Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)I. ÚS 306/2016
PDF · 251.73 KB
No categories available
I. ÚS 306/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť , zastúpeného advokátom
Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácshom, PhD., Tichá 45, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom
konaní ako celku vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly
a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby východ
(pôvodne 4. inšpekčné oddelenie) Bratislava pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne pod
ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), Okresnou prokuratúrou Trebišov pod sp. zn. 1 Pv 62/12
a Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 1 T 42/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v trestnom konaní ako celku vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej
služby východ (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie) Bratislava pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-
2009 (pôvodne pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), Okresnou prokuratúrou Trebišov pod
sp. zn. 1 Pv 62/12 a Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 1 T 42/2014 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Trebišov p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 42/2014
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré s ú Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly
a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby východ (pôvodne
4. inšpekčné oddelenie) Bratislava v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) a Okresná
prokuratúra Trebišov v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) p o v i n n í vyplatiť mu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a trovy právneho zastúpenia v sume 448,02 €
(slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy), ktoré s ú Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
služby východ (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie) Bratislava v sume 149,34 € (slovom
stoštyridsaťdeväť eur a tridsaťštyri centov), Okresná prokuratúra Trebišov v sume 149,34 €
(slovom stoštyridsaťdeväť eur a tridsaťštyri centov) a Okresný súd Trebišov v sume
149,34 € (slovom stoštyridsaťdeväť eur a tridsaťštyri centov) p o v i n n í vyplatiť na účet
jeho právneho zástupcu Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsha, PhD., Tichá 45, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v trestnom konaní ako celku vedenom
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom
inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby východ (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie)
Bratislava (ďalej len „ministerstvo vnútra“) pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne pod
ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), Okresnou prokuratúrou Trebišov (ďalej len „okresná
prokuratúra“) pod sp. zn. 1 Pv 62/12 a Okresným súdom Trebišov ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 1 T 42/2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„... v trestnom konaní ako celku došlo k neúnosným prieťahom. V čase podania tejto
sťažnosti sa moja trestná vec nachádza na Okresnom súde Trebišov, sp. zn. 1 T 42/2014...
v označenom trestnom konaní som obžalovaným. ... dĺžka trestného konania ako celku
od momentu vznesenia obvinenia (08. 12. 2008), toho času vedeného na Okresnom súde
Trebišov, sp. zn. 1 T 42/2014 6 rokov a 2 mesiace (celkovo 74 mesiacov do dátumu
spracovania tejto sťažnosti) nie je ničím ospravedlniteľná. ... predseda Okresného súdu
Trebišov v namietanej trestnej veci len pred niekoľkými dňami skonštatoval, že k prieťahom
nedošlo, nepovažoval by som za spravodlivé, ak by Ústavný súd Slovenskej republiky
neprijal moju sťažnosť len z dôvodu, že som osobne nenamietal neúnosne dlhú dobu
trestného konania... ani obvinený ani obvinený , ktorí viackrát,
naposledy pred niekoľkými dňami, osobne namietali dĺžku trestného konania, pričom
neuspeli, zastávam názor, že nemožno odo mňa požadovať iba formalistické podania na
prieťahy v trestnom konaní, ktoré by mali predchádzať konaniu pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky. Navyše, podľa stabilnej štrasburskej judikatúry sťažnosť na prieťahy
u predsedu súdu sa nepovažuje za účinný opravný prostriedok a preto sa touto sťažnosťou
priamo obraciam na Ústavný súd Slovenskej republiky.
K chronologickému prehľadu vykonaných úkonov v prebiehajúcom trestnom konaní
ako celku môžem uviesť iba to, že počas tejto neúnosnej doby trvania trestného konania
vo vzťahu k mojej osobe od momentu vznesenia obvinenia, od 08. 12. 2008 až do dátumu
podania tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne právne relevantné procesné úkony, ktoré by
smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam v ničím
neospravedlniteľnej dlhej dobe trvania trestného konania. A preto nepovažujem za potrebné
len formálne (formalistický) vymenovať úkony, síce vykonané v trestnom konaní, avšak
ktoré nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam a navyše sa
nevzťahovali ani na moju osobu.
Vo vzťahu k mojej osobe je nevyvrátiteľné, že uznesenie o vznesení obvinenia ako
i obžaloba prokurátora sú založené výlučne na jedinom dôkaze z použitia informačno-
technických prostriedkov, ktorého nezákonnosť je namietaná od samotného začiatku
trestného konania, avšak márne. Inými slovami, vo vzťahu k môjmu údajnému konaniu,
kladenému mi za vinu, neexistuje žiadny svedok. Preto ani v priebehu trestného konania
nebol a ani nemohol byť vypočutý žiadny svedok, ktorý by uvádzal akékoľvek skutočnosti
k môjmu údajnému skutku, kladenému mi za vinu. Pre spresnenie uvádzam, že vyšetrovateľ
PZ počas prípravného konania síce vypočul niektoré osoby v procesnom postavení svedka,
napríklad mojich nadriadených alebo colníkov právneho oddelenia Colného úradu
avšak títo neboli vypočutí ku skutku kladenému mi za vinu...
Ak by sa príslušné štátne orgány Slovenskej republiky (orgány ochrany práva) už
viac ako 6 rokov a 6 mesiace vedome nevyhýbali preskúmaniu zákonnosti namietaných
rozhodnutí o tajnom sledovaní, ale naopak, venovali by sa tejto námietke primárne, behom
niekoľkých sekúnd, maximálne do 1 minúty by zistili, že nie som adresátom namietaných
rozhodnutí sudcu, že vo vzťahu k moje osobe nie je žiadne odôvodnenie, že rozhodnutia
neobsahujú ani titul, meno a priezvisko sudcu a že sú opatrené iba nečitateľným podpisom
(parafou), teda že sú nezákonné. To, že sa štátne orgány Slovenskej republiky vyhýbajú
primárnej a zákonnej povinnosti preskúmať zákonnosť napadnutých príkazov (rozhodnutí)
sudcu o tajnom sledovaní je jedinou ťažiskovou príčinou neúmerného doby trvania
trestného konania (6 rokov a 2 mesiacov od momentu vznesenia obvinenia).
Bez významu nie je ani fakt, že účinnej obhajobe mi bráni aj skutočnosť, že
namietané rozhodnutia sudcu sú už viac ako 6 rokov a 6 mesiacov (od mementu tajného
sledovania mojej osoby na základe dvoch príkazov sudcu, ktoré síce boli vydané na základe
zákona nie však v súlade s ním) bezdôvodne označené stupňom utajenia Vyhradené...
v dôsledku dlhotrvajúceho trestného konania sa dlhodobo (trvalo) nachádzam v stave
právnej neistoty a v ťažkej životnej situácii. Žiadam o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 20 000 € a to i z dôvodu, že počas tejto neúnosnej doby trestného
konania príslušné štátne orgány Slovenskej republiky aj po uplynutí 6 rokov 6 mesiacov
od tajného sledovania mojej osoby sa vyhýbajú preskúmaniu zákonnosti príkazov sudcu
na tajné sledovanie, pričom skúmanie zákonnosti vydaných príkazov mala byť základnou
a primárnou otázkou.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v trestnom konaní ako celku toho času vedenom na Okresnom súde Trebišov... sp.
zn. 1 T 42/2014, porušené bolo.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v trestnom konaní ako celku pred orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, na
odbore inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-49/IS-4-V-
2009 (pôvodne pod s. zn. ČVS:SKIS-130/IS-4-V-2008), na Okresnej prokuratúre Trebišov
vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 a na Okresnom súde v Trebišove vedenom pod sp. zn.
1 T 42/2014, porušené bolo.
Okresnému súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 sa prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 €..., ktoré sú povinné odbor inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie
kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Okresná prokuratúra
Trebišov a Okresný súd Trebišov spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi a to do
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 306/2016-17 z 11. mája 2016 prijal sťažnosť na
ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu ministerstvo vnútra zaslalo svoje stanovisko
č. SKIS-OO-2016/001395-004 zo 14. júna 2016 doručené ústavnému súdu 21. júna 2016,
v ktorom okrem iného uviedlo:
„...v trestnej veci, v ktorej bol obvinený , bolo podľa § 199/1, 2
Trestného poriadku začaté trestné stíhanie dňa 09. 09. 2008 pod ČVS:SKIS-130/IS-4-V-
2008.
Následne v období od 25. 11. 2008 do 08. 12. 2008 bolo vyšetrovateľom
špecializovaného tímu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, zriadeného pri sekcii
kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa § 206/1
Trestného poriadku vznesené obvinenie 28 colníkom, 1 príslušníkovi Policajného zboru pre
trestné činy prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v súbehu
so zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) ods. 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, zločin
podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a 4 civilným
osobám pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
V priebehu vyšetrovania bolo vykonaných cca 90 výsluchov obvinených,
60 výsluchov svedkov, boli zabezpečené listinné podklady a potrebné expertízne vyjadrenia.
Dňa 04. 02. 2009 bolo uznesením podľa § 21/1 Trestného poriadku konanie vo veci
obv. a spol. (6 spoluobvinených) vylúčené na samostatné konanie
a konanie bolo ďalej vykonávané pod sp. zn. ČVS:SKIS-49/IS-4-V-2009. Dňa 11. 10. 2010
bolo vyšetrovanie ukončené s návrhom na podanie obžaloby, ktorá bola podaná na Úrad
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Predmetný vyšetrovací spis bol z Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky odstúpený na ďalšie konanie na Okresnú prokuratúru
Trebišov, kde bola dňa 10. 02. 2012 podaná obžaloba na Okresný súd Trebišov.
Dňa 26. 04. 2012 sudca Okresného súdu Trebišov uznesením podľa § 244/1 h)
Trestného poriadku neprijal obžalobu v danej veci a vrátil vec prokurátorovi. Ten voči
tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorú dna 31. 12. 2012 Krajský súd Košice zamietol.
Následne prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 10. 04. 2013 vrátil
vyšetrovací spis na ďalšie konanie na sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky. Dňa 14. 08. 2014 bolo vyšetrovanie v danej veci opätovne
ukončené s návrhom na podanie obžaloby a zaslané na Okresnú prokuratúru Trebišov.
Ohľadne prieťahov v konaní možno uviesť, že v predmetnej veci boli jednotlivé úkony
vykonávané priebežne. Prieťahy v dĺžke konania neboli zavinené nečinnosťou vyšetrovateľa,
avšak k tomuto je oprávnený sa vyjadriť jedine dozorujúci prokurátor, ktorému zo zákona
prináleží vykonávať dozor v trestnom konaní. V danej veci dozorujúci prokurátor nevytkol
vyšetrovateľovi žiadne prieťahy v konaní.“
Na základe výzvy ústavného súdu okresná prokuratúra zaslala svoje stanovisko
podaním č. k. 1 Pv 62/12/8811-143 zo 6. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 9. júna
2016, v ktorom okrem iného uviedla:
„V predmetnej trestnej veci som v prípravnom konaní vedenom na Ministerstve
vnútra SR, Sekcii kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby Východ v konaní
vedenom pod sp. zn. SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne sp. zn. SKIS-130/IS-4-V-2008), nezistil
žiadne prieťahy v konaní zo strany vyšetrovateľa, príp. dozorového orgánu, t. j. Okresnej
prokuratúry Trebišov, príp. Generálnej prokuratúry SR. Úradu špeciálnej prokuratúry
Bratislava, ktorá vo veci pôvodne vykonávala dozor v prípravnom konaní. Do podania
obžaloby na Okresný súd Trebišov bolí zo strany vyšetrovateľa riadne a včas vykonávané
úkony prípravného konania, ktoré však vzhľadom na závažnosť trestnej veci a množstvo
nevyhnutných úkonov vyžadovali určitý čas. Skutočnosti uvádzané sťažovateľom považujem
za subjektívne a účelové, nakoľko v danej veci doposiaľ nebolo súdom právoplatne
rozhodnuté.
Nakoľko prokurátor je v konaní na súde po podaní obžaloby procesnou stranou,
neprináleží mi hodnotiť postup a dĺžku konania Okresného súdu Trebišov po podaní
obžaloby.“
Predseda okresného súdu reagoval na výzvu ústavného súdu podaním
sp. zn. 1 SprV/354/2016 zo 14. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 20. júna 2016,
v ktorom okrem iného uviedol:
„Vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa , vedenej na Ústavnom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 306/2016, pre namietame porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní, po
preštudovaní trestného spisu Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 1 T/42/2014, som nezistil
žiadne pochybenia zákonného sudcu, ktoré by mali za následok porušenie vyššie uvedených
práv sťažovateľa.
Okresný súd Trebišov už uznesením sp. zn. 3 T/26/2012 zo dňa 26. 4. 2012 odmietol
obžalobu a vrátil vec prokurátorovi.
Po došetrení veci a po podaní obžaloby, súd opätovne postupoval podľa § 244 ods. 1
písm. h/ Tr. poriadku, avšak odvolací súd dňa 21. 12. 2015 napadnuté uznesenie zrušil
a uložil okresnému súdu, aby vo veci konal a rozhodol.
Toto uznesenie Krajského súdu Košice bolo doručené na tunajší súd dňa 24.2.2016.
V dôsledku odchodu zákonného sudcu do dôchodku
(1. 7. 2015), bola dňa 10. 2. 2016 táto vec pridelená rozvrhom práce Okresného súdu
Trebišov na rok 2016, sudcovi . Podľa písomného vyjadrenia
, predmetný spis naštuduje do konca júna 2016 a následne vytýči
termín hlavného pojednávania.“
Právny zástupca sťažovateľa zaujal svoje stanovisko k vyjadreniam ministerstva
vnútra, okresnej prokuratúry a okresného súdu podaním z 30. júna 2016 doručeným
ústavnému súdu 4. júla 2016, v ktorom zotrval na podanej sťažnosti.
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v trestnom konaní ako celku
postupom ministerstva vnútra v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne
pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Pv 62/12 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení
bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok
ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na
konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(II. ÚS 32/03).
Pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie predstavuje z právneho
hľadiska trestnú vec tvoriacu štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti orgánov
činných v trestnom konaní a súdov, preto ju nemožno považovať za právne zložitú.
Vzhľadom na uvedené táto okolnosť vzhľadom na priebeh konania a dosiaľ dosiahnuté
výsledky nemôže odôvodňovať doterajšiu dĺžku trvania trestného konania. Napokon
predseda okresného súdu a ani okresný prokurátor vo svojom vyjadrení nenamietali, že by
v danom prípade išlo o mimoriadne zložitú trestnú vec.
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ svojím
správaním prispel k namietanej dĺžke trestného konania.
Napokon ústavný súd posudzoval aj postup ministerstva vnútra, okresnej prokuratúry
a okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Z vyžiadaného spisu okresného súdu
sp. zn. 1 T 42/2014 ústavný súd zistil, že trestné stíhanie sťažovateľa začalo vznesením
obvinenia uznesením ministerstva vnútra ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 z 8. decembra 2008.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku trestného stíhania sťažovateľa ústavný súd nepovažoval
za potrebné podrobne skúmať postup orgánov činných v trestnom konaní a okresného súdu,
pretože aj skutkovo či právne náročnejšia trestná veci musí byť po takej dlhej dobe
právoplatne skončená, ináč dochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Trestné stíhanie sťažovateľa nielenže
do dnešného dňa nebolo ukončené, ale ani po takmer ôsmich rokoch nebol ani len nariadený
termín hlavného pojednávania na okresnom súde, čo považuje ústavný súd
z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že neprimeranou dĺžkou konania
v trestnom konaní ako celku vedenom ministerstvom vnútra pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-
2009 (pôvodne pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), okresnou prokuratúrou pod sp. zn.
1 Pv 62/12 a okresným súdom pod sp. zn. 1 T 42/2014 bolo porušené základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne
skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 42/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
príkaz, aby okresný súd v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní,
ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočný na to, aby sa
dosiahla spravodlivá a účinná ochrana práv sťažovateľa, dospel k názoru, že treba
rozhodnúť aj o žiadosti priznať mu primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom
vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch,
v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,
ktoré odôvodnil tým, že sa dlhodobo (trvalo) nachádza v stave právnej neistoty a v ťažkej
životnej situácii. Podaním doručeným ústavnému súdu 13. júna 2016 sťažovateľ žiadal
o priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 4 500 € až 5 200 € s poukazom na návrh
Slovenskej republiky doručený ESĽP vo veci sťažnosti spoluobvinených sťažovateľa.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, mieru zložitosti veci, ako aj
správanie sťažovateľa ako účastníka konania a ďalšie okolnosti predmetného konania
ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 4 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu. K úhrade
primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zaviazal rovnakou sumou ministerstvo
vnútra a okresnú prokuratúru. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že
neprimeraná dĺžka konania bola vo veci sťažovateľa zapríčinená v rozhodujúcej miere
postupom ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry, keď obžaloba obsahujúca po
formálnej a vecnej stránke všetky zákonom predpísané náležitosti, ktorá by mohla byť
podkladom na prerokovanie veci pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní, bola
okresnému súdu doručená 8. októbra 2014, teda takmer 6 rokov od vznesenia obvinenia.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €
a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016
(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 448,02 €.
Trovy konania sú ministerstvo vnútra, okresná prokuratúra a okresný súd povinné
uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016