Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 480/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Carmeuse Slovakia, s. r. o.,

Slavec 179, zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm, s. r. o., Kmeťova 26,

Košice, za ktorú koná advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -166

z 23. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Carmeuse Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Carmeuse Slovakia, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -166 z 23. septembra 2015.

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplýva, sťažovateľka bola

účastníčkou konania v postavení žalovanej v konaní v pracovnoprávnej veci o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vedeného pred Okresným súdom

v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Rozsudkom

č. k. -65 zo 17. apríla 2012 okresný súd vyslovil neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru z 10. novembra 2009, ktorým sťažovateľka skončila

pracovný pomer so − žalobcom v konaní pred všeobecným súdom

(ďalej len „žalobca“) z dôvodu vád jeho doručenia, kedy nedodržal „zákonom stanovenú

lehotu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže list zo dňa 10. 11. 2009,

obsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru podľa , doručila

žalobcovi (až) dňa 24. 11. 2011. Stalo sa tak preto až po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty uvedenej v . Z týchto dôvodov je okamžité skončenie

pracovného pomeru, dané žalovanou žalobcovi listom zo dňa 10. 11. 2009, neplatné.“.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -166

z 23. septembra 2015 rozsudok okresného súdu ako vecne a právne správny potvrdil.

Týmito rozhodnutiami podľa sťažovateľky „došlo k porušeniu práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa SR, porušeniu práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a konaniu v rozpore

s princípom právnej istoty v zmysle , nakoľko

rozhodnutie oboch súdov je založené na diametrálne odlišnom posúdení právnej otázky

preukázania obsahu zásielky ako v doterajšej súdnej praxi prejudikoval Najvyšší súd SR,

pričom toto diametrálne odlišné posúdenie predmetnej právnej otázky, v rozpore

s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, nie je možné rozumne odôvodniť“.

Všeobecné súdy zaujali stanovisko, že sťažovateľka nepostupovala s dostatočnou

starostlivosťou, „pokiaľ na doručenke obsahujúcej list zo dňa 10. 11. 2009 neuviedla jej

obsah, teda že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru. Takýmto svojim postupom síce

neporušila žiadne zákonné ustanovenie, keďže zákon (ani Poštový poriadok) jej takúto

povinnosť neukladá, avšak zbavila sa možnosti preukázať pred súdom, že skutočne

predmetnú zásielku žalobcovi včas doručila, teda dostala sa do dôkaznej núdze ohľadom

preukázania tejto skutočnosti.“. Dospeli k záveru, že sťažovateľka nepredložila dôkaz

o tom, že zásielka z 10. novembra 2009 doručená žalobcovi 11. novembra 2009 skutočne

obsahovala okamžité skončenie pracovného pomeru. Krajský súd uviedol, že „pokiaľ

žalovaná poukazovala na obsah doručenky obsiahnutej v spise na č. l. 58, ktorá mala

svedčiť o tom, že zásielku doručenú poštou doporučene do vlastných rúk prevzal žalobca

dňa 11. 11. 2009 a že táto obsahovala aj list zo dňa 10. 11. 2009 obsahujúci okamžité

skončenie pracovného pomeru, z obsahu tejto doručenky táto skutočnosť nevyplýva, keďže

na nej nie je uvedený označený obsah zásielky. Dôkazom o tejto skutočnosti nie je

z dôvodov, ako ich uviedol súd prvého stupňa ani podací lístok predložený žalovanou

na č. l. 39 spisu, na ktorom je uvedená poznámka (vpísaná žalovanou), že sa doručovala

žalobcovi zásielka okamžité skončenie pracovného pomeru a dôkazom o tejto skutočnosti

nie je ani čestné prehlásenie , advokáta zo dňa 17. 04. 2012, keďže

ani toto samo o sebe nepreukazuje, že v uvedený deň predmetná zásielka bola skutočne

žalobcovi doručená. Ani z ďalších okolností zistených súdom prvého stupňa, a to

že žalovaná sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Rožňava pod sp. zn.

nezmienila o tom, že so žalobcom ukončila pracovný pomer listom zo dňa 10. 11. 2009,

ktorá skutočnosť musela byť žalovanej známa, nemožno vyvodiť ten záver, že list zo dňa

10. 11. 2009 bol obsahom zásielky doručenej žalobcovi dňa 11. 11. 2009, a to najmä

za situácie, keď medzi účastníkmi konania v súvislosti s iným konaním prebiehala

korešpondencia.“.

Krajský súd dodal, že sťažovateľka nepostupovala s dostatočnou starostlivosťou,

ak na doručenke neoznačila obsah zásielky.

Proti týmto skutkovým a právnym záverom sťažovateľka namietla, že žalobca

zásielku riadne prevzal, čo potvrdil podpisom na doručenke; vyznačenie obsahu zásielky

na doručenke mu však ako povinnosť zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Poukázala

na to, že žalobca nikdy nepreukázal, čo teda bolo obsahom zásielky, ktorú prebral,

ak nie okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom sťažovateľ „predložil viaceré

dôkazy preukazujúce, čo bolo obsahom zásielky, napr. podací lístok, čestné prehlásenie

a pod., avšak obsah tejto zásielky sa podľa krajského súdu mohol

preukázať len uvedením obsahu zásielky na doručenke, ktorá bola podpísaná žalobcom

ako osobou, ktorá zásielku prevzala, toto vyznačenie na doručenke však absentovalo“.

Poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), napr. uznesenie sp. zn. z 27. februára 2012, v zmysle

ktorého je povinnosťou adresáta, ak tvrdí iný obsah zásielky ako doručovateľ, preukázať

tento iný obsah.

Sťažovateľka je toho názoru, že bez ohľadu na to, či uviedla, čo je obsahom zásielky,

„súd kladie dôkazné bremeno na nesprávnu procesnú stranu a vyžaduje v konečnom

dôsledku od žalovaného, t. j. sťažovateľa nemožnú dôkaznú povinnosť. Ak by sme

vyžadovanie uvedenej dôkaznej povinnosti kladnej sťažovateľovi považovali za správny

postup súdu, resp. ak by aj bol uvedený obsah zásielky, tak žalobca by mohol zase tvrdiť,

že hoci na doručenke je uvedené, že sa jedná o okamžité skončenie pracovného pomeru,

avšak obálka neobsahovala daný dokument ale obsahovala niečo iné, napr. propagačný

leták. Máme za to, že takéto prenesenie dôkaznej povinnosti na odosielateľa, t. j.

sťažovateľa, a následne ignorácia ním predložených dôkazov, je v rozpore s právom

na spravodlivé súdne konanie a s právom na súdnu ochranu.“.

Pokiaľ sa krajský súd od tohto právneho názoru odchýlil, bolo podľa sťažovateľky

jeho povinnosťou riadne sa vysporiadať s dôvodmi, ktoré ho k takýmto iným záverom

vo vzťahu k rovnakej právnej otázke viedli. Namietala, že „krajský súd nebral do úvahy

skutočnosti, ktoré sťažovateľ namietal a na ktoré adekvátne upozorňoval vo svojich

vyjadreniach a s ktorými sa Krajský súd v Košiciach mal riadne vysporiadať a odôvodniť“.

Sťažovateľka ďalej vyslovila názor, že krajský súd „nepovažoval za potrebné, aby sa

vysporiadal s namietanými skutočnosťami a nastolenou právnou otázkou sťažovateľa

a súhlasil a stotožnil sa s argumentáciou Okresného súdu v Rožňave“. Jeho rozhodnutie

tak nebolo dostatočne a náležite odôvodnené, keď sa obmedzil na formuláciu a uvedenie

zákonných ustanovení bez ich bližšieho výkladu, pričom sťažovateľka zastáva názor, že

„rozhodnutia všeobecných súdov musia byť dostatočne a náležite odôvodnené a v žiadnom

prípade by sa nemali iba jednoducho bez náležitého odôvodnenia obmedziť iba

na formuláciu a uvedenie jednotlivých ustanovení zákonov, bez bližšieho adekvátneho

výkladu, ako tomu bolo v tomto prípade“, pričom rozsudok krajského súdu túto požiadavku

nespĺňa, čím porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

V závere sťažovateľka vyjadrila názor, že postoj ústavného súdu v tejto veci môže

mať podstatný význam a vplyv na stav právnej istoty aj do budúcnosti, pretože ide

o podstatnú právnu otázku.

Súčasne požiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (§ 50 ods. 3

) v sume 500 eur, ktoré „by predstavovalo pre sťažovateľa aspoň

čiastočnú satisfakciu za ujmu, ktorá mu vznikla dôsledku toho, že konanie, rozhodovanie

a výklad Krajského súdu v Košiciach je v priamom rozpore so zásadou právnej istoty

a práva na spravodlivý súdny proces“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť

po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a následne vydal takýto nález:

1. Základné právo sťažovateľa Carmeuse Slovakia, s.r.o. na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp.zn. zo dňa 23. 09. 2015, bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 23. 09. 2015 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,00 EUR

(päťsto eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 363,80 EUR (slovom

tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný

zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu č. ú: 2911965099/1100, vedený v Tatra banka, a.s.,

a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdenie opodstatnenosti sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

).

Podstatou námietok sťažovateľky sú vady odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

keď sa na jednej strane nevysporiadal s námietkami sťažovateľky, ale tiež vychádzal

zo záverov odlišných od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

týkajúcich sa dôkazného bremena pri doručovaní zásielky – okamžitého skončenia

pracovného pomeru – bez toho, že by toto odchýlenie náležite odôvodnil.

Ako z rozsudku krajského súdu vyplýva, ide vo veci o jeho druhé rozhodnutie

po tom, ako bol jeho potvrdzujúci rozsudok č. k. -112 z 28. mája 2013

uznesením najvyššieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia

rozsudku krajského súdu najvyšším súdom ako súdom dovolacím bolo, že „vyjadrenie

žalobcu (č. l. 106 spisu) k odvolaniu žalovanej (č .l. 86 spisu) bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia a žalovanej (sťažovateľovi – pozn. ústavného súdu) mala byť

preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplynulo, že v danom

prípade táto možnosť nebola žalovanej vytvorená. Takýmto postupom súdu došlo k odňatiu

možnosti konať žalovanej pred súdom a tento dôvod viedol k zrušeniu rozhodnutia

krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie.“.

Vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu a dôkazov pre formulovanie skutkových

záverov okresným súdom krajský súd skonštatoval, že „rozhodnutiu súdu prvého stupňa

nemožno vytknúť, žeby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, žeby opomenul

niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby

v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok jeho hodnotenia

dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135

, alebo žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo

použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Neboli zistené ani iné vady konania, ktoré

by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Dodal, že „Súd prvého stupňa

vykonal rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil

podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny

právny záver, preto odvolací súd rozsudok, vrátane výroku o trovách konania účastníkov

ako vecne správny podľa ust. , potvrdil.“.

Krajský súd poukázal na prerokovaciu zásadu, v zmysle ktorej má účastník jednak

povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel

k záveru, že zo strany žalobcu bola splnená tak procesná povinnosť tvrdenia, ako aj

povinnosť jeho preukázania. Podľa jeho zistení to bola naopak sťažovateľka, ktorá

nepostupovala s dostatočnou starostlivosťou, nevyznačila obsah zásielky na doručenke,

ale len na podacom lístku. Hoci jej krajský súd dal za pravdu v tom, že nejde o nesplnenie

si zákonnej povinnosti, dodal, že sťažovateľka si takto zmarila možnosť preukázať ňou

tvrdené skutočnosti v konaní pred súdom. Táto skutočnosť sama však nebola jediným

dôvodom, pre ktorý súdy vyhodnotili ako preukázané tvrdenie žalobcu, a nie sťažovateľky.

Uviedol, že sťažovateľka „sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Rožňava pod sp. zn.

nezmienil[a] o tom, že so žalobcom ukončil[a] pracovný pomer listom zo dňa

10. 11. 2009, ktorá skutočnosť musela byť žalovanej (sťažovateľka, pozn.) známa, nemožno

vyvodiť ten záver, že list zo dňa 10. 11. 2009 bol obsahom zásielky doručenej žalobcovi

dňa 11. 11. 2009, a to najmä za situácie, keď medzi účastníkmi konania v súvislosti s iným

konaním prebiehala korešpondencia“.

Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za arbitrárny ani zjavne neopodstatnený, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj

pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje

svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto

požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď

na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,

§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,

74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Vychádzajúc z uvedeného preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené

tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým

čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu, presvedčivo a náležite odôvodnil. Možno teda

uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -166 z 23. septembra 2015, sťažnosť

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedeného dôvodu bolo právne bezvýznamné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky

uvedenými v petite sťažnosti.

Nad rámec veci k vyjadrenému názoru sťažovateľky, „že postoj ústavného súdu

v tejto veci môže mať podstatný význam a vplyv na stav právnej istoty aj do budúcnosti,

pretože ide o podstatnú právnu otázku“, ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľky,

že interpretácia a aplikácia zákonov predovšetkým prislúcha všeobecným súdom

(). Napriek tomu ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že prejednávaná

vec ako individuálny pracovnoprávny spor nie je celkom porovnateľná s vecou o výpoveď

z nájmu. Spory v pracovnoprávnych veciach majú z dôvodu ochrany zamestnanca

ako „slabšej“ strany sporu inak postavené dôkazné bremeno, keď na strane zamestnanca

dochádza k tzv. informačnému deficitu, kedy ako účastník konania (sporová strana) nemôže

vlastnými silami prekonať nemožnosť naplnenia bremena tvrdenia či bremena dôkazu.

Dôkazné bremeno sa tak prenáša a viac zaťažuje zamestnávateľa. Pokiaľ aj všeobecné súdy

touto zásadou neargumentovali, nemožno to mať za pochybenie rozsahu spôsobilého

privodiť porušenie procesných práv sťažovateľa ústavnoprávnych rozmerov.

Krajský súd preto nepochybil, ak sa nepriklonil k názoru prezentovanému

sťažovateľkou, ktorá poukazovala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2012, ale vyslovil, že sa sťažovateľka v dôsledku vlastnej neopatrnosti ocitla

v dôkaznej núdzi, kedy nebola spôsobilá preukázať ani doručenkou, ani inými

prostriedkami, že za daného skutkového stavu skutočne riadne a včas doručila okamžité

skončenie pracovného pomeru žalobcovi – zamestnancovi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016