Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 443/2016
PDF · 263.75 KB
No categories available
I. ÚS 443/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 288/2013
z 11. septembra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžo 98/2014 z 30. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 288/2013 z 11. septembra 2014 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 98/2014 z 30. marca 2016 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení
žalobcu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 288/2013 a následne
v dôsledku podaného odvolania v konaní vedenom na najvyššom súde pod
sp. zn. 3 Sžo 98/2014, bol účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)
č. KM-OLVS-111/2013/OPK z 13. novembra 2013.
3. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na skutkové okolnosti posudzovanej veci
uvádza, personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 211 z 21. augusta
2013 bol v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov prepustený
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len „PZ“) na tom skutkovom
základe, že „... že dňa 10.07.2013 o 06.30 h som nastúpil do riadne plánovaného výkonu
služby s ukončením o 14.30 h v zmysle pokynu riaditeľa OR PZ zo dňa 08.07.2013,
upravujúceho začiatok času služby, pričom som nadriadenému neoznámil žiadne prekážky,
ktoré by mi bránili službu vykonávať. Počas výkonu služby o 08.51 h som mal byť v rámci
kontrolnej činnosti riaditeľom KR PZ v Banskej Bystrici trikrát podrobený dychovej skúške:
prvýkrát v čase o 08.51 h analyzátorom dychu zn. Dräger Alcotest 7410 č. ARJJ 0320
s výsledkom 0,14 mg/l alkoholu vo vydychovanom vzduchu, čo v prepočte činí 0,29 promile;
druhýkrát v čase o 08.53 h iným analyzátorom dychu zn. Dräger Alcotestplus č. ARYF 0183
opäť s výsledkom 0,14 mg/l alkoholu v dychu; tretíkrát v čase o 09.12 h rovnakým
prístrojom ako pri prvej dychovej skúške a to s výsledkom 0,11 mg/l alkoholu v dychu,
v prepočte 0,23 promile. V čase o 10.05 h som bol na vlastnú žiadosť podrobený odberu
krvi, rozborom ktorej na súdnolekárskom a patologicko-anatomickom pracovisku Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou metódou plynovej chromatografie bola zistená
hladina 0,06 promile alkoholu.
2
Žalobou zo dňa 02.12.2013 na Krajskom súde v Bratislave som sa domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-111/2013/OPK zo dňa 13.11.2013 a vrátenia veci na
ďalšie konanie.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 288/2013-112 zo dňa 11.09.2014
bola moja žaloba zamietnutá. ...
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo 98/2014 zo dňa 30.03.2016... bol
potvrdený Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 288/2013-112 zo dňa
11.09.2014.“.
4. Sťažovateľ napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu vyčíta, že „... arbitrárne
rozhodol o jeho odvolaní tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne
neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatácie výsledkov
hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych
ustanovení.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy
spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov
konania. Odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu a stotožnil
sa aj s jeho odôvodnením. ...
Odvolací súd konal týmto spôsobom vadne (chybne) a osvojil si nesprávne právne
posúdenie veci, nezistil riadne skutkový stav... Odvolací súd nesprávne právne posúdil vec
tým, že neposúdil riadne namietanú zákonnosť postupu vykonania dychových skúšok, ako aj
ich výsledkov. V konaní som opakovane napádal zákonnosť postupu vykonania dychových
skúšok ako aj ich výsledkov, pretože každé používanie prístroja si vyžaduje prísne
dodržiavanie návodu na použitie a postupov pri meraní, stanovených výrobcom, čo v mojom
prípade dodržané zjavne nebolo. ... Dodržiavanie metodiky merania je pre správny výsledok
dôležitý. Je nesporné, že v mojom prípade nebol pri meraní dodržaný správny postup
stanovený v návode na použitie, preto aj výsledky vykonaných dychových skúšok nemohli
byť použité, resp. mali byť vylúčené z okruhu použiteľných dôkazných prostriedkov. Ďalej
som namietal, že v rámci kontrolnej činnosti riaditeľom KR PZ v Banskej Bystrici som bol
dychovej skúške podrobený celkom päťkrát a nie trikrát, ako sa uvádza v personálnom
rozkaze o prepustení. V dvoch prípadoch merací prístroj signalizoval v súvislosti
3
s vykonávaným meraním chybu merania. ... Pri všetkých meraniach bol použitý ten istý
náustok aj napriek tomu, že v návode na použitie je uvedené, že pri meraní je potrebné do
držiaka nasadiť nový náustok. ... V tejto súvislosti som poukázal aj na odborné vyjadrenie
znalkyne z odboru zdravotníctvo odvetvie toxikológia č. 12/2013
zo dňa 19.07.2013. ...
Taktiež som namietal, že prístroje, ktorými boli u mňa vykonané dychové skúšky,
majú isté výrobcom uvádzané odchýlky a že počas merania boli v blízkosti minimálne tri
mobilné telefóny. ...
Ďalej som uviedol, že si myslím, že v mojom prípade neboli naplnené znaky
prepustenia zo služobného pomeru a navrhoval som konanie zastaviť. V tejto súvislosti som
poukázal na to, že správny orgán neodstránil rozpory vo vykonaných dôkazoch,
nedostatočne zistil skutkový stav, navyše dôkazy hodnotil svojvoľne a selektívne. Žiaľ
rozpory neodstránil ani prvostupňový súd ani odvolací súd, pričom moje námietky
zásadného skutkového významu nechal bez povšimnutia. ...
Ani s mojimi argumentmi k neexistencii skutočností, ktoré by boli právnym základom
pre záver, že v mojom prípade došlo ku kumulatívnemu naplneniu oboch domnienok, a to,
porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom
a ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby, sa prvostupňový súd ani odvolací súd dostatočne nevysporiadal.“.
5. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým rozhodnutím
krajského súdu aj najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených ústavou
a dohovorom (bod 1), vzhľadom na čo žiada ústavný súd, aby vyslovil porušenie jeho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, ako i práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré následne zruší, vec vráti
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.
Alternatívne sťažovateľ navrhuje vyslovenie porušenia jeho práv zaručených ústavou
a dohovorom napadnutým rozhodnutím krajského súdu aj najvyššieho súdu, zrušenie oboch
napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a priznanie
náhrady trov konania.
4
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
krajského súdu
8. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu
sp. zn. 1 S 288/2013 z 11. septembra 2014, pretože na základe prípustného opravného
prostriedku jeho preskúmanie patrilo do právomoci všeobecných súdu. Sťažovateľ prípustný
riadny opravný prostriedok aj využil a proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal
odvolanie, na základe ktorého bol rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní
preskúmaný najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažnosť
5
sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu
9. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, ako i práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal opodstatnenosť tejto
časti sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej
súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom
upraveným v čl. 46 ods. 2 ústavy a právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
10. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
6
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
12. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ vrátane najvyššieho súdu
je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,
t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného
poriadku chránené práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že
ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe
významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo
rámec všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci
prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich
judikatúru.
Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
13. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred najvyšším súdom
a jeho napadnutému rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napadol sťažovateľ, nie je
z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Najvyšší súd vyslovil názor náležite odôvodnený
a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne
rozhodovať právne otázky týkajúce sa preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia
ministerstva vnútra o prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru.
7
14. V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení ním označených práv
zaručených ústavou, ako i dohovorom napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným
odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“
preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach, teda preskúmať to, či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom
rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale
je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd
posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu.
15. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna
dimenzia, keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu, ich
prehodnocovanie a následné vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu o potvrdení rozsudku krajského
súdu sp. zn. 1 S 288/2013 z 11. septembra 2014 (ktorým krajský súd zamietol žalobu
sťažovateľa) nemôže samo osebe znamenať porušenie sťažovateľom v petite označených
práv (bod 5).
Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. k odopretiu základných práv
alebo slobôd.
V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti
ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením dosiahnutý
vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. S námietkami sťažovateľa sa ústavný súd
nestotožnil a dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím
8
najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2
ústavy, resp. práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia zo strany najvyššieho súdu, ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia
konštatoval, že „... nepovažuje odvolacie námietky žalobcu za dôvodné. Podľa názoru
najvyššieho súdu žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nevybočil z medzi zákona, keď
v konaní žalobcu videl tak závažné a hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré odôvodňuje
prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona
č. 73/1998 Z. z.. V personálnom konaní bolo konanie žalobcu riadne prešetrené a skutkový
stav podrobne zistený. Svedčí o tom obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že
správne orgány podrobne zisťovali okolnosti, za ktorých sa skutok stal a vykonané dôkazy
vyhodnotili v súlade s ustanovením § 238 zákona č. 73/1998 Z. z.
Skutočnosť, že vykonané dôkazy boli v konečnom dôsledku vyhodnotené v
neprospech žalobcu neznamená, že by hodnotenie dôkazov bolo jednostranné, či tendenčné.
Záver, ku ktorému dospel žalovaný po vyhodnotení všetkých dôkazov považuje aj odvolací
súd zhodne s názorom krajského súdu za logický a správny.
Bola splnená aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného
pomeru príslušníka policajného zboru, ktorá spočívala v tom, že jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktorými sú
zodpovedné dodržiavania služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, ich povinnosť byť
čestnými, ochraňovať práva občanov, a tým upevňovať ich dôveru v policajný zbor. Zákon
vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení vo vzťahu k plneniu služobných
povinností a predpokladá, že príslušník PZ v rámci svojho postavenia bude príkladne
rešpektovať zákony a iné právne predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. ...
V konaní o prepustení so služobného pomeru postačí preukázanie porušenia
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že služobný pomer príslušníka PZ je inštitútom verejného
práva. Právna povaha služobného pomeru príslušníka PZ vyplýva z osobitnej povahy
zamestnávateľa policajta, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Príslušník PZ
9
sa prostredníctvom svojho zamestnávateľa priamo zúčastní na výkone verejnej moci, preto
má štát výsostné oprávnenie jednostranným aktmi tieto vzťahy zakladať, meniť alebo rušiť.
Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily
na ochranu verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi výkonu
služby v PZ. Každý príslušník PZ, ktorý tieto vlastnosti nemá a prejavuje sa v rozpore
s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť PZ. Konanie, ktorého sa dopustil žalobca je
v príkrom rozpore s obsahom služobnej prísahy policajta.
Na činnosť PZ sú kladené vyššie nároky a to nielen počas priameho výkonu štátnej
služby, ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti, z čoho vyplývajú
vyššie nároky na činnosť príslušníkov PZ.
Zložením sľubu podľa 17 ods. 1 predmetného zákona sa občan stáva príslušníkom
PZ, teda kategórie osôb, ktorých prípadné konanie v rozpore s právnymi predpismi bude
pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný
prístup policajta PZ k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu.
Funkciu štátu plní policajt PZ za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne,
dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu -
vyššiu vernosť a ani zhovievavosť. Naopak prirodzeným je očakávanie, že policajti PZ pri
svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj
mimo nej tak, ako sa k tomu zaviazali.
Verejnosť oprávnene očakáva, že príslušníci silových zložiek štátu budú sami
rešpektovať zákony, ktorých dodržiavanie kontrolujú, a preto možno konanie žalobcu
oprávnene hodnotiť ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a táto skutočnosť je
spôsobilá spôsobiť ujmu policajnému zboru, a preto ponechanie žalobcu v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ako príslušník PZ, riadne
oboznámený so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s internými normami,
musel žalobca vedieť, aké sú jeho povinnosti a akým následkom sa ich nesplnením
vystavuje.
Pre posúdenie konania žalobcu postačuje preukázanie skutku, ktorý bol dôvodom na
prepustenie a žalovaný v danom prípade skutkové zistenia zadovážil spôsobom, ktorý
predpokladá zákon, a preto príslušné námietky žalobcu o nedodržaní metodiky pri vykonaní
dychových skúšok sú podľa názoru odvolacieho súdu účelové a právne irelevantné.
10
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu
správnym orgánom a správne právne posúdené.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne relevantnými námietkami žalobcu.
Najvyšší súd SR ako súd odvolací vzhľadom na uvedené skutočnosti napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 Občianskeho
súdneho poriadku potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského
súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku).“.
17. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup
pri hodnotení zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu mohol zakladať dôvod na
zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu
bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa
dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoj
záver o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutia ministerstva vnútra
potvrdzujúceho personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky o prepustení
sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
11
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za
arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
19. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
12
V Košiciach 7. júla 2016
13