Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 470/2016
PDF · 176.87 KB
No categories available
III. ÚS 470/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti JA-PaG, s. r. o., Družstevná 6795/1A, Šaľa,
zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária,
Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Galanta
sp. zn. 5 Cb 45/2012 z 11. decembra 2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 21 Cob 45/2014 z 21. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti JA-PaG, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2015 doručená sťažnosť spoločnosti JA-PaG, s. r. o., Družstevná 6795/1A, Šaľa (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 45/2012 a jeho rozsudkom
z 11. decembra 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
vedenom pod sp. zn. 21 Cob 45/2014 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v konaní vedenom
pred okresným súdom pod sp. zn. 5 Cb 45/2012 o zaplatenie 6 555,32 € s príslušenstvom.
Okresný súd v uvedenej veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom z 11. decembra 2013 tak,
že žalobu zamietol. Sťažovateľka proti označenému rozsudku okresného súdu podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu skutkovo a právne
argumentuje v neprospech právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v uvedenej
veci a tvrdí, že jej vec bola nesprávne právne posúdená prvostupňovým, ako aj odvolacím
súdom. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta, že krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal ústavne konformnú odpoveď na jej odvolacie
námietky, preto vyslovuje domnienku, že postupom a označenými rozhodnutiami vo veci
konajúcich súdov došlo k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla rozhodnúť nálezom, v ktorom
ústavný súd vysloví porušenie jej označených práv postupom okresného súdu v konaní
2
vedenom pod sp. zn. 5 Cb 45/2012 a jeho označeným rozsudkom, ako aj postupom
krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, označený rozsudok okresného súdu
a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd v súvislosťou s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie svojich označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu, ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok
3
okresného súdu a ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky
v úvode konštatuje, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
4
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Vychádzajúc z uvedeného ďalej konštatuje, že námietky sťažovateľky, ktoré smerujú
k nesprávnemu právnemu posúdeniu jej nároku postupom a napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorého odôvodnenie považuje za nedostatočné, arbitrárne a také, ktoré
nedáva odpoveď na jej zásadne námietky uplatnené v odvolaní, nemajú ústavnoprávny
charakter.
Ústavný súd napriek uvedenému po oboznámení sa s obsahom napadnutého
rozsudku krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje,
že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z rozhodujúcich
skutočností. V okolnostiach posudzovanej veci krajský súd v odôvodnení svojho
napadnutého rozsudku uviedol, že «pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu
(sťažovateľky, pozn.) nebolo relevantnou skutočnosť, že žalovaná pri zabezpečení žalobcom
objednaných leteniek konala na základe zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorenej
s vedľajším účastníkom, ako ani otázka vedomosti či nevedomosti žalobcu o tejto
skutočnosti.
Letenky samotné nie sú tovarom v pravom zmysle tohto slova, preto právny vzťah
účastníkov nemôže byť založený kúpnou zmluvou, tak, ako ho v priebehu konania žalobca
5
identifikoval. Ide o formu cestovného lístka v osobitnom druhu dopravy, doklad o existencii
inej zmluvy – zmluvy o preprave osôb v zmysle § 760 a nasl. Obč. zák., podrobnejšiu úpravu
ktorej obsahujú príslušné prepravné poriadky a ktorú aj takýmto neformálnym spôsobom –
„kúpou“ letenky uzaviera cestujúci s leteckým dopravcom.
Žalovaná leteckým dopravcom zjavne nie je a požiadavka žalobcu voči nej ani
nesmerovala k realizácii prepravy, preto jeho prípadné očakávania, že nie je
sprostredkovateľkou, ale priamo poskytuje službu, o ktorú v skutočnosti kúpou letenky
prejavil záujem a ktorú aj zaplatil – prepravu osôb lietadlom, nie sú legitímne a nemožno
im v súvislosti s posudzovaním daného právneho vzťahu a v konaní uplatneného nároku
priznať akúkoľvek relevantnosť.
Pokiaľ preto súd prvého stupňa nárok žalobcu, ktorého skutkovým základom je
nevykonanie zaplatenej prepravy, nie nezabezpečenie leteniek žalovanou, ako nedôvodný
zamietol, rozhodol vecne správne...».
Tieto úvahy krajského súdu sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý
rozsudok krajského súdu náležite odôvodnený.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentované tvrdenia, jeho úsudky
a ním predostretý právny záver, ku ktorému v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil
svoje úvahy opierajúc sa rozhodné skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčil,
že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné
okolnosti jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
6
Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody
uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (VandeHurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,
č. 229, bod 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,
recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,
aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je
arbitrárny. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského
súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté
rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol
ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania.
Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
7
a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP
judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania
veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a označeným základným
právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,
ktorý jeho vydaniu predchádzal, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na už prezentovaný
záver ústavného súdu, ktorý nepovažoval právny názor krajského súdu za arbitrárny,
svojvoľný a jeho napadnutý rozsudok za taký, ktorý by popieral účel a zmysel právnej
úpravy, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označeného základného
práva sťažovateľky hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a napadnutým rozsudkom
krajského súdu a jeho postupom, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a označeného
rozsudku okresného súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania)
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016
9