť nálezom, v ktorom

ústavný súd vysloví porušenie jej označených práv postupom okresného súdu v konaní

2

vedenom pod sp. zn. a jeho označeným rozsudkom, ako aj postupom

krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, označený rozsudok okresného súdu

a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd v súvislosťou s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie svojich označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu, ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva,

že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok

3

okresného súdu a ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal

na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv postupom a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky

v úvode konštatuje, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

4

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ďalej konštatuje, že námietky sťažovateľky, ktoré smerujú

k nesprávnemu právnemu posúdeniu jej nároku postupom a napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorého odôvodnenie považuje za nedostatočné, arbitrárne a také, ktoré

nedáva odpoveď na jej zásadne námietky uplatnené v odvolaní, nemajú ústavnoprávny

charakter.

Ústavný súd napriek uvedenému po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozsudku krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z rozhodujúcich

skutočností. V okolnostiach posudzovanej veci krajský súd v odôvodnení svojho

napadnutého rozsudku uviedol, že «pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu

(sťažovateľky, pozn.) nebolo relevantnou skutočnosť, že žalovaná pri zabezpečení žalobcom

objednaných leteniek konala na základe zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorenej

s vedľajším účastníkom, ako ani otázka vedomosti či nevedomosti žalobcu o tejto

skutočnosti.

Letenky samotné nie sú tovarom v pravom zmysle tohto slova, preto právny vzťah

účastníkov nemôže byť založený kúpnou zmluvou, tak, ako ho v priebehu konania žalobca

5

identifikoval. Ide o formu cestovného lístka v osobitnom druhu dopravy, doklad o existencii

inej zmluvy – zmluvy o preprave osôb v zmysle § 760 a nasl. Obč. zák., podrobnejšiu úpravu

ktorej obsahujú príslušné prepravné poriadky a ktorú aj takýmto neformálnym spôsobom –

„kúpou“ letenky uzaviera cestujúci s leteckým dopravcom.

Žalovaná leteckým dopravcom zjavne nie je a požiadavka žalobcu voči nej ani

nesmerovala k realizácii prepravy, preto jeho prípadné očakávania, že nie je

sprostredkovateľkou, ale priamo poskytuje službu, o ktorú v skutočnosti kúpou letenky

prejavil záujem a ktorú aj zaplatil – prepravu osôb lietadlom, nie sú legitímne a nemožno

im v súvislosti s posudzovaním daného právneho vzťahu a v konaní uplatneného nároku

priznať akúkoľvek relevantnosť.

Pokiaľ preto súd prvého stupňa nárok žalobcu, ktorého skutkovým základom je

nevykonanie zaplatenej prepravy, nie nezabezpečenie leteniek žalovanou, ako nedôvodný

zamietol, rozhodol vecne správne...».

Tieto úvahy krajského súdu sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý

rozsudok krajského súdu náležite odôvodnený.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentované tvrdenia, jeho úsudky

a ním predostretý právny záver, ku ktorému v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil

svoje úvahy opierajúc sa rozhodné skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o uplatnenom

nároku. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčil,

že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

6

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody

uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (VandeHurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,

č. 229, bod 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,

recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,

aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je

arbitrárny. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského

súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté

rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol

ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(m. m. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

7

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Rovnako ESĽP

judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania

veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a označeným základným

právom sťažovateľky podľa a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý jeho vydaniu predchádzal, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na už prezentovaný

záver ústavného súdu, ktorý nepovažoval právny názor krajského súdu za arbitrárny,

svojvoľný a jeho napadnutý rozsudok za taký, ktorý by popieral účel a zmysel právnej

úpravy, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označeného základného

práva sťažovateľky hmotnej povahy podľa a napadnutým rozsudkom

krajského súdu a jeho postupom, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

8

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a označeného

rozsudku okresného súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania)

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016

9